názoru krajského súdu neobstojí navrhovateľova námietka o spoľahlivo nezistenom stave veci. Odporca riadne zistil skutkový stav, dôvodom zaistenia bolo začaté konanie vo veci návratu navrhovateľa na územie Maďarskej republiky
Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarska o readmisii osôb na spoločnej hranici č. 30/2004 Z. z. (ďalej len „dohoda o readmisii“). K námietke, že navrhovateľovi nemôže byť na ujmu to, že požiadaná zmluvná strana nereaguje na žiadosť žiadajúcej strany o readmisiu, krajský súd uviedol, že odporca v súlade s ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov predĺžil dĺžku zaistenia do doby riadneho odovzdania navrhovateľa v rámci readmisie na územie Maďarska, najdlhšie do 29.11.2015. Táto doba zaistenia je nevyhnutná na vykonanie úkonu vrátenia
medzinárodnej zmluvy s poukazom aj na nepriaznivú súčasnú situáciu v oblasti nelegálnej migrácie na území Maďarska. V danom prípade bolo preukázané, že navrhovateľ má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt a preto je nutné vykonať jeho vrátenie do krajiny odkiaľ nelegálne pricestoval. K námietke neodôvodnenia stanovenej dĺžky zaistenia, krajský súd uviedol, že v danej veci predĺženie lehoty zaistenia navrhovateľa je účelné a efektívne, pretože ten nelegálne prekročil hranicu z Maďarska na územie Slovenskej republiky. Krajský súd poukázal na to, že efektívnosť zaistenia spočíva v odovzdaní navrhovateľa v určenom čase a zabezpečenie jeho odchodu z Slovenskej republiky, kde sa nachádza nelegálne. Ak by navrhovateľ nebol zaistený, pokračoval by do iných krajín Únie nelegálne, a nebolo by možné odovzdanie, ktoré závisí od vyjadrenia požiadanej strany. K zabezpečeniu realizácie readmisie navrhovateľa na územie Maďarska bolo potrebné spôsobom zaistenia, nakoľko cieľovou krajinou navrhovateľa je Nemecko a preto je predpoklad, že navrhovateľ po prepustení zo zaistenia ujde na územie Nemecka. Krajský súd k námietke navrhovateľa, že odporca nedostatočne skúmal a odôvodnil alternatívy k zaisteniu, keď stručne konštatoval, že navrhovateľ nesplnil podmienku
ust. § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov a nezaoberal sa tým, že ide o rodinu s maloletými deťmi, uviedol, že odporca sa zaoberal alternatívami zaistenia, pričom vychádzal zo skutočnosti, že navrhovateľ nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške
Mal za to, že navrhovateľ nie je schopný zabezpečiť si nehnuteľnosť na bývanie a finančné prostriedky na pokrytie pobytu pre seba. K námietke navrhovateľa, že odporca nedostatočne zvážil umiestnenie navrhovateľa a jeho rodiny aj s ohľadom na maloleté dieťa vo vhodnejšom Útvare policajného zaistenia v Sečovciach, krajský súd uviedol, že dňa 08.09.2015 Útvar policajného zaistenia Medveďov eskortoval navrhovateľa a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Krajský súd v dôvodoch napadnutého rozsudku zhodnotil, že odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby navrhovateľa a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na jeho strane v súvislosti so zaistením tejto osoby. V tejto súvislosti krajský súd uviedol aj to, že povinnosť zistiť skutkový stav veci
71/1967 Zb. (ďalej len „správny poriadok“) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol. Na záver krajský súd skonštatoval, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku) ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený odporca pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a taktiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami navrhovateľa. II. Odvolacie námietky navrhovateľa Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie z dôvodu
2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „ O.s.p.“), teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal aj na nedostatočne zistený skutkový stav veci, jej následné nesprávne právne posúdenie odporcom a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu. Navrhovateľ poukázal na konštantnú judikatúru všeobecných súdov SR ako aj Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byt' súčasne efektívne a účelné. Zároveň je správny orgán v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby je naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených aj inými právnymi predpismi. S poukazom na uvedené namietol, že z rozhodnutia odporcu nevyplýva, že by zisťoval, či navrhovateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v niektorej krajine EÚ, odporca sa obmedzil iba na konštatovanie a vyjadrenia odporcu.
názoru navrhovateľa bol odporca povinný overiť jeho vyjadrenia o tom, že nepožiadal o medzinárodnoprávnu ochranu v Maďarsku. S odkazom na článok 4 dohody o readmisii upravujúci lehoty, v ktorých sú zmluvné strany povinné vec vybaviť, má navrhovateľ za to, že mu nemôže byť na ujmu to, že požiadaná zmluvná strana nereaguje na žiadosť žiadajúcej strany o readmisiu. Aj z tohto dôvodu považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné. Ďalej navrhovateľ namietal neprimeranosť dĺžky zaistenia.
jeho názoru je stanovená dĺžka nedostatočne odôvodnená existujúcimi skutočnosťami. Poukazuje na judikatúru všeobecných súdov SR, z ktorej vyplýva požiadavka aby správny orgán zdôvodnil, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia a súčasne ju určil presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený "na čas nevyhnutne potrebný", je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca.
navrhovateľa odporca v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom neodôvodnil stanovenú dĺžku doby zaistenia. S poukazom na uvedené tvrdí, že rozhodnutie odporcu trpí vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Napadnuté rozhodnutie odporcu je preto s ohľadom na stanovenú dĺžku doby zaistenia nepreskúmateľné. Z uvedených dôvodov navrhovateľ žiada, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že po celú dobu zaistenia postupoval odporca v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov a skúmal, či trvá účel zaistenia. Dňa 16.10.2015 bolo zistené že, navrhovateľ sa nachádza v evidenciách polície a migračného úradu Maďarskej republiky ako žiadateľ o azyl. Na základe tejto informácie bolo dňa 16.10.2015 cestou Migračného úradu MV SR Slovenskej republiky zistené, že navrhovateľ spĺňa podmienky na začatie konania
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06. 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Dublinské konanie). Odporca sa s tvrdením navrhovateľa, že sa obmedzil iba na konštatovanie a že jeho vyjadrenia sú zavádzajúce, nestotožnil, nakoľko lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru zo dňa 27.07.2015 bolo zistené, že navrhovateľ na území Slovenskej republiky nemá udelené žiadne povolenie na pobyt. Taktiež nie je žiadateľom o azyl na území Slovenskej republiky. Odporca konštatoval, že dokazovaním a na základe získaných podkladov sa preukázalo, že boli splnené podmienky § 82 ods. 1 písm.
medzinárodnej zmluvy vzhľadom aj na nepriaznivú súčasnú situáciu v oblasti nelegálnej migrácie na území Maďarska a v okolitých členských štátoch. Doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k reálnemu fyzickému odovzdaniu navrhovateľa na územie Maďarska, ktoré vykoná iný útvar Policajného zboru. Odporca uviedol, že počas celej doby zaistenia skúma, či trvá účel zaistenia. Odporca sa zaoberal aj uvedenou podmienkou pre predĺženie lehoty zaistenia účastníka konania. Navrhovateľ bol oboznámený, že bude odovzdaný na územie štátu, z ktorého pricestovala nelegálne. Touto krajinou je Maďarsko, čo bolo odporcom dokázané. Preto nebránia závažné dôvody, aby výkon odovzdania v rámci readmisie do Maďarska nebol zrealizovaný a možný. Odporca pri stanovení dĺžky predlženia lehoty zaistenia určil konkrétnu dobu zaistenia. Odporca trval na tom, že predĺženie lehoty zaistenia účastníka konania je účelné a efektívne, pretože navrhovateľ je osobou, ktorá nelegálne prekročila štátnu hranicu z Maďarska na územie Slovenskej republiky, pričom pokračovala v ceste aj do iného štátu Únie. Efektívnosť spočíva hlavne v bezproblémovom odovzdaní navrhovateľa v konkrétnom čase za prítomnosti orgánu Policajného zboru. Týmto sa dosiahne riadne a fyzické odovzdanie a zabezpečí sa jeho odchod z územia Slovenskej republiky, kde sa nachádza nelegálne a ktoré by nepredlžením lehoty zaistenia nebolo možné. Navrhovateľ sa nemienil dobrovoľne vrátiť na územie Maďarska, ale chcel ďalej cestovať nelegálne. Efektívnosťou a účelnosťou predĺženia lehoty zaistenia je aj ochrana záujmov Slovenskej republiky vo vzťahu k nelegálnosti pobytu a povinnosťou odovzdania navrhovateľa v rámci readmisného konania na územie iného štátu za prítomnosti orgánu Policajného zboru Slovenskej republiky. Z dôvodu, ak by nebol navrhovateľ zaistený a predlžená lehota zaistenia, pokračoval by do iných krajín Únie taktiež nelegálne, ako to mal v úmysle a nebolo by možné riadne odovzdanie, ktorého čas závisí od vyjadrenia požiadanej strany. Do uvedenej doby je preto potrebné predĺžiť lehotu zaistenia. Odporca sa zaoberal aj alternatívami k zaisteniu, a
jeho názoru navrhovateľ nesplnil podmienku
3 zákona o pobyte cudzincov, pretože nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške
Taktiež je zrejmé z doterajšieho spôsobu života, že navrhovateľ nie je schopný si zabezpečiť primeranú nehnuteľnosť na bývanie, prípadne primerané ubytovanie počas pobytu na území Slovenskej republiky a finančné prostriedky na pokrytie pobytu pre seba. Predchádzajúcim pobytom a životom v inej krajine, resp. v krajine pôvodu si nevytvoril dostatočné finančné prostriedky a pokrytie svojho ďalšieho pobytu na území Slovenskej republiky, čo vyplýva z jeho súčasnej finančnej situácie a nelegálneho pobytu. Taktiež sa v zápisnici o vyjadrení spísanej dňa 28.07.2015, resp. 25. augusta 2015 na správnom orgáne vyjadril, že ďalšie finančné prostriedky si na území Slovenskej republiky nevie zabezpečiť. S tvrdením navrhovateľa, že odporca určil príliš dlhú dobu zaistenia sa taktiež nestotožnil nakoľko
4 a zákona o pobyte cudzincov je uvedené, že štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený až na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predlžiť zaistenie, ale celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Odporca po opätovnom zhodnotení všetkých zistených skutočností, ktoré hodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. S poukazom na vyjadrenie, citované právne predpisy a judikatúru slovenských súdov navrhol, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Argumentácia rozhodnutia správneho orgánu Odporca v konaní o zaistení cudzinca na základe rozhodnutia o zaistení navrhovateľa
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov pod číslom PPZ-HCP-BB7-73-026/2015-AV zo dňa 28.07.2015 rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-73-046/2015-AV zo dňa 25.08.2015 predĺžil lehotu zaistenia navrhovateľa
4 zákona o pobyte cudzincov dňom 29.08.2015 najviac do 29.11.2015, t. j. o 3 mesiace z dôvodu nemožnosti realizácie readmisie na územie Maďarskej republiky, nakoľko ÚPZC Medveďov neeviduje odpoveď príslušných policajných orgánov Maďarsku, na základe ktorého by bolo možné zrealizovať odovzdanie navrhovateľa. Zároveň rozhodol o ponechaní navrhovateľa v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Uviedol, že po prevzatí navrhovateľa dňa 27.07.2015 v čase o 15:30 hod. vykonaného medzi príslušníkmi Krajského riaditeľstva Polície Stredočeského kraja, Odboru cudzineckej polície, Oddelenia pobytovej kontroly, pátrania a eskort Praha na bývalom hraničnom priechode medzi Českou republikou a Slovenskou republikou Mosty u Jablunkova - Svrčinovec príslušníkom správneho orgánu vzniklo podozrenie, že sa tento dopustil priestupku v zmysle § 118 ods. 1 písm.
medzinárodnej zmluvy vzhľadom aj na nepriaznivú súčasnú situáciu v oblasti nelegálnej migrácie na území Maďarska a v okolitých členských štátoch. Počas uvedenej doby odporca v spolupráci s inými útvarmi Policajného zboru vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k zabezpečeniu odovzdania navrhovateľa na územie Maďarska. Doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k reálnemu fyzickému odovzdaniu navrhovateľa na územie Maďarska, ktoré vykoná iný útvar Policajného zboru. Odporca sa zaoberal aj týmito alternatívami, pričom navrhovateľ nesplnil podmienku
3 zákona o pobyte cudzincov, pretože nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške
Taktiež je zrejmé z doterajšieho spôsobu života, že navrhovateľ nie je schopný si zabezpečiť primeranú nehnuteľnosť na bývanie, prípadne primerané ubytovanie počas pobytu na území Slovenskej republiky a finančné prostriedky na pokrytie pobytu pre seba. Predchádzajúcim pobytom a životom v inej krajine, resp. v krajine pôvodu si nevytvoril dostatočné finančné prostriedky a pokrytie svojho ďalšieho pobytu na území Slovenskej republiky, čo vyplýva z jeho súčasnej finančnej situácie a nelegálneho pobytu. Taktiež sa v zápisnici o vyjadrení spísanej dňa 28.07.2015, resp. 25.08.2015 na správnom orgáne vyjadril, že ďalšie finančné prostriedky si na území Slovenskej republiky nevie zabezpečiť. Existuje tu reálne riziko, že sa bude naďalej pohybovať v členských štátoch nelegálne a neoprávnene, pretože sa na území Slovenskej republiky nachádza bez rodinných príslušníkov a nie je držiteľom oprávnenia na pobyt, alebo sa bude skrývať v komunite svojich krajanov, pričom miesto jej pobytu nebude známe, keďže nemá na území Slovenskej republiky povolený pobyt, udelenú medzinárodnú ochranu, zabezpečené ubytovanie ani prístup k finančným prostriedkom. Pri zaoberaní sa inými normatívnymi prostriedkami na dosiahnutie účelu sa odporca opieral o správnu úvahu a o skutočnosť, že navrhovateľ je bez dostatočných finančných prostriedkov, ktorými si zabezpečiť vhodné ubytovanie pre seba, čo by mohlo mať za následok ujmu účastníkovi konania na verejný poriadok a zdravie. Bez uvedených základných potrieb a finančných prostriedkov sa navrhovateľ môže dostať do stavu núdze, či už sociálnej, hmotnej, finančnej alebo aj protiprávnej, čo nebude prosievať bytiu a životu navrhovateľa na území Slovenskej republiky. Počas konania o predĺžení zaistenia navrhovateľa sa odporca zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života navrhovateľa v zmysle v článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov číslo 209/1992 Zb. a číslo 102/1999 Z. z. Odporca práva účastníka konania vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd neupiera a plne ich rešpektuje. Počas rozhodovania sa zaoberal aj skutočnosťami, ktoré navrhovateľ uviedol do zápisnice o podanom vyjadrení č. p.: PPZ-HCP-BB7-73-043/2015-AV zo dňa 25.08.2015. "Vo všeobecnosti je možné povedať, že vyhostenie cudzinca bude vždy vo väčšej alebo menšej miere predstavovať zásah do jeho rodinného alebo súkromného života, avšak treba uviesť, že právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života nie je právom absolútnym. Nemožno čl. 8 vnímať len ako prameň výhod." (Rozsudok Krajského súdu Bratislava pod sp. zn. 4S 203/2011-35 zo dňa 22.5.2013). Navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území. Počas konania na odporca zaoberal a bral do úvahy aj Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. So zaisteným účastníkom konania sa zaobchádza humánne a dôstojne a rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a sú taktiež dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie. Na základe dokazovania, podaných vyjadrení navrhovateľa a ostatných podkladov odporca dospel k záveru, že je potrebné predĺžiť dobu zaistenia navrhovateľa nakoľko účel zaistenia naďalej trvá. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 O.s.p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O.s.p.).
1 O.s.p. na konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení alebo proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia sa použijú ustanovenia § 250l až 250s, ak nie je v odsekoch 2 až 7 ustanovené inak.
1 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Vo veci azylu a doplnkovej ochrany zruší súd rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec na ďalšie konanie aj vtedy, ak po preskúmaní rozhodnutia dospel k záveru, že od vydania rozhodnutia správnym orgánom sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ustanovenie § 250j ods. 5 platí obdobne. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť a rozhodnutie odporcu zrušiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 16.11.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o predĺžení zaistenia navrhovateľa
4 a 5 zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia
medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.
4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote
prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
1 písm. d) policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Navrhovateľ sa s rozhodnutím krajského súdu nestotožnil, namietal najmä, že rozhodnutie odporcu je zmätočné pre svoju nezrozumiteľnosť, pričom krajský súd sa nestotožnil ani s jedným z dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a v celom rozsahu vyhovel všetkým skutočnostiam odôvodňujúcich jej zaistenie, s ktorými nesúhlasí, v čom vidí existenciu inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navrhovateľ poukázal na to, že z rozhodnutia odporcu nevyplýva, že by zisťoval, či požiadala o medzinárodnú ochranu v niektorej krajine EÚ a obmedzil sa len na konštatovanie a vyjadrenia odporcu.
názoru navrhovateľa mal odporca povinnosť si túto skutočnosť overiť. Namietal, že v zmysle dohody o readmisii nemôže byť navrhovateľovi na ujmu, že požiadaná zmluvná strana nereaguje na žiadosť žiaducej strany o readmisiu, čo spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia odporcu. Zaistenie cudzinca je potrebné považovať za obmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody a
názoru odvolacieho súdu ide o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR.
čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená.
čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.
čl.5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie). Zo všetkých zmienených právnych dokumentov
najvyššieho súdu vyplýva zákaz svojvoľného zbavenia či obmedzenia osobnej slobody.
čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry ESĽP môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.6.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 5.2.2002 Čonka a další proti Belgicku, zo dňa 27. 11. 2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.1.2005 Singh proti ČR, zo dňa 27.1.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.2.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.2.2009 A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu). Rovnako
čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (ďalej len smernica 2008/115/ES“) môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia. Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže, že reálny predpoklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky uvedené v ods. 1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená (čl. 15 ods. 4 smernice 2008/115/ES).
Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské štáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. Odvolací súd preto upozorňuje na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov práve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych právnych noriem. A práve za použitia takéhoto výkladu na rozdiel od názoru krajského súdu dospel odvolací súd k záveru, že správny orgán v konaní pochybil, keď si napriek nejednoznačným informáciám neoveril, či bola zo strany navrhovateľa podaná v Maďarskej republike žiadosť o udelenie azylu. Aj napriek existencii objektívnych dôvodov, pre ktoré maďarské autority zjavne nereagovali v predpokladanom časovom rozmedzí na odporcovu žiadosť o readmisiu, na základe čoho rozhodol odporca o predĺžení zaistenia
4 a § 88 ods. 1 písm. d) bez ich vyjadrenia, treba zdôrazniť, že to nezbavuje odporcu povinnosti rozhodnúť na základe spoľahlivo zisteného stavu veci. Tu odvolací súd poukazuje na poskytnutie informácie o evidovaní navrhovateľa ako žiadateľa o azyl v Maďarsku zo dňa 10.08.2015 a následné oznámenie Spoločného kontaktného pracoviska Čunovo - Rajka zo dňa 19.08.2015, kde bola informácia o podaní žiadosti o azyl popretá.
zistenia odvolacieho súdu sa však v pripojenom administratívnom spise odporcu nachádza kópia úradného záznamu OCP PZ Žilina z 23.8.2015 oznamujúca zamietavé stanovisko Maďarskej republiky k prevzatiu účastníka konania na readmisiu
medzinárodnej zmluvy z dôvodu, že tento je v súčasnej dobe evidovaný ako žiadateľ o azyl ako aj kópia stanoviska Maďarskej republiky doručeného Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica dňa 28.8.2015 v zmysle, ktorého je navrhovateľ žiadateľom o azyl evidovaným pod č. 10143048, čo vyvoláva dôvodné pochybnosti o dostatočnom a pochybnosti nevzbudzujúcom zistení skutkového stavu a nemalo tak ujsť ani pozornosti súdu prvého stupňa.
Najvyššieho súdu SR je možné dospieť k záveru, že v prípade, keď nie je v dobe rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca vyvrátené, že sa jedná o cudzinca, ktorý požiadal o azyl a je možnosť, že účel zaistenia, v danom prípade vrátenie na základe readmisnej dohody nebude realizovateľné práve pre prekážku azylového konania (ktoré právoplatne neskončilo), nebude možné zbavenie či obmedzenie osobnej slobody považovať za súladné s ústavným poriadkom SR, s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základných práv a
súčasného právneho stavu ani s ustanoveniami návratovej smernice. V danom prípade, odporca predĺžil lehotu zaistenia navrhovateľa
1 písm. d) a 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, na účel jeho vrátenia v zmysle readmisnej dohody, nakoľko neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Maďarskej republiky na územie Slovenskej republiky a neoprávnene sa zdržiaval na území SR. Na základe uvedených skutočností však možno konštatovať, že už v čase rozhodovania odporcu o predĺžení zaistenia existovali pochybnosti o statuse navrhovateľa a ani v čase rozhodovania súdom prvého stupňa neboli pochybnosti o tom, či bude navrhovateľa možné vrátiť na územie Maďarskej republiky na základe readmisnej dohody z dôvodu jeho žiadosti o azyl, odstránené. Vzhľadom na to, že v štádiu odvolacieho preskúmavacieho konania sa tieto skutočnosti potvrdili, čo vyplýva nielen z rozhodnutia Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica č. PPZ-HCP-BB2-67-001/2015-SK z 13.10.2015 o zrušení rozhodnutia o vyhostení navrhovateľa a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky a zastavení konania ale aj vyjadrenia samotného odporcu zo 4.11.2015, je dôvodný záver, že bolo bez pochyby preukázané, že rozhodnutie o predĺžení zaistenia navrhovateľa stratilo svoj podklad, nakoľko v prípade navrhovateľa ako žiadateľa o azyl odpadol dôvod jeho zaistenia
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov na základe readmisie. Zaistenie
tohto ustanovenia sa tak stalo neúčelným a neefektívnym a teda nie je v súlade so zákonom, pričom ide
názoru odvolacieho súdu o takú podstatnú zmenu okolností, na ktorú bolo potrebné prihliadnuť už v konaní pred súdom prvého stupňa a krajský súd nemal túto skutočnosť opomenúť. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, že rozhodnutie odporcu je potrebné zrušiť, nakoľko predĺženie zaistenia navrhovateľa stratilo podklad. Neboli tak splnené predpoklady na jeho potvrdenie súdom prvého stupňa, a odvolací súd preto odvolaním napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušil (§ 250ja ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd nerozhodol zároveň o povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa z dôvodu, že z pripojeného administratívneho spisu odporcu ako aj vyjadrenia odporcu k odvolaniu zo dňa 4.11.2015 je zrejmé, že navrhovateľ bola dňa 26.10.2015 v čase o 10.30 hod. prepustený zo zaistenia príkazom na prepustenie č. PPZ-HCP-BB7-73-068/2015-AV z dôvodu § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona (zanikol účel zaistenia). Navrhovateľ bol uvedeným dňom opätovne zaistený rozhodnutím správneho orgánu č. p. PPZ-HCP-BB7-73-080/2015-AV
1 písm. c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu
osobitného predpisu. Toto rozhodnutie, ktoré zohľadňuje nové skutočnosti od vydania (v tomto konaní) preskúmavaného rozhodnutia a predstavuje nové dôvody zaistenia, ktoré nie sú predmetom tohto preskúmavacieho konania, preto odvolací súd dospel k záveru, že takýto výrok by fakticky eliminoval účinky predmetného rozhodnutia, ktoré nebolo predmetom tohto preskúmavacieho konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 2501 ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech si právo na náhradu trov konania neuplatnil, preto mu odvolací súd náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.