Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5MCdo/11/2013 Identifikačné číslo spisu: 1509212337 Dátum vydania rozhodnutia: 16.12.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Helena Haukvitzová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Bratislave z

1. novembra 2012 sp.zn. 2Co 351/
2. Podľa jeho názoru bol týmito rozhodnutiami porušený zákon a preto navrhol, aby dovolací súd obe napadnuté rozhodnutia vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava V. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, že žalobcovi bola pre nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov nižších stupňov odňatá možnosť konať pred súdom (§ 243f ods.1 písm. a/ O.s.p.

§ 237písm.

f/ O.s.p.) a tým, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Nedostatok v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia bol podľa generálneho prokurátora v tom, že súd konštatoval zavinenie žalobcu na zastavení konania z procesného hľadiska bez toho, aby zdôvodnil, prečo dôvod späťvzatia žalobného návrhu uvedený žalobcom nepovažoval za relevantný. Je nepochybné, že postavením múru tesne pri stene domu žalobcu, žalovaná reálne zmarila predmet a účel súdneho konania a preto žalobca vzal svoj návrh späť pre správanie žalovanej odôvodňujúce aplikáciu ustanovenia § 146 ods.2 veta druhá O.s.p. Za nedostatočne odôvodnené považoval generálny prokurátor aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré sa obmedzilo len na demonštratívny výpočet prípadov, kedy nejde o zavinenie podľa § 146 ods.2 veta prvá O.s.p. Žiaden z týchto odvolacím súdom uvádzaných prípadov sa však nevzťahoval na prejednávanú vec a preto nemôže tento výpočet predstavovať dostatočný dôvod pre konštatovanie odvolacieho súdu, že dôvodom späťvzatia návrhu nebolo správanie žalovanej. Súčasne generálny prokurátor namietal nesprávne právne posúdenie veci oboma súdmi v otázke zavinenia účastníka na zastavení konania. Poukázal nato, že ohlásenie výstavby múru v tesnej blízkosti steny domu žalobcu a oznámenie stavebného úradu je z toho istého dňa, kedy bolo právnej zástupkyni žalovanej doručené uznesenie súdu o ustanovení znalca. Zo záverov znaleckého posudku možno usúdiť aj to, že návrh bol podaný dôvodne a jeho nedôvodnosť nemôže byť daná tým, že odvlhčenie steny domu žalobcu je možné vykonať aj z interiérovej strany, ak je klasický spôsob z exteriérovej strany z pozemku žalovanej finančne a časovo podstatne jednoduchší a menej nákladný, ako to konštatoval znalec. Vzhľadom k tomu, že žalovaná svojím konaním spočívajúcim v zjavne nedôvodnej výstavbe múru v tesnej blízkosti steny domu žalobcu reálne zmarila predmet a účel súdneho konania a možnosť, aby súd rozhodol v súlade s petitom návrhu, nemožno konštatovať zavinenie žalobcu na zastavení konania v zmysle § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. Žalovaná sa k mimoriadnemu dovolaniu vyjadrila, považovala ho za nedôvodné a žiadala ho zamietnuť. Závery generálneho prokurátora sa podľa jej názoru neopierajú o obsah spisu a nemajú oporu v skutkových okolnostiach veci. Generálny prokurátor bez akéhokoľvek relevantného základu prejudikoval výsledok súdneho konania a považoval za nesporné, že žalobca by bol v konaní úspešný, ak by žalovaná nerealizovala oplotenie svojho pozemku. Predovšetkým znalec vôbec nevylúčil možnosť realizácie opravy steny domu žalobcu zo strany jeho vlastného pozemku, je teda zrejmé, že návrh nebol podaný dôvodne, pretože opravu bolo možné realizovať aj bez priameho vstupu na pozemok žalovanej. Trovy konania na strane žalovanej vznikli len preto, že sa musela brániť bezdôvodnému návrhu zo strany žalobcu. Podotkla, že trovy štátu v súdnom konaní svojím správaním zavinil výlučne žalobca, nakoľko trval na nariadenom znaleckom dokazovaní, hoci ho súd oboznámil s podaním žalovanej, v ktorom oznámila začatie stavby oplotenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní [§ 10a ods. 3 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 243aods.

3 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť. Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory. Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon proti Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnutí ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu. ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z

1. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť, pristúpilo
2. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp.zn. PL.z. 3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“ V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu pretrvávala nejednotnosť rozhodovania a výkladu ustanovení § 243e až 243j O.s.p. v otázke procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania. Na spoločnom rokovaní občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 20.októbra 2015, bolo prijaté spoločné zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: ,,Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené radne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“ Predmetné stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 8/2015 pod č.94 (verejne prístupné na webovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk ), vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „nech si každý chráni svoje práva“. Táto zásada zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až 243j O.s.p. Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal na podklade spisu, či žalobca napadol uznesenie odvolacieho súdu dovolaním. Po zistení, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodal, najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p.

ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal podnet na mimoriadne dovolanie žalobca. Žalovaná v konaní o mimoriadnom dovolaní uplatnila náhradu trov tohto konania vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu 20.októbra 2013 a tieto aj vyčíslila podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Dovolací súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. priznal žalovanej náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní spočívajúcu v odmene advokátky (ktorá ju zastupovala už pred súdmi nižších stupňov) za jeden úkon právnej služby- písomné vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky) vo výške 55,49 € (§ 11 ods. 1 písm. a vyhlášky), čo spolu s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a 20 % DPH predstavuje celkom 75,96 €. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.