1 O.s.p. Pretože žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila, súd jej náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo
ktorého mala zákonnú povinnosť získať do
1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 4 písm. b/, § 4 písm. a/ bod 1, § 11 ods. 2 písm. a/, § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 7 ods. 2 a § 8 ods. 1 zákona č. 581/2004 Z. z. a § 8 ods. 2 a ods. 3 písm. b/ zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z. z.“). Dospel k záveru, že žalovaná porušila svoju povinnosť vyplývajúcu jej z § 7 ods. 2 zákona č. 581/2004 Z. z. uzavrieť so žalobkyňou ako poskytovateľkou zdravotnej starostlivosti zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti aj vo vzťahu k poistencom žalovanej vo veku 19 - 28 rokov v spornom období, hoci žalobkyňa spĺňala všetky zákonom vyžadované podmienky na jej uzavretie. Neuzavretím zmluvy a následným neuhrádzaním nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť poistencom žalovanej vo veku 19 - 28 rokov spôsobila žalovaná žalobkyni škodu, spočívajúcu v majetkovej ujme. Výšku škody mal odvolací súd preukázanú žalobkyňou predloženými faktúrami so sprievodným protokolom na diskete. Keď žalovaná zavinila vznik škody vo výške 11.015,83 eur porušením právnej povinnosti a medzi porušením tejto povinnosti a spôsobenou škodou je daná príčinná súvislosť, v danej veci tak boli splnené všetky zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu
1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom zamietajúcom výroku čo do sumy 11.015,83 eur zmenil tak, že žalobe vyhovel. O trovách celého konania rozhodol
2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. na základe pomerného úspechu žalobkyne vo veci a v spojení s § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, § 14 ods. 5, § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalovaná
1 O.s.p. z dôvodu
2 písm. b/ a c/ O.s.p. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla, aby zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Inú vadu konaniu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) žalovaná videla v nesprávnom skutkovom vyhodnotení sporného rozhodnutia, pokiaľ ide o oprávnenie žalobkyne poskytovať zdravotnú starostlivosť aj poistencom žalovanej vo veku 19 - 28 rokov. Následne
názoru dovolateľky odvolací súd tým, že z vykonaného dokazovania vyvodil tento nesprávny skutkový záver, vec aj nesprávne právne posúdil, keď uplatňovaný nárok posúdil ako nárok na náhradu škody
1 Občianskeho zákonníka titulom porušenia jej právnej povinnosti. V dovolaní namietala aj nesprávne rozhodnutie odvolacieho súdu o náhrade trov konania v sume 717,12 eur, k zaplateniu ktorých bola rozsudkom odvolacieho súdu zaviazaná. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu, dovolanie považuje za právne neopodstatnené, účelové a zavádzajúce. Poukázala na to, že žalovaná jej už v plnom rozsahu zaplatila všetko, k čomu bola rozsudkom odvolacieho súdu zaviazaná. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla dovolanie žalovanej zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu
1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
1 O.s.p., dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V danej veci ide o takéto rozhodnutie odvolacieho súdu, čím je daná prípustnosť dovolania. Dovolací súd je
1 O.s.p. viazaný rozsahom dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež inými vadami len vtedy, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014 pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľka nenamietala, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaná za dovolací dôvod považovala dovolací dôvod uvedený v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (aj keď tento výslovne takto neoznačovala), t.j., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaná uvedenú vadu videla v nesprávnom skutkovom vyhodnotení sporného rozhodnutia (povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia z 20. decembra 2006) odvolacím súdom. K tejto dovolacej námietke žalovanej je potrebné uviesť, že vyvodzovanie skutkových zistení z vykonaných dôkazov je výsledkom hodnotenia dôkazov, pričom samotné hodnotenie dôkazov nižšími súdmi nie je inou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Za takúto inú vadu konania sa spravidla považuje najmä porušenie ustanovení o dokazovaní, a to tým, že súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, (napr. osoba, ktorá mala byť vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s § 129 O.s.p. a pod.), nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, že účastník neuniesol dôkazné bremeno, odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez zopakovania dôkazov alebo doplnenia dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti, zohľadnenie skutočnosti, ktorá z dokazovania nevyplynula, opomenutie rozhodnej skutočnosti, ktorá vyšla v konaní najavo a logický rozpor v hodnotení dôkazov (nemožno pritom vylúčiť, že v závislosti od konkrétnych okolností môže vyššie uvedený nesprávny procesný postup súdu nadobudnúť intenzitu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom). Inou vadou však nie je samotné hodnotenie dôkazov nižšími súdmi, keďže v dovolacom konaní nemožno toto hodnotenie preskúmavať (porovnaj R 42/1993). Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. To znamená, že hodnotenie dôkazov, a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok, z iných, než z vyššie uvedených dôvodov nemožno dovolaním úspešne napadnúť. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje takúto vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Vzhľadom na namietaný dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), v nesprávnom posúdení zákonnej povinnosti žalovanej uzatvoriť so žalobkyňou zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti aj poistencom žalovanej vo veku 19 - 28 rokov, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v ďalšom zaoberal otázkou, či žalovaná mala zákonnú povinnosť uzatvoriť so žalobkyňou zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti aj poistencom žalovanej vo veku 19 - 28 rokov. Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. V preskúmavanej veci z dokazovania vykonaného odvolacím súdom vyplynulo, že medzi žalobkyňou a žalovanou bola dojednaná zmluva, na základe ktorej poskytovala žalovaná žalobkyni v spornom období úhradu zdravotnej starostlivosti len za svojich poistencov do veku 18 rokov + 364 dní a nie aj za poistencov vo veku 19 - 28 rokov. Ďalej z dokazovania vykonaného odvolacím súdom vyplynulo, že žalobkyňa je lekárkou so špecializáciou v odbore všeobecné lekárstvo I. stupňa a lekárkou so špecializáciou v odbore pediatria II. stupňa, mala uzatvorené dohody o poskytovaní všeobecnej ambulantnej zdravotnej starostlivosti s viacerými poistencami žalovanej aj vo veku 19 - 28 rokov a na základe sporného rozhodnutia príslušného orgánu bola oprávnená prevádzkovať zdravotnícke zariadenie v zdravotníckom povolaní a v študijnom odbore lekár v špecializačnom odbore pediatria ako všeobecný lekár pre deti a dorast, o ktoré povolenie žalobkyňa bola povinná požiadať v zmysle platnej právnej úpravy pod následkom straty platnosti dovtedajšieho povolenia, na základe ktorého bola oprávnená poskytovať všeobecnú ambulantnú zdravotnú starostlivosť pre deti, dorast a dospelých.
1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
3 Občianskeho zákonníka, škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.
2 zákona č. 581/2004 Z. z., zdravotná poisťovňa je povinná uzatvoriť zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti s každým poskytovateľom všeobecnej ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ak má uzatvorenú dohodu o poskytovaní všeobecnej ambulantnej zdravotnej starostlivosti najmenej s jedným jej poistencom.
1 zákona č. 581/2004 Z. z., zdravotná poisťovňa uhrádza na základe zmlúv uzatvorených
poskytnutú zdravotnú starostlivosť v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom
dohodnutej ceny (§ 7 ods. 9 písm. c/).
2 zákona č. 576/2004 Z. z., všeobecnú ambulantnú starostlivosť poskytuje poskytovateľom určený lekár (ďalej len všeobecný lekár“) a poskytovateľom určená sestra s príslušnou odbornou spôsobilosťou.
3 písm. a/ a b/ zákona č. 576/2004 Z. z., všeobecným lekárom je lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo, ktorý poskytuje všeobecnú ambulantnú starostlivosť pre dospelých a lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore pediater, ktorý poskytuje všeobecnú ambulantnú starostlivosť pre deti a dorast.
576/2004 Z. z., všeobecnú ambulantnú starostlivosť o deti a dorast
2 môžu poskytovať aj lekári, ktorí vykonávali primárnu zdravotnú starostlivosť ako praktickí lekári pre deti a dorast a dorastoví lekári
predpisov do účinnosti tohto zákona.
576/2004 Z. z., ak sa vo všeobecne záväzných právnych predpisoch vydaných pred účinnosťou tohto zákona používa pojem „praktický lekár pre deti a dorast“ alebo „dorastový lekár“, rozumie sa ním všeobecný lekár
3 písm. b/.
4 písm. b/ zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), zdravotnícke povolanie sa vykonáva na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (§ 11) alebo povolenia vydaného
osobitného predpisu.
a/ bod 1 zákona č. 578/2004 Z. z., poskytovateľ je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe povolenia (§ 11) alebo povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti
osobitného predpisu.
2 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z. z., samosprávny kraj v rámci preneseného výkonu štátnej správy vydáva povolenie na prevádzkovanie ambulancie okrem ambulancie
odseku 1 písm. a/.
1 zákona č. 578/2004 Z. z., ministerstvo zdravotníctva alebo samosprávny kraj (ďalej len „orgán príslušný na vydanie povolenia“) vydá povolenie fyzickej osobe a právnickej osobe, ak spĺňajú podmienky ustanovené týmto zákonom.
1 zákona č. 578/2004 Z. z., orgán príslušný na vydanie povolenia vydá povolenie rozhodnutím, ak žiadateľ o povolenie preukázal splnenie podmienok
tohto zákona.
1 zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej zo zdravotného poistenia (ďalej len „zákon č. 577/2004 Z. z.“), na základe verejného zdravotného poistenia sa plne uhrádzajú preventívne prehliadky, a to v rozsahu písm. a/ až l/, vrátane jednej preventívnej prehliadky poistenca od 18 rokov veku raz za dva roky u všeobecného lekára (§ 8 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z. z.).
prílohy č. 2 „Náplň preventívnych prehliadok“ k zákonu č. 577/2004 Z. z., preventívnu starostlivosť o deti a dorast vykonáva lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore pediatria pre okruh poistencov do dovŕšenia 18 rokov veku a 364 dní a preventívnu starostlivosť o dorast a dospelých vykonáva lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo a v prípade poistencov do 28. roku veku aj lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore pediatria pre okruh poistencov starších ako 18 rokov. Z vyššie uvedených skutkových záverov a ustanovení právnych predpisov odvolací súd
názoru dovolacieho súdu vyvodil správne právne závery, na ktoré aj správne aplikoval § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aj
názoru dovolacieho súdu, keď žalobkyňa získala od príslušného orgánu povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v špecializačnom odbore pediatria ako všeobecný lekár pre deti a dorast, ktorým jej bolo zrušené povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení v odboroch všeobecné lekárstvo ako praktický lekár pre dospelých a pediatria ako praktický lekár pre deti a dorast, bola v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami právnych predpisov oprávnená v spornom období poskytovať ambulantnú zdravotnú starostlivosť aj poistencom žalovanej vo veku 19 - 28 rokov a aj ohľadom tejto zdravotnej starostlivosti bola žalovaná povinná s ňou uzavrieť zmluvu a túto zdravotnú starostlivosť jej uhrádzať. Žalobkyňa totiž spĺňala všetky zákonné požiadavky. Získala licenciu na výkon zdravotníckeho povolania lekár so špecializáciou v odbore pediatria II. stupňa (ktorý sa v zmysle § 8 ods. 3 písm. b/ zákona č. 576/2004 Z. z. považuje za všeobecného lekára oprávneného poskytovať všeobecnú ambulantnú starostlivosť pre deti a dorast, oprávnený v súlade s prílohou č. 2 zákona č. 577/2004 Z. z., upravujúceho rozsah poskytovanej zdravotnej starostlivosti uhrádzanej zo zdravotného poistenia, poskytovať zdravotnú starostlivosť aj poistencom vo veku 19 - 28 roku), príslušným orgánom jej bolo vydané povolenie prevádzkovať zdravotnícke zariadenie v zdravotníckom povolaní a v študijnom odbore lekár v špecializačnom odbore pediatria ako všeobecný lekár pre deti a dorast a mala uzatvorené zmluvy s viacerými poistencami žalovanej vo veku 19 - 28 rokov, ktorým ambulantnú zdravotnú starostlivosť poskytovala. V zmysle vyššie uvedených ustanovení právnych predpisov tak bola žalovaná povinná uzatvoriť so žalobkyňou ako poskytovateľkou všeobecnej ambulantnej zdravotnej starostlivosti zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti aj ohľadom svojich poistencov vo veku 19 - 28 rokov a následne jej uhrádzať aj zdravotnú starostlivosť. Keď tak žalovaná neurobila, porušila svoju právnu povinnosť uvedenú v § 7 ods. 2 v spojení s § 8 ods. 1 zákona č. 581/2004 Z. z., čím zavinila vznik škody žalovanej. Odvolací súd preto správne pri splnení všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu žalovanú zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobkyni požadovanú sumu 11.015,83 eur, výšku ktorej mal preukázanú žalobkyňou predloženými dokladmi. Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc pri rozhodovaní z platnej právnej úpravy Slovenskej republiky a viazanosti Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou
čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a zákonom, považuje za potrebné dodať, že termín používaný v zákonoch upravujúcich oblasť zdravotníctva - „dorast“ výslovne nedefinuje žiadne ustanovenie platného a účinného zákona Slovenskej republiky. Len nepriamo z prílohy č. 2 k zákonu č. 577/2004 Z. z. možno vyvodiť, že starostlivosť o dorast je starostlivosťou o poistencov do 28. roku veku a túto starostlivosť môže okrem lekára so špecializáciou v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo vykonávať aj lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore pediatria. Pretože rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne, dovolací dôvod
2 písm. c/ O.s.p. v posudzovanej veci tak nie je daný. So zreteľom na vyššie uvedené, keď dovolateľka napadla dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu, v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Dovolateľka dovolaním namietala aj výrok o náhrade trov konania v sume 717,12 eur, k zaplateniu ktorých bola rozsudkom odvolacieho súdu zaviazaná. Uviedla, že ide o nesprávne rozhodnutie odvolacieho súdu, pretože tieto trovy spočívajú v zaplatení súdneho poplatku, od zaplatenia ktorého je
1 písm. c/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov konanie vo veci poskytovania zdravotnej starostlivosti oslobodené. Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dospel pritom k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť. Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že pokiaľ žalovaná napáda dovolaním výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania, tento výrok sa síce stáva súčasťou výroku rozsudku, ale nestráca povahu rozhodnutia vydaného vo forme uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu treba prípustnosť dovolania žalovanej smerujúceho proti výroku o trovách odvolacieho konania posudzovať
ustanovení § 239 O.s.p., ktoré upravujú prípustnosť dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.
1 O.s.p., dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak
1 písm. c/.
2 O.s.p., dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
3 O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 1 až 3 O.s.p. v znení účinnom do 31. decembra 2014). V danej veci dovolanie smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, majúceho povahu rozhodnutia vydaného vo forme uznesenia, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, proti ktorému dovolanie nie je
3 O.s.p. prípustné. Keďže Občiansky súdny poriadok v § 236 ods. 1 výslovne ustanovuje, že dovolanie je prípustné len proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa, dovolací súd musí konštatovať, že dovolanie proti takémuto rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Žalovaná v dovolaní nenamietala, že by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Keďže dovolanie žalovanej v tejto časti smerovalo proti uzneseniu odvolacieho súdu, proti ktorému
prípustné nie je a neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. V dovolacom konaní procesne úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobkyňa náhradu trov dovolacieho konania nežiadala priznať, preto dovolací súd žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.