12 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov) a to z dôvodu, že žalobca nespĺňa podmienky pre udelenie tolerovaného pobytu. Krajský súd vo svojom odôvodnení skonštatoval, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutých rozhodnutí. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní. Správne zistil skutkový stav a vyvodil správny záver v tom, že nebolo možné žalobcovi udeliť tolerovaný pobyt na území SR v zmysle § 58 ods. 2 písm.
ktorého štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov žalobcu Žalobca podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie v zmysle § 205 ods. 2 a/ a f/ v spojení s § 221 ods. 1
1 a § 43 ods. 1 písm.
žalobcu sa citovaná časť ustanovenia naňho nevzťahuje, teda že ho nemožno považovať za príslušníka tretej krajiny
1 písm. a) s poukazom na skoršie rozhodnutie žalovaného č. p. PPZ-HCP-BA6-Ž-1677-40/2012/Cec z 12.07.2012, ktorým zamietol jeho žiadosť o udelenie trvalého pobytu na päť rokov, nakoľko tento rozhodol že žalobca nie je osobou
1 písm. a). Z uvedeného dôvodu je žalobca toho názoru že ustanovenie § 58 ods. 2 písm. b) veta za bodkočiarkou sa naňho nevzťahuje a preto vlastníctvo platného pasu ho nediskvalifikuje z možnosti aby mu bol udelený tolerovaný pobyt za účelom rešpektovania jeho rodinného a súkromného života. Žalobca ďalej poukázal, že po zamietnutí žiadosti žalobcu o tolerovaný pobyt vydal prvostupňový správny orgán rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-BA6-67-007/2013-SAN zo dňa 21.3.2013, ktorým žalobcovi uložil administratívne vyhostenie. Následne sa žalobca proti tomuto rozhodnutiu odvolal a žalovaný vydal rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-BA2-2013/005813-003 zo dňa 01.07.2013, ktorým zrušil rozhodnutie o administratívnom vyhostení, pričom samotný žalovaný skonštatoval, že administratívne vyhostenie žalobcu by bolo v rozpore s právom žalobcu na rešpektovanie rodinného života. Následne prvostupňový správny orgán zastavil konanie o administratívnom vyhostení žalobcu s odôvodnením, že administratívne vyhostenie by bolo neprimerané vzhľadom k súkromnému a rodinnému životu účastníka konania a jeho dieťaťa, čo je v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s Dohovorom o právach dieťaťa. Žalobca zdôraznil, že žalovaný uznal potrebu rešpektovania jeho rodinného života a práv jeho dcéry, avšak neposkytol mu žiadnu reálnu možnosť získania povolenia na pobyt a povolenia na prácu tak ako to vyžaduje rozsudok Súdneho dvora Európskej únie Ruiz Zambrano. Z pohľadu žalobcu teda žalovaný postupoval v konaní o tolerovanom pobyte prísne formalisticky a nevyložil ustanovenia zákona o pobyte cudzincov s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a s ohľadom na práva žalobcu
čl. 8 Dohovoru a s ohľadom na práva jeho maloletej dcéry
Dohovoru o právach dieťaťa a s ohľadom na práva dcéry ako občianky EÚ. Žalobca v podanom odvolaní vytýkal krajskému súdu, že sa nezaoberal jeho námietkami týkajúcimi sa absencie posúdenia miery proporcionality zásahu do rodinného života a do práv maloletej dcéry zo strany žalovaného. Žalobca odkázal aj na rozsudok Súdneho Dvora Európskej únie v prípade Ruiz Zambrano, z ktorého vyplýva, že článok 20 Zmluvy o fungovaní Európskej únie obsahuje odvodené právo na pobyt v členskom štáte v prípade štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých deti sú štátnymi príslušníkmi EÚ, ako aj na prípad Uner proti Holandsku (sťažnosť č. 4641/99), keď Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že pri rozhodovaní o pobyte a vyhostení musia štátne orgány zvážiť aj zásadu najlepšieho záujmu dieťaťa (§ 19 rozsudku). Žalobca namietal aj skutočnosť, že krajský súd mu svojím postupom odňal prístup súdu a to konkrétne tým, že odôvodnil rozsudok aj skutočnosťami, ktoré neboli súčasťou napadnutého rozhodnutia žalovaného a teda sa k nim žalobca nemal možnosť vyjadriť. Poukázal na to, že krajský súd v napadnutom rozsudku tvrdí, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je vecne správne z dôvodu, že žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu, pričom tento dôvod nebol v správnom konaní uplatnený zo strany žalovaného správneho orgánu, ale bol uplatnený iný zákonný dôvod. To považuje za popretie práva na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy, pretože žalobcovi bol jednoznačne prezentovaný iný ako skutočný dôvod zamietnutia jeho žiadosti o tolerovaný pobyt. Žalobca tak nemohol v správnom konaní uplatniť svoje práva a vzniesť námietky proti skutočnému dôvodu zamietnutia jeho žiadosti o tolerovaný pobyt (ohrozenie bezpečnosti štátu) a tiež nemohol tieto námietky vzniesť ani v následnom súdnom konaní, keďže skutočný dôvod zamietnutia žiadosti nepoznal. Ak teda krajský súd z písomného vyjadrenia žalovaného zistil, že skutočný dôvod zamietnutia žiadosti o tolerovaný pobyt mohol byť iný ako dôvod výslovne uvedený v napadnutom rozhodnutí, mal napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie, v ktorom by mal žalobca možnosť sa k danej veci vyjadriť. Keďže krajský súd takto nepostupoval, ale odôvodnil napadnutý rozsudok skutočnosťami, ktoré neboli žalobcovi prezentované v správnom konaní, svojím postupom tak odňal žalobcovi prístup k súdu a poprel jeho ústavné práva na spravodlivé súdne konanie a účinný prostriedok nápravy. III. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu pripomenul, že tolerovaný pobyt ako špecifický druh pobytu, poskytuje právny rámec na legalizáciu pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý nespĺňa podmienky oprávneného pobytu a z objektívnych príčin nemôže z územia Slovenskej republiky vycestovať, alebo nemôže byť vyhostený. Pri udeľovaní tolerovaného pobytu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny v prípade, ak je jeho udelenie v záujme jeho súkromného a rodinného života sa vychádza z čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ takýto cudzinec neohrozuje bezpečnosť štátu, alebo verejný poriadok V Dôvodovej správe k zákonu č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov sa tiež uvádza, že v prípade, že chce o tolerovaný pobyt požiadal štátny príslušník tretej krajiny spadajúci do kategórie rodinných príslušníkov spĺňajúcich podmienky na udelenie prechodného či trvalého pobytu (t. j. manžel, manželka atď.), je potrebné preveriť, či disponuje platným cestovným dokladom. Žalovaný v súvislosti s odvolacími námietkami nesúhlasil s extenzívnym výkladom žalobcu v prípade ustanovenia § 58 ods. 2 písm. b) zákona č 404/2011 Z. z. a má za to, že v danom prípade musí dodržať striktný výklad predmetného ustanovenia. Poukázal na to, že citované ustanovenie upravuje, že "Policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti
12, ak to vyžaduje rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života a neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok štátnemu príslušníkovi tretej krajiny
1 a § 43 ods. 1 písm.
ustanovenia § 43 ods. 1 písm. a), teda manželovi/manželke štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, je možné udeliť tolerovaný pobyt ak nie je držiteľom platného cestovného dokladu a hodnoverne preukáže svoju totožnosť iným spôsobom. Ustanovenie § 58 ods. 2 písm. b) zákona č 404/2011 Z. z. nezakotvuje, že v prípade osoby manžela/manželky štátneho občana Slovenskej republiky tento musí spĺňať podmienky pre udelenie trvalého pobytu
ustanovení pojednávajúcich o rozhodovaní policajného útvaru v danej veci. Na základe vyššie uvedených skutočností nie je
žalovaného dôvod na tvrdenie, že správny orgán v rámci svojho konania nesprávne posúdil vec. Zo spisového materiálu je zrejmé, že žalobca má platný cestovný doklad, (jednou z podmienok na udelenie tolerovaného pobytu je, že cudzinec nemá platný cestovný doklad, ale vie hodnoverne potvrdiť svoju totožnosť), zároveň je zrejmé že je osobou
1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. (je manželom občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na tomto území).
názoru žalovaného napadnutým rozhodnutím neboli porušené práva žalovaného, ako aj jeho manželky a dieťaťa, na rešpektovanie súkromného a rodinného života ustanovené článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aj v prípade tolerovaného pobytu zákon ukladá policajnému útvaru prihliadať pri jeho udelení na to či neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Má za to, že tieto skutočnosti boli preukázané v konaní o trvalom pobyte žalobcu. Žalobca v zmysle článku 8 ods. 1 Dohovoru má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Toto právo žalovaný žalobcovi neupiera a plne ho rešpektuje, avšak správne orgány musia pri svojom rozhodovaní vychádzať aj z článku 8 ods. 2 Dohovoru,
ktorého štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Žalovaný na námietky týkajúce sa následného rozhodovania správnych orgánov v prípade žalobcu (konanie o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu), t. j. po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia uviedol, že
ustanovenia § 250i Občianskeho súdneho poriadku pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Predmetné námietky žalobcu tak na základe vyššie uvedeného nie je možné akceptovať. Navrhoval preto rozsudok krajského súdu potvrdiť. IV. Argumentácia rozhodnutí správnych orgánov Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície (prvostupňový správny orgán) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-Ž-6857-11/2012-JAS zo dňa 16.11.2012 v súlade s ustanovením § 59 ods. 12 písm.
zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a taktiež neupiera práva dieťaťa ustanovené v Dohovore č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa, čím ani jeden z nich neutrpí žiadnu ujmu, nakoľko rozhodnutím o zamietnutí predmetnej žiadosti mu nie je nijako bránené v plnení povinností vo vzťahu k maloletej dcére, v zmysle zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine. Ďalej sa prvostupňový správny orgán zaoberal otázkou možného zásahu do práv žalobcu v zmysle ustanovenia čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Po zhodnotení všetkých relevantných skutočností dospel k záveru, že k takému zásahu do práv žalobcu nedôjde, nakoľko tento si môže podať žiadosť o udelenie pobytu na území Slovenskej republiky po splnení zákonom stanovených podmienok. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu sa žalobca odvolal. Žalovaný vydal následne dňa 05.02.2013 rozhodnutie o odvolaní pod č. p.: PPZ-HCP-BA2-2013/001833-003, ktorým rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol. K odvolaniu žalobcu uviedol, že vydaným rozhodnutím nie je žalobcovi, za splnenia zákonných podmienok ako napr. vydanie víza Slovenskej republiky, povolenia na trvalý pobyt, prechodný pobyt, a pod., bránené zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Napadnuté rozhodnutie samo o sebe teda nepredstavuje prekážku zdržiavania sa žalobcu na území Slovenskej republiky, ani prekážku realizácie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru. K námietke žalobcu, že aj v zmysle čl. 8 Dohovoru o právach dieťaťa a Zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, má žalobca právo na rešpektovanie svojich rodičovských práv, žalovaný uviedol, že Dohovor o právach dieťaťa chráni základné práva a slobody zaručené maloletým deťom, pričom žalobca v konaní pred správnymi orgánmi nevystupoval ako zástupca svojej dcéry a meritom veci bolo rozhodovanie o odvolaní vo veci udelenia tolerovaného pobytu. Žalovaný poznamenal, že zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine je základným právnym predpisom, ktorý zásadným spôsobom upravuje otázky manželstva, rodičovstva a rodiny, a preto je možné domáhať sa týchto práv v rozsahu, ktorý garantuje uvedený právny predpis. Zákon o rodine v intenciách svojich zásad v jednotlivých ustanoveniach chráni manželstvo ako základ rodiny a prostredie pre riadnu výchovu detí a poskytuje ochranu rodine, ktorú rešpektuje ako základný článok spoločnosti. Z príslušných ustanovení zákona o rodine nepochybne vyplýva, že dôraz je kladený predovšetkým na dohodu rodičov o výkone rodičovských práv a povinností. Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem dieťaťa. Žalovaný sa námietkami účastníka, ktoré sa dotýkajú právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o trvalý pobyt na päť rokov na území Slovenskej republiky, nezaoberal, nakoľko tieto sa netýkali rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o tolerovaný pobyt na území Slovenskej republiky. Ďalej žalovaný uviedol, že v ustanovení § 58 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je vymedzené, za akých podmienok je možné tolerovaný pobyt udeliť a za akých podmienok tolerovaný pobyt zamietne. U žalobcu tieto podmienky splnené nie sú, preto mu nemôže byť udelený tolerovaný pobyt. Žalovaný preto dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán neporušil žiadne ustanovenia právnych predpisov a dospel k správnemu právnemu záveru o tom, že žalobca nespĺňa podmienky na udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky a nakoľko boli naplnené dôvody pre zamietnutie žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky, bola mu žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu zamietnutá. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného, v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu ruší a vracia na ďalšie konanie. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 1. decembra 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V predmetnej veci je predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia č. p.: PPZ-HCP-BA2-2013/001833-003 zo dňa 05.02.2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava č. p.: PPZ-HCP-BA6-Ž-6857-11/2012-JAS zo dňa 16.11.2012, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky v zmysle § 59 ods. 12 písm. b) zákona o pobyte cudzincov platnom a účinnom v čase vydania predmetného rozhodnutia, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe, a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.
1 zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak nie je dôvod na zamietnutie žiadosti
12 písm. b), a) ak je prekážka jeho administratívneho vyhostenia
, b) ak jeho vycestovanie nie je možné a jeho zaistenie nie je účelné“.
2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti
12, ak to vyžaduje rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života a neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok; štátnemu príslušníkovi tretej krajiny
1 a § 43 ods. 1 písm.
12 písm. b) zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu alebo žiadosť o predĺženie tolerovaného pobytu, ak nespĺňa podmienky na udelenie tolerovaného pobytu“.
1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov „policajný útvar udelí trvalý pobyt na päť rokov, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti
2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je manželom štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky alebo závislým príbuzným v priamom rade štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky“.
1 písm. p) zákona o pobyte cudzincov „štátny príslušník tretej krajiny je povinný vycestovať najneskôr posledný deň oprávneného pobytu; ak sa mu zamietla žiadosť o udelenie prechodného pobytu podaná z dôvodu zmeny účelu, zamietla žiadosť o obnovenie prechodného pobytu, zrušil prechodný pobyt, zamietla žiadosť o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas, zrušil trvalý pobyt, zamietla žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu, zamietla žiadosť o predĺženie tolerovaného pobytu alebo zrušil tolerovaný pobyt, je povinný vycestovať do 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia, ak nie je oprávnený sa zdržiavať na území Slovenskej republiky z iného dôvodu“.
2 prvá veta zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania.
3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že prvostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím
12 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zamietol žiadosť žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky podanú v
2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Žalobca okrem iného vytýkal súdu prvého stupňa, že tým, že odôvodnil rozsudok aj skutočnosťami, ktoré neboli súčasťou napadnutého rozhodnutia žalovaného (že žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu) a teda sa k nim žalobca nemal možnosť vyjadriť, mu svojím postupom odňal prístup k súdu. Namietal, že mu bol jednoznačne prezentovaný iný ako tento skutočný dôvod zamietnutia jeho žiadosti o tolerovaný pobyt, a ak teda krajský súd z písomného vyjadrenia žalovaného zistil, že skutočný dôvod zamietnutia žiadosti o tolerovaný pobyt mohol byť iný ako dôvod výslovne uvedený v napadnutom rozhodnutí, mal napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie, v ktorom by mal žalobca možnosť sa k danej veci vyjadriť. Odvolací súd túto námietkou, ktorá sama o sebe je spôsobilá vyvolávať pochybnosti o zákonnosti postupu správnych orgánov a v konaní vydaných rozhodnutí, považoval za dôvodnú. Z administratívneho spisu ani z odôvodnení rozhodnutí žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu vôbec nevyplýva (okrem citácie zákonného ustanovenia obsahujúceho hypotézu tohto obsahu), že by dôvodom zamietnutia žiadosť žalobcu o povolenie tolerovaného pobytu bolo, že žalobca predstavuje bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku. Žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán odôvodnili zamietnutie žiadosti žalobcu výlučne tým, že žalobca je držiteľom platného cestovného pasu krajiny pôvodu, a z toho dôvodu nespĺňa podmienky pre povolenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky v zmysle príslušných ustanovení zákona o pobyte cudzincov. Ďalej odvolací súd zistil, že žalovaný sa prvýkrát zmienil o namietanom dôvode zamietnutia žiadosti až vo svojom vyjadrení č. p.: PPZ-HCP-BA2-2013/011147-004 zo dňa 06.11.2013 k žalobe žalobcu, v ktorom okrem iného uviedol: „Zároveň si dovoľujeme poukázať , že
2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti
12 ak to vyžaduje rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života a neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Z uvedeného je preto zrejmé, že žalobcovi bola zamietnutá žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu
12 písm. b) nakoľko nespĺňa podmienky na udelenie tolerovaného pobytu, zároveň však žalobca
získaných informácií od Slovenskej informačnej služby predstavuje bezpečnostné riziko, t. j. ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Zároveň pre doplnenie uvádzame, že účastník konania je držiteľom platného cestovného dokladu...“. Takýto dôvod zamietnutia však v napadnutom rozhodnutí žalobcu absentuje. Navyše, z vyjadrenia žalovaného, tak ako ho podal, vyplýva, že hlavným dôvodom zamietnutia žiadosti je úplne iný dôvod ako ten, ktorý v rozhodnutí uviedol. Takéto rozhodnutie je však nejasné, nepreskúmateľné, nepresvedčivé a vyvoláva právnu neistotu. V dôsledku následného obhajovania rozhodnutia inými skutočnosťami než tými, na základe ktorých žalovaný rozhodol vyvoláva pochybnosti a neistotu žalobcu v tom, z akých dôvodov bola jeho žiadosť vlastne zamietnutá. Žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán sa týmto dôvodom v konaní o žiadosti žalobcu vôbec nezaoberali resp. z ich rozhodnutí to nevyplýva, napriek tomu, že vo výroku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu je citované zákonné ustanovenie predstavujúce dôvod zamietnutia žiadosti žalobcu (sankcia právnej normy), ktorého predpokladom (hypotézou právnej normy ) je preukázanie „bezpečnostného rizika“. Bolo preto povinnosťou správnych orgánov zaujať k tejto otázke stanovisko a svoje úvahy uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s ust. § 47ods. 3 Správneho poriadku. Takéto pochybenie správneho orgánu a nedostatok rozhodnutia nie je možné odstrániť ani dodatočným doplnením resp. spresnením vo vyjadrení pred preskúmavacím súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Sžd/10/2013 zo dňa 28.01.2014 uviedol: „Nedostatok v odôvodnení správneho rozhodnutia nemožno odstrániť dodatočným doplnením dôvodov ... zo strany správnych orgánov. ... Dôvody správneho orgánu musia byť účastníkom konania zrejmé už zo samotného správneho rozhodnutia a ich nedostatok nemožno odstrániť dodatočne, napríklad doplnením či spresnením odôvodnenia na pojednávaní v rámci preskúmavacieho konania pred krajským súdom...“. Pri rozhodovaní je správny orgán povinný náležite objasniť všetky skutočnosti, dôležité pre rozhodnutie, bez ohľadu na to, či sú v prospech alebo neprospech účastníka správneho konania. Následne, v odôvodnení rozhodnutia, sa musí vyjadriť ku všetkým skutočnostiam a odôvodniť svoje závery tak, aby bolo presvedčivé. Neobstojí iba strohé skonštatovanie naplnenia, resp. nenaplnenia zákonných podmienok pre udelenie tolerovaného pobytu. Správne orgány sa v konaní o žiadosti žalobcu naviac nevysporiadali dostatočne s existenciou zásahu do práv žalobcu v zmysle ustanovenia čl. 8 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd ako aj do práv jeho dieťaťa v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa. Pri posudzovaní, či rozhodnutie správneho orgánu predstavuje (ne)oprávnený zásah do práv žalobcu, resp. jeho maloletého dieťaťa, nestačí strohé konštatovanie, že takýto zásah neexistuje, ale správne orgány sú povinné takýto záver aj odôvodniť pričom je potrebné zhodnotiť primeranosť a potrebu takého opatrenia. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že aj napadnutý rozsudok krajského súdu vykazuje znaky zmätočnosti, keď sa v ňom uvádza ako dôvod zamietnutia žiadosti žalobcu o udelenie tolerovaného pobytu aj skutočnosť, že žalobca predstavuje bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku, pričom o takomto dôvode v rozhodnutí žalovaného nie je zmienka a nevyplýva to ani z administratívneho spisu týkajúceho sa konania o žiadosti žalobcu. Krajský súd tým len bez ďalšieho prevzal doplnenie dôvodov rozhodnutia vyplývajúce z vyjadrenia žalovaného k žalobe. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov stotožnil s námietkou žalobcu, že mu bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Keďže rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu bolo založené na závere o nesplnení podmienok u žalobcu pre udelenie tolerovaného pobytu z dôvodu držby platného cestovného dokladu, o tom že rozhodnutím žalovaný neporušuje právo žalobcovej dcéry
Dohovoru o právach dieťaťa a že rozhodnutím nezasahuje do práva na súkromný a rodinný život žalobcu bolo legitímnym očakávanie, že v konaní pred krajským súdom sa budú posudzovať otázky významné z hľadiska či sú závery prezentované v rozhodnutí správne. Z pohľadu výsledkov správneho konania krajský súd založil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne aj na iných („nových“) dôvodoch než pôvodne uvádzal žalovaný; pričom žalobca v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť „nového“ názoru prijatého až v konaní pred krajským súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 21. februára 2013, sp. zn. 8Sžo/16/2012 uviedol: „Súd, hoc konajúci v plnej jurisdikcii nepreberá na seba právomoc a zodpovednosť správneho orgánu, ktorého rozhodnutie preskúmava. Správne súdnictvo nie je pokračovaním správneho konania a rovnako súd nie je správnym orgánom, ktorý by mohol a mal vyhľadávať dôvody zákonnosti alebo nezákonnosti napadnutých rozhodnutí, pokiaľ tieto dôvody nepovažoval v priebehu administratívneho konania za relevantné konajúci orgán. Krajský súd fakticky zmenil dôvody rozhodnutia žalovaného, hoci na takýto postup nemal zákonné zmocnenie (nešlo o uplatnenie revíznej právomoci
2 O. s. p.) a takýto postup môže zasahovať do ústavného princípu trojdelenia moci.“ Konanie a rozhodovanie súdu o žalobe podanej proti rozhodnutiu žalovaného je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
V. časti O.s.p. a nie je pokračovaním administratívneho konania. Nie je preto úlohou súdu prvého stupňa doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia žalovaného a nie je jeho úlohou vykonávať dokazovanie na zistenie skutočností, ktorých zistenie je podmienkou zistenia skutočného stavu vecí už v administratívnom konaní. Vzhľadom na uvedené, nebolo dôvodné rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vrátiť vec na nové posúdenie súdu, ale odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok zmeniť (§ 250ja ods.3 O.s.p.) tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa sa zrušuje pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia z nedostatku dôvodov ako aj vadu, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. d), e) O.s.p. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O.s.p. a § 151 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech vo veci, priznal náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu vo výške 140€ za zaplatené súdne poplatky. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.