o 14 729,83 eur s prísl. - prípustnosť

Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 Cdo 91/2010 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky H. B., zastúpenej JUDr. E. P., proti odporcom 1/ Ing. D. O. a 2/ A. O., o zaplatenie 14 729,83 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 20 C 124/2007, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo

1. septembra 2009, sp.zn. 5 Co 180/2009, takto r o z h o d o l : Dovolanie navrhovateľky o d m i e t a . Odporcom 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Trenčín rozsudkom z
2. marca 2009, č.k. 20 C 124/2007-143 v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala od odporcov 1/, 2/ zaplatenia sumy 443 751,--Sk (14 729,83 €) s príslušenstvom. Navrhovateľke uloţil povinnosť zaplatiť odporcom 1/, 2/ náhradu trov konania k rukám advokáta Mgr. J. G. vo výške 2 361,10 € a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe navrhovateľka nepreukázala vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi škodou, ktorá jej mala vzniknúť a porušením zmluvných povinností odporcov 1/, 2/. O trovách konania rozhodol podľa § 142 O.s.p. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie navrhovateľky rozsudkom zo
3. septembra 2009, sp.zn. 5 Co 180/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Navrhovateľke uloţil povinnosť zaplatiť odporcom 1/, 2/ trovy odvolacieho konania 1 184,69 € k rukám Mgr. J. G., do 3 dní. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu a ustálil, ţe navrhovateľka v konaní nepreukázala vznik škody, ku ktorej malo dôjsť v dôsledku porušenia právnych 5 Cdo 91/2010 2 povinností odporcov 1/, 2/. Konštatoval, ţe keďţe navrhovateľka vznik škody odvodzovala od porušenia zmluvných povinností odporcov 1/, 2/, ktorí pôţičku nevrátili v dohodnutej dobe a od zmeny kurzu USD, príčinná súvislosť by nastala vtedy, kedy by porušenie povinností odporcov 1/, 2/ malo vplyv na zmenu kurzu USD. Ku zmene kurzu USD však v ţiadnom prípade nedošlo z toho dôvodu, ţe odporcovia 1/, 2/ porušili svoje zmluvné povinnosti. Odporcovia svojím konaním či nekonaním zmenu kurzu USD nemohli v ţiadnom prípade ovplyvniť. V súvislosti s odvolacou námietkou spočívajúcou v tom, ţe súd prvého stupňa porušil jej práva a odňal jej moţnosť konať pred súdom uviedol, ţe okresný súd vo veci konal po predchádzajúcom súhlase v neprítomnosti navrhovateľky a jej právnej zástupkyne v súlade s procesnými predpismi. Navrhovateľka nepredloţila ţiadny dôkaz o tom, ţe má ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý by bolo potrebné pojednávanie opätovne odročiť. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v celom rozsahu podala dovolanie navrhovateľka, ktorá navrhla rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe postupom súdov jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. Za takú vadu označila skutočnosť, ţe súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa
4. marca 2009 napriek tomu, ţe spolu s právnou zástupkyňou písomným podaním zo dňa
5. marca 2009 svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili a poţiadali o jeho odročenie. Tým, ţe súd prvého stupňa napriek tomu vo veci konal a rozhodol, odňal jej moţnosť konať pred súdom, znemoţnil jej realizovať Občianskym súdnym poriadkom priznané procesné práva a to najmä zúčastniť sa prejednávania veci, byť vypočutý ako účastník, robiť podania, navrhovať vykonanie dôkazov a pod. Odvolací súd pochybil, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a odporcom 1/, 2/ priznal trovy odvolacieho konania. Namietala, ţe prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, nevykonal všetky navrhnuté dôkazy a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odôvodnenia rozhodnutí súdov povaţovala za neúplné, nezrozumiteľné, v rozpore so zákonnými ustanoveniami a ich správnou aplikáciou. Navrhovateľka mala za to, ţe príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zmluvných povinností je nesporná, nesporné je aj porušenie právnej povinnosti na strane odporcov 1/, 2/, 5 Cdo 91/2010 3 ako aj vznik škody, jej rozsah a výška. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci. Odporcovia 1/, 2/ sa k dovolaniu navrhovateľky nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie prejednal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe smeruje proti takému rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 Cdo 91/2010 4 len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Navrhovateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. So zreteľom na navrhovateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými 5 Cdo 91/2010 5 právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a navrhovateľke neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov. Podľa čl. 48 ods. 2, vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými predpismi, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, ţe ukladá súdu, ak zákon nestanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu (§ 115 ods. 2 O.s.p.). Je potom na účastníkovi, či svoje právo vyuţije, alebo nie. Zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom kaţdého účastníka konania a to v kaţdom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon v ustanovení § 101 ods. 2 druhá veta O.s.p. určuje len jednu výnimku z tohto práva účastníka, za ktorej sa môţe vec prejednať i jeho neprítomnosti, t.j. ak riadne predvolaný účastník sa na pojednávanie nedostavil a nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie pojednávania. 5 Cdo 91/2010 6 Odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces navrhovateľka vyvodzuje z toho, ţe súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa
6. marca 2009 napriek tomu, ţe spolu s právnou zástupkyňou písomným podaním zo dňa
7. marca 2009 svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili a poţiadali o jeho odročenie. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie, ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa bez prítomnosti navrhovateľky a jej právnej zástupkyne vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa
8. marca
9. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi odporcov 1/, 2/ doručené dňa
10. februára 2009 a právnej zástupkyni navrhovateľky dňa
11. februára
12. Právna zástupkyňa navrhovateľky písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa
13. marca 2009 (č.l. 133 spisu) ospravedlnila svoju neúčasť a neúčasť navrhovateľky na pojednávaní z dôvodu svojej mimoriadnej pracovnej zaneprázdnenosti a zároveň zo zdravotných dôvodov, a uviedla, ţe súhlasia s konaním vo veci v ich neprítomnosti. Toto ospravedlnenie ničím nedoloţila. Dňa
14. marca 2009 bolo prvostupňovému súdu doručené faxové podanie právnej zástupkyne navrhovateľky (čl. 136 spisu), v ktorom opätovne ospravedlnila ich neúčasť na predmetnom pojednávaní z dôvodu svojej mimoriadnej pracovnej zaneprázdnenosti a poţiadala o jeho odročenie, nakoľko s konaním vo veci v ich neprítomnosti s navrhovateľkou nesúhlasili. Ani toto ospravedlnenie ničím nedoloţila a v ňom uvádzaný dôvod nepreukázala. Z obsahu spisu je naviac zrejmé, ţe nariadené pojednávanie prvostupňový súd niekoľkokrát odročil a to na ţiadosť právnej zástupkyne navrhovateľky, ktorá svoju neúčasť na pojednávaní vţdy ospravedlnila zo zdravotných dôvodov, pričom iba jeden krát predloţila doklad preukazujúci tieto dôvody. Preto ak za takejto skutkovej situácie prvostupňový súd vo veci s poukazom na ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. vec meritórne prejednal bez prítomnosti navrhovateľky a jej právnej zástupkyne, neodňal navrhovateľke moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Súd môţe posudzovať ţiadosť účastníka o odročenie pojednávania len z hľadiska dôleţitých dôvodov, existenciu ktorých môţe preveriť zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase rozhodovania o tejto ţiadosti účastníka. Dôvodnosť ţiadosti o odročenie pojednávania 5 Cdo 91/2010 7 posudzuje súd preto predovšetkým z hľadiska preukázania skutočností, z ktorej účastník vyvodzuje existenciu dôleţitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ uvedená skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto ţiadosti účastníka hodnoverne preukázaná, zostáva jeho ţiadosť iba v rovine nepodloţených tvrdení. Ţiadosť o odročenie pojednávania je podloţená dôleţitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo všeobecnosti vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t.j. také, ktoré mu neumoţňujú sa na pojednávaní zúčastniť a súčasne sú váţne, dôleţité a ospravedlniteľné z hľadiska objektívneho, tak aj subjektívneho (či mohla byť prekáţka predvídaná, prípadne odvrátená). V prejednávanej veci právna zástupkyňa navrhovateľky síce poţiadala o odročenie pojednávania, avšak dôvod pre takýto postup nepreukázala. Nepredloţila súdu ţiadne dôkazy o svojej mimoriadnej pracovnej zaneprázdnenosti a teda hodnoverným spôsobom neosvedčila skutočnosti tvrdené v ţiadosti o odročenie pojednávania. Keďţe procesný postup súdu prvého stupňa bol v súlade so zákonom, nemohol zaloţiť procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.; prípustnosť dovolania navrhovateľky teda nevyplýva ani z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. K námietke dovolateľky, ţe postupom súdov bolo porušené jej právo na súdnu ochranu, dovolací súd uvádza, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach prezentoval svoj názor, ţe obsahom základného práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony kaţdého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (napr. II. ÚS 37/01). 5 Cdo 91/2010 8 Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný Občiansky súdny poriadok, nemôţu porušiť základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 811/00). K námietke navrhovateľky, ţe prvostupňový súd nevykonal všetky ňou navrhnuté dôkazy, dovolací súd uvádza, ţe táto námietka navrhovateľky nie je dôvodná, pretoţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000). V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu 5 Cdo 91/2010 9 druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľky týkajúca sa neúplnosti, resp. nezrozumiteľnosti písomného vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu. Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
15. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
16. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
17. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
18. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
19. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 5 Cdo 91/2010 10 Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré návrh navrhovateľky zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z dovolania navrhovateľky vyplýva, ţe napáda rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu, teda aj v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania. Pokiaľ ide o túto časť 5 Cdo 91/2010 11 rozhodnutia odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania treba posudzovať podľa § 239 O.s.p., a nie podľa § 238 O.s.p. Ide totiţ o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 veta druhá O.s.p., a to aj v prípade, ţe je pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani v takom prípade nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu, a preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale výslovne ustanovuje, ţe predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania. Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešným odporcom 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
20. marca 2011 JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová 5 Cdo 91/2010 12