Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8EMCdo/1/2015 Identifikačné číslo spisu: 7209214602 Dátum vydania rozhodnutia: 11.11.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Oľga Trnková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 142ods.

1 O. s. p. Nevyhovel návrhu oprávnenej na pripustenie dovolania proti svojmu rozhodnutiu, pretože nespôsobilosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu aj z dôvodu neurčitosti dlhu a jeho neexistencie v čase spísania notárskej zápisnice, už bola posúdená Ústavným súdom SR (nález z 9. septembra 2010 sp. zn. II. ÚS 358/2010-13). Proti tomuto uzneseniu krajského súdu

uznesením okresného súdu podal na podnet oprávnenej mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol ich zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Konštatovanie súdov nižšieho stupňa o nevykonateľnosti notárskej zápisnice (exekučného titulu) z uvedených dôvodov považoval za nesprávne. Poukázal na záver vyslovený v uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici z

1. januára 2013 sp. zn. 17 CoE 214/2012 týkajúci sa uznania záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Uviedol, že právny záväzok, ktorý je vyjadrený v notárskej zápisnici je identifikovaný určite a v súlade s § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Uzavretá zmluva je úverovou zmluvou v zmysle § 497 Obchodného zákonníka, ktorá je v súlade s § 261 ods. 3 písm. c/ Obchodného zákonníka absolútnym obchodom, preto právne vzťahy vyplývajúce z úverovej zmluvy, ako aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak niekto písomne uzná určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Poukázal na záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu SR z
2. marca 2004 sp. zn. 29 Odo 1126/2003, opísal, čo sa povinní zaviazali zaplatiť oprávnenej v notárskej zápisnici s tým, že príslušenstvo pohľadávky z úverovej zmluvy je bližšie špecifikované v úverovej zmluve a úverových podmienkach, ako neoddeliteľných súčastiach úverovej zmluvy a tým aj notárskej zápisnice, v ktorom článku a ako je upravené platenie riadnych úrokov z omeškania. Konštatoval, že z uvedeného vyplýva, že presný mechanizmus výpočtu a stanovenia dlžnej sumy povinným, teda rozsah plnenia, ktorú je dlžný oprávnenej ku dňu predčasnej splatnosti úveru je stanovený v dodatku č. 3 z
3. marca 2008 k zmluve o úvere č. 50/AUOC/07 uzavretej
4. februára 2007 v znení dodatku č. 1 z
5. augusta 2007 a dodatku č. 2 z
6. februára
7. Dodatok č. 3 predstavuje úplné znenie zmluvy o úvere v znení dodatkov č. 1 a č. 2 a dohody o pristúpení k záväzku a tvorí súčasť notárskej zápisnice z
8. marca
9. Na základe uvedeného mechanizmu predložila oprávnená ako dôkaz v exekučnom konaní špecifikované výpisy z účtov povinných, spracované bankovým informačným systémom. Pokiaľ ide o čas plnenia, tento vyplýva z listu oprávnenej adresovaného povinným o predčasne splatnosti úveru, ktorá nastala dňom
10. júna 2009 (čl. IX bod 4 úverových podmienok). Na základe toho bol generálny prokurátor toho názoru, že záväzok povinných je v notárskej zápisnici vyjadrený dostatočne určito v súlade s § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku a notárska zápisnica spĺňa požiadavku formálnej aj materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, nakoľko záväzok, ktorý osoby povinné uznali v notárskej zápisnici je vyjadrený určito a spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, akú pohľadávku osoby povinné uznali. Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice (§ 47 zákona č. 323/1992 Zb.), materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom (§ 41 ods. 2 písm. c/). Teda podľa jeho názoru notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti predpísané citovanými právnymi predpismi, vrátane súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Preto rozhodnutia súdov nižších stupňov spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Na záver poukázal na to, že z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Košice I zistil, že spoločnosť SOLFER, s. r. o., ako (pôvodný) povinný 1/ bola rozhodnutím súdu o zrušení konkurzného konania pre nedostatok majetku podľa § 68 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka zrušená od
11. júna 2013 a deň výmazu je
12. decembra 2013 (ex offo výmaz). Oprávnená sa stotožnila s právnym názorom generálneho prokurátora SR ako aj jeho právnym posúdením veci vyjadreným v mimoriadnom dovolaní. Povinná navrhli, aby dovolací súd, na základe nimi uvedených skutočností, mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O. s. p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O. s. p.

§ 243aods.

1 O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O. s. p.

§ 242ods.

1 O. s. p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť. Podľa § 243e ods. 1 O. s. p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O. s. p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Podľa § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O. s. p.). Mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo a/ vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení, b/ o podmienkach konania, o zastavení alebo o prerušení konania, alebo ktorými sa upravuje vedenie konania, c/ o dovolaní alebo o mimoriadnom dovolaní (§ 243f ods. 2 O. s. p.). Vzhľadom na nejednotné názory senátov najvyššieho súdu na procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania z hľadiska jej podmienenosti tým, či účastník podal podnet na tento mimoriadny opravný prostriedok generálneho prokurátora, najskôr sám (neúspešne) využil možnosť podať všetky dostupné riadne a mimoriadne opravné prostriedky, prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako stanovisko R36/

1. Jeho právna veta znie: “Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky nie je podmienená využitím riadneho a mimoriadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle § 243e O. s. p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa“. Aj po prijatí uvedeného stanoviska pretrvávali nejednotné názory senátov občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu na procesnú prípustnosť mimoriadneho dovolania z hľadiska jej podmienenosti tým, či účastník, ktorý podal podnet na tento opravný prostriedok generálneho prokurátora, najskôr sám (neúspešne) využil možnosť podať dostupné riadne a mimoriadne opravné prostriedky. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [pozri napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)], resp. závažných pochybení [pozri Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory. Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon proti Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnutí ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu. ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z
2. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o. a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť, pristúpilo
3. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn. PL.z. 3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“ Ústavný súd v tomto stanovisku uviedol, že uplatnenie opravného prostriedku je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných pochybení na strane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov zakotvených v § 237 O. s. p. V prípade existencie niektorého z tu uvedených dovolacích dôvodov má samotný účastník konania k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré môže úspešne využiť aj v prípadoch, keď je podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku procesne neprípustné. Ak nejde o takéto závažné pochybenia konajúcich súdov, je uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s čl., 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Rovnaká zásada platí aj pri posudzovaní vyčerpania riadnych opravných prostriedkov účastníkmi konania, ktoré môže účinne využiť v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (odpor, odvolanie) na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov. V týchto prípadoch treba rešpektovať zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky,v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozeniu a poškodzovaniu. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v rámci civilného konania je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť. Judikatúra najvyššieho súdu, vrátane ním prijatých stanovísk na zjednotenie rozhodovania, nemôže byť bez vývoja. Aj pri nezmenenej právnej úprave bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. So zreteľom na význam judikatúry najvyššieho súdu predpisuje platná právna úprava pre najvyšší súd osobitné a záväzné pravidlá prijímania rozhodnutí a stanovísk vtedy, keď má dôjsť k prekonaniu doterajšej judikatúry (§ 21 ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Účel, význam a výnimočná právna váha stanoviska kolégia najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke predurčujú, že ho nemožno zmeniť (bežným) rozhodnutím senátu najvyššieho súdu, ale iba novým stanoviskom kolégia najvyššieho súdu. Občianskoprávne kolégium a obchodnoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na spoločnom rokovaní
4. októbra 2015 dospeli k názoru, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré nie sú súladné s rozhodnutiami ESĽP týkajúcimi sa mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ani so zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu PL.z. 3/
5. Teda, že toto stanovisko je prekonané predovšetkým v dôsledku odlišného náhľadu na procesnú povinnosť nespokojného účastníka využiť všetky dostupné riadne a mimoriadne opravné prostriedky . Na tomto zasadnutí prijali k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j O. s. p. stanovisko, ktorého právna veta znie : „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolané riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť“. Z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú riadne a mimoriadne opravné prostriedky je zrejmá zásada, že je na účastníkovi, ktorý je nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi procesnými úkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo, využil postupne všetky procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré mu Občiansky súdny poriadok poskytuje. Pravidlo postupného vyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade pochybností o účinnosti opravného prostriedku, vyžaduje využiť všetky opravné prostriedky, o ktorých sa dá predpokladať, že povedú k dosiahnutiu nápravy rozhodnutia súdu. V súlade s tým je na účastníkovi konania, aby - až po najvyššiu úroveň - využil možnosť podať všetky dostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo i len potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. To sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na prípady, v ktorých súd mohol (alebo bol povinný) konať aj bez návrhu účastníka. Osobný názor účastníka konania na (ne)účinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, prináleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. Požiadavka vyčerpania adekvátneho opravného prostriedku pritom nie je splnená už tým, že konanie o určitom opravnom prostriedku („hierarchicky nižšom“) začalo avšak ešte neskončilo. Vzhľadom na uvedené je opodstatnené konštatovanie, že mimoriadne dovolanie podané na podnet účastníka konania (teda nie mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom vo veciach uvedených v § 35 ods. 1, 2 O. s. p. a tiež nie mimoriadne dovolanie podané na podnet osoby odlišnej od účastníka konania) nemožno považovať za procesne prípustné, ak účastník konania bol pasívny v tom zmysle, že sa nepokúsil využiť možnosť podať riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli v jeho dispozícii. V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mala oprávnená možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sama náležite chránila svoje práva a konala dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Oprávnená nepodala dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z
6. januára 2014 sp. zn. 13 CoE 231/
7. V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sama nevyužila dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotnej oprávnenej pri včasnej ochrane jej práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podaného na podnet oprávnenej. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2 O. s. p.

ustanoveniami § 243b ods. 5 O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 1 a 2 O. s. p.). V danom prípade dala podnet na mimoriadne dovolanie oprávnená. Povinní nepodali návrh na priznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní; preto im dovolací súd nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.