4 veta pred bodkočiarkou Zákonníka práce, odmietol príslušný odborový orgán odporcu udeliť súhlas s výpoveďou z pracovného pomeru navrhovateľky dôvodiac tým, ţe z listu O. z 28. januára 2002 vyplýva, ţe navrhovateľka predsedníčkou O. pri riaditeľstve S. platne zvolená nebola, 5 Cdo 72/2010 4 nakoľko voľba nových orgánov bola v rozpore so stanovami O.. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil odvolací súd § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p. a odporcovi priznal náhradu trov dovolacieho konania. Náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania odporcovi nepriznal, keďţe si právo na ich náhradu
1 O.s.p. neuplatnil. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala včas dovolanie navrhovateľka, ktoré odôvodnila tým, ţe napadnutý rozsudok spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod
2 písm. c/ O.s.p.). Ţiadala tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie alebo ho zmeniť a jej návrhu vyhovieť v celom rozsahu. Namietla právny záver odvolacieho súdu vyslovený v napadnutom rozsudku, ţe nakoľko odmietla odporcom ponúknuté voľné pracovné miesto, došlo k splneniu jeho ponukovej povinnosti a tým k dovŕšeniu podmienky stanovenej v zákonnom ustanovení § 46 Zákonníka práce, keďţe odmietnutie ponúkaného nového pracovného miesta v konaní preukázané nebolo. Uviedla, ţe túto ponuku nikdy neodmietla, nesúhlasila iba s výškou stanovenej mzdy, ktorú odporca na dané miesto určil. Postup odporcu pri stanovení mzdy na ponúkané vhodné pracovné miesto bol protiprávny, vykonaný v rozpore s vtedy platnými vnútropodnikovými predpismi a kolektívnou zmluvou odporcu a najmä v rozpore s čl. III Základných zásad Zákonníka práce, ktorým napriek tomu, ţe majú dôleţitý význam pri aplikačnej činnosti súdu, odvolací súd nevenoval ţiadnu pozornosť a preto došlo k porušeniu zásady práva na rovnaké zaobchádzanie. Mzda ako odmena za prácu nemôţe byť v súvislosti s vhodným pracovným miestom irelevantná, nakoľko je odrazom práva zamestnanca na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky. Jej ponúknuté vhodné voľné pracovné miesto, ktoré odporca bezpodmienečne viazal na mzdu v rozpore so mzdovými predpismi a kolektívnou zmluvou, povaţovala za obmedzujúce a diskriminujúce. Namietla i právny záver odvolacieho súdu, ţe nebola za predsedu ZO pri riaditeľstve odporcu zvolená platne a poukázala na skutočnosť, ţe sám odporca závodný výbor ako príslušný odborový orgán rešpektoval, keď o súhlas k výpovedi navrhovateľky z pracovného pomeru poţiadal a tento mu súhlas neudelil. Zdôraznila, ţe vnútorné otázky a pomery odborovej organizácie a záleţitosti odborov nie je súd oprávnený skúmať. Ak by totiţ platilo, ţe závodný výbor ako príslušný odborový orgán na spolurozhodovaní o ukončení pracovného pomeru s členom príslušného odborového orgánu kompetentný nebol, platila by fikcia, ţe odporca príslušný odborový orgán o predchádzajúci súhlas s výpoveďou vôbec nepoţiadal. 5 Cdo 72/2010 5 Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľky uviedol, ţe vzhľadom na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, navrhuje dovolanie
1 O.s.p. zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. So skutkovým a právnym vyhodnotím veci odvolacím súdom sa stotoţnil v celom rozsahu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe dovolanie navrhovateľky je dôvodné. Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie navrhovateľky smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej, a preto je procesne prípustné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom 5 Cdo 72/2010 6 konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1) odňatie moţnosti konať pred súdom, 2) to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3) moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Dovolací súd dospel k záveru, ţe o takýto prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, ţe rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný. Základné právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. 5 Cdo 72/2010 7
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo
čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa ţalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril ţalovaný prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 5 Cdo 72/2010 8 To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie, a vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musia mať náleţitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 3 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Musia obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Ako uţ dovolací súd uviedol vyššie, súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne 5 Cdo 72/2010 9 závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť to, ţe pri zmene rozhodnutia
odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím rozhodnutie súdu prvého stupňa. Jeho zmeňujúce rozhodnutie musí preto obsahovať úplné a výstiţné odôvodnenie (výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku). V odôvodnení svojho rozhodnutia sa preto odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia je preukázať správnosť rozsudku a umoţniť kontrolu správnosti rozhodnutia súdu v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Len takéto rozhodnutie moţno označiť za plne preskúmateľné (§ 157 ods. 2 a 3 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.). Zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.) je nie len formálnou poţiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto poţiadavky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu a ţe takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
Zákonníka práce a navrhovateľka bola menovaná do funkcie ekonomickej riaditeľky na G.odporcu. Odporca navrhovateľku z tejto funkcie odvolal písomne
3 Zákonníka práce, uplynutím volebného obdobia, odvolaním z funkcie, ani vzdaním sa funkcie, sa pracovný pomer nekončí. Zamestnávateľ so zamestnancom dohodne jeho ďalšie zaradenie u zamestnávateľa na inú prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, prípadne na inú, pre neho vhodnú prácu. Ak zamestnávateľ nemá pre zamestnanca takú prácu alebo zamestnanec ju odmietne, je daný výpovedný dôvod
1 písm. c); odstupné poskytované zamestnancom pri organizačných zmenách patrí len v prípade rozviazania pracovného pomeru po odvolaní z funkcie v súvislosti s jej zrušením v dôsledku organizačnej zmeny. Pre skončenie tohto pracovného pomeru platia inak ustanovenia o skončení pracovného pomeru dojednaného pracovnou zmluvou. Citované zákonné ustanovenie predpokladá, ţe ak bol zamestnanec odvolaný z funkcie, do ktorej bol menovaný, bude naďalej u zamestnávateľa vykonávať inú prácu určenú dohodou účastníkov, ktorá zodpovedá jeho kvalifikácii, prípadne inú, pre neho vhodnú prácu. Za inú vhodnú prácu sa povaţuje taká práca, ktorú je zamestnanec spôsobilý vykonávať vzhľadom k svojmu zdravotnému stavu, kvalifikácii a schopnostiam (§ 37 ods. 5 Zákonníka práce). V prípade, ak zamestnávateľ nemá pre zamestnanca takúto prácu alebo ak zamestnanec takúto prácu odmietne, teda ak k dohode o jeho ďalšom pracovnom zaradení u zamestnávateľa z týchto dôvodov nedôjde, zamestnávateľovi je daná moţnosť riešiť tento stav výpoveďou z dôvodov uvedených v § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. Zakotvenie tejto nevyvrátiteľnej právnej domnienky dovoľuje zamestnávateľovi rozviazať pracovný 5 Cdo 72/2010 12 pomer so zamestnancom výpoveďou bez toho, aby ju bolo potrebné viazať na organizačné dôvody uvedené v § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. Znamená to, ţe pri skúmaní platnosti výpovede
1 písm.
ustanovenia § 46 ods. 2 5 Cdo 72/2010 14 Zákonníka práce totiţ zodpovedá ponúknutie inej práce zamestnancovi za podmienok, ktoré sa čo najviac pribliţujú k podmienkam, za ktorých pôvodnú prácu vykonával. Zamestnávateľ nemusí byť totiţ vţdy v súvislosti s rozviazaním pracovného pomeru výpoveďou vedený pri plnení povinností vyplývajúcich z ustanovenia § 65 ods. 3 vetra druhá alebo § 46 ods. 2 Zákonníka práce poctivým zámerom. Ak sa ukáţe, ţe zamestnávateľ nepristúpil k týmto povinnostiam s cieľom (zámerom) naplniť uţ vyššie uvedený účel, ale v rozpore s ustálenými dobrými mravmi s priamym úmyslom spôsobiť zamestnancovi ujmu, je nutné jeho konanie hodnotiť ako zneuţitie výkonu práva a výpoveď z pracovného pomeru nemôţe poţívať právnu ochranu a tento právny úkon je potrebné povaţovať za neplatný. Je preto odvolaciemu súdu nutné vytknúť, ţe pre posúdenie platnosti výpovede z pracovného pomeru a splnenie ponukovej povinnosti odporcu, neposudzoval konanie odporcu z pohľadu ustanovenia § 240 ods. 3 Zákonníka práce a námietky navrhovateľky v tomto smere v napadnutom rozsudku vôbec právne neposúdil. Odvolací súd neodôvodnil ani svoj záver, prečo nemoţno od odporcu spravodlivo poţadovať, aby navrhovateľku ďalej zamestnával. V odôvodnení rozhodnutia je iba odkaz na „dané okolnosti“ bez ich konkretizácie a keďţe odvolací súd túto otázku posúdil rozdielne s prvostupňovým súdom, nie je moţné tento povaţovať za presvedčivý a ani zákonný. Výpoveď alebo okamţité zrušenie pracovného pomeru je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom (§ 59 ods. 1 Zákonníka práce).
2 Zákonníka práce, ak ide o člena príslušného odborového orgánu, ktorý je oprávnený spolurozhodovať so zamestnávateľom, v čase jeho funkčného obdobia a v dobe jedného roka po jeho skončení, je zamestnávateľ povinný poţiadať príslušný odborový orgán o predchádzajúci súhlas na opatrenie
predchádzajúceho odseku. Za predchádzajúci súhlas sa povaţuje tieţ, ak príslušný odborový orgán písomne neodmietol udeliť zamestnávateľovi súhlas v dobe do 15 dní odo dňa, keď oň zamestnávateľ poţiadal. Zamestnávateľ môţe pouţiť súhlas
predchádzajúceho odseku len v lehote dvoch mesiacov od jeho udelenia (§ 59 ods. 3 Zákonníka práce). 5 Cdo 72/2010 15 Z ustanovenia § 59 ods. 4 Zákonníka práce vyplýva, ţe ak príslušný odborový orgán odmietol udeliť súhlas
odseku 2, sú výpoveď alebo okamţité zrušenie pracovného pomeru z tohto dôvodu neplatné, pokiaľ sú však ostatné podmienky výpovede alebo okamţitého zrušenia splnené a súd v spore
zistí, ţe od zamestnávateľa nemoţno spravodlivo poţadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, sú výpoveď alebo okamţité zrušenie pracovného pomeru platné. Dovolací súd poukazuje na to, ţe pri posudzovaní, či bol splnený predpoklad pre platné rozviazanie pracovného pomeru uvedený v ustanovení. § 59 ods.1 Zákonníka práce, súd skúma len to, či príslušný odborový orgán prerokoval výpoveď alebo okamţité skončenie pracovného pomeru. To, akým spôsobom tento orgán vec prejednal, je jeho vnútornou záleţitosťou, ktorú súd nie je oprávnený preskúmavať. Za zmätočný a nepreskúmateľný sa javí potom aj záver odvolacieho súdu v napadnutom rozsudku, z ktorého vyplýva, ţe odborový orgán odporcu neodmietol udeliť súhlas s výpoveďou z pracovného pomeru navrhovateľky, keďţe táto nebola platne zvolenou predsedníčkou OZO pri riaditeľstve odporcu, nakoľko voľba nových orgánov bola v rozpore so stanovami O.. Odvolací súd pri svojom zmeňujúcom rozhodnutí postup odporcu vo vzťahu k navrhovateľke v súvislosti s výškou mzdy, určenej pre ponúknuté voľné pracovné miesto právne nevyhodnotil a obmedzil sa iba na konštatovanie, ţe výška mzdy je v súvislosti so splnením si ponukovej povinnosti
2 Zákonníka práce úplne nerozhodná. Takýto právny záver odvolacieho súdu je však predčasný. Povinnosťou odvolacieho súdu totiţ bolo právne posúdiť, či postup odporcu nebol v rozpore so zákazom diskriminácie a či odporca nezneuţil svoje právo na škodu navrhovateľky tak, ako to v priebehu celého konania tvrdila. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na to, ţe objektívne právo predpokladá, ţe výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou. Ak však účastník právneho vzťahu síce formálne koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom jeho realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide síce o výkon práva, ale o chybný výkon práva. Takéto konanie je totiţ realizované nie za účelom dosiahnutia výsledkov, ktoré má pozitívne právo v úmysle chrániť, ale len za tým 5 Cdo 72/2010 16 účelom, aby sa formálne dosiahol súlad so zákonom. Preto je potrebné povaţovať takýto výkon práva, aj keď je formálne v súlade so zákonom, za výkon práva len zdanlivý. Účelom takéhoto konania nie je totiţ výkon práva, ale snaha poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu. Z uvedeného je
dovolacieho súdu zrejmé, ţe odvolací súd zaťaţil svoje konanie a rozhodnutie vadou (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Bratislave
1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 8. marca 2011 JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.