geometrického plánu, ktorý je súčasťou znaleckého posudku č. 7/2004 vypracovaného znalcom L., ktorý je neoddeliteľnou súčasťou rozsudku, zastavil. Proti žalovanému 2/ žalobu na zriadenie vecného bremena zamietol. O trovách konania rozhodol
1 O.s.p. Súd prvého stupňa uviedol, že vykonal vo veci dokazovanie a zistil, že nehnuteľnosť pôvodne zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. 1628 pre kat. územie G. ako parcela č. 9882/1, roľa D., o výmere 3510 m2 bola v spoluvlastníctve V. v podiele 1/3, A. v podiele 1/3 a mal. C. T. v podiele 1/
1 písm. p/ zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, keďže k prevzatiu došlo v rozhodnej dobe. Tento predpis rovnako ako aj ostatné reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu (aj tzv. okupáciou), pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok
týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Tento reštitučný predpis, rovnako ako aj ostatné reštitučné predpisy, sú k všeobecným predpisom akým je najmä Občiansky zákonník vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši
zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Poukázal na skutočnosť, že v prípade prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu neuplatnenie ochrany
reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnej ochrany
všeobecných predpisov. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ až 5/ dovolanie v časti zmeňujúceho výroku o zriadení časovo neobmedzeného vecného bremena za náhradu. Nesúhlasili so závermi odvolacieho súdu a uviedli, že každý z reštitučných predpisov riešil určenú oblasť úpravy a definoval, kto za akých okolností mohol od koho žiadať vydanie veci, resp. požadovať zaplatenie peňažnej náhrady. Žalobcovia si svoje práva uplatnili
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, pretože
ich názoru nebolo možné postupovať ani
jedného z tzv. reštitučných zákonov. Vyvlastňovacie konanie sa viedlo nesprávne proti vyvlastňovaným pozemkovoknižným vlastníkom, ktorí už nemali právnu subjektivitu. Okresný súd správne uzavrel, že toto vyvlastňovacie konanie vedené proti nevlastníkom vyvlastňovanej nehnuteľnosti sa uskutočnilo nezákonným spôsobom, keď aj ustanovenie opatrovníka v dôsledku nepravdivého vykonštruovaného dôvodu neznámeho pobytu týchto pozemkovoknižných spoluvlastníkov bolo tiež nezákonné. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Cdo 126/2010 z
reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa ochrany
všeobecných predpisov, napr.
Občianskeho zákonníka žalobou na ochranu vlastníctva. V posudzovanej veci žalobcom v reštitučnom konaní pozemky vydané neboli, lebo si reštitučný nárok neuplatnili, preto sa ich vlastnícke právo neobnovilo. Poukázal na skutočnosť, že v dobe vydania prvého rozhodnutia aj iné senáty Krajského súdu v Košiciach pri riešení tejto otázky v obdobných veciach (napr. 6 Co 281/2008, 1 Co 267/2008) zastávali rovnaký názor. Tento názor v tej dobe považoval za správny aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovený v rozhodnutiach napr. 4 Cdo 180/2010 z 13.9.2011, 3 Cdo 93/2010 z 27.2.2012. Ústavný súd Slovenskej republiky však v Náleze sp. zn. III. ÚS 16/2013 z 28.3.2012, ktorým zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR 4 Cdo 180/2010 vyslovil názor, že „reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva [
nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych (III. ÚS 178/06)] a že zo základných zásad občianskeho práva možno vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá ". Tento názor bol vyslovený Ústavným súdom SR aj v Náleze sp. zn. II. ÚS 478/2012, ktorým bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 93/2010 (ide o obdobnú vec zriadenia vecného bremena, kde účastníkom - žalovaným je Dopravný podnik mesta Košice a.s.). Ďalej uviedol, že
vedomosti odvolacieho súdu aj Najvyšší súd SR v súčasnosti už pri rozhodovaní v obdobných veciach vychádza z názoru, že „ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva ". V danej veci potom odvolací súd vzhľadom na uvedený vývoj judikatúry a najmä na už zmienený Nález Ústavného súdu II. ÚS 478/2012, nemohol zotrvať na právnom názore vyslovenom vo svojom rozsudku 11 Co 114/2007 z 9. septembra 2009 a v zmysle uvedeného posúdil otázku vlastníckeho práva k pozemkom užívaných žalovaným tak, že v dôsledku neúčinnosti predmetného vyvlastňovacieho rozhodnutia nedošlo k prechodu vlastníctva pozemkov na štát a preto žalobcovia (resp. ich právni predchodcovia) nestratili svoj vlastnícky vzťah k pozemkom. Záverom uviedol, že žaloba žalobcov je prípustná a žalobcovia majú aktívnu legitimáciu na jej podanie. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 243e ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. z dôvodu, že uvedenými rozhodnutiami bol porušený zákon a vyžaduje to ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania, ktoré nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami než podaním mimoriadneho dovolania. Uviedol, že v danom prípade je dôležité vyriešenie zásadnej právnej otázky, či v prípade, kedy je daný dôvod na vydanie veci
1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. zákona o pôde, sa možno domáhať ochrany vlastníckeho práva k tejto veci
všeobecných právnych predpisov /žalobou na určenie vlastníckeho práva, či v tomto prípade žalobou o zriadenie vecného bremena/
c/ OSP. Ďalej uviedol, že účelom zákona č. 229/1991 Zb. je nielen zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v rokoch 1948 až 1989, ale rovnako tiež úprava vlastníckych vzťahov k pôde.
3 zákona č. 229/1991 Zb. pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, spravujú sa právne vzťahy k majetku uvedenému v odseku 1 osobitnými predpismi. To znamená, že iné právne predpisy sa uplatnia len v prípade, ak ide o vzťah, ktorý citovaný zákon neupravuje. Ak teda zákon č. 229/1991 Zb. stanovuje určité podmienky a postup pre uplatnenie nároku, nemožno ten istý nárok uplatňovať
iného právneho predpisu. To znamená, že „Uplatniť svoj nárok
všeobecného právneho predpisu možno len vtedy, ak chýba špeciálna právna úprava v osobitnom zákone. Odvolával sa aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012 č. k. 3 Cdo 93/2010), ktorý na str. 12 rozsudku uvádza: " ,; ...ak v preskúmavanej veci bol daný reštitučný nárok
1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb., žalobcovia (oprávnené osoby) sa mohli domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva len postupom
reštitučného zákona č. 229/1991 Zb.. So zreteľom na uvedené je potom vylúčené úspešne sa domáhať ochrany vlastníckeho práva
Občianskeho zákonníka, lebo takouto žalobou
tohto ustanovenia nemožno obchádzať účel reštitučného zákona...' Krajský súd v Košiciach v odôvodnení uviedol, že ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, žalobcovia nestratili svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa domáhali svojho nároku žalobou
všeobecného predpisu občianskeho práva. Prevzatie veci štátom na základe rozhodnutia štátneho orgánu, ktoré bolo vadné, neúčinné, je prevzatím veci bez právneho dôvodu (§ 6 ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb.). V tejto spojitosti generálny prokurátor poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 130/2007, sp. zn. 3 Cdo 120/2003, v ktorých je uvedené, že aj v prípadoch prevzatia nehnuteľnosti štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu, neuplatnenie nároku
reštitučného zákona má za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany
všeobecných predpisov. Nevyužitím možnosti domáhať sa tohto nároku v zákonnej lehote došlo k nezvratnému zániku práva. Prijatím reštitučných zákonov štát súčasne vylúčil možnosť uplatniť tieto práva inak, teda
všeobecných predpisov. Generálny prokurátor navrhol, aby najvyšší súd napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Žalobcovia vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedli, že generálny prokurátor sa vo svojom mimoriadnom dovolaní opätovne vracia už k prelomenému právnemu záveru, že žalobcovia neboli na vedenie súdneho sporu aktívne legitimovaní a že si mali svoje práva uplatniť prostredníctvom reštitučných zákonov a teda nemajú právo domáhať sa ochrany svojich práv
všeobecných právnych predpisov. Poukázali na nález ústavného súdu zo dňa 28.3.2012, č. k. III. ÚS 16/2012-32, ktorým bola táto zásada v celom rozsahu prelomená. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu
2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nie je podané opodstatnene. V prvom rade treba poukázať, že mimoriadne dovolanie voči právoplatnému súdnemu rozhodnutiu v danej veci najvyšší súd vyhodnotil ako prípustné. Dovolací súd sa pri hodnotení tejto zásadnej otázky opieral o nasledujúce právne úvahy a fakty: Posudzovanie prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky už dlhší čas významne rezonuje v súdnej judikatúre aj v právnej vede a je spojené s odchylnými právnymi názormi. V praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa spravidla tento mimoriadny opravný prostriedok rešpektoval ako účinný prostriedok nápravy tých pochybení, ktoré zákonodarca taxatívnym spôsobom pomenoval v ustanovení § 243e Občianskeho súdneho poriadku. Podmienky pre jeho uplatnenie určovalo i zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. Rc 36/
zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu č. 36/2008 podal do doby konfirmácie názoru Ústavného súdu viacero mimoriadnych dovolaní bez akýchkoľvek obmedzujúcich podmienok. Vo všeobecnosti by malo platiť, že zjednocujúce stanovisko pôsobí nielen do budúcna, ako je to pri zrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny názor je aplikovateľný na všetky pred súdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd skúmal, či táto premisa platí bezvýhradne aj na vzniknutú procesnú situáciu, t. j. na rozhodovanie o mimoriadnych dovolaniach generálneho prokurátora podaných do nastúpenia faktických účinkov zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu Slovenskej republiky. V tejto súvislosti treba v prvom rade zdôrazniť, že materiálny právny štát stojí mimo iného na dôvere občanov v právo a právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je stabilita právneho poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota je ovplyvňovaná nielen legislatívnou činnosťou štátu (tvorbou práva), ale tiež činnosťou štátnych orgánov aplikujúcich právo. Nemožno opomenúť, že k nej patrí aj súdna judikatúra. Práve ochrana oprávnenej dôvery občanov v právo, ktoré tu (v čase podania mimoriadneho dovolania) predstavoval ustálený výklad právnej normy vo forme stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, by mala byť pre podané mimoriadne dovolania pred novým právnym záverom Ústavného súdu Slovenskej republiky prioritná. Možno mať tak za to, že sú tu dané špecifiká výnimočnej situácie, ktorá je založená intenzívnejším záujmom na ochrane legitímnych očakávaní adresátov na riadnom prejednaní mimoriadneho opravného prostriedku. Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý podal mimoriadne dovolanie na podnet účastníka konania, využil svoje procesné oprávnenie v súlade s dlhoročne zaužívanou právnou praxou sledujúc ochranu práv účastníka konania. Ak teda generálny prokurátor Slovenskej republiky už podal mimoriadne dovolanie, ide o využitie jeho práv v takej intenzite, že jeho prípadné odmietnutie len s poukazom na reštrikcie dané uznesením pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky, resp. „zmeňujúce" spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by
dovolacieho súdu znamenalo neprimerane tvrdý zásah do práv účastníka konania, ktorý neuplatnil včas riadny, resp. tu iný mimoriadny opravný prostriedok, lebo spoliehajúc sa na bežnú súdnu prax priamo inicioval u generálneho prokurátora podanie mimoriadneho dovolania. Ani od generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ako prostredníka jedného z účastníkov konania na mimoriadne opravné konanie, nemožno očakávať, aby v prípade reálneho využitia svojho mimoriadneho oprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí", mohol odhadovať budúci názorový vývoj Ústavného súdu Slovenskej republiky v otázke výkladu jeho zákonných predpokladov. Dovolací súd dodáva, že vzhľadom na vyššie uvedené a na čas podania mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora (27. marca 2014) ako aj s poukazom na individuálnu vec, v ktorej účastníci konania v minulosti podali dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol a rozhodnutie v ktorej vychádza zo zmeňujúcej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky, považuje za správne vysloviť prípustnosť podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora. Dovolací súd ďalej uvádza, že je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 ods. 1 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V konaní o mimoriadnom dovolaní neboli procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. namietané a tieto neboli ani zistené. K argumentácii generálneho prokurátora uvádza nasledovné: Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciu práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy") každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch. Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou" do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania ( I. ÚS 22/03). Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie završuje poskytovanie súdnej ochrany.
1 písm. p/ zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu.
1 až 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník: Ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len "vlastník stavby"). Pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí. Súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.
1 písm. a/ až c/ zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok: Návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä: a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho); b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva; c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. V prejednávanej veci sa žalobcovia domáhali, aby súd uložil žalovanému povinnosť odstrániť na vlastné náklady stavbu postavenú na pozemku žalobcov, ktorý je vedený v katastri nehnuteľností Okresného úradu Košice IV., odboru katastrálneho na LV č. XXXX . ako časť parcely č. 9882/1 roľa o výmere 1747 m2, katastrálne územie G.. V prípade zistenia, že odstránenie stavby žalovaného nie je účelné, navrhli žalobcovia usporiadať pomery medzi nimi, ako vlastníkmi pozemku, a žalovaným, ako vlastníkom stavby, inak v zmysle § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. S ohľadom na skutočnosť, že žalobcovia nesúhlasia s prikázaním stavby do ich vlastníctva, navrhli in eventum, pre prípad, že nie je účelné a spravodlivé stavbu žalovaného odstrániť, vydať nasledovný rozsudok: Zriaďuje sa časovo neobmedzené vecné bremeno v prospech žalovaného DPMK a. s., ktorému zodpovedá právo nerušene užívať nehnuteľnosť žalobcov 1/ až 9/ vo výmere 1747 m2 vyznačené na geometrickom pláne vyhotovenom v konaní, a to za peňažnú náhradu vyčíslenú znaleckým posudkom. V prejednávanej veci bolo nepochybne zistené, že vyvlastňovacie konanie sa viedlo nesprávne proti pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčke V. a proti neznámym dedičom po C. Pokiaľ však príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci toto vyvlastnenie konal ako s vyvlastňovaným s niekým iným ako vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá je predmetom sporu patrilo subjektom odlišným od vyvlastňovaných, nemohli nastať právne účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním spája. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na Československý štát, ani na organizáciu, v prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená. Z uvedeného potom vyplýva, že došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu. Generálny prokurátor vo svojej argumentácii tvrdí, že účelom zákona č. 229/1991 Zb. je nielen zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v rokoch 1948 až 1989, ale rovnako tiež úprava vlastníckych vzťahov k pôde.
3 zákona č. 229/1991 Zb. pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, spravujú sa právne vzťahy k majetku uvedenému v odseku 1 osobitnými predpismi. To znamená, že iné právne predpisy sa uplatnia len v prípade, ak ide o vzťah, ktorý citovaný zákon neupravuje. Žalobcovia v konaní poukázali na to, že v ich prípade využitie ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. bolo vylúčené z dôvodu, že citovaný zákon sa vzťahuje na pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond, pričom pozemky, ktoré boli predmetom sporu, boli zastavané. V skutočnosti pre postup
druhej časti zákona č. 229/1991 Zb. treba ustanovenie § 1 ods. 1 uplatňovať v spojení s § 30 tohto zákona,
ktorého pre postup
druhej časti tohto zákona sa za majetok uvedený v § 1 ods. 1 považuje aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na tieto účely užíval. Pritom je nepochybné, že žalovaný, resp. jeho právny predchodca vyvlastňoval pozemky, ktoré tvorili poľnohospodársky pôdny fond, ornú pôdu. Žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia ako oprávnené osoby mali možnosť uplatniť nárok na vydanie veci na pozemkovom úrade, prípadne vyzvať povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. V prípade, ak pozemky boli zastavané a nebolo možné ich vydať,
2 zákona č. 229/1991 Zb. sa oprávnenej osobe mali previesť bezodplatne do vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu, pokiaľ s tým oprávnená osoba súhlasí. Ak teda zákon č. 229/1991 Zb. stanovuje určité podmienky a postup pre uplatnenie nároku, nemožno ten istý nárok uplatňovať
iného právneho predpisu. To znamená, že uplatniť svoj nárok
všeobecného právneho predpisu možno len vtedy, ak chýba špeciálna právna úprava v osobitnom zákone. Ďalej poukázal na skutočnosť, že tento názor zdieľa aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012 č. k. 3 Cdo 93/2010), k str. 12 rozsudku uvádza:" ...ak v preskúmavanej veci bol daný reštitučný nárok
1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb., žalobcovia (oprávnené osoby) sa mohli domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva len postupom
reštitučného zákona č. 229/1991 Zb. So zreteľom na uvedené je potom vylúčené úspešne sa domáhať ochrany vlastníckeho práva
Občianskeho zákonníka, lebo takouto žalobou
tohto ustanovenia nemožno obchádzať účel reštitučného zákona..." Ďalej tvrdil, že prevzatie veci štátom na základe rozhodnutia štátneho orgánu, ktoré bolo vadné, neúčinné, je prevzatím veci bez právneho dôvodu (§ 6 ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb.). Uviedol, že k tomuto sa vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 130/2007, sp. zn. 3 Cdo 120/2003, ‚, v ktorých je uvedené, že aj v prípadoch prevzatia nehnuteľnosti štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu, neuplatnenie nároku
reštitučného zákona má za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany
všeobecných predpisov ". Nevyužitím možnosti domáhať sa tohto nároku v zákonnej lehote došlo k nezvratnému zániku práva. Prijatím reštitučných zákonov štát súčasne vylúčil možnosť uplatniť tieto práva inak, teda
všeobecných predpisov. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej veci na základe podaného mimoriadneho dovolania posudzoval, či bol rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z
reštitučných predpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa ochrany
všeobecných predpisov, napr.
Občianskeho zákonníka žalobou na ochranu vlastníctva napr. rozhodnutia 3 Cdo 93/2010, 4 Cdo 180/
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.