← Slovensko

určenie vlastníckeho práva

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/37/2015 Identifikačné číslo spisu: 6706210972 Dátum vydania rozhodnutia: 29.02.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Darina Ličková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:6706210972.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: M-trade-Ag, s.r.o., Látky 108, IČO: 31 641 946, zast. JUDr. Ján Krnáč, advokát, AK Nám. SNP č.70/36, Zvolen proti žalovanému: FORSAW, s.r.o., Novosady 925/17, Detva, IČO: 36 621 517, zast. Ulianko & Partners, s.r.o., AK Nám. SNP 41, Zvolen, IČO: 36 856 517, o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 12Cb/82/2006, na dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. marca 2015, č. k. 41Cob/504/2014-525, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného o d m i e t a. Žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy dovolacieho konania vo výške 71,81 eur. Odôvodnenie Okresný súd Zvolen ako súd prvého stupňa rozsudkom zo 17. júna 2014, č. k.12Cb/82/2006-485 určil, že žalobca je vlastníkom troch silážnych veží typu OH 09132 vrátane ich technologického zariadenia k nim, nachádzajúcich sa na parcele E KN č.XXXXX vedenej Okresným úradom Detva, odbor katastrálny pre katastrálne územie S., ktoré sú vedené ako senážne veže na Okresnom úrade Detva, odbor katastrálny pre katastrálne územie S. na LV č. XXXX,pod súpisným číslom XXXX a žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania ako aj trovy znalečného na účet Okresného súdu Zvolen. Predmetom sporu je určenie, že žalobca je vlastníkom troch silážnych veží typu OH 09132 vrátane technologického zariadenia k nim. Žalobca uviedol, že tieto silážne veže vedené na LV č. XXXX nadobudol príklepom na dražbe konanej dňa 26. apríla 2001 pod Ex 426/1999 v množstve 3 kusy, v sume 22.041,-Sk a dňa 12. apríla 2000 nadobudol od bývalého Poľnohospodárskeho podielníckeho výrobného družstva Detva do vlastníctva technológiu naskladňovania silážnych veží a technológiu vyskladňovania krmív zo silážnych veží. Z evidencie OÚ Detva, odbor katastrálny, žalobca zistil, že žalovaný je vedený ako výlučný vlastník stavby senážne veže so súp. č.1535,ktoré sa nachádzajú na par.č.XXXXX a sú vedené na LV č. XXXX. z titulom nadobudnutia kúpna zmluva č. V 965/05-159/2006. Žalovaný veže nadobudol od správcu konkurznej podstaty PPVD Detva. Pôvodný vlastník PPVD Detva vlastnil 12, resp.11 silážnych veží, pričom všetky boli predmetom exekúcie uskutočnenej súdnym exekútorom Jánom Kubicom a osem z nich vydražil podnikateľ V.. D. - UNIMONT z Trenčína. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že predmetné senážne veže nadobudol na základe listu vlastníctva od správkyne konkurznej podstaty úpadcu PPVD Detva a preto je ich vlastníkom. Súd prvého stupňa vec prejednal a vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi riadiac sa úpravou danou KS v Banskej Bystrici v jeho uznesení z 25. augusta 2010, č.k. 43Cob/149/2010-252, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Zvolen zo 16. februára 2010, č.k.12Cb/82/2006-234 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako primárnu otázku riešil prvostupňový súd otázku, či predmetné silážne veže sú hnuteľné alebo nehnuteľné veci. Za kľúčové považoval odborné vyjadrenie znalca Ing. Ľubomíra Daňa z 2. septembra 2011 pod č.6/2011, v ktorom znalec uviedol rozlíšenie medzi silážnymi a senážnymi vežami a to v spôsobe ich osadenia. Súd prvého stupňa ustálil, že v predmetnej veci ide o silážne veže a technologické zariadenie k nim a určil, že vlastníkom je žalobca s poukazom aj na prípis znaleckej organizácie ZNALEX, s.r.o. Zvolen zo 6.mája 2011, v ktorom cituje právnu úpravu, z ktorej vyplýva, že senážne veže sú nehnuteľnosť (§ 119 Občianskeho zákonníka,zák.č.50/1996 Z. z. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, vyhl.č.323/2010Z.z.,ktorou sa vydáva klasifikácia stavieb a z ktorej vyplýva, že pod príslušným kódom sú nádrže, silá a sklady. Súd prvého stupňa poukázal na § 7,70 ods.1 a 2 zák.č.162/1995 Zb. - katastrálny zákon a vec posudzoval s poukazom na § 80 písm.

  1. c)O. s. p. Prvostupňový súd konštatoval, že žalobca preukázal naliehavý právny záujem na podaní návrhu, ktorý existoval tak v čase podania návrhu, ako aj v čase rozhodnutia veci. Bez určenia vlastníckeho práva by bolo vlastníctvo žalobcu ohrozené, vlastnícky nárok si robí aj žalovaný, ktorý sa odvolával na stav zaznamenaný na LV, preto súd musel ustáliť vlastníka silážnych veži a technologického zariadenia k nim. Súd prvého stupňa predmetnú vec vyhodnotil tak, že ide o silážne veže a nie o senážne veže, preto nejde o nehnuteľnosť, na ktorú by sa uvedené ustanovenia vzťahovali, preto predmet sporu posúdil ako hnuteľnú vec, vlastníkom ktorej je žalobca. Proti tomuto rozsudku sa odvolal žalovaný a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol v celom rozsahu alebo aby ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ taktiež uviedol, že napadnuté rozhodnutie je zmätočné, jeho odôvodnenie je nepostačujúce, neobsahuje relevantné právne posúdenie a vyhodnotenie. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, keďže ide zrozumiteľne odôvodnené rozhodnutie, ktoré sa strikne pridržiava odborných vyjadrení znalca. Krajský súd v Banskej Bystrici ,ako súd odvolací, po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel k záveru, že dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa v tejto veci je pre zistenie skutkového stavu postačujúce, skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa správne právne posúdil, pričom sa riadil aj právnym názorom odvolacieho súdu vyslovenom v jeho zrušujúcom uznesení zo dňa 25. augusta 2010, č. k. 43Cob/149/2010-252. Odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu vyslovenom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že zodpovedanie otázky, či ide v prípade konkrétnej veci o hnuteľnú vec resp. nehnuteľnú vec, je v kompetencii súdu, pričom súd môže vychádzať z odborných vyjadrení znalcov, týkajúcich sa zodpovedania otázky, či je stavbu možné premiestniť bez narušenia jej hospodárskeho určenia. Odvolací súd súhlasí so závermi súdu prvého stupňa v tom, že bez ohľadu na to, že predmetné veže sú zapísané v príslušnej evidencii nehnuteľností ako veže senážne, ide o veže, ktoré majú charakter veží silážnych, a je potrebné ich považovať za veci hnuteľné, teda také, ktoré je možné premiestniť. Prvostupňový súd pri tomto závere vychádzal nielen z vyjadrení znalcov (pričom za rozhodujúce považoval vyjadrenie znalca Ing. L. Daňa), ale vyhodnotil aj písomné doklady predkladané žalovaným, ktoré sa týkali stavby, resp. zhotovenia týchto veží, ich uvedia do užívania a zápisu do evidencie nehnuteľností, pričom vyhodnotil aj ďalšie skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním v súvislosti s konaniami, vedenými na OS Zvolen. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že doklady predkladané v konaní týkajúce sa samotnej výstavby predmetných veží, ich uvedenia do užívania ako stavieb, ako aj pridelenia súpisného čísla nie sú jednoznačné, nie je možné ustáliť, že sa skutočne jedná o tie veže, ktoré boli príklepom súdneho exekútora prevedené do vlastníctva žalobcu. Samotná skutočnosť, že veže sú ako senážne veže evidované ako nehnuteľnosti v príslušnej evidencii nehnuteľností ešte nepreukazuje, že ide o veci nehnuteľné. Odvolací súd súhlasil s hodnotením súdu prvého stupňa, že písomné doklady (stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutia a rozhodnutie o udelení súp. č. zo 4. júna 1997) sú z hľadiska identifikácie predmetných veží nepreukázané a nejednoznačné. Samotný zápis na LV je v tomto prípade tiež nepostačujúci. Ak by malo ísť o súbor samostatných nehnuteľných vecí, je otázne, prečo bolo súpisné číslo udelené len niektorým z nich (senážnym vežiam), keď preukázateľne boli v čase rozhodnutia o udelení súpisného čísla umiestnené na pozemku dva druhy veží. Písomné dôkazy, ktoré majú podľa žalovaného preukazovať, že má ísť o senážne veže, ktoré sú nehnuteľnosťami uvedenú skutočnosť jednoznačne nepreukazujú a to nielen z hľadiska ich obsahu, ale aj logických súvislostí. Preto v danom prípade platí zásada materiálnej publicity katastra nehnuteľností(hodnovernosti)pričom ako vyplýva zo zákonných ustanovení hodnovernosti, a tým aj záväznosti údajov katastra ,táto je založená na vyvratiteľnej domnienke, ktorá platí len dovtedy, kým sa nepreukáže opak. (§ 70 ods.1,ods.2 katastrálne zákona). Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca preukázal naliehavý právny záujem na podaní návrhu, ktorý existoval v čase podania žaloby ako aj v čase rozhodnutia vo veci. Bez určenia vlastníckeho práva by bolo vlastnícke právo žalobcu ohrozené, keďže vlastnícky nárok si robí aj žalovaný, ktorý sa odvoláva na stav zaznamenaný na LV, preto súd musel ustáliť vlastníka veci. Súd ustálil z predložených dokladov, že ide o silážne veže a technologické zariadenie k nim, a určil, že vlastníkom je žalobca. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa považoval za vecne správny a podľa § 219 ods.1 O. s. p. ho potvrdil. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný a žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok druhostupňového súdu zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcu zaplatiť žalovanému trovy prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania tak, ako ich žalovaný vyčíslil eventuálne aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil, a vzhľadom na to, že dôvody, pre ktoré dovolateľ navrhuje zrušenie druhostupňového súdu platia aj pre rozsudok prvostupňového súdu navrhol, aby dovolací súd zrušil aj rozsudok prvostupňového súdu a vec prvostupňovému súdu vrátil na ďalšie konanie v zmysle ust. § 243b ods.3 O. s. p. a zaviazal žalobcu na nahradenie trov dovolacieho konania žalovaného. Dovolateľ prípustnosť dovolania odvodzuje podľa § 237, keďže účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a tiež tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Vadu konania (§ 237 ods.1 písm. f/ O. s. p.) dovolateľ vzhliadol v tom, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné, nezrozumiteľné, bez odôvodnenia, z ktorého by bolo možné vyvodiť akými úvahami bol súd odvolací vedený pri vysporiadaní sa so skutočnosťou, či v prípade predmetných veží sa jedná o hnuteľné alebo nehnuteľné veci. Obidva súdy považujú v konaní za kľúčový dôkaz odborné vyjadrenie č.006/2011 znalca Ing. Ľubomíra Daňa, ktoré dovolateľ v konaní označil za nulitné a žiadal, aby k nemu nebolo prihliadnuté. Dovolateľ má zato, že súdy sa nevysporiadali s jeho argumentami dostatočne a neuviedli, prečo ho považujú za nesprávny. Nepreskúmateľnosť odôvodnenia neumožňujú dovolateľovi primerane reagovať na nedostatky rozhodnutia súdu druhého stupňa, argumentovať, prípadne namietať jeho skutkové a právne závery. Dovolateľ má zato, že konaním odvolacieho súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces a z toho istého dôvodu sa domáha aj zrušenia rozhodnutia rozhodnutia súdu prvého stupňa, nakoľko trpí rovnakou vadou ako rozhodnutie odvolacieho súdu. Ďalej dovolateľ uviedol, že na poslednom pojednávaní na súde prvého stupňa 17. júna 2014 boli porušené jeho procesné práva ako účastníka konania v zmysle § 118 ods.4 O. s. p. a to tým, že súd mu neumožnil a nevyzval účastníkov na zhrnutie svojich návrhov a vyjadrenie sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Tiež namietol, že žalobca nemá na podanej určovacej žalobe naliehavý právny záujem, keďže v rámci konkurzného konania boli predmetné veže prevedené na dovolateľa. Žalobca by takýto záujem mohol mať, keby sa v priebehu konkurzu domáhal vylúčenia veci z konkurznej podstaty prostredníctvom incidenčnej žaloby. Tiež dovolateľ uviedol, že technologické zariadenie veží nebolo predmetom kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi dovolateľom a správkyňou konkurznej podstaty a v tejto časti návrhu žalobcu dovolateľ nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom a k určeniu vlastníckeho práva k týmto hnuteľným veciam, chýba žalobcovi naliehavý právny záujem. Žalobca sa k dovolaniu žalovaného písomne vyjadril a uviedol, že argumenty dovolateľa obsiahnuté v jeho dovolaní pokladá za tendenčné a zavádzajúce, nekorešpondujúce so skutkovým a právnym stavom veci. Žalobca zastáva obdobný názor ako súd druhého stupňa, ktorý si osvojil závery súdu prvého stupňa o určení, že veže sú silážnymi vežami a treba ich považovať za hnuteľné veci. Tvrdenie dovolateľa, že znalec z odboru strojárstvo Ing. Ľ. Daňo nie je príslušný vyjadrovať sa k otázke, či sú predmetné veže hnuteľné alebo nehnuteľné veci poukazujúc na vyjadrenie Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline z 15. mája 2013, ku ktorému sa pripojilo aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom liste zo 6. júna 2013,v ktorom uviedlo, že kompetentný vyjadrovať sa v tejto otázke je iba súd. Dovolateľ si nesprávne vyložil písomnosť z ÚSI ŽU v Žiline, kde je jednoznačne napísané, že stanoviť hodnotu posudzovaných veží prináleží znalcovi z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností, pričom až hodnotu dopravníkových zariadení tvoriacich ich príslušenstvo patrí znalcovi z odboru strojárstvo, odvetvie odhad strojových zariadení. Dovolateľove argumenty o chýbajúcom naliehavom právnom záujme na určenie vlastníckeho práva k technologickému zariadeniu veží (nedostatok pasívnej vecnej legitimácie), ako aj hypotézu, že keby aj išlo o silážne veže, samo o sebe to neodôvodňuje skutočnosť, že ide o hnuteľné veže, už uviedol vo svojom odvolaní. Tiež mal možnosť namietať odborné vyjadrenie znalca Ing. Ľ. Daňa. Žalobca poukázal aj na mailovú komunikáciu znalca a D.B. zo spoločnosti VÍTKOVICE POWER ENGINEERING, a.s., ktorá vyrábala tri silážne veže typu OH 09132 vrátane technologického zariadenia k nim, ktorý potvrdil, že tento typ nádrže slúžil ako silážna veža. Znalec poukázal na skutočnosť, že v areáli, kde sa nachádzajú predmetné tri silážne veže, sa nachádzajú aj zostatky iných veží, ktoré sú spojené so zemou cez tzv. podmurovku a železobetónovým dnom a dané veže majú otvor na dne tejto veže slúžiaci na uskladnenie masy senáže cez pásový dopravník veže. Následne podrobne rozobral vykonané dokazovanie na súde prvého stupňa ako aj odôvodnenie odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom rozsudku. Žalobca tiež uviedol, že sa plne stotožňuje s odôvodnením odvolacieho súdu a poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV.ÚS 329/04 z 27.októbra 2004 citujúc." ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces". K námietke dovolateľa o porušení ust. § 118 ods.4 O. s. p. žalobca uviedol, že s takouto výhradu dovolateľ prišiel až v písomnom vyhotovení dovolania, v odvolaní takúto výhradu nenamietal. Z obsahu zápisnice zo 17. júna 2014 vyplýva, že obsahuje doslovné poučenie súdu v zmysle §§ 118 ods.2 a 4 a § 120 ods.4 O. s. p, po ktorom sa vyjadrovali nielen právny zástupcovia účastníkov, ale súd dal aj priestor aj samotným účastníkom vrátane žalovaného. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11. mája 1993 sp. zn.: 2Cdo 29/92 podľa ktorého „ podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm.
  2. f)O. s. p. nie je splnená, v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie." Žalobca záverom uviedol, že dovolaním napadnutý rozsudok považuje za náležitý a zákonný aj z hľadiska jeho zdôvodnenia, v obsahu ktorého konajúci súd zrozumiteľným a preskúmateľným spôsobom rozviedol predmet návrhu a dôvody, na základe ktorých sa žalobca domáhal uplatneného nároku a má náležitosti vyžadované v ust. § 157 ods.2 O. s. p. Preto má zato, že prípustnosť dovolanie v zmysle § 237 ods.1 písm.
  3. f)O. s. p. nie je daná a navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania za jeden úkon právnej pomoci vo výške 71,81 eur. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal účastník konania v zákonom stanovenej lehote (§ 240 ods.1 O. s. p.), dovolanie má náležitosti a dôvody vyžadované ustanovením § 241 ods.1 a 2 O. s. p. preto skôr ako pristúpil k vecnému preskúmaniu napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, zisťoval, či v danej veci je dovolanie prípustné bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 243a ods.3 O. s. p.. Podľa ust. § 236 ods.1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Spôsobilý predmet dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku vymedzuje zákon - Občiansky súdny poriadok v jeho ustanoveniach § 237 až 239. V ustanovení § 238 ods.1,2 a 3 O. s. p. stanovuje, kedy je dovolanie prípustné proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu. Napadnutý právoplatný rozsudok odvolacieho súdu bol vydaný vo forme rozsudku, dovolací súd po preskúmaní podmienok prípustnosť dovolania podľa ust.§ 238 ods.1,2 a 3 O. s. p. konštatoval, že v danej veci nie je daná prípustnosť dovolania podľa vyššie uvedeného ust.§ 238 O. s. p., keďže rozsudok odvolacieho súdu nezmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a v rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods.3 a 4 O. s. p. Ustanovenie § 239 ods.1 a 2 O. s. p. vymedzuje prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydaného vo forme uznesenia. Dovolanie žalovaného smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu a preto prípustnosť dovolanie nie je možné vyvodzovať podľa ust.§ 239 O. s. p. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 237 ods.1 pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak trpí niektorou z vád taxatívne vymenovanou v písm.
  4. a)až g). Pri zistení niektorej z tých vád je ich následkom tzv. zmätočnosť rozhodnutia, pre ktorú je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť. Prípustnosť dovolania podľa § 237 ods.1 O. s. p. nie je daná tvrdením dovolateľa, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedenou, ale je prípustné len vtedy, ak rozhodnutie skutočne takouto vadou aj trpí. Ak dovolací súd zistí, že rozhodnutie nie je niektorou z uvedených vád postihnuté, dovolanie odmietne, nakoľko smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné dovolanie. K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedenou v § 237 ods.1 O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na námietku dovolateľa, ale z úradnej povinnosti zisťuje jej existenciu bez zreteľa na to, či dovolateľ existenciu vady tvrdil alebo netvrdil. Dovolací súd preto po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj rozhodnutia súdu prvého stupňa a konaní, ktoré im predchádzali nezistil vady uvedené v § 237 ods.1 písm. a), b), c), d),
  5. e)a
  6. g)O. s. p. Tieto vady ani dovolateľ nenamietal. Dovolateľ namietal vadu uvedenú v § 237 ods.1 písm.
  7. f)O. s. p. t.j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom tým, že :
  8. a)prvostupňový súd nepostupoval v súlade s ust. § 118 ods.4 O. s. p. a
  9. b)rozhodnutie odvolacieho súdu nemá náležitosti vyžadované ustanovením § 157 ods.2 O. s. p. K námietke dovolateľa uvedenej pod písmenom
  10. a)dovolací súd uvádza: Podľa ust. § 118 ods.4 O. s. p. ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené. Zo zápisnice o pojednávaní konaného dňa 17. júna 2014 č. k.: 12Cb/84/2006-469 vyplýva, že na tomto pojednávaní bol žalobca ako aj žalovaný osobne. Za žalobcu bol prítomný jeho zástupca JUDr. Peter Nemec, advokátsky koncipient na základe substitučnej plnej moci zo 16.júna 2014 a zástupca žalovaného JUDr. Jozef Mikuš, advokátsky koncipient, na základe plnej moci zo dňa 17. júna 2014. Právny zástupca žalobcu ako aj žalobca zotrvali po otvorení pojednávania na svojom návrhu, písomných a ústnych vyjadreniach a po poučení podľa ust. § 118 ods.2 a 4 ako aj ust. § 120 ods.4 O. s. p. ďalšie návrhy na dokazovanie nemali. Právny zástupca žalovaného požiadal návrh zamietnuť, pridržal sa doterajších ústnych a písomných vyjadrení a nemal návrhy na ďalšie dokazovanie. Žalovaný uviedol, že sa pridržiava doterajších ústnych, písomných vyjadrení. Za veže dal 500 000Sk. má LV, firma, ktorá mu ich predala v Banskej Bystrici povedala, že všetko je v poriadku a nevie, čo má viacej k veci uviesť. Právny zástupcovia po poučení podľa § 120 ods.4 O. s. p. zhodne uviedli, že nemajú návrhy na ďalšie dokazovanie. Súd prvého stupňa vyhlásil uznesenie, že ďalšie dokazovanie nenariaďuje a vyhlasuje dokazovanie za skončené. Dovolací súd z obsahu zápisnice o pojednávaní zo 17. júna 2014 konštatoval, že nebolo porušené ust. § 118 ods.4 O. s. p. a ani ust. § 120 ods.4 O. s. p., čo potvrdzuje aj vyjadrenie konateľky žalobcu, ktoré jej bolo umožnené a je v zápisnici podchytené aj s reakciou žalovaného. K tomuto konštatovaniu dovolací súd dospel aj na základe odvolania žalovaného (č.l. 496 až 499), v ktorom nenamieta porušenie jeho práva na možnosť zhrnutia svojich návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci podľa § 118 ods.4 O. s. p. Občiansky súdny poriadok ustanovením § 118 ods.4 dáva účastníkom konania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, nie je to však ich povinnosť. Je na zástupcovi účastníka resp. účastníkovi, či toto právo využije. Ak ho však nevyužije, hoci ho využiť mohol, nedošlo k porušeniu jeho práv podľa § 118 ods.4 O. s. p. Túto možnosť podľa názoru dovolacieho súdu mal žalovaný na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 17. júna 2014 a mohol ju uplatniť aj ako odvolací dôvod vo svojom odvolaní z 29. júla 2014, čo neurobil. Keďže tak neurobil ani pred súdom prvého stupňa a ani vo svojom odvolaní, nemôže byť jeho nečinnosť pripisovaná nesprávnemu postupu súdu ako rozpor s ust. § 118 ods.4 O. s. p. K námietke dovolateľa uvedenej pod písmenom
  11. b)dovolací súd uvádza: Dovolateľ má zato, že v konaní došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom, keďže rozhodnutie súdu odvolacieho nemá náležitosti vyžadované v ust. § 157 ods.2 O. s. p. Pri posudzovaní otázky, či za odňatie možnosti účastníka konať pred súdom treba považovať aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia z dôvodu nedostatku jeho odôvodnenia, bola súdna prax nejednotná. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 3. decembra 2015 zaujalo stanovisko k výkladu § 237 ods.1 písm. f /Občianskeho súdneho poriadku nasledovne: Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods.2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods.1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. Stanovisko občianskoprávneho kolégia vychádzalo i z právneho názoru ESĽP. Z relevantnej judikatúry ESĽP vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru musí byť nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl.6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl.6 ods.1 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo(len) z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok z roku 2005).Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že v záujme právnej istoty zahrnutej v čl.6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať „nedotknuté". K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa ESĽP v žiadnom prípade však za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory (napr. Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova proti Rusku(rozsudok z roku 2007).Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku,rozsudok z roku 2003) a napravenia „ vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém", ale nie z dôvodu právnej čistoty. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ďalej vo svojom stanovisku poukázalo, že imanentným znakom právneho štátu je medziiným princíp právnej istoty, ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov a že ich budú správne vykladať a aplikovať. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ( napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. :ÚS IV.35/02,ÚS II.324/2010,ÚS III.550/2012). Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenie ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I.ÚS 4/2011). Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata "majú zostať nedotknuté", je potrebné na prípady možnosti prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto zásady. Vzhľadom na to právnu úpravu, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť( t.j. ustanovenia upravujúce prípustnosť dovolania), nemožno v žiadnom prípade vykladať rozširujúco, namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Celkom výnimočne sa v praxi môže vyskytnúť prípad, v ktorom písomné vyhotovenie rozhodnutia nebude obsahovať ani len zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. V súlade s právnymi závermi vyjadrenými v rozhodnutiach ESĽP môže však o takýto výnimočný prípad ísť len vtedy, keď nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazuje znaky (až) vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém" alebo vady „zásadnej, hrubej a podstatnej", prípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť náprava „justičného omylu". Len v takomto výnimočnom prípade môže uvedená okolnosť zakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 ods.1 písm.
  12. f)O. s. p., lebo len takto charakterizovaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutia môže intenzitou svojich právnych dôsledkov prekročiť rámec tzv. inej vady, v tomto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku neuvedenej. Dovolací súd preto skúmal, či dovolateľom tvrdená vada nedostatočne odôvodneného napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nesie znaky vady zásadnej, hrubej a podstatnej resp. vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém resp. má sa dosiahnuť náprava justičného omylu a konštatoval, že odôvodnenie napadnutého odvolacieho rozhodnutia vyššie uvedené atribúty zakladajúce vadu konania podľa § 237 ods.1 písm.
  13. f)O. s. p. nemá. Podľa ust. § 157 ods.2 O. s. p. V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Dovolací súd pri skúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacie súdu vychádzal z vyššie citovaného ust. § 157 ods.2 O. s. p. a dospel k názoru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa požiadavky stanovené zákonom. Jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad. Dovolací súd preto konštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa požiadavky ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia a preto k vade konania namietanej dovolateľom podľa ust.§ 237 ods.1 písm.
  14. f)O. s. p. nedošlo. Najvyšší súd Slovenskej republiky, kedže dospel k názoru, že v danej veci prípustnosť dovolania nie je daná ani podľa ust. § 237 ods.1 písm.
  15. f)O. s. p. , k vecnému prejednaniu dovolania nemohol pristúpiť z dôvodu neprípustnosti dovolania a dovolanie dovolateľa-žalovaného odmietol podľa ust. § 243b ods.5 O. s. p. v spojení s ust. § 218ods.1písm.
  16. c)O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa ust. § 243b ods.5 v spojení s ust. § 224 ods.1 a 142 ods.1 O. s. p. a priznal ich náhradu úspešnému účastníkovi konania žalobcovi. Trovy dovolacieho konania pozostávajú za jeden úkon právnej pomoci za podanie vyjadrenia vo výške 51,45 eur + režijný paušál 8,39 eur a 20% DPH spolu 71,81 eur podľa vyhlášky MS SR č.655/2004 Z. z. Toto uznesenie prijal dovolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky hlasovaním pomerom 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.