Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Obdo/1/2015 Identifikačné číslo spisu: 5105206100 Dátum vydania rozhodnutia: 29.02.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Ivana Izakovičová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 224ods.

4 O. s. p. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie v zákonnej lehote, ktoré odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 237 písm. f/, g/ O. s. p. v znení účinnom do

1. januára 2015 (ďalej len „O. s. p."), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O. s. p.) a tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení celej veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Aj po odvolacom konaní je žalovaný presvedčený, že v konaní mu ako účastníkovi konania, prvostupňový súd svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že dňa
3. 2011 pojednával v jeho neprítomnosti napriek tomu, že sa ako účastník riadne a včas ospravedlnil a súčasne žiadal nariadené pojednávanie odročiť. Odvolací súd tým, že túto vadu konania neodstránil, svojim postupom žalovanému rovnako odňal z tohto dôvodu konať pred súdom. Keďže súd skutočnosť časovej kolízie pojednávania účastníka s iným súdnym konaním, v ktorej je tento účastník ako advokát právnym zástupcom, nevyhodnotil či je alebo nie dôleži­tým dôvodom na odročenie, možno podľa žalovaného iba konštatovať, že zákonnosť postupu súdu v tejto časti je nepreskúmateľná. Dovolateľ dodal, že ešte pred pojednávaním dňa
5. 2011 pri stretnutí s konajúcou sudkyňou na chodbe pred pojednávacou miestnosťou ústne oznámil, že vo veci chce doplniť svoje prednesy a že vo veci chce urobiť podstatné podanie. V tejto súvislosti dovolateľ dodal, že na pojednávaní dňa 19.04.2011 sa konanie dostalo až do štádia záverečných rečí, ale súd ne­rozhodol o skončení dokazovania. Žalovaný má za to, že až do rozhodnutia o skončení dokazovania má účastník právo súdu predkladať dôkazy a robiť návrhy na dokazovanie. Aby tak mohol urobiť a chce to urobiť, musí mu to súd umožniť. Súčasne má účastník (po odročení na novom pojednáva­ní) stále právo na záver konania zhrnúť (opakovane, doplňujúco či inak) právny a skutkový stav veci. Tým, že súd prvého stupňa pojednával napriek riadnemu ospravedlneniu zo strany žalovaného a jeho žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, tým mu podľa žalovaného tento súd odňal možnosť konať pred sú­dom. Žalovaný sa ďalej nestotožnil s doplňujúcim odôvodnením odvolacieho súdu v tom smere, že uvedený dôvod nie je dôležitým dôvodom, pretože žalovaný si na pojednávanie dňa
7. 2012 mohol zvoliť právneho zástupcu, a pokiaľ tak neurobil, pre taký postoj chýbal racionálny a závažný dôvod na jeho strane, alebo mal sa na pojednávaní, v ktorom vystupoval ako právny zástupca, nahradiť substitútom. V prvom prípade záver odvolacieho súdu v tom, že účastník konania, ktorý sa nemôže zú­častniť nariadeného pojednávania si má zvoliť právneho zástupcu, nemá podľa žalovaného ra­cionálny a právny základ vzhľadom, pretože voľba právneho zástupcu je vždy právom a nie povinnosťou účastníka konania. V druhom prípade substitúcia je možná iba v prípade, že s ňou súhlasí zastúpený účastník. Zastúpený účastník však v žiadnom prípade nesúhlasil so substitúciou a to aj vzhľadom, že v tejto veci išlo o spor so začatím konania v ešte v roku 2006, s množstvom pojednávaní, išlo o konanie so zahraničným prvkom a konanie bolo v štádiu pred vyhlásením rozsudku. Ďalej žalovaný zastáva názor, že aj odvolací súd priamo svojim postupom mu odňal možnosť ko­nať pred súdom tým, že v súvislosti s urobeným započítaním žalovaného urobeným po vyhlá­sení prvostupňového rozsudku, na toto započítanie neprihliadol s poukazom na §216 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého § 92 ods. 1 a 4, § 97 a 98 O. s. p. pre odvolacie konanie neplatia. Jednostranný úkon započítania žalovaný urobil listom zo dňa
9. 2012, ktorý bol doručený žalobkyni dňa
11. 2012 s účinkami započítania ešte v roku
12. Ak odvolacie konanie začína podaním odvolania prvostupňovému súdu, potom začalo nesporne neskoršie ako bol urobený jednostranný úkon započítania. Dovolateľ v dovolaní ďalej poukázal aj na skutočnosť, že aj odvolací súd priamo svojim postupom mu odňal možnosť ko­nať pred súdom a to vzhľadom na vznesené odvolacie námietky v oblasti vzniku okamihu omeškania s platením žalovaného pri oneskorenom doručení faktúr, nepreukázania uplatnenia nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty pred podaním žaloby, nedoručenia faktúry č. 57, výhradou správnosti účtovania DPH nezodpovedajúcou sadzbou 14 % za zdaniteľné plnenia za rok 2002 vo faktúre č. 28, keď pre zdaniteľné plnenia dodané v roku 2002 zodpovedala sadzba DPH vo výške 10%, ako aj neoprávneného priznania nároku za spotrebu plynu cez faktúru č.
13. Dovolateľ má za to, že odvolací súd sa s týmito skutočnosťami vysporiadal arbitrárnym konštatovaním. Žalovaný preto navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie s tým, že uloží žalobkyni povinnosť nahradiť trovy dovolacieho konania žalovaného. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení označila dovolanie za nedôvodné a navrhla ho odmietnuť, prípadne zamietnuť a uložiť žalovanému povinnosť náhrady trov dovolacieho konania žalobkyne. Uviedla, že žaloba bola podaná na okresnom súde dňa
16. Od
18. 2006 až do vyhlásenia uznesenia, ktorým bolo ukončené dokazovanie vo veci na pojednávaní dňa
20. 2011, mal žalovaný vytvorený dostatočný priestor pre svoju obranu voči uplatnenému nároku v rovine poskytnutia tvrdení a označenia alebo predloženia dôkazov na ich preukázanie, teda v zmysle povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti zaťažujúcej každého účastníka súdneho konania, v danom prípade v rámci obrany žalovaného v zmysle právnej úpravy v § 101 ods. 1, § 120 ods. 1, 4 O. s. p. V danom prípade podľa žalobkyne v rámci ospravedlnenia v podaní z 21.04.2011, ako ani v podanom odvolaní žalovaný nevysvetlil, prečo pri dôraze na nevyhnutnosť svojej prítomnosti na pojednávaní vo veci sp. zn. 10Cb/l9/2006 ako účastníka konania, nezabezpečil, resp. nemohol zabezpečiť svoje substitučné právne zastúpenie na (kolidujúcom) pojednávaní vo veci sp. zn. 6C/122/
21. Aj z toho hľadiska bolo podľa žalobkyne opodstatnené, ak okresný súd pri skúmaní uvádzanej kolízie s pojednávaním vo veci sp. zn. 6C/122/2006, a s prihliadnutím i k celému priebehu prvostupňového konania usúdil, že nešlo o dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Zároveň žalobkyňa zdôraznila, že podľa § 125 O. s. p. výsluch žalovaného ako účastníka konania je len jedným z dôkazných prostriedkov, a pokiaľ v konaní pred okresným súdom k veci boli produkované iné dôkazy, z ktorých okresný súd ustálil dôvodnosť nároku žalobkyne, tak ani z tejto roviny nebolo možné konštatovať, že by postupom okresného súdu došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom. Vykonaním ústneho pojednávania dňa 06.05.2011 v neprítomnosti žalovaného, preto podľa žalobkyne nedošlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom, pričom súd postupoval tak aby nedochádzalo k porušovaniu ústavného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a nie k predlžovaniu stavu právnej neistoty. Podľa žalobkyne ďalej z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa rovnako nevyplýva, že by uplatnená zmluvná pokuta bola posudzovaná ako príslušenstvo pohľadávky, pričom rozhodnutie prvostupňového súdu ako aj následné odôvodenie odvolacieho súdu v tejto súvislosti, je dostatočne určité a zrozumiteľné. Vzhľadom na charakter tejto dovolacej námietky, žalobkyňa poukázala na konštantné závery, v zmysle ktorých Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ani v ostatných dovolací dôvodoch týkajúcich sa dátumovej konkretizácie vzniku omeškania a dotknutých faktúr, má žalobkyňa za to, že súdy nižšieho stupňa rozhodli vecne správne a s ich rozhodnutiami sa stotožňuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť. Dovolanie účastníka konania upravené v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p. V zmysle ust. § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie proti rozhodnutiu vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky) je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovaného z § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nemožno vyvodiť. Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalovaného preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť. Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., t. j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť pred ním konať a vada konania podľa § 237 písm. g/ O. s. p., t. j., že rozhodoval vo veci vylúčený sudca. Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Žalovaný argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. zakladá na tvrdení, že súd prvého stupňa dňa 06.05.2011 pojednával v jeho neprítomnosti napriek tomu, že sa ako účastník riadne a včas ospravedlnil a súčasne žiadal nariadené pojednávanie odročiť. Odvolací súd túto vadu konania neodstránil. V danom prípade podľa dovolateľa súdy skutočnosť časovej kolízie pojednávania účastníka s iným súdnym konaním, v ktorej je tento účastník ako advokát právnym zástupcom, nevyhodnotili vôbec, resp. či táto skutočnosť je alebo nie dôleži­tým dôvodom na odročenie pojednávania. Podľa čl. 48 ods. 2, vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými predpismi, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II ÚS 85/06). Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon nestanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu (§ 115 ods. 2 O. s. p.). Je potom na účastníkovi, či svoje právo využije, ale nie. Zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom každého účastníka konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon nestanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon v ustanovení § 101 ods. 2 druhá veta O. s. p. určuje len jednu výnimku z toho práva účastníka, za ktorej sa môže vec prejednať i v jeho neprítomnosti - t.j. ak riadne predvolaný účastník sa na pojednávanie nedostavil a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Podľa § 119 ods. 1 O. s. p. pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Podľa § 119 ods. 2 O. s. p. účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä: a/ dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b/ deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel, c/ ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil. Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.), posudzuje súd vždy podľa konkrétnych, individuálnych okolností prípadu. Či sú v tej - ktorej veci dôležité dôvody pre odročenia pojednávania dané, posudzuje súd, a nie účastník konania. Existenciu dôležitého dôvodu môže súd preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti účastníka o odročenie pojednávania. Ako vyplýva z obsahu spisu, súd prvého stupňa okrem iných termínov, nariadil na prejednanie veci pojednávanie aj na 06.05.2011 o 8.30 hod. Na toto pojednávanie sa ospravedlnil žalovaný dôvodiac, že tento termín je v časovej kolízii s nariadeným pojednávaním pred Okresným súdom Žilina v právnej veci sp. zn. 6C/122/2006 navrhovateľa Pavla Baníka proti Romanovi Valkovi, v ktorej je žalovaný právnym zástupcom účastníka konania. Súčasne týmto oznámením na č. l. 329 spisu, žalovaný uviedol, že chce využiť svoje právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a nesúhlasí, aby pojednávanie nariadené na deň
23. 2011 bolo vykonané v jeho neprítomnosti. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa
25. 2011 (č. l. 333) je zrejmé, že okresný súd pojednával v neprítomnosti žalovaného, ktorý termín pojednávania bol určený na pojednávaní súdu dňa
27. 2011 na č. l. 317 s tým, že prítomní účastníci konania, ako aj právny zástupca žalobkyne, zobrali termín na vedomie a písomne predvolaní neboli. Na tomto pojednávaní okresný súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil vo veci rozhodnutie. Následne po rozhodnutí súdu prvého stupňa, na odvolanie žalovaného, odvolací súd uznesením zo dňa
29. 2012 č. k. 14Cob/297/2011-381, oznámil verejné vyhlásenie rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania na deň
32. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že otázka kolízie pojednávaní účastníka konania, resp. jeho právneho zástupcu ako „dôležitého dôvodu" na odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. bola už opakovane riešená v judikatúre dovolacieho súdu, ako aj v rozhodovacej praxi Ústavného súdu Slovenskej republiky. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 68/98 z
34. 1999 [uverejneného pod poradovým (publikačným) číslom: 11/1999 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky] obsahom základného práva zaručujúceho právo každého, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie pojednávania. Kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne na rozdielnych súdoch nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie „dôležitého dôvodu" na odročenie riadne a včas vytýčeného pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu" (§ 101 ods. 2 O. s. p.) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu. Ústavný súd Slovenskej republiky na týchto záveroch zotrval aj v uznesení z
35. marca 2005 sp. zn. III. ÚS 94/
36. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z
37. februára 2000 sp. zn. 3Cdo/16/2001 (R 41/2002) pripustil, že dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania pred súdom môže byť aj kolízia s iným pojednávaním právneho zástupcu účastníka konania, avšak len vtedy, ak od účastníka nemožno spravodlivo požadovať, aby si zvolil iného zástupcu. V danom prípade dovolací súd vychádzal z toho, že samotná existencia kolízie dvoch súdnych pojednávaní môže byť (za istých, výnimočných okolností) dôvodom pre odročenie jedného z kolidujúcich pojednávaní. Tu je ale potrebné zdôrazniť, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva pravidlo, podľa ktorého by len v závislosti od predmetu konania, jeho účastníkov, dátumu vytýčenia pojednávania alebo iných skutočností malo v prípade kolízie určité pojednávanie prednosť pred iným (neplatí žiadne pravidlo tzv. „predstihu" v prípade kolízie pojednávaní na dvoch rôznych súdoch). Advokát, ktorý zistí, že v dvoch súdnych konaniach, dochádza v určitý deň ku kolízii nariadených súdnych pojednávaní, má vo všeobecnosti možnosť osobne sa zúčastniť na jednom z pojednávaní a v prípade druhého kolidujúceho pojednávania „účelne využiť všetky zákonom pripustené prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje" - do úvahy tu medzi iným prichádza buď zastúpenie iným advokátom alebo podanie žiadosti o odročenie pojednávania. V rámci organizovania svojej činnosti musí advokát pri výbere najvhodnejšieho prostriedku alebo spôsobu poskytovania právnej služby nevyhnutne vziať na zreteľ nielen osobitnosti každej prejednávanej veci, ale tiež to, akým spôsobom bola medzi ním a klientom upravená otázka zastúpenia advokáta iným advokátom. Možnosť zastúpenia advokáta iným advokátom vyplýva priamo zo zákona podľa § 25 ods. 3 O. s. p. a tiež § 16 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov), pričom advokát túto zákonnú možnosť (oprávnenie) nesmie využiť len vtedy, ak by zastúpenie bolo proti vôli zastupovaného účastníka § 16 ods. 3 uvedeného zákona. Pri skúmaní, či v konaní pred súdom prvého stupňa bol daný dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. a či teda postupom tohto súdu bola žalovanému odňatá možnosť pred súdom konať, nebolo možné prehliadnuť, že v kolidujúcej veci existoval zákonný dôvod nepripúšťajúci zastúpenie účastníkom zvoleného advokáta (žalovaného v tomto konaní) iným advokátom. V žiadosti o odročenie pojednávania dňa 06..05.2011 žalovaný uviedol, že v inom konaní vystupuje ako právny zástupca, avšak skutočnosť, že v kolidujúcej veci by bolo proti vôli jeho klienta, aby sa vec prejednala v prítomnosti iného advokáta, nebola tvrdená a ani preukazovaná. Dovolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa vytvoril žalovanému procesnú možnosť zúčastniť sa na pojednávaní pred súdom prvého stupňa a realizovať na ňom procesné právo účastníka na prerokovanie veci v jeho prítomnosti (a napríklad tiež zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci v zmysle § 118 ods. 4 O. s. p., resp. § 123 O. s. p.). Túto procesnú možnosť žalovaný nevyužil. Bolo na žalovanom, aby vážny dôvod svojej neúčasti na pojednávaní - v súlade s konštantnou judikatúrou súdov Slovenskej republiky - preukázal súdu. Pokiaľ tak ale neurobil a k žiadosti nepripojili dôkaz, ktorý by preukázal nemožnosť jeho prítomnosti na pojednávaní, sám zavinil, že súd prvého stupňa jeho žiadosti nemohol vyhovieť. Nemožno preto prvostupňovému súdu vytýkať, že vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného. Zo zreteľom na uvedené možno konštatovať, že postup nižších súdov v posudzovanej veci nebol v rozpore s § 101 ods. 2 O. s. p. a nezaložil preto procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Pre úplnosť dovolací súd v súvislosti s obsahom podaného dovolania, resp. s dokazovaním na odvolacom súde, zdôrazňuje aj to, že zákon pripúšťa skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní, v ktorom sa napáda rozhodnutie vynesené v sporovom prvostupňovom konaní, iba v obmedzenom rozsahu. Dôkazy a skutočnosti, ktoré môžu byť odvolacími dôvodmi aj keď neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú charakteristické tým, že sa považujú za výnimočné a viažu sa na konkrétne vymedzené procesné situácie v konaní pred súdom prvého stupňa, ktoré situácie sú ustanovené v znení ust. § 205a O. s. p. Podľa ust. § 205a ods. 1 O. s. p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by došlo k situáciám podľa ust. § 205a ods. 1 O. s. p., ako aj že by boli dané dôvody pre nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 1 O. s. p. (odvolací súd nepovažoval za potrebné dokazovanie doplňovať ani zopakovať, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ust. § 115a O. s. p. bez nariadenia pojednávania a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem), odvolací súd v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. rozhodol o odvolaní žalovaného bez nariadenia pojednávania. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na Dohovor o ľudských právach a základných slobodách, ktorý Dohovor nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené, nemusí nariadiť pojednávanie. Postupom odvolacieho súdu, nedošlo preto k odňatiu možnosti žalovaného pred súdom konať v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Procesnú nesprávnosť postupu odvolacieho súdu dovolateľ aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu ako i súdu prvého stupňa, je nepreskúmateľné a arbitrárne. Dovolací súd k tejto námietke uvádza, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie Ústavného súdu SR z
38. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd postačujúco odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým nadviazal na uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré ako vecne správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku podľa § 157 ods. 2 O. s. p., je v nich vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec - zistený skutkový stav - právne posúdili. Dovolací súd sa samotnou správnosťou prijatých právnych záverov nižších súdov nezaoberal. Pri posudzovaní, či rozhodnutia nižších súdov sú (ne)preskúmateľné (teda či boli splnené parametre zákona na odôvodnenie uznesenia - § 157 ods. 2 O. s. p.), dovolací súd totiž neposudzuje správnosť prijatých právnych záverov nižších súdov. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalovaného. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž - ako už bolo spomenuté - nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). K ďalšej dovolacej námietke dovolací súd uvádza, že podľa § 237 písm. g/ O. s. p., dovolanie je prípustné ak vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. V danej veci bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa predložené odvolaciemu súdu s opravným prostriedkom žalovaného dňa
40. 2011 a vec na odvolací súd napadla
42. 2011 s tým, že napadla v súlade s Úplným znením rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline v znení účinnom od
44. 2011, a to do senátu 14Cob. Napadnuté rozhodnutie vydal odvolací súd v senáte v zložení predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Eriky Šobichovej. Z obsahu spisu ako ani z dovolania nevyplynula žiadna skutočnosť, ktorá by zakladala dôvodnosť tvrdenia žalovaného, že vo veci rozhodol vylúčený sudca. Dovolací súd preto konštatuje, že tento dovolací dôvod uvádzaný dovolateľom, nie je opodstatnený a vec nie je zaťažená vadou uvedeného charakteru. Žalovaný v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde. K námietkam dovolateľa ohľadne právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) dovolací súd pre úplnosť uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p.

§ 224ods.

1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky o trovách dovolacieho konania žalobkyni nerozhodol, keďže dospel k záveru, že ak dovolací súd rozhoduje o dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 a § 224 ods. 4 O. s. p., o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 12.05.2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.