ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka právom nemajetkovým. Konštatoval, ţe cieľom práva na náhradu nemajetkovej ujmy je primerane vyváţiť a zmierniť 5 Cdo 265/2009 3 nemajetkovú ujmu a toto právo ako právo rýdzo osobnej povahy osobnosti fyzickej osoby nemoţno vyčleniť z okruhu nepremlčateľných nemajetkových práv, i keď sa satisfakcia príslušnej nemajetkovej ujmy vyjadruje prostredníctvom finančných prostriedkov. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 od. 1 O.s.p Krajský súd v Nitre rozsudkom z 19. marca 2009 sp.zn. 8 Co 229/2008 na odvolanie ţalovaného rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu trov konania vo výške 564, 30 € do troch dní. Dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v celom rozsahu zmeniť a ţalobu ţalobkyne zamietnuť z dôvodu, ţe súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vznesenú námietku premlčania voči nároku ţalobkyne na plnenie a otázku procesnej podmienky konania o jej určujúcom návrhu. Konštatoval, ţe povinnosťou súdu pri určujúcom návrhu je skúmať existenciu naliehavého právneho záujmu na jeho podaní [§ 80 písm. c) O.s.p. a § 103 O.s.p.], pri nároku na plnenie a ţalovaným vznesenej námietke premlčania aj dôvodnosť tejto námietky, ako aj určitosť a vykonateľnosť ţalobných návrhov. Čo sa týka určujúceho nároku a výroku napadnutého rozsudku uviedol, ţe na takomto návrhu nemá ţalobkyňa naliehavý právny záujem z dôvodu, ţe takýto nárok nepredstavuje spôsob ochrany osobnosti v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ţe takýmto rozhodnutím sa jej právne postavenie nijak nezlepší a spornosť peňaţných nárokov voči ţalovanému neodstráni, keď otázku existencie zásahu ţalovaného do jej práva na súkromný a rodinný ţivot si súd ako predbeţnú otázku musí aj tak vyriešiť pri rozhodovaní o uţ podanom nároku na plnenie. Tento naliehavý právny záujem ţalobkyňa nemôţe mať aj preto, ţe jej návrh v časti na plnenie je premlčaný a premlčané právo priznať súdom nemoţno. Vychádzajúc z uvedeného názoru ďalej neskúmal ani určitosť poţadovaného výroku z hľadiska ţalovaným uvádzaných námietok. Čo sa týka nároku na plnenie a výroku napadnutého rozsudku o ţalovaného povinnosti k nemu mal za to, ţe súd prvého stupňa síce aplikoval na vec správne právne ustanovenia Občianskeho zákonníka, avšak tieto si nesprávne právne vyloţil a dospel potom k nesprávnym právnym záverom. Pri svojich úvahách vychádzal z toho, ţe - uvádzaný zásah bol jedným konaním ţalovaného a len jeho dôsledky majú pretrvávať, - všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva sa premlčujú a osobitná úprava nepremlčateľnosti práv
2 Občianskeho zákonníka upravená nie je - ak sa dlţník premlčania dovolá, nemoţno premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 veta tretia Občianskeho zákonníka), 5 Cdo 265/2009 4 - vznesenie námietky premlčania nemoţno povaţovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, - princíp istoty právnych vzťahov umoţňuje nepremlčateľnosť len u práv zákonom výslovne upravených (vylúčená analógia legis a iuris) , - právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jednorázové právo a toto nemoţno podriadiť pod inštitút záväzkových vzťahov a predstavuje právo na osobitnú formu ochrany osobnosti fyzickej osoby neviazanú na ţiadne iné právo, - právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch - peňaţná satisfakcia vzniká uţ okamihom zásahu do osobnosti fyzickej osoby, nevyţaduje potrebu predchádzajúceho uplatnenia u osoby do práv zasahujúcej a nekonštituuje sa aţ súdnym rozhodnutím, ktoré je teda len deklaratórne a významné len pre počiatok omeškania z neho (z určenej splatnosti) vyplývajúci, - uplatňovanie práv na náhradu škody v trestnom konaní a vôbec existencia a trvanie trestného alebo iného konania voči osobe zasahujúcej do osobnosti fyzickej osoby nemá vplyv na plynutie premlčacej lehoty (nespôsobí prerušenie jej plynutia), keď má vplyv len na preukázanie zodpovednosti deklaratórnym rozhodnutím, - výpočet prípadov nepremlčateľnosti majetkových práv obsiahnutých v ustanovení § 100 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka je taxatívny a peňaţnú satisfakciu neuvádza, - na námietku premlčania nemoţno neprihliadať s poukazom na ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, - u práva na peňaţnú satisfakciu platí všeobecná trojročná premlčacia lehota a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, t.j. odo dňa vzniku práva, - zodpovednosť za zásah do práv fyzickej osoby predstavujúcej zásah do ochrany osobnosti je zodpovednosť objektívna neviazaná na zavinenie (preto nezávislá i na trestnom, priestupkovom, správnom alebo inom konaní) a bez moţnosti vyvinenia sa, - neoprávnený zásah do práv fyzickej osoby týkajúci sa jej osobnosti môţe predstavovať i nečinnosť subjektu práva, ktorému zákon povinnosť činnosti ukladá, - právo na peňaţnú satisfakciu (zadosťučinenie) nepatrí automaticky (vţdy) pre kaţdý zásah do osobnosti fyzickej osoby, ale predstavuje výnimočné právo pre prípady, ak iné spôsoby ochrany osobnosti nepostačujú, - primárne a osobitné nároky osôb dotknutých neoprávnených zásahom iných subjektov (na náhradu vecnej škody, bolestného, sťaţenia spoločenského uplatnenia, zadosťučinenia ... ) majú prednosť pred všeobecnou úpravou u ochrany osobnosti, i keď nemoţno vylúčiť i ich kumulatívne uplatnenie. 5 Cdo 265/2009 5 Vychádzajúc z uvedených záverov potom, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k právnemu záveru o tom, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch - peňaţnú satisfakciu (zadosťučinenie) je
ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka osobným právom majetkovej povahy vyjadriteľným peňaţným ekvivalentom a podliehajúcim premlčaniu vo všeobecnej trojročnej lehote počítanej od okamihu zásahu do práv fyzickej osoby na ochranu osobnosti, v dôsledku čoho je nárok ţalobkyne na túto náhradu, vzniknutý
ustanovenia § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie ţalobkyňa, ktoré odôvodnila tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.]. Zdôraznila, ţe v čase podania ţaloby na súd jednoznačne dominoval právny názor, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je imanentnou súčasťou práva na ochranu osobnosti a ako osobnostné právo nepodlieha premlčaniu. Poukázala na odbornú diskusiu prebiehajúcu k predmetnej otázke v Českej republike zdôrazniac, ţe Najvyšší súd Českej republiky dlhodobo vo svojich rozhodnutiach potvrdzoval právny názor,
ktorého sa právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nepremlčuje. Súčasne uviedla, ţe súdy Slovenskej republiky (s výnimkou rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 278/2007 z 25. septembra 2008) danú otázku doteraz vôbec neriešili a rovnako ani odborná verejnosť sa ňou nezaoberala. Odvolávala sa na príkaz právnej istoty, ktorého zloţkou je najmä príkaz určitosti zákona, resp. iných všeobecne záväzných právnych predpisov, zákaz spätnej časovej pôsobnosti zákonov (zákaz retroaktivity), ako aj príkaz ochrany dôvery občanov (resp. fyzických osôb a právnických osôb) v právny poriadok. Namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom týkajúce sa jeho právnych záverov, a to ţe: 1/ vznesenie námietky premlčania nie je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi, 2/ ţalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení, ţe ţalovaný zasiahol do jej práva na ochranu osobnosti, 3/ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je osobným právom majetkovej povahy vyjadriteľným peňaţným ekvivalentom a podliehajúcim premlčaniu vo všeobecnej trojročnej lehote počítanej od okamihu zásahu do práv fyzickej 5 Cdo 265/2009 6 osoby na ochranu osobnosti. Čo sa týka ţalovaným vznesenej námietky premlčania, poukázala na ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka,
ktorého výkon práva nesmie byt' v rozpore s dobrými mravmi, ktoré platí i pre výkon práva vzniesť námietku premlčania. Tým, ţe odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia touto zásadnou otázkou vôbec nezaoberal, táto skutočnosť robí napadnuté rozhodnutie v tejto časti nepresvedčivým, nepreskúmateľným a arbitrárnym a je porušením ústavného práva ţalobkyne na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle článku 46 Ústavy Slovenskej republiky. Namietala, ţe súd mal spravodlivo posúdiť otázku vznesenia námietky premlčania ţalovaným nielen v kontexte prípadu (činu ţalovanému), ale v kontexte celkového správania ţalovaného. Ţalobkyňa očakávala, ţe ţalovaný sa jej úprimne ospravedlní a vyjadrí hlbokú ľútosť nad stratou jej jediného dieťaťa, ktorej sa vôbec nedočkala, hoci od smrti jej syna uplynulo uţ viac ako osem rokov. Konanie ţalovaného, ktorý jej osobne alebo aspoň listom nevyjadril ľútosť nad svojim činom a neprejavil súcit, označila ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Tieţ zdôraznila, ţe ţalovaný bol v čase nehody sudcom, teda vykonával povolanie, ktoré vyţaduje vysoké morálne a osobnostné predpoklady, preto by súd by mal z hľadiska posudzovania konania ţalovaného, vzhľadom na dobré mravy zohľadniť skutočnosť, ţe v prípade sudcov by mala byť hranica posudzovania moţného súladu konania s dobrými mravmi oveľa vyššia ako u beţných občanov. Ohľadne právneho záveru odvolacieho súdu, ţe ţalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení, ţe ţalovaný zasiahol do jej práva na ochranu osobnosti, poukázala na ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, znenie ktorého občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti fyzickej osoby uvádza len príkladom ("najmä"). Preto úprava § 13 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby
okolností prípadu dotknutá fyzická osoba pouţila niektorý iný občianskoprávny prostriedok rovnakej povahy. Sú preto prípustné ţaloby doţadujúce sa určenia, ţe určitým spôsobom bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti ţalobcu, avšak v ţiadnom prípade nejde o ţalobu na určenie
c) O.s.p., takţe nie je potrebné preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu na určení. Za otázku zásadného právneho významu označila otázku premlčania vo vzťahu k právu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na rozdiel od právneho názoru odvolacieho súdu o povahe práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako práva majetkového, vyslovila, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje zadosťučinenie, ktoré je nemajetkovým právom. Zväčšenie majetkovej sféry nie je jeho účelom, to je len vedľajší efekt. Zo zákona jednoznačne vyplýva, ţe sa premlčujú len majetkové práva a nie osobnostné. Nevyplýva z neho, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zaradené medzi osobnostné práva, by malo byť majetkovým právom. V prípade rozporu alebo 5 Cdo 265/2009 7 nejednoznačnosti právnych noriem, by sa súd mal prikloniť k takému výkladu, ktorý je ústavne konformnejší, pretoţe to zodpovedá povinnosti všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným, s poukazom na článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. V dovolaní ďalej poukázala na právny záver odvolacieho súdu, ţe jej právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniklo 14. novembra 2000. Ak by právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podliehalo premlčaniu, za podstatnú označila otázku, kedy začína plynúť premlčacia doba, keďţe
Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
ţalobkyne pre začiatok plynutia premlčacej doby je podstatný deň, keď došlo k ukončeniu trvania zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby. Uviedla, ţe ak právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podlieha premlčaniu, tak právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch moţno uplatniť po prvý krát aţ deň nasledujúci po dni, v ktorom došlo k ukončeniu zásahu do osobnostných práv (ktorý stále trvá) alebo v ktorom došlo k poskytnutiu zadosťučinenia, ktoré sa nezdá byt' primerané, a preto právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa nemohlo premlčať, pretoţe premlčacia doba ešte nemohla uplynúť. Zo všetkých uvedených dôvodov navrhla, aby dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn. 8 Co 229/2008 z 19. marca 2009 zmenil tak, ţe odvolací súd rozsudok Okresného súdu v Nitre č.k. 7C 182/2006-210 z 3. júla 2008 potvrdzuje, ako v časti výroku,
ktorého JUDr. J. G. (ţalovaný) 14. novembra 2000 svojim protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o premávke na pozemných komunikáciách zasiahol do osobnostných práv E. K. (ţalobkyne), a to do jej práva na súkromný a rodinný ţivot, tak aj v časti návrhu na uloţenie povinnosti na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, ţe JUDr. J. G. (ţalovaný) je povinný zaplatiť ţalobkyni sumu vo výške 16 596,96 € (500 000,- Sk) titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a zaplatiť ţalobkyni trovy konania vo výške 5 154,12 € (155.273,- Sk), aby odvolanie ţalovaného zamietol a priznal ţalobkyni trovy odvolacieho a dovolacieho konania, ktoré je ţalovaný povinný zaplatiť právnemu zástupcovi ţalobkyne do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ţalovaný vo svojom vyjadrení ţiadal dovolanie ţalobkyne zamietnuť. Nesúhlasil s názorom ţalobkyne ţe v čase podania návrhu jednoznačne dominoval právny názor, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je imanentnou súčasťou práva na ochranu osobnosti a ako osobnostné právo nepodlieha premlčaniu. Poukázal na rozhodnutie 5 Cdo 265/2009 8 Najvyššieho súdu Českej republiky, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky pod č. R 4/2008 o tom, ţe právo na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje. Vyjadrenia ţalobkyne uvedené v dovolaní, ţe by sa jej neospravedlnil, označil ako nepravdivé a uviedol, ţe v priebehu trestného konania a aj v tomto konaní vyslovil ľútosť nad smrťou syna ţalobkyne a niekoľkokrát so ţalobkyňou aj telefonicky hovoril, avšak táto všetko riešila cez médiá, čo nechcel. Bol toho názoru, ţe ţalobkyňa v konaní neţiadala z titulu práv na ochranu osobnosti ospravedlnenie a nepovaţovala ho z pohľadu uplatneného nároku za rozhodujúce, hoci z obsahu dovolania vyplýva opak. K námietke premlčania uviedol, ţe súdna prax pripúšťa pouţitie ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka len vo výnimočných prípadoch, ktoré však v danej veci neexistujú, pretoţe nie jeho zavinením si ţalobkyňa neuplatnila ţalobu v premlčacej lehote, a preto uplatnenie námietky premlčania nie je výrazom zneuţitia práva. Za neudrţateľný označil názor,
ktorého zásah ţalovaného do osobnostných práv ţalobkyne stále trvá, a preto sa nárok ţalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemohol premlčať a ţe premlčacia doba ani nezačala plynúť. Výrok dovolacieho petitu, ktorým sa ţalobkyňa domáha, ţe on zasiahol nerešpektovaním zákona o premávke na pozemných komunikáciách do jej práva na súkromný a rodinný ţivot označil za nesprávny a neurčitý z dôvodu, ţe absentuje príčinná súvislosť medzi porušením zákonného ustanovenia a právom na súkromný a rodinný ţivot ţalobkyne, do ktorého zasiahol a mohol zasiahnuť jedine usmrtením jej syna a nie nerešpektovaním zákona o premávke na pozemných komunikáciách. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu
1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) 5 Cdo 265/2009 9
ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená a ani dovolateľkou namietaná. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Uvedená vada konania však dovolacím súdom nebola zistená a ani dovolateľkou namietaná. 5 Cdo 265/2009 10 Z obsahu dovolania ţalobkyne vyplýva, ţe táto ako dovolací dôvod uplatňuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. O takýto prípad sa v prejednávanej veci čiastočne jedná.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môţu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyţadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného ţivota účastníkov alebo v rozsahu povaţovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti. Základné právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy) zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môţe nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95). Kaţdé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), a preto ústavný súd opakovane vyslovil názor, ţe ustanovenia ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, PL. ÚS 12/01, m. m. PL. ÚS 9/04 atď.). Záver o interpretácii 5 Cdo 265/2009 11 a uplatňovaní právnych noriem vo vzájomnej príčinnej súvislosti sa nepochybne vzťahuje nielen na ústavné normy, ale aj na právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch niţšieho stupňa právnej sily, teda aj na právne normy obsiahnuté v zákonoch. Zároveň zo zásady ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych predpisov explicitne vyjadrenej v čl. 152 ods. 4 ústavy vyplýva aj poţiadavka, aby všetky orgány verejnej moci vykladali a uplatňovali zákony (zákonné normy) v súlade s obsahom a účelom dotknutých ústavných noriem. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodrţiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Ústavný súd vo svojej judikatúre tieţ konštantne zdôrazňuje, ţe pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôţe zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a ţe jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
právneho názoru dovolacieho súdu ústavne súladný výklad zákonov (
čl. 152 ods. 4 ústavy), platného i v čase rozhodovania odvolacieho súdu, v danom prípade predstavuje neoddeliteľnú súčasť rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu kaţdého na súdnu ochranu
čl. 46 ústavy (obdobne napr. I. ÚS 24/00). Podstata základného práva priznaného
čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení kaţdého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, ţe tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda ţe základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu 5 Cdo 265/2009 12 základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97). V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana
čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená, ţe súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS 46/04). Základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko závaţnú úlohu, ţe pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany súdov do úvahy zuţujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyloţil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne
predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy na základe výkladu a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, ţe ich právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a ţe neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). 5 Cdo 265/2009 13 Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúţi na jej upevňovanie a rozvíjanie. Kaţdý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O.s.p.). Z ustanovenia § 80 O.s.p. vyplýva, ţe návrhom na začatie konania moţno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manţelstva, o určení, či tu manţelstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho), b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona z právneho vzťahu alebo z porušenia práva, c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Z ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, ţe výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Generálna klauzula ochrany osobnosti obsiahnutá v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka bola prispôsobená Listine základných práv a slobôd zákonom č. 509/1991 Zb. účinným od 1. januára 1992, odkedy aţ do súčasnosti toto ustanovenie znie tak, ţe fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Účinnosťou tohto zákona bola pod ochranu osobnosti zahrnutá aj ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo na nerušený osobný ţivot, duševný pokoj, nedotknuteľnosť ţivota jednotlivca v kruhu jeho najbliţších. Jednou z hodnôt osobnosti kaţdej fyzickej osoby ako celku, ktorej rešpektovanie musí občianske právo voči subjektom v rovnakom postavení zabezpečovať, je právo na súkromie. 5 Cdo 265/2009 14 Obsah práva na súkromie, je nutné určovať so zreteľom na ústavné predpisy a ustanovenia medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách uvedených v článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorých má pozitívna zákonná úprava práva občana na súkromie svoj prirodzeno-právny zdroj.
Občianskeho zákonníka po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať práva na ochranu osobnosti manţelovi a deťom a ak ich niet, jej rodičom. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, ţe fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
ods. 1 najmä preto, ţe bola v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej váţnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tieţ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, upravujúce právne prostriedky ochrany osobnosti, bolo do Občianskeho zákonníka zavedené novelou vykonanou zákonom č. 87/1990 s účinnosťou od
ustálenej súdnej praxe nie je ţaloba na ochranu osobnosti určovacou ţalobou v zmysle generálnej ţalobnej klauzuly § 80 5 Cdo 265/2009 15 O.s.p., pri ktorej je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem. V tejto súvislosti je potrebné poukázať uţ na rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSSR, uverejnené v Zborníku III Najvyššieho súdu ČSSR: Najvyšší súd o občianskom súdnom konaní v niektorých veciach pracovnoprávnych, občianskoprávnych a rodinnoprávnych, SEVT Praha, 1980, str. 208-209,
ktorého ţaloby
1 Občianskeho zákonníka nie sú ţalobami určovacími
ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., preto nie je potrebné aby sa preukazoval naliehavý právny záujem na tomto určení. Dovolací súd sa stotoţňuje s citovaním rozhodnutím a následnou nadväzujúcou dlhoročnou praxou súdov a zdôrazňuje, ţe uvedený právny názor v ňom vyjadrený nie je dôvodné meniť. Z dôvodu, ţe odvolací súd dospel v časti určovacieho návrhu, ţe JUDr. J. G.
ustanovenia článku 8 odseku l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd, publikovaného pod č. 209/1992 Zb., kaţdý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie. Z ustanovenia článku 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach publikovaného pod č 120/1976 Zb. vyplýva, ţe nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného ţivota, rodiny, domova alebo korešpondencie a kaţdý má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom. Právo na súkromie v rôznych poňatiach môţe zahŕňať tak ochranu rodinného ţivota, súkromie obydlia, listové tajomstvo, ako aj ochranu cti, povesť človeka, či ochranu pred neoprávneným zhromaţďovaním údajov o osobe. V ústavnej rovine je zakotvené v článku 16 Ústavy Slovenskej republiky - nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená, obmedzená môţe byť len v prípadoch ustanovených zákonom; článku 19 ods. 1 – kaţdý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného ţivota, ods. 2 - kaţdý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromaţďovaním, zverejňovaním alebo iným zneuţívaním údajov o svojej osobe; v článku čl. 21 garantujúcom nedotknuteľnosť obydlia; v článku 22 zaručujúcom ochranu listového tajomstva, tajomstva dopravovaných správ a iných písomností a ochranu osobných údajov. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku zo
ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, ţe 5 Cdo 265/2009 18 ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv. postmortálna ochrana) je ich osobným záujmom; ide o najbliţších príbuzných, a to manţela a deti, a ak ich niet, o rodičov. Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti sú relatívne samostatné. Je moţné ich pouţiť jednotlivo alebo kumulovane, taktieţ v závislosti od intenzity protiprávneho zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby. Zákon výslovne pripúšťa moţnosť podania návrhu na upustenie od neoprávnených zásahov (negatórnu ţaloba), výslovne prípustný je aj návrh na odstránenie následkov uţ uskutočnených zásahov (reštitučná ţaloba) a návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná ţaloba), ktoré nemá charakter peňaţnej náhrady, teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom morálneho, imateriálneho pôsobenia. Svojou povahou nejde o prostriedok represívny, ani reparačný, ale o špeciálny prostriedok ochrany osobnosti so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne nepremieta do majetkovej sféry postihnutej fyzickej osoby, preto ju nemoţno vyjadriť a vyčísliť v peniazoch. V prípade, ak by sa nezdalo morálne zadosťučinenie postačujúce, umoţňuje Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyváţiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňaţnou formou a plní tieţ satisfakčnú funkciu. Z uvedeného vyplýva, ţe vedľa ţalôb na zdrţania sa zásahov a ţalôb na odstránenia následkov zásahu sú moţné aj ţaloby doţadujúce sa inej formy ochrany. Plynie to zo slova „najmä“ pouţitého v prvej vete ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Touto inou formou ochrany sú ţaloby o určenie, ţe určitým spôsobom sa zasiahlo do práv osobnosti ţalobcu, alebo ţaloby o určenie, ţe určité výroky sú nepravdivé. Tieto ţaloby nie sú ţalobami určovacími
ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. Preto nie je potrebné, aby sa preukazoval právny záujem na tomto určení. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe odvolací súd tým, ţe zamietol ţalobu v časti určovacieho výroku v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka práve s odvolaním na právny záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu, dospel k nesprávnemu a predčasnému právnemu záveru. Keďţe rozsudok súdu prvého stupňa zmenil bez nariadenia pojednávania, a teda bez vecného (meritórneho) posúdenia skutočností rozhodujúcich pre určenie, či došlo zásahu do osobnostných práv ţalobkyne, je potrebné, aby sa po vrátení veci vykonal náleţité dokazovanie aj s poukazom na vyslovený názor dovolacieho sudu o charaktere prostriedkov na ochranu osobnosti výslovne neuvedených 5 Cdo 265/2009 19 v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka a osobnostných práv, konkrétne práva na súkromný a rodinný ţivot. Pozornosť bude musieť venovať aj námietkám ţalovaného, týkajúcim sa nesprávnosti a neurčitosti ţalobkyňou formulovaného ţalobného petitu. Pokiaľ sa týka druhého ţalobného návrhu, uplatňovaného v konaní, podstatnou dovolacou námietkou uplatnenou ţalobkyňou v dovolacom konaní bolo, ţe odvolací súd nesprávne právne posúdil premlčanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a s tým súvisiacu otázku začiatku plynutia premlčacej doby.
1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 aţ 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlţníka. Ak sa dlţník premlčania dovolá, nemoţno premlčané právo veriteľovi priznať. Z ustanovenia § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, ţe sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záloţné práva sa nepremlčujú skôr, neţ zabezpečená pohľadávka. Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných kniţkách alebo na iných formách vkladov a beţných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá (§ 100 ods. 3 Občianskeho zákonníka) Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť moţno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závaţne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôţe priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, ţe sa oprávnená osoba nemôţe s úspechom domáhať u súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania 5 Cdo 265/2009 20 v občianskom súdnom konaní má totiţ za následok, ţe súd nemôţe oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, ţe v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorej sa ţalobkyňa domáhala svojim druhým ţalobným návrhom, táto vyjadruje najmä náhradu za utrpené pocity frustrácie, šoku, stresu, smútku, straty zo spoločenstva s milovanou osobou, a podobne. K vzniku nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby môţe dôjsť vzhľadom na odlišnú povahu jednotlivých hodnôt osobnosti tvoriacich ich fyzickú a morálnu jednotu rôznym spôsobom. Predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade sú: - existencia ujmy ( spočívajúca v poškodení duševného zdravia ţalobkyne) - porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon (spočívajúci v konaní tretej osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv ţalobkyne) - príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním.
3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady
ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závaţnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Európsky súd pre ľudské práva v niektorých prípadoch porušenia osobnostných práv napr. práva na ţivot, osobnú slobodu a bezpečnosť, práva na súkromie a rodinný ţivot, dospel k záveru, ţe dostatočným zadosťučinením pre sťaţovateľa je samotné konštatovanie porušenie práva (rozsudky Český vs. Česká republika zo
ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na vyváţenie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, ţe ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv (podobne ako je to v prípade bolestného a sťaţenia spoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom
ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov), jeho vyjadrenie peňaţným ekvivalentom spôsobuje, ţe ide o osobné právo majetkovej povahy.
názoru dovolacieho súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je poţiadavka na zaplatenie peňaţnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané ţiadne právne účinky. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je
Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Správne konštatoval odvolací súd, keď uviedol, ţe uvedený zásah bol jedným konaním ţalovaného, aj keď účinky budú pretrvávať po dlhú dobu. Námietku ţalobkyne, ţe zásah do osobnostných práv ţalobkyne stále trvá, neskončil a skončiť ani nemôţe, pretoţe ţalobkyni syna nikto nevráti, a preto nemoţno uvaţovať o začatí plynutia premlčacej doby, je neopodstatnená. V prejednávanej veci bolo preukázané, ţe neoprávneným konaním ţalovaného bolo jedným činom zasiahnuté do práva na ţivot syna ţalobkyne P. K., do práva na súkromie a rodinný ţivot ţalobkyne, ktorý nastal 5 Cdo 265/2009 22 momentom jeho smrti a ktorého následky v podobe rôznej formy citovej ujmy (šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva z blízkou osobou) u ţalobkyne stále pretrvávajú. Ţalobkyňa preto mohla svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 15. novembra 2000. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 15. novembra 2003. Ţalobkyňa však svoju ţalobu podala na súde aţ 21. marca 2006, teda po uplynutí premlčacej doby. V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, ţe k obdobnému právnemu záveru o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 278/2007 zo dňa 25. septembra 2008. Pokiaľ ţalobkyňa poukazovala na prax a rozhodnutia súdov Českej republiky dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 1522/2007 z 28. júna 2007,
ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
2 Občianskeho zákonníka nepodlieha premlčaniu, nebolo prijaté na publikovanie v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk. Pod Rc 4/2008 tu však bol naopak publikovaný rozsudok Vrchného súdu v Olomouci sp.zn. 1 Co 63/2003 zo dňa 17. februára 2004, zastávajúci opačný názor, t.j. ţe ide o právo, ktoré sa premlčuje, keďţe ide o majetkový nárok, ktorý sa odvíja od osobnostného nepremlčateľného práva. Špecializovaný senát Najvyššieho súdu Českej republiky následne v ďalšej veci predloţil spis veľkému senátu, ktorý v zhode s publikovaným rozhodnutím dospel k záveru, ţe uvedené právo sa premlčuje.
názoru dovolacieho súdu sa však odvolací súd nedostatočne zaoberal námietkou ţalobkyne týkajúcou sa rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy a dáva súdu moţnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, poţadovanú ochranu odoprieť. Dobré mravy sú súhrnom spoločenských, kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotoţňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. Všeobecne moţno bezpochyby dôvodiť, ţe v konaní účastníkom konania opodstatnene vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemoţno 5 Cdo 265/2009 23 pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretoţe inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote v právnych vzťahoch. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohol byť konaním umoţňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumoţnenie práva uplatniť námietku premlčania. V posudzovanom prípade ţalobkyňa okolnosti, pre ktoré by uplatnenie námietky premlčania malo byť v rozpore s dobrými mravmi, odvodzuje z konania ţalovaného, ktorý ţalobkyni osobne, ani aspoň listom nevyjadril ľútosť nad svojím činom a neprejavil súcit, ako aj zo skutočností, ţe ţalovaný bol v čase nehody sudcom (vykonával povolanie, ktoré vyţaduje vysoké morálne a osobnostné predpoklady). Odvolací súd však neposudzoval vytýkané a ani iné aspekty súvisiace so vznesenou námietkou premlčania, keď len stroho v odôvodnení svojho písomného vyhotovenia rozhodnutia vo všeobecnosti konštatoval, ţe vznesenie námietky premlčania nemoţno povaţovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.