Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5MCdo/6/2013 Identifikačné číslo spisu: 9013898720 Dátum vydania rozhodnutia: 16.12.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Soňa Mesiarkinová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 142ods.

2 a § 151 O.s.p. Na základe podnetu žalovaného podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z

1. februára 2012, sp.zn. 17 Co 188/2011 v časti výroku, ktorým odvolací súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 4/ sumu 4.025,86 € so 6% úrokom z omeškania ročne za dobu omeškania od
2. apríla 2005 až do zaplatenia. Poukázal na § 120, §132, § 153 ods. 1, § 157 ods. 2, § 211 ods. 2 O.s.p., § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, § 112, § 420 OZ, § 43 ods. 2 a § 166 ods. 1 a 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom. Mal za to, že odvolací súd sa uvedenými zákonnými ustanoveniami dôsledne neriadil, keď nesprávne posúdil opodstatnenosť námietky premlčania nároku žalobcu 4/, ktorú žalovaný vzniesol v konaní pred súdom prvého stupňa na pojednávaní dňa
3. novembra 2009 (č.l. 178 súdneho spisu). Žalobca 4/ si svoj nárok na náhradu škody vo výške 1-iny zo sumy 425.025,- Sk uplatnil v konaní pred súdom prvého stupňa
4. apríla 2005, ktorý deň ho aj súd prvého stupňa uznesením pripustil do konania ako žalobcu 4/. K námietke premlčania vznesenej žalovaným vo vzťahu k tomuto žalobcovi odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že jeho nárok nie je premlčaný, pretože si tento žalobca nárok na náhradu škody uplatnil v trestnom konaní. Poukázal na to, že z vyšetrovacieho spisu Okresného úradu justičnej polície PZ Brezno ČVS: OÚJP-362/BR-2001 pripojeného k súdnemu spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že žalobca 4/ v trestnom konaní začatom uznesením vyšetrovateľa zo
5. mája 2003 vo veci podozrenia z trestného činu krádeže, si nárok na náhradu škody uplatnil z dôvodov neoprávnenej ťažby dreva, pričom výšku vyčíslil sumou 951.973,- Sk, súčasne sa odvolávajúc na výšku škody ustálenú znalcom Ing. K., CSc. Uvedený znalec vypracoval znalecký posudok na objednávku žalobkyne 1/, avšak v súdnom konaní bol ustanovený znalec Ing. G., CSc., ktorý korigoval výšku vzniknutej škody. Z oboch znaleckých posudkov vyplývalo, že k ujme na majetku navrhovateľov došlo z časti výkonom náhodnej neoprávnenej ťažby pri odstraňovaní následkov veternej kalamity z augusta 2000 bez súhlasu vlastníkov, a z časti mal žalovaný ďalšiu ujmu na majetku navrhovateľov podľa posudku oboch znalcov spôsobiť tým, že jeho zamestnanci nezabezpečili včasné odstránenie následkov veternej kalamity v postihnutých porastoch, čím došlo k zníženiu hodnoty drevnej hmoty zasiahnutých stromov a k ich napadnutiu hnilobou. Ujmy na majetku žalobcov tak boli následkom porušenia rozličných kategórií právnych povinností žalovaným a v rôznych časových obdobiach. Mal za to, že napriek tomu, že následkom porušenia oboch kategórií právnych povinností zo strany žalovaného došlo pri výkone jeho hospodárskej činnosti v lesnom hospodárení, resp. v súvislosti s ňou, nemožno v porušovaní týchto povinností vyvodzovať jednotiaci súvis v spojitosti s vyvolaním oboch škodových následkov. Preto oba následky nemožno považovať za jednu škodovú udalosť s postupným nárastom jej rozsahu, ale za rozličné následky. Jeden bol spôsobený aktívnou činnosťou odporcu (konaním) s ukončením v zime 2000-2001, druhý bol spôsobený pasivitou odporcu (opomenutím aktívneho splnenia povinnosti) od jarných mesiacov roku 2001 a kvantifikovaný k
6. novembru
7. K týmto následkom v podobe majetkovej ujmy došlo v rôznych obdobiach, ich zistenia žalobcami boli takisto z časového hľadiska rozdielne, preto založili aj samostatné počiatky pre plynutie premlčacích dôb. Žalovaný 4/ sa mal o vzniku škody spôsobenej výkonom neoprávnenej náhodnej ťažby zo strany žalovaného (resp. o jej podstatnej časti) dozvedieť už
8. januára 2001, v dôsledku čoho inicioval konanie policajných orgánov podaním trestných oznámení Okresnej prokuratúre Brezno z
9. a
10. apríla 2001, kde poukázal na výrub kalamitou nepostihnutých stromov, teda že došlo k neoprávnenej úmyselnej ťažbe. Nárok na náhradu škody si žalovaný 4/ uplatnil v trestnom konaní
11. júna 2003, keď neuvádzal, že dôvodom jeho nároku je niečo iné než neoprávnená ťažba s následným prisvojením si vyťaženej drevnej hmoty. Žalovaný 4/ si nárok na náhradu škody spôsobenej inak než neoprávnenou ťažbou, a to nezabezpečením včasného odstránenia následkov veternej kalamity v postihnutých porastoch, čím došlo k zníženiu hodnoty drevnej hmoty zasiahnutých stromov a k ich napadnutiu hnilobou, teda škody tvoriacej prevažnú časť celkovo uplatneného nároku žalobcami, uplatnil až v súdnom konaní
12. apríla
13. Žalovaný 4/ sa o príčine časti celkovej škody na porastoch a jej výške v dôsledku nesplnenia povinnosti predchádzať jej vzniku zo strany žalovaného mohol dozvedieť už zo znaleckého posudku Ing. K. CSc. z
14. augusta
15. Uviedol, že je zrejmé, že žalobca 4/ sa kvalifikovaným spôsobom o škode spôsobenej inak než neoprávnenou ťažbou a o tom, kto za ňu zodpovedá a o príčinách jej vzniku a o jej rozsahu dozvedel najneskôr v auguste 2002, teda premlčacia doba v zmysle § 106 ods. 1 OZ ohľadom uplatnenia dielčieho nároku na náhradu škody z ujmy spôsobenej zanedbaním preventívnych povinností žalovaným v sume 348.180,- Sk uplynula pre žalobcu 4/ najneskôr v auguste
16. Nepremlčaným by zostal iba jeho čiastočný nárok na náhradu škody spôsobenej neoprávnenou ťažbou. Mal za to, že odvolací súd v rozpore so zákonom nepriznal právne účinky námietke premlčania účinne vznesenej žalovaným pred súdom prvého stupňa proti uplatnenému nároku žalobcu 4/, nesprávne vychádzajúc z toho, že žalobca si náhradu škody v totožnom plnení uplatňoval už v trestnom konaní. Uvedený žalobca si však v trestnom konaní uplatnil nárok na náhradu škody iba z dôvodu ujmy spôsobenej neoprávnenou ťažbou, avšak nie z dôvodu ujmy spôsobenej zanedbaním preventívnych povinností zo strany odporcu spočívajúcej v nespracovaní kalamitného dreva. Poukázal na to, že § 112 OZ upravuje spočívanie premlčania iba v tom prípade, ak žalobca v premlčacej dobe uplatní právo okrem iného aj v trestnom konaní uplatnením nároku poškodeného v tzv. adhéznom konaní. Aby bola zachovaná podmienka, že žalobca 4/ si svoje právo v premlčacej dobe uplatnil v trestnom konaní tak, ako to konštatoval konajúci súd vo svojom rozhodnutí, musel by si škodu uplatniť z totožných dôvodov a v totožnej výške ako si ju neskôr uplatnil v občianskom súdnom konaní. Zo súdneho spisu a v ňom pripojeného trestného spisu je však zrejmé, že žalobca 4/ si svoj nárok v trestnom konaní neuplatnil z totožných dôvodov a v rovnakej výške, preto jeho nárok nemožno považovať za riadne a včas uplatnený. Keďže odvolací súd uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi 4/ ním uplatnený nárok, zaťažil rozhodnutie nesprávnym právnym posúdením veci. Z týchto dôvodov generálny prokurátor navrhol, aby mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bol v napadnutej časti zrušený a vec vrátená Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie, z dôvodu, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Žalobcovia 1/ až 3/ sa k podanému mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili. Žalobca 4/ vo svojom písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhol mimoriadne dovolanie v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom generálneho prokurátora, keď napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici považuje za nezákonné. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý právoplatný rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako aj rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota zrušil. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p.

§ 243aods.

1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť. Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory. Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku iniciujúceho tento mimoriadny prieskum (viď napríklad rozhodnutia ESĽP vo veci Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z roku 2005 a vo veci Tripon proti Rumunsku z roku 2008). Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania ESĽP vo veci Tripon proti Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnuté ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade generálny prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu. ESĽP zásah generálneho prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe generálneho prokurátora. ESĽP v danej veci preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z

1. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), zohľadňujúc uvedené závery ESĽP a reagujúc na niektoré prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť,
2. marca 2015 pod sp.zn. PL.z. 3/2015 zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“ Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené za splnenia určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať v skutkovo a právne podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu, že mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je možné rozumne predpokladať, že ten-ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. Vzhľadom na nejednotnosť súdneho rozhodovania, ktorá sa prejavila v zaujímaní odlišných právnych názorov obsiahnutých v rozhodnutiach senátov občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia pri posudzovaní procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, prijali občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu a obchodnoprávne kolégium najvyššieho súdu spoločné zjednocujúce stanovisko k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) ako spoločné stanovisko pod č. 94/
3. Právna veta tohto stanoviska znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“ Predmetné stanovisko vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „nech si každý chráni svoje práva“. Táto zásada zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané v § 243e až § 243j O.s.p. Dovolací súd s poukazom na hore uvedené dospel k záveru, že v danom prípade prebehlo dvojstupňové konanie, v ktorom mal žalovaný možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležite chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalovaný nepodal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu. Nevyužil preto dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotného žalovaného pri včasnej ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného žalovaným. Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p.

ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal podnet na mimoriadne dovolanie žalovaný. Žalobcovia 1/ až 4/ nepodali návrh na priznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní; najvyšší súd im vzhľadom na to nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.