1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného ako i dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce (ďalej len „správca dane“) č. 9810401/5/638690/2013 zo dňa 14.02.2013, ktorým správca dane
6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) znížil žalobcom uplatnený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 zo sumy 165 361,73 Eur na sumu 61,73 Eur. Žalovaný napadnutým rozhodnutím v rámci odvolacieho konania postupom
4 v spojení s § 165b ods. 1 daňového poriadku rozhodnutie správcu dane potvrdil. Dôvodom zníženia žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty bolo kvalifikovanie zdaniteľného obchodu, deklarovaného faktúrou č. M2010/003, vystavenou dodávateľom žalobcu, obchodnou spoločnosťou Tomi Trading, s.r.o. Košice, za predaj nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo dňa 13.07.2010, ako zneužitie práva, s prihliadnutím na okolnosti predchádzajúce tvorbe obchodného reťazca v súvislosti so sedemnásobným prevodom predmetnej nehnuteľnosti. Daňové orgány oboch stupňov konštatovali porušenie § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31.12.2010 (ďalej len „zákon o DPH“) v spojení s ustanoveniami § 19 ods. 1 a § 8 ods. 1 citovaného zákona. Predmetná faktúra bola vystavená s dátumom vzniku daňovej povinnosti 13.07.2010, základ dane 870 000,- Eur, DPH 19% 165 300,- Eur, spolu 1 035 300,- Eur.
faktúry mal žalobca nadobudnúť od dodávateľa Tomi Trading, s.r.o. prevodom nehnuteľnosti: pozemky na parcelách č. 3697/6, 3697/7, 3697/8, 3697/9, 3697/13 o celkovej výmere 3 312 m2 a stavby vedené pod súpisným č. 3091 na parcele č. 3 697/8 - reštaurácia, tobogan a ihrisko a na parcele č. 3697/13 - turistická ubytovňa, všetko zapísané na LV XXXX. Predmetná faktúra bola uhradená v hotovosti, pri podpise zmluvy 13.07.2010 - VPD č. 07/006 vo výške 60.000,00 Eur, dňa 06.08.2010 - VPD č. 08/003 vo výške 200.000,00 Eur, dňa 13.08.2010 - VPD č. 08/005 vo výške 275.300,00 Eur, dňa 20.08.2010 - VPD č. 08/009 vo výške 230.000,00 Eur a dňa 27.08.2010 - VPD 08/013 vo výške 270.000,00 Eur.
1 OSP neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania krajský súd nepriznal. Krajský súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých správnych rozhodnutí vychádzal zo zisteného skutkového stavu a na základe obsahu administratívneho spisu vyhodnotil, že správca dane preveroval deklarovaný zdaniteľný obchod nielen u žalobcu, ale aj dožiadaniami u iných správcov dane (Daňový úrad Košice II, Daňový úrad Bratislava I, Daňový úrad Sereď), spoluprácou s Okresným riaditeľstvom Policajného zboru, Odborom kriminálnej polície Michalovce a vypočutím svedka Petra Tomča. Z dôkazov zadovážených pri daňovej kontrole vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti v priebehu rokov 2008 až 2010 zmenili vlastníka celkom sedemkrát, pričom súčasne dochádzalo aj k postupnému zvyšovaniu kúpnej ceny. Daňový orgán prvého stupňa zistil, že L. S. a I. S. previedli uvedené nehnuteľnosti na základe Kúpnej zmluvy a jej dodatku z 10.01.2008 na spoločnosť Euro Capital Croup, s.r.o. za sumu 109 540,- Eur, vklad bol povolený dňa 10.01.
článku 9 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a
2 zákona o DPH k námietke o ekonomickom zámere žalobcu nevlastniť nadobudnuté nehnuteľnosti dlhšiu dobu z dôvodu dosiahnutia zisku, krajský súd s prihliadnutím na krátke obdobie vlastníctva prevádzaných nehnuteľností žalobcom (od 22.07.2010 do 09.09.2010) uviedol, že za také krátke obdobie vlastníctva nehnuteľností, tieto nevyužíval za účelom dosahovania príjmu na pokračujúcom základe tak, ako to definuje Smernica Rady 2006/112/ES, ani nevykonával činnosť, ktorá by spĺňala kritéria ekonomickej činnosti
2 zákona o DPH. Skutočnosť, že by žalobca za ten krátky čas (od 22.07.2010 do 09.09.2010) aj mohol realizovať svoje vlastnícke právo, nemožno v danom prípade považovať za ekonomickú činnosť v zmysle definícii, čo je účelom ekonomickej činnosti podnikania. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na záver Súdneho dvora EÚ uvedený v rozsudku Welcome Trust Ltd vec C-155/94 bod 32: „Napriek tomu z tej istej jurisprudencie vyplýva, že jednoduché vykonávanie vlastníckeho práva jeho držiteľom by sa nemohlo samo o sebe považovať za hospodársku činnosť“. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že predmetom zdanenia
zákona o dani z pridanej hodnoty je tzv. pridaná hodnota, ktorá sa dá ekonomicky vyjadriť ako mzdy, zisk, renty, či úroky. Každý platiteľ dane, resp. spracovateľ pridá určitú časť pridanej hodnoty k výrobe zdaňovaného tovaru, prípadne poskytovanej služby. Potom predmetom zdanenia je už len pridaná časť hodnoty, nie celá hodnota. V danom prípade bol žalobca vlastníkom nehnuteľnosti veľmi krátky čas a ani netvrdil, že by vytvoril nejakú pridanú hodnotu. Žalobca však žiadnu činnosť, ktorá by spĺňala kritéria ekonomickej činnosti nevykonával a napokon aj sám uviedol, že nemal zámer na nehnuteľnostiach vykonávať akúkoľvek činnosť. Dosiahnutie zisku, ktoré žalobca považuje za svoj prvoradý cieľ, nie je možné dosahovať na úkor štátu v podobe vyplatenia nadmerného odpočtu. Zisk musí totiž byť dosiahnutý na základe reálne vykonávanej ekonomickej činnosti. Žalobca ani na dani z príjmov právnickej osoby nepreukázal, akú ekonomickú činnosť vykonával, keďže za zdaňovacie obdobie v roku 2010 nepredložil doklady ku kontrole, stal sa nekontaktný, so správcom dane nespolupracoval. Na základe týchto skutočnosti správca dane dospel
krajského súdu k správnemu záveru, že na daný prípad možno aplikovať rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Halifax plc vec C-255/
rozsudku Halifax plc si vyžaduje splnenie dvoch prvkov a to: subjektívny prvok - plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej Smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Objektívny prvok - teda dôkaz, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Daňovou kontrolou bolo zistené, že nastali skutkové okolnosti zneužívajúceho konania. Obidva prvky tak subjektívny, ako aj objektívny prvok, v danom prípade krajský súd vyhodnotil za preukázané. Subjektívny prvok bol naplnený preukázaním, že deklarované zdaniteľné obchody mali hlavný cieľ získať daňovú výhodu v uplatnení odpočítania dane. Bol preukázaný čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj personálne prepojenie medzi spoločnosťami v osobe Róberta Müllera, T. L. a JUDr. L. Q., zúčastnenými v schéme mechanizmu odpočítanej dane. Preto
krajského súdu žalobca vedel a mohol vedieť, že sa zúčastňuje na plnení, ktoré predstavuje schému so zabudovaným mechanizmom na neoprávnené uplatnenie odpočítania dane. Objektívny prvok správca dane preukázal zisteniami v reťazci obchodných spoločností, ktoré si postupne dodávali nehnuteľnosti zapísané na LV XXXX, katastrálne územie P.. V ich postupe nastali skutkové okolnosti zneužívajúceho konania. Spoločnosti zapojené do reťazca v období, v ktorom nadobudli nehnuteľnosti, si nárokovali odpočítanie dane v plnej výške a v období, v ktorom nehnuteľnosti predali, neodviedli daň, ktorá zodpovedala danému plneniu. V daňových priznaniach vykázali nízku vlastnú daňovú povinnosť. Po uskutočnení zdaniteľného obchodu, niektoré obchodné spoločnosti zostali bez konateľa, alebo im bola zrušená registrácia platiteľa dane z pridanej hodnoty, prípadne zmenili obchodné meno alebo sídlo. Všetky uvedené zistenia preukazujú, že reťazec bol vytvorený účelovo, s cieľom získania daňovej výhody, ktorá spočívala v získaní prostriedkov zo štátneho rozpočtu a v umelom pláne vyhnutia sa plateniu dane. Správca dane materiálne nespochybňoval dodanie nehnuteľnosti, ktorej prevod vlastníctva je zapísaný aj v katastri nehnuteľností, ale tento prevod, napriek formálnemu dodržaniu podmienok, mal hlavný cieľ čerpať daňovú výhodu v podobe uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júla 2010 a to vo výške 165 361,73 Eur. K žalobcom namietanej neznalosti okolností predchádzajúcich a následných prevodov predmetných nehnuteľností krajský súd poukázal na správcom dane zistenú vzájomnú personálnu prepojenosť medzi postupnými nadobúdateľmi a scudziteľmi nehnuteľností. V spoločnosti Euro Capital Group s.r.o., ktorá figuruje v reťazci ako druhý nadobúdateľ, bol konateľom spoločnosti Róbert Müller od 14.11.2007 do 04.08.2009 a od 03.11.2010 do 25.07.2012 bol konateľom spoločnosti Castilo Trade, s.r.o., ktorá vystavila faktúry, na základe ktorých si spoločnosť Tomi Trading, s.r.o. odpočítala daň na vstupe v zdaňovacom období júl 2010, t.j. v tom období, kedy bol uskutočnený predaj nehnuteľností pre samotného žalobcu. Opodstatnenosť vystavenej fakturácie sa v priebehu daňovej kontroly nepodarilo, resp. nebolo možné preveriť, pretože Róbert Müller nepredložil doklady, nedostavil sa na ústne pojednávanie k správcovi dane a v mieste bydliska sa nezdržiava. Aktuálny stav v spoločnosti Castilo Trade, s.r.o. je taký, že táto zanikla splynutím so spoločnosťou LEDSK, s.r.o. dňa 26.07.2012. Bolo zistené, že T. L. (členka dozornej rady spoločnosti QUANTUM Leasing, a.s.) a JUDr. Martin Balčík (bývalý člen predstavenstva spoločnosti QUANTUM Leasing, a.s.) boli splnomocnení zástupcovia v daňovom konaní spoločnosti Castilo Trade s.r.o., ktorá mala dodať tovar spoločnosti Tomi Trading, s.r.o. - priamemu dodávateľovi nehnuteľností pre spoločnosť QUANTUM Leasing, a.s., t. j. žalobcu. Ďalej bolo zistené, že člen predstavenstva žalobcu (QUANTUM Leasing, a.s.) JUDr. Jarkovský a Róbert Müller konateľ spoločnosti Castilo trade, s.r.o. a spoločnosti Euro Capital Group, s.r.o. boli v rokoch 2006 - 2008 konateľmi a spoločníkmi spoločnosti MJ GROUP s.r.o.. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že spoločnosti QUANTUM Leasing, a. s., Castilo Trade s.r.o. a Tomi Trading, s.r.o. sú ekonomicky a personálne prepojené osoby a teda možno mať za to, že tieto osoby vedeli, resp. mohli vedieť na akej činnosti sa podieľajú. K námietke žalobcu, že predajná cena 110.000,00 Eur, za ktorú pán S. predal nehnuteľnosti pánovi B. s manželkou, nesúvisí s vykonávanou kontrolou u žalobcu, krajský súd konštatoval, že správca dane v rámci daňovej kontroly oprávnenosti vrátenia dane preveroval celý reťazec zdaniteľných obchodov a obchodných spoločností, medzi ktorými dochádzalo k postupným prevodom nehnuteľností zapísaných na LV XXXX, katastrálne územie P.. Fyzická osoba L. S. bola na začiatku a na konci celého reťazca. Sám pán S. v zápisnici o ústnom pojednávaní u správcu dane 21.01.2011 a 08.06.2011 ako dôvod prevodu nehnuteľností v roku 2008 spoločnosti Euro Capital Group, s.r.o. uviedol súrnu potrebu peňazí. V roku 2010 nehnuteľnosti opätovne kúpil, dňa 13.09.2010 za 880 000,- Eur a následne ich predal 22.11.2010 za sumu 110.000,- Eur a to z dôvodu, že opätovne potreboval peňažné prostriedky v hotovosti a nehnuteľnosti použil ako zálohu pre L. B.. Z obsahu predložených kúpnych zmlúv vyplýva, že L. S. mal v septembri 2010 hotovosť na vyplatenie kúpnej ceny v sume 880.000,- Eur a v októbri 2010 už súrne potreboval peňažné prostriedky, a preto nehnuteľnosti predal za podstatne nižšiu cenu, než za akú ich kúpil, t.j.110.000,- Eur. V súvislosti s namietaným neprimeraným prenosom dôkazného bremena na žalobcu a odkazom na závery rozsudku Nejvyššího správního soudu ČR 5 Afs 131/2004 zo dňa 25.03.2005, krajský súd uviedol, že vyslovený právny názor na otázku rozsahu dôkazného bremena na strane kontrolovaného daňového subjektu sa v uvedenej veci týkal kontroly dane z príjmu, a preto nie je možné ho aplikovať aj v tomto prípade, pretože u žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu bola vykonávaná daňová kontrola DPH a vychádzala aj z iných skutkových zistení. U žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu neboli pochybnosti ohľadom dodania tovaru - nehnuteľností, ani neboli pochybnosti pokiaľ ide o dodávateľa, resp. ďalších dodávateľov v reťazci. Pochybnosti správcu dane boli v účele deklarovaných zdaniteľných obchodov. Rozsah dôkaznej povinnosti pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane je upravený v ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Odpočítanie dane je verejnoprávnym nárokom, ktorého uplatnenie je možné len za zákonom stanovených podmienok. Platiteľ dane, ktorý si uplatňuje odpočítanie dane, musí oprávnenosť nároku deklarovaného v daňovom priznaní správcovi dane preukázať. Táto povinnosť pre platiteľa dane vyplýva priamo z § 29 ods. 8 zákona o správe daní. Krajský súd poukázal na obsah administratívneho spisu,
ktorého správca dane žalobcovi zaslal štyri výzvy, a to z 22.02.2011, 11.04.2011, 28.06.2011, predvolanie ktorého obsahom bola aj výzva zo 17.08.2011. Avšak ani jednou z nich nebol žalobca žiadaný o preukázanie takých skutočností, ohľadne ktorých povinnosť stíha iný daňový subjekt. K žalobcom poukazovanému právnemu záveru z rozsudku Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03 (Optigen), C-355/03 (FulcrumElektronics) a C-484/03 (BOND House),
ktorého každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami, pričom nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia, o ktorej platiteľ nevie alebo nemôže vedieť, krajský súd tento vyložil tak, že podstatou tohto judikátu je ochrana poctivého obchodníka. To znamená, že poctivým obchodníkom patrí odpočítanie dane, aj keď nakúpili od nepoctivého obchodníka, ktorý má vo svojom konaní nedostatky alebo prípadný podvod, ak o ňom nevedeli alebo nemohli vedieť. V konkrétnom prípade žalobcu bolo
krajského súdu preukázané, že v reťazci obchodných spoločností, ktoré si navzájom medzi sebou dodávali nehnuteľnosť, išlo o umelo nastavený mechanizmus za účelom čerpania daňovej výhody. Osoby podieľajúce sa na uvedených dodaniach boli ekonomicky a personálne prepojené, z čoho krajský súd vyvodil, že žalobca vedel, prípadne mohol vedieť, že sa podieľa na plnení, ktoré nemá pre účely dane z pridanej hodnoty ekonomickú podstatu a jediným jeho cieľom je čerpanie daňovej výhody. To označil krajský súd za dôvod, pre ktorý sa žalobca nemôže dovolávať ochrany v zmysle citovaného judikátu Súdneho dvora EÚ. Krajský súd vyhodnotil, že žalobca síce správcovi dane predložil doklady ako kúpnu zmluvu, faktúru, príjmové pokladničné doklady, z formálneho hľadiska spĺňajúce zákonom predpísané náležitosti, avšak ustanovenia § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH upravujúce hmotnoprávne podmienky na uplatnenie odpočítania dane, žalobca vykladá len gramaticky, zneužívajúc účel zákonnej úpravy. Za zneužitie práva v rozpore s jeho účelom možno považovať taký výkon práva, ktorý nesleduje zákonom zamýšľaný účel, ale môže smerovať k poškodeniu práv iného. V tomto prípade by bol poškodený štát, ak by bol neoprávnene uplatnený nadmerný odpočet žalobcovi aj vyplatený.
krajského súdu správca dane svoj názor o zneužívaní práva Spoločenstva nezaložil na domnienkach, ale na skutkových zisteniach, na ktoré aplikoval príslušnú judikatúru Súdneho dvora EÚ. Boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužívaniam je
judikatúry Súdneho dvora EÚ cieľom uznaným a podporovaným šiestou Smernicou (bod 70 rozsudok Halifax plc). Subjekty podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu dovolávať právnych noriem Spoločenstva podvodne alebo ich zneužívať (bod 68 rozsudok Halifax plc). Krajský súd v rámci súdneho prieskumu uzavrel, že bolo dostatočne preukázané, že žalobca sa dopustil zneužitia subjektívneho práva na odpočítanie dane, správca dane správne konal, keď uplatnené odpočítanie dane neuznal, pričom postupoval v súlade s ustanovením § 2 zákona o správe daní. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby najvyšší súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že zruší rozhodnutia žalovaného i správcu dane a vec vráti na ďalšie konanie, eventuálne zruší rozsudok súdu prvého stupňa a vráti mu vec na ďalšie konanie. Zároveň navrhol priznať mu právo na náhradu trov konania. Žalobca napáda neúplné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, ako i nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku a jeho nepreskúmateľnosť. Vo vzťahu k meritu veci zopakoval námietky uplatnené v žalobe. Uviedol, že žiadne ustanovenie právneho predpisu mu neukladá povinnosť preverovať históriu vlastníkov predmetných nehnuteľností, ani okolností ich predchádzajúcich alebo nasledujúcich prevodov. Domnienky správcu dane a prvostupňového súdu o zneužívaní práva Európskeho spoločenstva a ich konštatovanie o fiktívnosti nákupu a predaja predmetných nehnuteľností považuje žalobca za nesprávne a ničím nepodložené. Rovnako tak rozhodnutie správneho orgánu či súdu nemôže byť založené na subjektívnych pochybách o ekonomickom účele obchodnej transakcie, ktorého posudzovanie ide nad rámec zákona, nie je pojmovo uchopiteľný, nie je legálne definovaný a teda je výlučne subjektívnou a nelegálnou kategóriou. Nie je možné rozhodnutie správneho orgánu a súdu založiť na subjektívnych hypotézach a nelegálnych kategóriách s rôznym a neustáleným výkladom, nakoľko takéto rozhodnutie potom trpí vadou nepreskúmateľnosti. S poukazom na znenie § 22 ods. 1 zákona o DPH žalobca napáda nesprávnu interpretáciu pojmu „pridanej hodnoty“ zo strany správcu dane.
žalobcu konštatovanie správcu dane o neuskutočnení dodania nehnuteľností odporuje právnemu systému Slovenskej republiky, pretože reálnosť uskutočneného obchodu pri nákupe a predaji nehnuteľnosti je zrejmá z rozhodnutí príslušnej správy katastra, vzhľadom na otázku vzniku vlastníckeho práva. Zákon ustanovuje podmienky na prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ako aj ich dodanie, preto má za to, že splnil všetky podmienky dodania nehnuteľností a správca dane nemôže vysloviť opačný názor. Vzhľadom na tvrdenie o nereálnosti dodania stavby vzniká
žalobcu otázka, ako by mal zabezpečiť ešte ďalšie dôkazy o existencii zdaniteľného plnenia. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/32/2011,
ktorého „dodaním tovaru“ je potrebné rozumieť akékoľvek dodanie tovaru, aj bez toho, aby bola zmluva právne perfektná a nepovažoval pritom za dôvodné hodnotiť, či sa jednalo o podvodné konanie, ale za rozhodujúcu považoval skutočnosť, že „došlo k zdaniteľnému plneniu“. Nesprávne a právne irelevantne správca dane a žalovaný argumentujú rozsudkom Súdneho dvora EÚ Welcome Trust Ltd C-155/94, pretože žalobca nemal záujem využívať vlastnícke právo jeho „jednoduchým držaním“, ale kúpou a predajom nehnuteľností dosiahnuť ekonomický profit, čo aj zrealizoval v zmysle definícií podnikania
všetkých relevantných právnych predpisov. Aby subjekt využil nehnuteľnosť na podnikanie, nie je nevyhnutné vlastniť ju dlhodobo. Má za to, že preukázal účel nákupu predmetných nehnuteľností, a to reálny ekonomický profit z danej obchodnej transakcie. Dôležitý je pozitívny ekonomický výsledok dosiahnutý kúpou a následným predajom nehnuteľnosti - zisk.
žalobcu nie je možné, aby raz určitú činnosť pre účely DPH neposúdili ako podnikanie, a druhý raz tú istú činnosť pre účely dane z príjmov ako podnikanie posúdili. V tejto súvislosti poukázal na zásadu právnej istoty a rovnakého zaobchádzania, kedy subjekty v zmysle zákonov majú legitímne očakávania, ktoré by nemali byť narúšané nerovnakým výkladom a rozhodovaním správnych orgánov v obdobných veciach. Má za to, že predložením podstatných dôkazov, najmä kúpnej zmluvy, faktúry, rozhodnutia príslušnej správy katastra, výpisu z listu vlastníctva, potvrdzujúcich vierohodnosť a správnosť ním deklarovaných údajov v daňovom priznaní za obdobie 07/2010, ako i oprávnenosť odpočítania dane z pridanej hodnoty
ustanovení § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. V súvislosti s neprimeraným prenosom dôkazného bremena na žalobcu, s otázkou rozloženia daňového bremena pri reťazových transakciách a s prenosom následkov a okolností predchádzajúcich a nasledujúcich prevodov predmetných nehnuteľností na posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu na odpočet dane („Vo vzťahu k vyhodnoteniu výpovedí tretích osôb ako údajne rozporuplne alebo nepresvedčivo, že si nevedeli spomenúť a podobne,“) žalobca poukázal na právne závery rozhodnutí Najvyššieho Správneho súdu Českej republiky 5 Afs 131/2004 zo dňa 25.03.2005, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/22/2009 a najmä sp. zn. 3Sžf/1/2010, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 Optigen, C-355/03 FulcrumElektronics a C-484/03 BOND House a apeloval na povinnosť súdu rešpektovať ustálenú judikatúru najvyššieho súdu v obdobných veciach (sp. zn. 8Sžf/14/2012). Tvrdenia žalovaného ohľadom iných spoločností a tretích osôb, či nepodanie daňových priznaní týmito spoločnosťami, žalobca označil za úplne právne irelevantné, nakoľko sa netýkajú tohto realizovaného obchodu ani rozhodného zdaňovacieho obdobia a ani žalobcu. Žalobca má za to, že nemôže vo vzťahu k jeho právu na vrátenie DPH zodpovedať za konanie odberateľov a dodávateľov predchádzajúcich a nasledujúcich prevodov predmetných nehnuteľností. Žalobca namietal, že žalovaný sa s dôkazmi ním predloženými vysporiadal prijatím záveru, že žalobca sa zapojil do podvodného konania, teda bol spáchaný trestný čin. Týmto postupom si žalovaný vytvoril úsudok o predbežnej otázke v rozpore s č1. 2 ods. 2 Ústavy SR a § 2 ods. 1 zákona o správe daní a § 26 ods. 2 citovaného zákona. Zároveň žalobca napádal nesprávnu interpretáciu pojmu „ekonomicky a personálne prepojené osoby“ zo strany správcu dane i krajským súdom. Nie je to legálny pojem a nie je možné, aby správca dane, či súd zakladali svoje rozhodnutia na pojmoch, ktoré nie sú definované zákonom, nie sú interpretačne ustálené a pripúšťajú tak rozličný výklad, nakoľko by tým zakladali neistotu v právnych vzťahoch a nepredvídateľnosť správnych a súdnych rozhodnutí. Poukázal na to, že v napadnutom rozhodnutí citované osoby nemali v jednom a tom istom rozhodnom čase personálnu alebo majetkovú účasť v uvedených spoločnostiach a táto sa časovo neprekrývala a líšila sa aj niekoľko rokov. Z uvedeného dôvodu je nesprávny a nezákonný predpoklad alebo hypotéza správcu dane či súdu prvého stupňa, že tieto osoby vedeli alebo mohli vedieť o činnosti citovaných spoločností v čase, v ktorom nemali personálnu alebo majetkovú účasť v citovaných spoločnostiach. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil, pričom sa v plnom rozsahu pridržiava svojho vyjadrenia k žalobe. Dodal, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia neuvádza, že išlo o fiktívne obchody, alebo, že sa žalobca dopustil podvodu. Poukázal na to, že žalobca v daňovom konaní, ako aj v žalobe tvrdil, že nehnuteľnosť nekúpil za účelom vykonávania konkrétnej ekonomickej činnosti, ale za účelom jej následného predaja. Takéto konanie
žalovaného nespĺňa definíciu ekonomickej činnosti
článku 9 Smernice Rady 2006/112/ES a
2 zákona o DPH. Ťažisko argumentácie žalovaného a vyhodnotenie skutkových zistení je založené na doktríne zneužitia práva tak, ako bola definovaná v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Halifax plc. C-255/02. Súdny dvor EÚ vykladá právo EÚ, v prípade DPH vykladá smernicu Rady 2006/112/ES o jednotnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá nahradila Šiestu smernicu Rady 77/388/ES. Opätovne poukázal na závery rozsudku Halifax plc. C-255/02,
ktorých uplatňovanie právnej úpravy Spoločenstva nemôže byť rozšírené tak, aby zakrývalo zneužívanie zo strany podnikateľov, teda plnenia, ktoré nie sú vykonávané v rámci bežných obchodných transakcií, ale iba s cieľom získať zneužitím výhody stanovené právom Spoločenstva (bod 69 rozsudku). V skutočnosti boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužívaniam je cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou (bod 71 rozsudku). Súdny dvor EU v rozsudku Halifax C- 255/02 stanovil kritéria, po splnení ktorých je možné prijať záver, že došlo k zneužitiu práva, a to
žalobcu aplikovať aj pre účely dane z pridanej hodnoty. Uviedol, že pojem „ekonomicky a personálne prepojené osoby“ je používaný aj v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ, t.j. nejedná sa o pojem, ktorý by nemal obsahové vymedzenie. Poukázal na podrobné rozpracovanie prepojenia jednotlivých obchodných spoločností v napadnutom rozhodnutí. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov a konania predchádzajúce ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a po tom, ako bol deň verejného vyhlásenia rozhodnutia zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP). V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).
3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
c) zákona o správe daní správou daní evidencia a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov
tohto zákona alebo osobitných zákonov.
1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.
3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
1 zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu
osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane
osobitných zákonov. Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.
1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru
1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
odsekov 3 a
zákona. Žalobca však nepreukázal, že používal alebo mal zámer používať uvedený investičný majetok na účel dosahovania príjmu z podnikania na pokračujúcom základe. Naopak, sám potvrdil absenciu jeho zámeru akokoľvek využiť uvedené nehnuteľnosti na podnikateľské účely, jediným zámerom bolo predať ich obratom (o necelé dva mesiace) za vyššiu cenu. O tom svedčí i skutočnosť, že o kúpený investičný majetok v zmysle zákona o DPH (§ 54 ods. 2 písm. b/ zákona o DPH) ako vlastník neprejavoval dostatočný záujem a potrebnú odbornú starostlivosť, keďže ich v skutočnosti na dosahovanie zdaniteľných príjmov využíval tretí subjekt - nájomca D. P. a úžitky z nich taktiež nepoberal a platby spojené s užívaním taktiež neuhrádzal ani nezabezpečoval žalobca, ale L. S.. Nevynakladal žiadne výdavky na jeho údržbu a prevádzku so starostlivosťou vlastníka nehnuteľnosti vlastnou, sám ju neužíval ani z nej nebral úžitky, neprenajal ju, ani nepreukázal, že by sa zaujímal o jej skutočné využitie, získanie vedomosti o vtedajšom skutočnom užívateľovi, právnom základe užívania predmetnej nehnuteľnosti a dôvode, pre ktorý jemu neplynú z ekonomického užívania treťou osobou príjmy. Žalobcom deklarovanú obchodnú transakciu, javiacu sa ako umelú, bez ekonomického účelu, nemožno považovať za zdaniteľné plnenie
zákona o DPH. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno vo vzťahu k ekonomickému účelu predmetu kúpy, a to neuniesol. S prihliadnutím na charakter prevádzaných nehnuteľností, z ktorého podstaty vyplýva dlhodobé ekonomické využívanie na dosahovanie zdaniteľných príjmov, ako i na krátkodobosť vlastníctva žalobcu a súvisiace okolnosti prípadu možno len súhlasiť so záverom, že účelom transakcie bolo zneužitie práva spočívajúce v získaní vrátenia dane zaplatenej za plnenie prijaté žalobcom ako platiteľom DPH, bez ekonomického účelu. Zámeru žalobcu získať odpočet dane neoprávnene, obchádzajúc cieľ sledovaný zákonom o DPH, svedčia i ďalšie skutkové zistenia: · neodvedenie DPH žalobcom za predaj predmetných nehnuteľností, · krátkodobosť formálneho vlastníctva predmetných nehnuteľností žalobcom, · vzhľadom na hospodársky charakter nehnuteľností absencia ich reálnej držby, brania úžitkov a ekonomického využitia na vlastné zdaniteľné plnenia žalobcom, keďže v priebehu dvoch rokov v rámci siedmych prevodov vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, vrátane obdobia necelých dvoch mesiacov vlastníctva žalobcom, tieto
nájomnej zmluvy naďalej nepretržite a nerušene od roku 2005 užíval D. P. na základe nájomnej zmluvy uzavretej s L. S., prvým a posledným vlastníkom predmetných nehnuteľností v reťazci siedmych prevodov vlastníctva, pričom tento počas celej uvedenej doby naďalej zabezpečoval platby spojené s užívaním predmetných nehnuteľností na základe ním uzavretých zmlúv s dodávateľmi energií a iných služieb: Západoslovenské vodárne a kanalizácie, š.p. Bratislava, Západoslovenské elektrárne - ZSE Energia, a.s., Bratislava, Slovak Telekom, a.s., Mesto Sereď za odvoz komunálneho odpadu, · predaj predmetných nehnuteľností fyzickej osobe stojacej na začiatku „kolotoča“ siedmych prevodov vlastníctva v krátkom cca dvojročnom období, nepretržite zabezpečujúcej prevádzku predmetu predaja v priebehu uvedeného obdobia. V kontexte vyššie uvedeného ako i vo svetle správcom dane preverených vzájomných súvislostí spojených s históriou nakladania s predmetom prevodu vlastníctva neobstojí poukazovanie žalobcu na jeho nezodpovednosť za konanie predchádzajúcich a nasledujúcich vlastníkov prevádzaných nehnuteľností a neznalosť ich úmyslu zneužiť právo na odpočet dane
zákona o DPH. Mal, ako podnikateľ konajúci s odbornou starostlivosťou a znalosťou o možných konzekvenciách svojich obchodných transakcií na jeho prípadné administratívne povinnosti, na základe obsahu listu vlastníctva, t.j. verejnej listiny vedenej príslušnou správou katastra, zistiť počet prevodov vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, ako i overiť skutočný stav veci vo vzťahu k reálnemu užívaniu prevádzaných nehnuteľností. Ak by postupoval s uvedenou obozretnosťou, nedostal by sa do objektívne a opodstatnene javiaceho sa podozrenia, že sa zapojil do reťazca formálne deklarovaných zdaniteľných plnení bez opodstatneného ekonomického účelu. Aj Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky Súdneho dvora vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Za daných okolností prípadu nie je možné prisvedčiť požiadavke žalobcu na uznanie ním uplatneného nároku na odpočítanie DPH za kúpu predmetných nehnuteľností. Argumentácia svedčiaca právu na odpočet dane nemôže vychádzať len z priamočiareho jazykového výkladu ustanovení § 8 ods. 1 písm. a), § 49 ods. 1, ods. 2 písm.
3 vety druhej OSP v spojení s § 219 ods. l, ods. 2 OSP potvrdil. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol
1 OSP v spojení s § 246c veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže v odvolacom konaní nebol úspešný. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.