, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa
, alebo osoby podľa písmena
, mladšieho ako 18 rokov alebo osobe, ktorej bol zverený do osobnej starostlivosti, ak s tým cudzinec, ktorému sa poskytla doplnková ochrana, vopred písomne súhlasí. Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky a nesmú mať na území Slovenskej republiky udelený trvalý pobyt podľa osobitného zákona. 6a) Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5.“ Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa celkovo až trikrát a obsahom správ o krajine pôvodu (agentúrne a tlačové správy, ako aj informácie z databázy migračného úradu ČAS: MU-ODZS-2014/000068-023 z 1.12.2014 a MU-ODZS-2015/000036-27 zo 6.3.2015). V odvolaní proti rozsudku krajského súdu navrhovateľ namietal, že konanie má inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čo odôvodnil tým, že mu ako moslimovi šiítskej vetvy hrozí prenasledovanie zo strany moslimov sunnitskej vetvy. Ďalej namieta nesprávne vyhodnotenie bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu a vady v postupe odporcu ako aj krajského súdu, keď vyhodnotili okrem iného aj dôvody, navrhovateľom uvedené v jeho prvej žiadosti o udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany. Najvyšší súd Slovenskej republiky k uplatneným námietkam navrhovateľa považuje za dôležité zdôrazniť, že tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ani zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Z obsahu spisu krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal skutočnosť, že odporca v konaní o žiadosti o udelenie azylu, ako aj krajský súd v konaní o preskúmaní rozhodnutia odporcu, postupovali nesprávne keď sa zaoberali obsahom prvej navrhovateľovej žiadosti o udelenie azylu pri posudzovaní, či sú splnené kritériá prenasledovania podľa § 2 písm. d) zákona o azyle. Podľa ust. § 4 ods. 1 druhej vety zákona o azyle „žiadateľ je povinný počas vstupného pohovoru poskytnúť pravdivo a úplne všetky požadované údaje potrebné na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu.“ Podľa ust. § 6 ods. 3 „Žiadateľ je povinný uviesť pravdivo a úplne všetky skutočnosti súvisiace s jeho žiadosťou o udelenie azylu.“ Podľa ust. § 32 ods. 1 a 2 „Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.“ Po preštudovaní administratívneho spisu, ako aj spisu krajského súdu odvolací súd na túto námietku neprihliadol, nakoľko nemožno odporcovi vytýkať, že sa v konaní o žiadosti navrhovateľa zaoberal jeho prvou žiadosťou, avšak len z toho dôvodu, aby mohol riadne posúdiť hodnovernosť jeho osoby, s čím sa stotožnil aj súd prvého stupňa. Odvolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní žiadosti je práve hodnovernosť a pravdivosť tvrdení žiadateľa základom pre rozhodnutie správneho orgánu. Na preukázanie pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi, a preto jeho vyhlásenia a tvrdenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmú zadávať dôvod na spochybnenie dôveryhodnosti svojej osoby. Ustanovenie § 12 ods. 2 zákona o azyle pojednáva o prípadoch, v ktorých je povinnosťou správneho orgánu zamietnuť žiadosť o udelenie azylu. Uvádza kumulatívne podmienky, ku ktorým musí pristúpiť jedna z tam uvedených alternatívnych podmienok. Takýmto dôvodom je aj situácia kedy žiadateľ vo svojej žiadosti a za použitia extenzívneho výkladu aj pri pohovore uvádza nesúvislé, protirečivé, nepravdepodobné alebo nedostatočné vyhlásenia. V takom prípade nie je možné považovať žiadateľa za dôveryhodnú osobu. Pre posúdenie tvrdení uvedených žiadateľom, správny orgán tieto podrobí komparácii so všetkými, jemu dostupnými informáciami, najmä z informačných databáz, masmédií ale aj z jeho úradnej činnosti. K námietke navrhovateľa, že odporca nesprávne vyhodnotil bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu, nakoľko mu hrozí prenasledovanie zo strany moslimov sunnitskej vetvy islamu odvolací súd poukazuje na to, že podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené. Z ustanovenia § 8 zákona o azyle vyplýva, že účelom priznania azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania z dôvodov v zákone vymedzených. Aby mohla byť poskytnutá ochrana formou azylu, musí byť preukázané, že je nositeľom určitého presvedčenia (politického, náboženského, a podobne), pre ktoré je v krajine, ktorej občianstvo má (v krajine jeho posledného trvalého bydliska), reálne prenasledovaný, alebo je prenasledovaný z dôvodov príslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine, resp. má dôvodnú obavu, že by k takému prenasledovaniu mohlo v jeho prípade dôjsť. Rovnaké podmienky pre vymedzenie utečenca používa aj čl. 1 A Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Utečencom je osoba, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu. Z uvedeného vyplývajú podmienky, ktoré musia byť naplnené kumulatívne, aby bol žiadateľovi udelený azyl:
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.