ods.1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP") zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/4621-23713/2011/999608-r zo dňa
1 písm. f/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov") pokutu vo výške 18 911,30 € za zdaňovacie obdobie január
druhej hlavy piatej časti OSP, je potrebné predmetné rozhodnutie o určení vlastnej daňovej povinnosti považovať za zákonné. V súvislosti s námietkou žalobcu o neaplikovaní ustanovenia § 35 ods. 16 zákona o správe daní a poplatkov krajský súd poukázal na znenie citovaného ustanovenia, z ktorého je zrejmé, že právnu povinnosť prihliadať na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu zákonodarca neviaže na konanie o uložení pokuty
1 citovaného zákona. Krajský súd tiež považoval za nedôvodnú námietku žalobcu týkajúcu sa tvrdenia, že žalovaný nekompetentne zasiahol do právomoci a pôsobnosti Colného úradu v Košiciach, pričom poukázal na závery prijaté v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/1/2010 z 11. decembra 2012 a sp. zn. 6Sžf/8/2012 z 27. februára 2013 v spojení s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci C-165/11 z 8. novembra 2012,
ktorých colné orgány nie sú oprávnené konať vo veci vzniku daňovej povinnosti pri nakladaní s tovarom na území SR. Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 283/2010 z 27. októbra 2010 s tým, že obchodné operácie s tým istým hutníckym materiálom vykonal v colných režimoch so spoločnosťami Profitube s.r.o. a SSIM, a.s., ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky v článku II. ods. 3 citovaného nálezu podrobne konkretizoval. Žalobca tvrdí, že Ústavný súd Slovenskej republiky citovaným nálezom považoval postupy a rozhodnutia daňových orgánov za neopodstatnené, ktoré treba v ďalšom zrušiť. Zdôraznil, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky je takou novou skutočnosťou, ktorá má
jeho názoru generálny vplyv na celé daňové konanie, postupy a rozhodnutia daňových orgánov. Rozsudok súdneho dvora v Luxemburgu z 8. novembra 2012 vo veci C-165/11 nie je
žalobcu vo svojej podstate rozsudkom, pretože nebol vyvrcholením sporového konania medzi subjektmi. Tento rozsudok je vysvetlením, resp. odpoveďou na subjektívne otázky sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v inej veci, ktorá sa netýka navrhovateľa, ale vykladá šiestu smernicu Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 aj článok 16, kde colné orgány a daňové orgány v súlade so zákonom majú jasné kompetencie. Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že rozhodnutia žalovaného, ako aj Daňového úradu Košice IV., boli vydané v rozpore so zákonom a dospel k presvedčeniu, že daňové orgány neboli kompetentné v tejto súvislosti ani ukladať pokuty, ktoré žalobca napáda. Zdôraznil, že colný orgán na jednotlivé obchodné transakcie vydal rozhodnutia v Jednotnej colnej deklarácii a v podstate vydal povolenie a súhlas na nakladanie s tovarom, pričom keby bolo potrebné platiť daň z pridanej hodnoty, bol by o tom rozhodol.
žalobcu nemohla byť vykonávaná kontrola colným orgánom súbežne s daňovým orgánom. Žalobca ako podnikateľský subjekt pri vykonávaní obchodných operácií podliehal kontrole a dozoru buď colnému úradu alebo daňovému úradu.
žalobcu nie je možné voči nemu uplatniť spätne žiadne postupy a postihy tak, aby boli na jeho ujmu a preto je napadnuté rozhodnutie o uložení pokuty neopodstatnené. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný správny orgán, ktorý navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Poukazoval na to, že odvolacie námietky sú obsahovo zhodné so žalobnými námietkami, ku ktorým sa už žalovaný vyjadril dňa
1 písm. f/ zákona o správe daní a poplatkov uložená pokuta vo výške 18 911,30 € zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2008. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že Daňový úrad Košice IV. rozhodnutím č. 698/230/6741/09/Poto zo dňa 9. februára 2009
14 zákona o správe daní a poplatkov nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty uvedený v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2008 v sume 312 901,75 € a určil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume 2287,16 €. Uvedené rozhodnutie bolo na základe odvolania daňového subjektu rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (právneho predchodcu žalovaného) č. I/223/9261-56561/2009/992517-r z
ust. § 35 ods. 1 písm. f/ zákona o správe daní a poplatkov pokutu vo výške 18 911,30 € zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január
7 OSP, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5Sžf/96/2013 išlo o obdobnú vec ako je predmetom konania vedeného pod sp. zn. 2Sžf/3/
ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku - upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov - preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým žalovaný ako druhostupňový správny orgán
ust. § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice IV. č. 698/230/101441/10/Poto zo 17. decembra 2010, ktorým
ust. § 35 ods. 1 písm. f/ zákona č. 511/1992 Zb. bola žalobkyni vyrubená pokuta v sume 24 219,50 € zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2007. Krajský súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu.
ust. § 35 ods. 1 písm. f/ zákona č. 511/1992 Zb., správca dane uloží daňovému subjektu pokutu v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky a súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní alebo v dodatočnom daňovom priznaní.
ust. § 35 ods. 2 veta prvá zákona č. 511/1992 Zb., pri ukladaní pokuty
odseku 1 sa uplatňuje základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia rozhodnutia. Z obsahu administratívneho spisu mal najvyšší súd za preukázané, že správca dane Daňový úrad Košice I vykonal u žalobkyni daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok
ust. § 35 ods. 1 písm. f/ zákona o správe daní pokutu vo výške 24 219,50 € zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok
ust. § 35 ods. 1 písm. f/ zákona o správe daní boli vyššie opísané právoplatné rozhodnutia daňových orgánov, a to Daňového úradu Košice I č. 698/230/6886/09/Poto z
druhej hlavy piatej časti OSP, ani na základe mimoriadnych opravných prostriedkov
príslušných ustanovení zákona o správe daní zrušené, správne orgány v preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom, keď z nich vychádzali. V správnom súdnictve je predmet konania striktne daný výrokom napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd zdôrazňuje, že v posudzovanej veci bolo predmetom konania preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, vrátane rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, ktorým bola žalobkyni uložená pokuta za správny delikt. Vzhľadom na túto skutočnosť, nebolo možné v rámci tohto konania na námietku žalobkyne o tvrdenej nezákonnosti rozhodnutí, ktorými bol žalobkyni vyrubený rozdiel DPH prihliadnuť. Správny súd nie je v rámci tohto konania oprávnený riešiť otázku zákonnosti rozhodnutí o dodatočnom vyrubení dane z pridanej hodnoty dodatočným platobným výmerom, pokiaľ sú právoplatné a neboli pre svoju nezákonnosť zrušené. Za tohto stavu vo veci,
názoru najvyššieho súdu, pre posúdenie zákonnosti napadnutých rozhodnutí, ktorými bola žalobkyni
1 písm. f/ zákona č. 511/1992 Zb. uložená pokuta, je uvedená námietka žalobkyne právne irelevantná. Pokiaľ žalobkyňa argumentovala v posudzovanej veci závermi Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovenými v náleze č. III. ÚS 283/2010 zo dňa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/91/2008 z
ktorého majú colné predpisy pri dovoze prednosť pred zákonom o DPH, pričom túto skutočnosť považoval za rozhodujúcu pre posúdenie veci. Ďalej ústavný súd v citovanom náleze uviedol „Je pravdou, že zodpovedanie otázky, ktorý kompetentný orgán mal v sťažovateľovej veci právomoc konať, sa odvíja od právneho názoru, či v danej veci mal byť vzťah medzi sťažovateľom a štátom kvalifikovaný ako vznik daňovej povinnosti z titulu dodania tovaru za protihodnotu v tuzemsku, alebo malo ísť o dovoz tovaru z územia tretieho štátu do tuzemska. Ústavný súd však polarizáciu týchto názorov nemohol riešiť, a preto bude povinnosťou najvyššieho súdu hľadať dostatok argumentov pre prijatý záver, od ktorého sa potom bude odvíjať aj vyriešenie právomoci orgánu, ktorý mal vo veci DPH konať." Vzhľadom na obsah odôvodnenia ústavný súd vyslovil porušenie práv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu a tento zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky v ďalšom konaní, ktoré sa už viedlo pod spisovou značkou 1Sžf/1/2010, rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej na účely rozsudku len „Súdny dvor") prejudiciálne otázky, ktoré Súdny dvor prostredníctvom rozsudku sp. zn. C-165/11 zo dňa 8. novembra 2012 zodpovedal a rozhodol (viď citované rozhodnutie, ktoré je zverejnené na stránke v slovenskom jazyku). V ďalšom konaní vo veci najvyšší súd po obdŕžaní hore uvedeného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie opätovne preskúmal napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. júla 2008, č. k. 2S/303/2007-269, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
1 OSP a s prihliadnutím na závery uvedené v rozsudku sp. zn. C-165/11 zo dňa 8. novembra 2012 opakovane dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože krajský súd nesprávne právne posúdil vec pri správne ustálenom skutkovom stave, a preto odvolací súd postupom
s § 250ja ods. 3 veta posledná OSP žalobu zamietol. V odôvodnení rozsudku uviedol, že „33. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora ako aj obsahu článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (zásada lojality) je nepochybné, že i slovenské súdy musia pri poskytovaní súdnej ochrany postupom
článku 46 a nasl. ústavy v zmysle zásady „iura novit curia" prihliadať nielen na vnútroštátne právne normy ale aj na komunitárne predpisy a akty orgánov Európskej únie, ktorých znalosť sa u súdnej moci formálne predpokladá.
článku 7 ods. 2, veta druhá ústavy právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
článku 4 ods. 3, veta druhá ZEÚ členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.
netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie.
ktorého dodanie tovaru nachádzajúceho sa v režime s podmienečným oslobodením od cla za protihodnotu zdaniteľnou osobou v colnom sklade nachádzajúcom sa na území členského štátu v zásade podlieha režimu dane z pridanej hodnoty na základe čl. 2 bodu 1 uvedenej smernice. Preto následne Súdny dvor konštatoval, že sporný predaj podlieha režimu dane z pridanej hodnoty so záverom vysloveným už v bode
1 písm. a/ zák.č. 222/2004 Z.z. v hore platnom znení zaťažil žalobcu daňovou povinnosťou pri jeho predaji tovaru tuzemskej osobe, hoci tento predaj sa uskutočnil v priestoroch colného skladu, a argumentáciu (v konečnom dôsledku podporovanú aj krajským súdom) o nutnosti použiť na predmetný prípad ust. § 2 ods. l písm. d/, § 12, § 18, § 21 ods. 3 písm. a/ zák.č. 222/2004 Z.z. logicky odmietol, lebo, ako žalovaný správne argumentoval, v danom prípade (predaj tovaru) už o dovoz z pohľadu daňových predpisov u žalobcu nešlo.
222/2004 Z.z. dovozom tovaru je vstup tovaru z územia tretích štátov na územie Európskych spoločenstiev. Pri dovoze tovaru do tuzemska sa na daň vzťahujú ustanovenia colných predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak.
2 zák.č. 222/2004 Z.z. platí, že ak má dovážaný tovar pri jeho vstupe na územie Európskych spoločenstiev postavenie dočasne uskladneného tovaru alebo ak je umiestnený do slobodného colného pásma alebo do slobodného colného skladu, alebo ak je prepustený do colného režimu uskladňovanie v colnom sklade, do colného režimu aktívny zušľachťovací styk, do colného režimu dočasné použitie s úplným oslobodením od dovozného cla alebo do colného režimu vonkajší tranzit, alebo ak je vpustený do teritoriálnych vôd, miestom dovozu je členský štát, v ktorom sa skončia tieto colné opatrenia.
1 písm. a/ zák.č. 222/2004 Z.z. pri dovoze tovaru vzniká daňová povinnosť prepustením tovaru do colného režimu voľný obeh.
zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z.z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z.z., zákona č. 104/2004 Z.z. o spotrebnej dani z vína, zákona č. 107/2004 Z.z. o spotrebnej dani z piva, zákona č. 106/2004 Z.z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov či zákon č. 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja.
b/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov na účely tohto zákona sa rozumie správcom dane 1. daňový úrad a obec, 2. colný úrad
osobitného zákona.
150/2001 Z.z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z.z. o správach finančnej kontroly tento zákon upravuje postavenie, organizáciu a pôsobnosť daňových orgánov [tzn. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky a daňové úrady] vo veciach a) daní vrátane penále, úrokov, zvýšenia dane a pokút
osobitných predpisov, b) poplatkov
osobitných predpisov, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu, c) správy súdnych poplatkov súvisiacej s ich evidovaním a vysporiadaním
osobitného predpisu, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu, d) štátneho dozoru nad prevádzkovaním lotérií a iných podobných hier
osobitného predpisu." Vzhľadom na uvedené skutočnosti, najvyšší súd v preskúmavanej veci konštatuje, že argumentácia žalobkyne odvolávajúca sa na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovené v náleze sp. zn. III. ÚS 283/2010 z
osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie
tretej časti druhej hlavy. V predmetnej veci, kedy správny orgán postupoval v súlade s ust. § 35 ods. 1 písm. f/ zákona o správe daní a kedy krajský súd pri prieskume rozhodnutí o uložení pokuty vychádzal zo skutkových zistení správneho orgánu, keďže nezistil žiadne skutkové, či právne deficity, považuje najvyšší súd tento postup sa zákonný a námietku žalobkyne za nedôvodnú." Vzhľadom k tomu, že posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného je v prejednávanej veci (2Sžf/3/2014) rovnaké ako v citovanom rozsudku (sp. zn. 5Sžf/96/2013 z 26. februára 2015), rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/39/2011-134 zo dňa 23. októbra 2013
1 a 2 v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.