1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-21/2014/OPK zo dňa 21.05.2014, ktorým potvrdil personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 28 zo dňa 05.02.2014 a zamietol rozklad žalobkyne. Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že z administratívneho spisu zistil, že uznesením o vznesení obvinenia č. ČVS: SKIS-270/OISV-V-2013 zo dňa 17.12.2013 bolo voči žalobkyni začaté trestné stíhanie pre prečin zneužitia právomoci verejného činiteľa
1 písm. a) Trestného zákona. Návrh na prepustenie žalobkyne zo služobného pomeru vrátane dôkazového materiálu bol dňa 31.01.2014 doručený ministrovi vnútra SR, ktorý dňa 05.02.2014 vydal personálny rozkaz č. 28, ktorým bola žalobkyňa dňom 10.02.2014 prepustená zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru (ďalej len „PZ“)
1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru v znení neskorších predpisov, pretože svojím konaním zvlášť hrubým spôsobom porušila služobnú prísahu a služobnú povinnosť a jej ponechanie v služobnom pomere príslušníka PZ by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Ako dôvod prepustenia žalobkyne uviedol, že táto v dňoch 03.04.2013 a 23.04.2013 umožnila, aby C. a E. doposiaľ nezisteným spôsobom úspešne absolvovali preskúšanie z pravidiel cestnej premávky, ako aj úspešne absolvovali skúšky z vedenia motorových vozidiel Autoškolou Pipas Spišská Nová Ves, čo vykázala aj v protokole o skúškach pod poradovými č. 00044, č. 00055, avšak autoškolou Pipas dňa 03.04.2013 ani 23.04.2013 nebola vykonaná žiadna jazda s týmito osobami. Personálny rozkaz bol žalobkyni doručený dňa 10.02.2013, proti ktorému v zákonnej lehote podala rozklad, ktorý bol dňa 19.03.2014 doručený žalovanému správnemu orgánu. Žalovaný dňa 21.05.2014 vydal rozhodnutie č. KM-OLVS-21/2014/OPK, ktorým personálny rozkaz o prepustení žalobkyne zo služobného pomeru príslušníka PZ potvrdil a rozklad zamietol. V preskúmavanej veci mal súd prvého stupňa za to, že personálne konanie o prepustení žalobkyne zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru bolo vykonané striktne na základe príslušných ustanovení zákona č. 73/1998 Z.z. a v rámci tohto konania bol v plnom rozsahu dodržaný zákonný postup. Krajský súd ďalej uviedol, že uvedený skutkový stav bol zistený a preukázaný prvostupňovým správnym orgánom na podklade dôkazov, ktoré súd v odôvodnení uviedol spolu so stručným vyjadrením. Krajský súd v Bratislave po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj postupu, ktorý mu predchádzal, dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov a konštatoval, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona. K námietkam žalobkyne uvedeným v žalobe uviedol, že tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť preskúmavaného rozhodnutia, a preto postupom
ustanovenia § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu vo veci zamietol. K námietke žalobkyne o porušení jej procesných práv v predmetnom konaní uviedol, že toto nebolo v konaní preukázané, nakoľko z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že nadriadený o začatí konania vo veci prepustenia žalobkyne zo služobného pomeru žalobkyňu upovedomil listom zo dňa 20.12.2013, v ktorom jej dal možnosť vyjadriť sa k veci v lehote do 23.12.2013 s tým, že žalobkyňa dňa 23.12.2013 do spisu založila svoje vyjadrenie. Súd prvého stupňa však konštatoval, že stanovisko žalobkyne k veci nemôže spochybniť vecnú správnosť preskúmavaného rozhodnutia. Súd mal za to, že skutkový stav v predmetnej veci, tak ako bol uvedený vyššie, bol zistený a preukázaný dostatočným spôsobom, a to na základe vlastného šetrenia nadriadeného s tým, že súd v ďalšom uviedol výpočet materiálov, ktoré správny orgán zabezpečil ako dôkazy. Dospel k záveru, že žalobkyňa bola riadne oboznámená s návrhom na prepustenie, ako aj s obsahom administratívneho spisu dňa 29.01.2014, pričom lehotu na podanie návrhov, námietok a dôkazov na svoju obhajobu určenú nadriadeným do 30.01.2014 žalobkyňa nevyužila. Krajský súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že žalobkyňa porušila zvlášť hrubým spôsobom služobnú prísahu tým spôsobom, že nebola čestným a disciplinovaným príslušníkom Policajného zboru, neriadila sa zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi ako aj rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, keďže v protokole o skúškach v dvoch prípadoch vyznačila výsledok skúšky z vedenia motorového vozidla na autocvičisku, ako aj v cestnej premávke, s hodnotením „prospel“, pričom túto časť skúšky reálne vôbec nevykonala. Zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti videl súd aj v tom, že žalobkyňa nevykonávala riadne služobnú činnosť na úseku svojho služobného zaradenia, keď počas nej svedomite neplnila úlohy uložené jej zákonom, nariadením nadriadeného (čl. 4 ods. 17 nariadenia prezidenta PZ č. 18/2010 o vykonávaní skúšok z odbornej spôsobilosti, čl. 1, čl. 5 prílohy k nariadeniu ministra vnútra SR č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka PZ), rozkazom nadriadeného č. 6/1997, ako aj ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Mal za to, že žalobkyňa nedodržala ani služobnú disciplínu, keďže neplnila svedomite úlohy, ktoré jej boli uložené zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami a príkazmi nadriadených. Štátnu službu nevykonávala riadne, nakoľko sa nezdržala konania, ktoré viedlo k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s ostatnými záujmami, čo mohlo narušiť vážnosť policajného zboru a ohroziť dôveru v tento zbor.
názoru súdu bola splnená aj druhá zákonná podmienka, že ponechanie žalobkyne v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä záujmu na svedomitom plnení základných povinností, dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi Policajného zboru a rešpektovaní právnych predpisov. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že by bolo v rozpore s dôležitými záujmami štátnej služby, ak by v služobnom pomere zotrval policajt, ktorý konal tak, ako je uvedené vyššie, čím sa
názoru súdu dopustil konania nezlučiteľného s postavením a úlohami príslušníka Policajného zboru. Na základe uvedeného krajský súd uzavrel, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného je vecne a právne správne, správny orgán rozhodol vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom. Považoval za nedôvodnú námietku žalobkyne, že hoci si vo veci zvolila zástupcu v osobe advokáta JUDr. Martina Basistu, napriek tejto skutočnosti nebolo s jej právnym zástupcom konané, nakoľko oznámenie o udelení plnej moci pre JUDr. Martina Basistu sa v administratívnom spise nenachádza. Nestotožnil sa ani s námietkou žalobkyne o porušení jej práva účasti na procesných úkonoch, pretože žalobkyňa bola dňa 29.01.2014 vo veci riadne vypočutá a oboznámená s návrhom na prepustenie, ako aj so súvisiacim spisovým materiálom, pričom lehotu na podanie návrhov a dôkazov na svoju obhajobu určenú nadriadeným do dňa 30.1.2014 žalobkyňa nevyužila. Nesúhlasil ani s námietkou žalobkyne o uplynutí prekluzívnej lehoty na vydanie preskúmavaného rozhodnutia. Uviedol, že k otázke plynutia lehôt na rozhodnutie o prepustení policajta zo služobného pomeru už bol prijatý záväzný názor NS SR (napr. rozhodnutia 5Sžo/144/2010, 5Sžo/26/2011, 5Sžo/190/2010, 5Sžo/25/2012 a 5Sžo/23/2012), z ktorého vyplýva, že
ustanovenia § 3 zákona č. 73/1998 Z.z., v služobnom úrade v mene štátu koná a vo veciach služobného pomeru
tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány (ďalej len nadriadený). Vychádzajúc z ustanovenia § 192 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. ustálil, že o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm.
názoru súdu v predmetnej veci začala plynúť dvojmesačná subjektívna lehota 16.12.2013, pričom zákonná lehota na vydanie a doručenie rozhodnutia o prepustení žalobkyne by uplynula dňom 16.02.2014 (prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 01.02.2014 a žalobkyni doručené dňa 10.02.2014, teda v zákonom stanovenej lehote). K námietke žalobkyne, že nadriadený sa nevysporiadal s negatívnym stanoviskom odborového orgánu, súd poznamenal, že v tomto prípade si nadriadený splnil svoju zákonom stanovenú povinnosť vec prerokovať s príslušným odborovým orgánom. Nadriadenému zákon č. 73/1998 Z.z. neukladá povinnosť vysporiadať sa s prípadným nesúhlasným stanoviskom odborového orgánu, teda práva žalobkyne v tejto súvislosti porušené neboli. Námietku žalobkyne vzťahujúcu sa na jej tehotenstvo považoval súd za irelevantnú, pretože v prípade akýchkoľvek zdravotných problémov mala žalobkyňa požiadať počas tehotenstva o preloženie na iný typ svojho služobného zaradenia a nie situáciu riešiť vyhýbaním sa skúšobných povinností a následným uvádzaním nepravdivých údajov o ich plnení. Súd mal za to, že vo veci bolo dostatočným spôsobom preukázané protiprávne konanie žalobkyne, ktoré naplnilo kumulatívnym spôsobom podmienky stanovené v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e) zákona na jej prepustenie zo služobného pomeru. Dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutia boli vydané v súlade s príslušnými právnymi predpismi, na základe presne a úplne zisteného skutočného stavu veci, nevykazujúc žiadne vady, ktoré by mohli zakladať ich eventuálnu neplatnosť. Procesné práva účastníčky konania v konaní neboli porušené. Žalobkyni náhradu trov konania vzhľadom na jej vecný neúspech nepriznal. Žalobkyňa v zákonnej lehote podala proti rozsudku krajského súdu odvolanie, v ktorom namietala, že už v rozklade i v žalobe žalovanému vytýkala porušenie procesných práv spočívajúce v tom, že správny orgán vykonal výsluchy svedkov bez toho, aby jej, alebo jej právnemu zástupcovi, oznámil termíny výsluchov a umožnil jej zúčastniť sa ich. Žalobkyňa v konaní žalovaného videla porušenie práva klásť svedkom otázky a konfrontovať obsah ich výpovede. Žalobkyňa mala za to, že krajský súd sa s uvedenou námietkou vôbec nevysporiadal, len stroho konštatoval, že porušenie procesných práv žalobkyne nebolo preukázané s tým, že správny orgán jej umožnil vyjadriť sa k veci a k výpovediam. Nepovšimnuté však ponechal práve tvrdenie žalobkyne, že jej nebolo umožnené zúčastniť sa samotných výsluchov. Konštatovanie krajského súdu v súvislosti s jej námietkou, že správny orgán nekonal s jej právnym zástupcom, hoci oznámila, že mu udelila plnú moc, považovala za nelogické a minimálne za rozporuplné, predovšetkým keď súd len uviedol, že oznámenie o plnej moci sa v administratívnom spise nenachádza, a to i napriek tomu, že sám žalovaný opisuje vo svojom vyjadrení k žalobe, že plná moc bola do administratívneho spisu doložená až po vrátení spisu na ODI (spis bol žalovanému postúpený dňa 31.01.2014). Dôraz kládla aj na skutočnosť, že bez povšimnutia ostala aj jej argumentácia o nutnosti aplikácie trestnoprávnych princípov v správnom trestaní obsiahnutá v žalobe, na ktorú v plnom rozsahu poukázala. Mala za to, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal riadne so všetkými žalobnými dôvodmi, teda jej nedal odpoveď na jej argumenty, čím jej odňal možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Žalobkyňa v ďalšom namietala, že správne orgány dôvodili tým, že konala úmyselne pre získanie neoprávnenej výhody na vlastný prospech alebo prospech niekoho iného. Uvedené tvrdenie, o ktoré sa žalovaný oprel pri hodnotení konania žalobkyne považuje za absolútne nepreukázané a nevyplývajúce zo žiadneho z vykonaných dôkazov. Navyše jej nebolo vôbec zrejmé, v čom mala spočívať tvrdená neoprávnená výhoda v prospech žalobkyne. Poukázala na skutočnosť, že trestné konanie pre spáchanie trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa
1 písm. a/ Trestného zákona bolo voči nej zastavené s tým, že krajský súd sa ani s touto námietkou nevysporiadal. Žalobkyňa upozornila na nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý mal
nej spočívať v tom, že sa nezaoberal dôkladne jej námietkou týkajúcou sa nesúhlasného stanoviska odborovej organizácie s jej prepustením zo služobného pomeru, keď len konštatoval, že žalovaný si povinnosť splnil tým, že návrh na prepustenie prerokoval s odbormi a zákon mu neuložil zaoberať sa prípadným zamietavým stanoviskom. V tejto súvislosti poukázala na skorší rozsudok NS SR vydaný dňa 25.09.2012 pod sp. zn. 8Sžo/23/2012 a tiež na princíp právnej istoty a predvídateľností práva (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 28/2009) a zdôraznila, že nevysporiadanie sa so zamietavým stanoviskom odborov daným v zmysle § 225 ods. 2 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z.z. k návrhu na prepustenie policajta zo služobného pomeru, bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie označenej právnej veci rozhodnutie žalovaného o prepustení policajta zo služobného pomeru zrušil s poukazom na ustanovenie § 250j ods. 2 písm. c/ a písm. d/ O.s.p. a vec mu vrátil na nové konanie. Vychádzajúc z ustanovenia § 192 ods. 1 písm. f/ zákona č. 73/1998 Z.z. mala za zrejmé, že zákonodarca zveril do právomoci príslušného správneho orgánu uváženie vo vzťahu k intenzite tvrdeného porušenia služobnej prísahy alebo povinnosti a tiež, či ponechanie takéhoto príslušníka je na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Uviedla, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ zákonodarca zveril správnemu orgánu rozhodovanie v určitých otázkach na základe správneho uváženia, neprináleží súdu, aby vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by tak vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci. Súd teda nemôže skúmať účelnosť a vhodnosť vydaného rozhodnutia, ale v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu vydaného na základe správneho uváženia iba v rozsahu, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Preto musia z odôvodnenia správneho rozhodnutia vyplývať skutkové zistenia, právna úprava, v zmysle ktorej správny orgán postupoval a dôvody, na základe ktorých rozhodol, aby správny súd mohol takéto rozhodnutie preskúmať, predovšetkým to, či správna úvaha žalovaného pri aplikácii ustanovenia § 192 ods. 1 písm. f/ zákona č. 73/1998 Z.z. nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Správny orgán teda v tejto súvislosti musí dostatočne zdôvodniť, že porušenie povinností a prísahy dosiahlo intenzitu porušenia zvlášť hrubým spôsobom a že ponechanie takéhoto príslušníka by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby s uvedením akých konkrétnych záujmov. Pokiaľ žalovaný v odôvodnení neuviedol iné ako veľmi široko koncipované a skôr abstraktné a nekonkrétne tvrdenia, prečo považoval konanie žalobkyne za porušenie prísahy a povinností zvlášť hrubým spôsobom a v čom mali spočívať záujmy štátnej služby, nemôže súd preskúmať, či správny orgán postupoval v zmysle zákona a teda v tejto časti sú rozhodnutia správnych orgánov nepreskúmateľné. Žalovaný síce uviedol, že žalobkyňa svojim konaním porušila základné povinnosti policajta v zmysle § 48 ods. 3 písm. a/, b/, f/, g/ a h/ zákona č. 73/1998 Z.z., no z jeho odôvodnenia nevyplynulo, ako a prečo dospel k záveru o intenzite porušenia - teda že išlo o porušenie zvlášť hrubým spôsobom. Rovnako nie je z rozhodnutí zrejmé, v čom spočíval dôležitý záujem štátnej služby a k akej ujme na ňom by v dôsledku ponechania žalobkyne v služobnom pomere došlo. Uvedené
žalobkyne spôsobuje nepreskúmateľnosť správneho rozhodnutia. Na podporu prezentovaného názoru žalobkyňa poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/37/2013 zo dňa 28.08.2013. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení s personálnym rozkazom ministra vnútra SR zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietala, že súd prvého stupňa sa v rozsudku riadne nevysporiadal so všetkými žalobnými dôvodmi a nedal žalobkyni odpoveď na jej argumenty, čím jej odňal možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Žalovaný však zastáva názor, že krajský súd rozhodol v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, keď podanú žalobu zamietol, nakoľko rozsudok krajského súdu bol vydaný v súlade s jeho ustanoveniami po riadnom zistení skutočného stavu veci. Žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné nové skutočnosti, iba zastávala názor, že došlo k nesprávnemu posúdeniu a rozhodnutiu vo veci. V tejto súvislosti žalovaný odkázal na svoje stanovisko zo dňa 25.08.2014 v písomnom vyjadrení k podanej žalobe. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ktorej úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou, rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy (právny názor napr. ÚS SR č. k. II. ÚS 127/07-21, NS SR napr. č.k. 6Sžo/84/2007, č.k. 6Sžo/98/2008, č. k. 1Sžo/33/2008, č. k. 2Sžo/5/2009, č. k. 8Sžo/547/2009). Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Na základe uvedeného žalovaný uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za vydaný v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktorý je dostatočne odôvodnený, prvostupňový súd sa v ňom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobkyne a preto ho navrhol ako vecne správny potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.04.2015 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).
1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t. j. najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu,
procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom prepísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Z obsahu služobnej prísahy policajta zakotvenej v ustanovení § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“), vyplýva, že policajt má byť čestným, statočným a disciplinovaným, a svoje sily a schopnosti vynaloží na ochranu práv občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života; riadi sa ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, dodržiavať služobnú disciplínu (§ 48 ods. 3 písm. a/, g/ a h/ zákona).
1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z., policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
2 písm. c) zákona č. 73/1998 Z.z., služobný úrad vopred prerokuje s príslušným odborovým orgánom návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru z dôvodu organizačných zmien alebo pre zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti.
1 a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady. Oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
1 až ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z., za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy
vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s personálnym rozkazom ministra, ktorým bola žalobkyňa prepustená zo služobného pomeru príslušníka PZ, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Je nutné zdôrazniť, že
ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo/84/2007, sp. zn. 6Sžo/98/2008, sp. zn. 1Sžo/33/2008, sp. zn. 2Sžo/5/2009, či sp. zn. 8Sžo/547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou, rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu, ako aj žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva. Predmetom súdneho preskúmavacieho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-21/2014/OPK zo dňa 21.05.2014, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie - personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 28 zo dňa 05.02.2014 o prepustení žalobkyne zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru
citovaného ustanovenia § 192 ods. 1 písm.
názoru odvolacieho súdu bola celá vec prešetrená riadne a skutkový stav bol podrobne zistený, o čom svedčí obsah administratívneho spisu, z ktorého vyplýva, že správne orgány podrobne zisťovali okolnosti, za ktorých sa skutok stal. V súdnom konaní bolo obsahom administratívneho spisu preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov, tak ako prvostupňový súd, ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti, ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia s tým, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobkyne. Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i
názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu správnym orgánom a v súlade so zákonom. Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona a práv žalobkyne, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny a rozsudok krajského súdu ako vecne správny
1 a ods. 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobkyni vzhľadom na jej neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalovanému zákon priznanie trov konania neumožňuje. Poučenie: P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.