Občianskeho zákonníka sa realizuje prostredníctvom vlastníckych žalôb, ktoré sú hmotnoprávnym inštitútom, na základe ktorého sa realizuje subjektívny nárok vlastníka veci na ochranu. V prípade nájmu dohodnutého na určitý čas dochádza k zániku nájmu uplynutím doby nájmu, ako tomu bolo aj v danom prípade, kedy nájom zanikol ku dňu
citovaného zákona pri zániku nájmu dohodnutého na dobu určitú nemá nájomca právo na bytovú náhradu okrem prípadu, ak nájom bytu skončil pred uplynutím dohodnutej doby z dôvodu, že byt bez zavinenia nájomcu nie je možné ďalej užívať alebo ak ide o služobný byt alebo o byt osobitného určenia a nájomca pred jeho užívaním ukončil užívanie iného bytu. Takáto situácia v danom prípade však nenastala, a preto je správny právny záver prvostupňového súdu, že ...odporkyni nevzniklo pravo na bytovú náhradu. K námietkam odporkyne týkajúce sa toho, že súd neaplikoval § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka o dobrých mravoch, odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nie je možné odoprieť ochranu vlastníckeho práva s poukazom na citované ustanovenie, keďže hmotnoprávny nárok vyplýva priamo zo zákona. Porušenie dobrých mravov v súvislosti s ochranou vlastníckeho práva by prichádzalo do úvahy napr. pri výpovedi nájmu z bytu
1 písm. c/ Občianskeho zákonníka alebo odstúpenia ubytovateľa od zmluvy o ubytovanie (§ 759 ods. 2 Občianskeho zákonníka). O tom, čo je a čo nie je v súlade s dobrými mravmi, nerozhoduje názor jednotlivca, ale objektívne hľadisko, ktoré sa vyvodzuje z konkrétnych okolností. V danom prípade však odporkyňa vedela, že uzatvára zmluvu na dobu určitú a že nájomný pomer skončí uplynutím doby, čiže nemohla spravodlivo požadovať, aby s ňou vlastník nehnuteľnosti uzatvoril nový nájomný vzťah. Konanie navrhovateľa nemožno vyhodnotiť tak, že by nebolo v súlade s dobrými mravmi, t.j. zo spoločenského očakávania pri uplatňovaní práv prenajímateľa daných tak nájomnou zmluvou, ako aj zákonom.“ Z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania odvolací súd aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p. a zistil, že na strane žalovanej existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré jej neuložil povinnosť nahradiť trovy konania žalobcovi, čo bolo dôvodom zmeny rozhodnutia o náhrade trov prvostupňového konania a nepriznania náhrady trov konania inak úspešnému žalobcovi. Za dôvod hodný osobitného zreteľa považoval to, že u žalovanej „ide o osobu nachádzajúcu sa v ťažkej sociálnej situácii, ktorá má 6 detí, najmenšie je v útlom veku, pričom žalovaná je poberateľkou iba rodičovského príspevku vo výške 260 €.“ Skonštatoval, že žalobca nebude nepriznaním náhrady trov konania výrazne dotknutý. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná. Uviedla, že rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a konanie trpí tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Súdy sa dopustili nesprávnosti v súvislosti s interpretáciou dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ďalej len „OZ“) a zmyslom základného práva - práva na súkromie, a ochranu obydlia (čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej len „ústava“, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ďalej len „Dohovor“), pokiaľ dali prednosť ochrane vlastníckych práv. Žalovaná sa pritom odvolávala na náročnú sociálnu a rodinnú situáciu. Zdôraznila, že žije s druhom v jednej domácnosti so šiestimi deťmi v trojizbovom byte a nemá žiadne iné obydlie. V tejto súvislosti poukázala na viaceré rozhodnutia [Krajský súd v Prešove sp.zn. 6 Co 187/2011, sp.zn. 6Co 160/2011, Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 389/08, Najvyšší súd Českej republiky sp.zn. 26 Cdo 3050/2000, 22Cdo 740/99, Ústavný súd Českej republiky sp.zn. IV. ÚS 272/99 a Európsky súdu pre ľudské práva, ďalej len „ESĽP“, rozsudok Gillow v. Spojené kráľovstvo z 24. novembra 1986 (Sťažnosť 9063/80); rozsudok Niemietz v. Nemecko zo 16. decembra 1992, (sťažnosť 13710/88); rozsudok Paulič v. Chorvátsko z 1. marca 2010 (Sťažnosť 3572/06); rozsudok Cosič v. Chorvátsko z 5. júna 2009 (Sťažnosť č. 28261/06); rozsudok Kontrová v. Slovenská republika z 31. mája 2007 (Sťažnosť 7510/04); rozsudok Stánková proti Slovenskej republike]. V predložených súdnych rozhodnutiach súd návrh na vypratanie bytu zamietol aj v prípade, keď mal žalobca pripravené náhradné ubytovanie. Rozhodnutie o vyprataní bytu, v ktorom dovolateľka žije so svojimi šiestimi maloletými deťmi, je hrubým zásahom do jej práva a najmä práv jej detí
článku 8 ods. 1 Dohovoru, pričom tento zásah nemožno odôvodniť ani jedným z dôvodov
článku 8 ods. 2 Dohovoru. Zásah do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života, obydlia a korešpondencie možno v demokratickej spoločností
článku 8 ods. 2 Dohovoru odôvodniť iba vtedy, keď je to nevyhnutné v demokratickej spoločností. Výraz „nevyhnutné“ v demokratickej spoločnosti“ znamená, že zásah musí okrem iného zodpovedať „naliehavej sociálnej potrebe“ a byť „primeraný sledovanému legitímnemu cieľu“. V danom prípade nemožno považovať zásah do práv dovolateľky a práv jej maloletých detí vo forme ich prípadného núteného odchodu z bytu, v ktorom momentálne bývajú, za nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, t.j. taký, ktorý by zodpovedal naliehavej sociálnej potrebe a bol primeraný sledovanému legitímnemu cieľu. Dovolateľka mala záujem riešiť dlh na nájomnom vo forme splátkového kalendára, ktorý však žalobca odmietol so žalovanou uzatvoriť napriek tomu, že dlh na nájomnom celkom štandardne rieši „Dohodou o uznaní a dlhu a splátkach“, o čom svedčí viacero takýchto dohôd, o ktorých bola dovolateľka informovaná. Za zmätočné označila rozhodnutia súdov v dôsledku nerešpektovania ustálenej judikatúry Ústavného súdu v Slovenskej republiky a judikatúry ESĽP, ktorá má
dovolateľky za následok porušenie § 157 ods. 2 O.s.p., čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý predstavuje ultima ratio pri posudzovaní ústavnej arbitrárnosti, kedy je možné nápravu dosiahnuť v konaní pred dovolacím súdom s poukazom na § 237 O.s.p. Z uvedených dôvodov navrhla, aby dovolací súd zrušil oba rozsudky nižších súdov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca sa k dovolaniu žalovanej písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej nie je
1 až 3 O.s.p. procesne prípustné. K systému dovolacích dôvodov treba dodať, že existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) možno rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o prípady, kedy zákon prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 4, 5 O.s.p.) a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.), čo však nie je tento prípad (viď predchádzajúci odsek). Z uvedeného (i pre toto dovolacie konanie) plynie, že v prípade procesne neprípustného dovolania dovolací súd nemá oprávnenie preskúmavať dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody založené v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Dovolanie žalovanej by mohlo byť procesne prípustné len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Na existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 O.s.p. musí vziať dovolací súd zreteľ aj vtedy, ak tá - ktorá procesná nesprávnosť majúca znaky takej vady, nebola v dovolaní namietaná (viď § 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. 2.
názoru dovolateľky rozhodnutia súdov sú z ústavného hľadiska arbitrárne, zo zákonného hľadiska nezodpovedajú ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p., súdy nerešpektovali ustálenú judikatúry Ústavného súdu v Slovenskej republiky a judikatúru ESĽP, konanie tak trpí vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej existencia spočíva v absencii „riadneho odôvodnenia“ rozhodnutí. Treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) netoleruje ľubovôľu pri rozhodovaní - vylučuje arbitrárnosť rozhodovania. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07). Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť teda, inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Arbitrárnosť rozhodnutia môže byť kvalifikovaná buď ako rovnocenná konkurencia viacerých protichodných právnych názorov vyslovených súdom, alebo situácia, v ktorej súd svoj jediný právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré prichádzajú do úvahy (viď Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. 7 Cdo 220/2012). Práve o druhý z prípadov arbitrárnosti v danej veci ide. Doterajšie dôvody, ktoré súdy použili pre záver o dôvodnosti žaloby zostávajú neúplnými v tom zmysle, že ich zákonnému hľadisku chýba judikačna a ústavnoprávna dimenzia. Súdy sa súdy priklonili viac k formálnej stránke práva, nie k tomu, čo tvorí obsah práva v materiálnom zmysle. Sudcovská znalosť práva (iura novit curia) však zahŕňa aj znalosť relevantnej judikatúry vykladajúcej aplikované právne predpisy. Judikačnú dimenziu tak mimo príslušných právnych predpisov dotvára judikatúra a doktrinálne závery na význam práva (názory právnej vedy, jurisprudencie). Ústavnoprávnu dimenziu predstavuje pomeriavanie vzájomne konkurujúcich ústavných práv a výsledkom je také uplatnenie jedného z nich, ktorým bude zachovaný princíp proporcionality. V rovine jednoduchého (podústavného práva) vykladaného formálnym spôsobom sú závery súdov presvedčivé v tom, že pokiaľ subjektu práva nesvedčí žiaden právny titul k veci, ktorú má vo svojej moci, potom vlastníkovi tejto veci možno voči každému poskytnúť súdnu ochranu formou jej vydania, vypratania a odovzdania. Súdy pri posudzovanej predmetnej veci dospeli k presvedčeniu, že pokiaľ ide o vypratanie (bytu), nie je možné odoprieť súdnu ochranu vlastníckemu právu z dôvodu aplikácie § 3 ods. 1 OZ. V judikatúre súdov sa však vyskytujú ustálené právne názory zohľadňujúce použitie ustanovenia § 3 ods. 1 OZ pri vyprataní bytu a to i v prípade absencie právneho dôvodu užívania bytu, vrátane situácii, kedy ide o vypratanie bytu s maloletými deťmi (viď napr. Najvyšší súd Českej republiky sp.zn. 26 Cdo 2864/2007, Cpjn 6/2009, sp.zn. 30 Cdo 1113/2009, sp.zn. 26 Cdo 3526/2009, sp.zn. 22 Cdo 411/2009, zdroj: Krajčo, J.: Občiansky zákonník pre prax (komentár), diel III, Eurounion, 2015, str. 3162 až 3164 a 3166). Otázkami ochrany súkromia a obydlia, ochrany vlastníctva a výkonu tohto práva v súlade s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp.zn. I. ÚS 13/00 z 10. júla 2001. V jeho doktrinálnych záveroch sa uvádza, že: „Ústavou Slovenskej republiky vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca.
okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah teda môže dotknúť tak práva na ochranu súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia. Aj
čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zaručuje právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, v spojení s čl. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky sa musia uplatniť obdobné zásady ako v prípade čl. 21 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, pretože pod „neoprávneným zasahovaním“ treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa. V prípade oboch článkov výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, musí byť vykladané a uplatňované v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Prostredníctvom tohto zákonného ustanovenia a pri prerokovaní a rozhodovaní občianskoprávnej veci, ktorá sa dotýka základných práv a slobôd, sa umožňuje dosiahnuť s ohľadom na jej konkrétne okolnosti rovnaký cieľ a účel, aký sleduje Ústava Slovenskej republiky, t. j. spravodlivú rovnováhu medzi ochranou legitímneho cieľa vo verejnom záujme a zaručenými základnými právami a slobodami jednotlivca.“ Žalovaná v konaní pred súdmi mimo iného uvádzala skutkové tvrdenia o jej nepriaznivej sociálnej situácii, najmä že sa stará o šesť maloletých detí a že nemá vlastné bývanie. Naproti tomu žalobca (mesto) poukazoval aj na narastajúci dlh žalovanej spojený s doterajším užívaním bytu. Súd pri hodnotení dôkazov musí „starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci“ (§132 v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p.). Skutočnosť, či výkon vlastníckeho práva realizovaný žalobou na vypratanie bytu je uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi závisí od okolností daného prípadu. Súdy preto nesmeli pri hodnotení dôkazov opomenúť prihliadať na tieto skutočnosti, ktoré boli spolu s ostatnými okolnosťami veci dôležité pre jej posúdenie z hľadiska § 3 Občianskeho zákonníka a dotknutých článkov ústavy (čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 3 a čl. 41 ods. 1). Konajúce súdy vo svojich rozhodnutiach dostatočne nevenovali pozornosť otázke, či vypratanie bytu žalovanou (nie)je takým zásahom do jej práv na ochranu súkromného a rodinného života a obydlia, ktorý sa (ne)zakladal na relevantných a dostatočných dôvodoch a či takýto zásah (ne)možno považovať za oprávnený v zmysle čl. 19 ods. 2, a za nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v zmysle čl. 21 ods. 3 ústavy, a to aj so zreteľom na osobitnú ochranu detí a mladistvých v zmysle čl. 41 ods. 1 ústavy. Nezodpovedanie uvedených otázok z pohľadu náležitého odôvodňovania súdnych rozhodnutí sa dotýka ich presvedčivosti, ktorá sa spája s vadou konania v zmysle §237 písm. f/ O.s.p. 3. So zreteľom na to, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil dovolaním napadnuté rozsudky odvolacieho i prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.