1 O.s.p. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 29. januára 2014, sp.zn. 15 Co 51/2013 rozsudok okresného súdu potvrdil. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol správne, stotožnil sa so zisteným skutkovým stavom, na ktorý správne aplikoval príslušné právne normy. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nemá žiadne podstatné formálne vady a to ani z pohľadu ustanovenia § 157 O.s.p. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu o neurčitosti výrokov rozsudku súdu prvého stupňa uviedol, že z rozsudku okresného súdu nepochybne vyplýva, aké nároky zamietol, ktorého bytu sa týkali, pretože dané skutočnosti vyplývajú jednak z označenia trvalého pobytu žalobcu, z vykonaného dokazovania a návrhu na začatie konania. Výrok rozsudku je dostatočne určitý a nespochybniteľný. Nestotožnil sa s námietkami žalobcu, že súd prvého stupňa nevenoval pozornosť jeho tvrdeniam ( resp. že tieto skutočnosti neuviedol do rozhodnutia) s odkazom na stranu 2 a 3 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa. Mal za to, že odôvodnenie rozsudku reaguje na všetky tvrdenia žalobcu, ktoré sa opätovne uvádza aj v odvolaní. Za nedôvodnú považoval námietku žalobcu, že súd vydal rozsudok na podklade vadného a neurčitého žalobného návrhu. Z obsahu spisu, ako aj z rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že obsah uplatneného nároku nebol sporný a súd sa ním zaoberal, nič na tom nemení ani skutočnosť, že žalobca urobil chybu v označení izieb, ide o subjektívne označenie tej - ktorej izby z hľadiska jej účelu a užívania a aj zo znaleckého posudku jednoznačne vyplynulo, že znalec zisťoval elektroinštaláciu v celom byte, riadne ju nafotil a popísal. Pokiaľ ide o posúdenie vecnej stránky uviedol, že názor žalobcu,
ktorého hradí drobné úpravy a náklady na údržbu bytu, avšak ich nezabezpečuje a nevykonáva, nie je správny. Poukázal na ustanovenie § 685 a nasledujúce Občianskeho zákonníka upravujúce osobitné ustanovenia o nájme bytu. Konštatoval, že aj keď súd prvého stupňa ustanovenie §687 Občianskeho zákonníka necitoval vo svojom rozhodnutí, z obsahu odôvodnenia je zrejmé, že z neho vychádzal a svoje odôvodnenie na ňom založil vo vzťahu k vnútrodružstevným predpisom, stanovám, ktoré upravujú vykonávanie drobných opráv v byte. Poukázal aj na ustanovenia § 5 až § 9 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., Stanov bytového družstva z roku 2006, čl. 12 ods. 1 písm. d/, čl. 28 ods. 5, 6 a 9 a Stanov bytového družstva z roku 2009, čl. 12 ods. 1 písm. d/, čl. 28 ods. 6, 9 a 10 a konštatoval, že všetky namietané vady spadajú pod kategóriu drobných opráv, ktoré musí zabezpečiť nájomca (žalobca) na svoje náklady. Poukázal na závery znaleckého posudku, nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., stanovy družstva a dospel k záveru, že je správny záver prvostupňového súdu, že na zistenie a odstránenie závad si môže žalobca prizvať odborníka a z ničoho nevyplýva povinnosť, aby tieto práce vykonával sám a že z ničoho nevyplýva povinnosť pre žalovaného, aby žalobcovi do bytu natiahol úplne nové vedenie - statické a vymenil svietidlá ako aj zásuvky. Z týchto dôvodov rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie z dôvodu, že konane je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretože sa mu odňala možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolateľ možnosť odňatia konať pred súdom vidí v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože neobsahuje žiadne jeho právne a vecné návrhy, námietky a argumentácie podané v konaní, ktoré aj bližšie rozviedol na strane 3 až 6 svojho dovolania. K odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť
názoru žalobcu aj tým, že súd prvého stupňa konal a rozhodol na podklade neurčitého a vadného žalobného návrhu, ktorú skutočnosť namietal už v odvolaní. Spochybnil záver odvolacieho súdu, že z obsahu spisu, ako aj z rozhodnutia je zrejmé, že obsah uplatneného nároku nebol sporný. Mal za to, že odvolací súd pochybil, keď nezrušil rozsudok súdu prvého stupňa. Za inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. označil skutočnosť, že odvolací súd nesprávne vyhodnotil jeho námietky ohľadne formálnej vady rozsudku súdu prvého stupňa, keď namietal, že jeho výroky sú neurčité ako aj to, že súd po vylúčení veci na samostatné konanie nepreniesol do spisu sp.zn. 7 C 35/2012 vnútrodružstevné predpisy, čo malo za následok skutočnosť, že ich nepojal do svojich záverov pri právnom posúdení veci, v dôsledku čoho aj nesprávne rozhodol. Namietal, že ani odvolací súd sa o vnútrodružstevných predpisoch nijako nezmienil, teda nevzal ich do svojich úvah a záverov. Za inú vadu označil aj skutočnosť, že odvolací súd nesprávne a neúplne zistil skutkový stav veci, keď oba súdy opreli svoje rozhodnutie len o jeden dôkaz- znalecký posudok č. 5/2012 z
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je
1 až 3 O.s.p. procesne prípustné. K systému dovolacích dôvodov treba dodať, že existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) možno rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o prípady, kedy zákon prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 4, 5 O.s.p.) a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.), čo však nie je tento prípad (viď predchádzajúci odsek). Z uvedeného (i pre toto dovolacie konanie) plynie, že v prípade procesne neprípustného dovolania dovolací súd nemá oprávnenie preskúmavať dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody založené v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.
názoru dovolateľa je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej existenciu vidí v absencii „riadneho odôvodnenia“ rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu. Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod). Pokiaľ žalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo
čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v §157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Dovolací súd dospel k záveru, že potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a preto ho možno považovať za preskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (1/ čoho sa žalobca žalobou domáha a z akých dôvodov, 2/ aké je stanovisko žalovaného k žalobe, 3/ aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, 4/ aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), 5/ čo bolo v konaní sporné, čo sporné nebolo a vysvetlenie toho ako boli sporné skutočnosti dokazovaním ustálené 6/ akými úvahami sa súd pri hodnotení dôkazov riadil, 7/ aké právne normy na vec aplikoval, 8/ ako tieto normy vyložil, 9/ ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, t.j. aké konkrétne subjektívne práva a povinnosti vyvodil pre účastníkov konania, 10/ aké právne závery vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a povinnosti účastníkov konania vo vzťahu k žalobe uplatnenému návrhu), jej súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia ale aj ich obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritéria určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti i presvedčivosti. Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1 a 2 O..s.p., pritom na potvrdenie vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia sa v ňom výslovne nachádza i vysvetlenie toho, prečo odvolací súd nepovažoval konkrétne odvolacie námietky za opodstatnené. V konkrétnostiach dovolací súd uvádza, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia uvádza čoho sa žalobca domáhal a aké námietky uplatnil žalovaný proti podanej žalobe. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku podrobne vysvetlil z akých konkrétne vykonaných dôkazov (znalecký posudok) dospel k záveru, že elektroinštalácia v byte je plne funkčná, vyžaduje si však menšie opravy, ktorých spôsob a rozsah patrí do kategórie tzv. drobných opráv, ktoré zaťažujú žalobcu v súlade s čl. 27 bod 6 Stanov bytového družstva. Keďže elektroinštalácia nie je vadná, súd zamietol návrh aj v časti, ktorou sa domáhal priznania zľavy na nájomnom. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku rekapituloval dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, uviedol v akom rozsahu tento rozsudok žalobca odvolaním napadá a v čom ho považuje za nesprávny (t.j. aké odvolacie dôvody uplatňuje), uviedol akým spôsob a s akým výsledkom prejednal riadny opravný prostriedok žalobcu a prečo nepovažoval uplatnené odvolacie dôvody za opodstatnené. Osobitne reagoval na odvolacie námietky žalobcu vzťahujúce sa k nedostatočnému odôvodneniu rozsudku súdu prvého stupňa pokiaľ ide o nepoňatie jeho námietok a argumentov do odôvodnenia rozsudku, ďalej skutočnosti, že rozsudok súdu prvého stupňa bol vydaný na podklade vadného a neurčitého žalobného návrhu ako aj určitosti a zrozumiteľnosti výroku rozsudku súdu prvého stupňa a právneho posúdenia veci. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy na základe ktorých vec prerokoval a z ktorých vyvodil svoje závery. Prijaté závery zhodné so súdom prvého stupňa primerane vysvetlil (pozn.: dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Rozhodnutie odvolacieho v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa umožňuje preskúmať, ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy v merite veci rozhodli. Ich skutkové a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok (v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa) spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). K odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. malo dôjsť aj tým, že odvolací súd nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie, hoci v odôvodnení svojho rozhodnutia použil vyjadrenie žalovaného na č.l. 240 až 244 súdneho spisu, ktoré uvádzalo aj nové skutočnosti a okolnosti, na ktoré už žalobcovi nebolo umožnené reagovať.
1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
2 O.s.p. v tomto znení ale v ostatných prípadoch (než sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. V predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa, teda mal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní, predmetom konania nie je vec
zákona č. 365/2004 Z.z. Antidiskriminačného zákona. Rovnako tu nejde tu ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že odvolací súd postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu vo veci samej 29. januára 2014 bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup odvolacieho súdu nemal za následok odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom v zmysle ustanovenia §237 písm. f/ O.s.p. K námietke, že dovolateľovi nebolo umožnené vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaného (na č.l. 240 až 244 spisu) k jeho odvolaniu, ktoré
jeho názoru uvádzalo aj nové skutočnosti a okolnosti, senát najvyššieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, poukazuje na to, že k danej problematike najvyšší súd v minulosti zaujal právne závery vo viacerých rozhodnutiach vydaných do
f/ O.s.p. prípustné (viď R 125/1999). Nevykonaním dovolateľkou navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. Dovolateľ taktiež namietal aj skutočnosť, že súdy nižších stupňov vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotili, a tak dospeli k nesprávnemu skutkovému stavu veci. Pokiaľ ide o námietky dotýkajúce sa správne alebo úplne zisteného skutkového stavu veci je súdna prax jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz nesprávne vyhodnotí, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nezakladá to však tzv. zmätočnosť konania, teda ani vadu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Treba zdôrazniť, že do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). K uvedenej námietke žalobcu treba dodať, že súd neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov (§ 132 O.s.p.); jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993), pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné - viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, že v konaní došlo k tzv. inej (než v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama o sebe ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Vzhľadom na to, že v konaní bola žalobcovi odňatá možnosť pred súdom konať, je jeho dovolanie nielen prípustné (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3: 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.