určenie, že povinnosť žalovaného vypratať byt

Najvyšší súd 5 Cdo 129/2010 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Mgr. T.H. bývajúcej v B., prechodne bytom v B. zastúpenej JUDr. D.Š., advokátkou so sídlom v B., proti ţalovanému Mgr. I.H., bývajúcemu v B., o určenie, že povinnosť žalovaného vypratať byt č. X. na ulici J. v B.nie je viazaná na zabezpečenie náhradného bytu, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 7C 187/2005, na dovolanie ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z

1. februára 2010 sp. zn. 17 Co 310/2009, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
2. februára 2010 sp. zn. 17 Co 310/2009 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobkyňa v tomto súdnom konaní ţiadala určiť, ţe povinnosť ţalovaného vypratať byť č. X. nachádzajúci sa v B. na ulici J. (ďalej „byt“) nie je viazaná na zabezpečenie náhradného bytu. Rozsudkom Okresného súdu B. Bystrica z
3. februára 2004 č.k. 12 C 186/2003-42 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z
4. augusta 2004 sp.zn. 17 Co 221/2004, došlo k rušeniu spoločného nájmu medzi účastníkmi konania k predmetnému bytu s tým, ţe nájomkyňou bytu a členkou SBD sa stáva ţalobkyňa a ţalovaný je povinný sa z bytu vysťahovať do 30 dní od zabezpečenia bytovej náhrady. Ţalobkyňa zabezpečenie bytovej náhrady ţalovanému preukazovala písomným vyhlásením doručovaným poštou
5. októbra 2005 na adresu ţalovaného. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom (v poradí druhým) z
6. augusta 2009 č.k. 7 C 187/2005-258 určil, ţe povinnosť ţalovaného uloţená rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica z
7. februára 2004 č.k. 12 C 186/2003 vypratať ( v rozsudku uvedený ) byt, 2 5 Cdo 129/2010 nie je viazaná na zabezpečenie náhradného bytu; ţalovanému uloţil povinnosť nahradiť ţalobkyni trovy konania 603,34 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia , ţe ţalobkyňa
8. októbra 2005 doručovala ţalovanému písomné vyhlásenie o zabezpečení náhradného 1 - izbového bytu, nachádzajúceho sa v B. na ulici Ď.. Druhý neúspešný pokus o doručenie sa uskutočnil
9. októbra 2005 a opakované neúspešné doručovanie
10. októbra 2005; nedoručená zásielka po uloţení na pošte bola odosielateľke (ţalobkyni) vrátená
11. októbra
12. V čase jej doručovania sa ţalovaný zdrţiaval na adrese doručovania (J.), prevzatiu zásielky sa vyhýbal, čo súd povaţoval za rozpor s ustanovením § 3 Občianskeho zákonníka. Ţalovaný mal moţnosť vyzdvihnúť si predmetnú zásielku na pošte, keď sa na adrese doručenia zdrţiaval minimálne štyri dni v týţdni (maximálne tri dni v týţdni sa zdrţiaval u jeho matky v rodinnom dome); mohol preto jednať ohľadne nájmu bytu, ktorý mu ako bytovú náhradu zabezpečila ţalobkyňa. Obranu ţalovaného o zaplatení anuity k predmetnému bytu nepovaţoval vzhľadom na predmet sporu za rozhodujúcu. Z uvedených dôvodov súd ţalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z
13. februára 2010 sp. zn. 17 Co 310/2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu zamietol a ţalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal z toho, ţe ţalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na poţadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. v dôsledku existencie sporu medzi účastníkmi o zániku práva ţalovaného na bytovú náhradu pre neuzavretie zmluvy o nájme bytu podľa § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa; tento pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej povaţoval za postačujúci. Na rozdiel od súdu prvého stupňa, zaujal iný právny názor pokiaľ ide o otázku, či nastali účinky doručenia vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady ţalobkyňou ţalovanému, na ich základe dospel k záveru, ţe nárok ţalovaného na bytovú náhradu nezanikol. Podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka vyţaduje, aby vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady bolo skutočne (fakticky) doručené tomu, komu sa bytová náhrada zabezpečuje; pri jeho doručovaní nemoţno vychádzať z fikcie doručenia podľa ustanovenia § 47 ods. 2 O.s.p., pretoţe postup súdu pri doručovaní súdnych zásielok nemoţno vzťahovať na doručovanie zásielok medzi ţalobkyňou a ţalovaným. Občiansky zákonník (vrátane § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka) nepovaţuje nedoručenú zásielku za doručenú (fikciou doručenia) len preto, ţe adresát sa jej prevzatiu zámerne vyhýba. Vzhľadom na uvedené 3 5 Cdo 129/2010 nepovaţoval za doručené písomné vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady ţalovanému, z uvedeného dôvodu nezačala plynúť 30 - dňová prekluzívna lehota na uzavretie nájomnej zmluvy a ţalovanému nemohol zaniknúť nárok na bytovú náhradu (§ 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka). Stotoţnil sa s názorom súdu prvého stupňa v tom, ţe vedomé nepreberanie zásielok ţalovaným (v snahe vyhnúť sa riešeniu veci a oddialiť vypratanie bytu) je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil podľa ustanovenia § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a ustanovením § 150 ods. 1 O.s.p. Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním. Ţiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a určovacej ţalobe vyhovel. Dovolanie v zmysle jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.) odôvodnila tým, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesúhlasila so záverom odvolacieho súdu o nedoručení vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady ţalovanému. Vychádzajúc z „analógie zákona" povaţovala zásielku obsahujúcu predmetné vyhlásenie adresovanú ţalovanému za doručenú na základe fikcie doručenia, aj keď sa ţalovaný o tom nedozvedel. Svoj právny názor utvrdila konštatovaním odvolacieho súdu, ţe ţalovaný vedome nepreberal zásielky, v snahe vyhnúť sa riešeniu veci a oddialiť vypratanie bytu. Ţalovaný vo vyjadrení navrhol dovolanie ţalobkyne zamietnuť z dôvodu, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, aj to však nie v kaţdom prípade, ale iba ak podanie dovolania pripúšťa zákon - v zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. ním totiţ moţno napadnúť 4 5 Cdo 129/2010 právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V danom prípade je dovolaním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu; dovolanie ţalobkyne je v dôsledku toho procesné prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Treba dodať, ţe dovolací súd je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich obsahu. Pre účely predmetného dovolacieho konania treba zdôrazniť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, ţe (pokiaľ sú splnené ďalšie procesné predpoklady - najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou osobou) zakladá existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) na rozdiel od toho nezakladá prípustnosť dovolania, je však relevantný dovolací dôvod, ktorý v prípade jeho opodstatneného uplatnenia vedie k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia. Na existenciu procesných vád konania tejto povahy (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) musí dovolací súd vziať vţdy zreteľ - či uţ bolo na ne v dovolaní poukázané alebo nie (viď § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). V prípade nesprávneho právneho posúdenia veci (ktoré je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tretím dovolacím dôvodom), je situácia iná. Samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá 5 5 Cdo 129/2010 prípustnosť dovolania a na tento dovolací dôvod sa ani nevzťahuje § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. Dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý (§ 242 ods. 1 veta prvá O.s.p.), pričom (ako uţ bolo uvedené vyššie) je viazaný tým, ako účastník konania vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod.
14. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. dovolací súd uvádza, ţe o procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Existencia vád v zmysle § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná a v dovolacom konaní nevyšla najavo.
15. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. dovolací súd uvádza, ţe tzv. inou vadou konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ţiadna z týchto procesných vád nebola v dovolaní namietaná a v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. 6 5 Cdo 129/2010
16. K tomu, čo dovolateľka uviedla v dovolaní za účelom preukázania opodstatnenosti uplatnenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., treba uviesť, ţe právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval. V dovolaním napadnutom rozsudku odvolací súd interpretáciou (doslovným výkladom) ustanovenia § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka v spojení s § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vyslovil právny záver, podľa ktorého vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady (ďalej tieţ „vyhlásenie") musí byť (fakticky) doručené nájomcovi; nie je moţné povaţovať neprevzatú zásielku doručovanú poštou za doručenú (fikcia doručenia), len na základe zistenia, ţe adresát sa jej prevzatiu zámerne vyhýba. Dovolateľka namietala správnosť toho právneho záveru, keď v okolnostiach prípadu poukázala na správanie ţalovaného (ktorý mal vedome nepreberať zásielky, v snahe vyhnúť sa riešeniu veci a oddialiť vypratanie bytu) a v takom prípade pripustila moţnosť doručenia vyhlásenia na základe fikcie. Podľa § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka, nájomca, ktorý má byt vypratať, je povinný uzavrieť zmluvu o bytovej náhrade do 30 dní od doručenia písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady; ak nájomnú zmluvu bezdôvodne neuzavrie, jeho nárok na bytovú náhradu zanikne. Zánik nároku na bytovú náhradu v zmysle uvedenej právnej úpravy je viazaný výlučne na skutočnosť bezdôvodného neuzavretia nájomnej zmluvy ohľadne zabezpečenej bytovej náhrady tým, kto má byt vypratať (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 125/2000, sp.zn. 4 Cdo 107/2003). Zabezpečením bytovej náhrady je pre účely tohto zákona predloţenie písomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie o tom, ţe uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má byt vypratať. 7 5 Cdo 129/2010 Citované zákonné ustanovenie § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka stanovuje zánik nároku na bytovú náhradu ako dôsledok (sankciu) bezdôvodného nesplnenia povinnosti nájomcu, ktorý má byt vypratať, uzavrieť zmluvu o bytovej náhrade do 30 dní od doručenia písomného vyhlásenia o jej zabezpečení. Písomné vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady je jednostranným adresným právnym úkonom osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie v právnom záujme osoby, ktorú zaťaţuje povinnosť zabezpečiť bytovú náhradu. Zákonná úprava v ustanovení § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka trvá na tom, aby bol tento jednostranný právny úkon (vyhlásenie) doručený osobe, ktorá má nárok na bytovú náhradu (nájomca). Uvedená poţiadavka pramení z predpokladaných právnych účinkov prejavu vôle určeného (adresovaného) v danom prípade nájomcovi, s ktorými zákon spája vznik, zmenu alebo zánik vzájomných práv a povinností vyplývajúcich z právneho vzťahu. Právnou otázkou je, či takýto prejav vôle má byť fakticky doručený adresátovi, teda či ho adresát musí bezpodmienečne prevziať a oboznámiť sa s ním, alebo postačuje, ak sa dostane (dôjde) do jeho dispozičnej sféry. Písomné vyhlásenie osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie o tom, ţe uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má byt vypratať, je potrebné povaţovať za jednostranný adresný (adresovaný) prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy - ofertu. Všeobecnou poţiadavkou toho, aby bolo moţné písomnosť povaţovať za doručenú je, aby adresát mal objektívnu moţnosť sa s touto oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka povaţuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu moţnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t.j. akonáhle sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície. Pri interpretácii poţiadavky o „doručení“ písomného vyhlásenia v zmysle ustanovenia § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka, je potrebné vziať zreteľ na právne účinky jednostranných adresných (adresovaných) právnych úkonov vyplývajúcich z ustanovení Občianskeho zákonníka § 43a ods. 2, vety prvej a § 45 ods. 1.; interpretácia procesných 8 5 Cdo 129/2010 predpisov neprichádza do úvahy, tak ako to správne poznamenal odvolací súd. V zmysle týchto, prejav vôle vyjadrený jednostranným právnym úkonom pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Dovolací súd poznamenáva, ţe voči prítomnej osobe (t.j. osobe priamo účastnej pri právnom úkone, ktorý realizuje druhá osoba) prejav vôle pôsobí (je účinný) ihneď. Neprítomnej osobe (t.j. osobe, s ktorou osoba, realizujúca právny úkon nie je v bezprostrednom styku) musí prejav vôle dôjsť; nemusí jej byť doručený (adresátom prevzatý). Prejav vôle dôjde neprítomnej osobe vtedy, keď sa ocitne vo sfére jej dispozície. Dôjdením do sféry dispozície moţno rozumieť dôjdenie prejavu vôle do takej sféry, v rámci ktorej moţno rozumne očakávať, ţe sa adresát s obsahom danej písomnosti oboznámi (môţe objektívne oboznámiť). Posudzovanie situácie z objektívneho hľadiska posilňuje dobromyseľnosť i právnu istotu subjektov právnych vzťahov. Vzhľadom na konkrétnu situáciu je potrebné skúmať, či a ako i nedoručený (neprevzatý) prejav vôle pôsobí (je právne účinný) voči jeho adresátovi. K účinnému doručeniu neprítomnej osobe nie je nevyhnutné, aby sa adresát s prejavom vôle skutočne oboznámil, postačuje, ţe mal objektívnu moţnosť tak vykonať. Kategorickú poţiadavku o faktickom doručení vyhlásenia v zmysle ustanovenia § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka (t.j. jej prevzatie adresátom) prezentovanú odvolacím súdom nemoţno povaţovať za správnu; bez ďalšieho by takýto výklad viedol k neudrţateľnému stavu, kedy by aj bezdôvodné (svojvoľné) odopretie prijatia (prevzatia) vyhlásenia znemoţňovalo povinnému subjektu moţnosť zabezpečiť nájomcovi zodpovedajúcu bytovú náhradu a domôcť sa vypratania bytu. Situáciu je preto potrebné posudzovať objektívne, ak sa preukáţe, ţe adresát mal reálnu moţnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Názory o účinkoch doručenia písomného právneho úkonu dovolací súd zastáva zhodne s konštantnou interpretáciou prijatou odbornou akademickou i právnickou literárnou verejnosťou (viď napr. Mazák, J., Vojčík, P.: Občianske právo s vysvetlivkami,
17. Zväzok, Bratislava, Iura Edition, 1996-2005, s. 96; podobne Luby, Š.: Výber z diela a myšlienok, Bratislava, Iura Edition, 1998, str. 196; Jehlička, O., Švestka, J., Škárová, M. a kol.: Občanský zákonník, komentár, C. H. Beck, 2001,
18. vydanie, str. 279, 285, 286; Knappová, M., Švestka, J. a kol.: Občanské právo hmotné, sv. L, ASPI, 2002, str. 124, 125, 149; Jendrálek, P.: K téme „odstoupení od smlouvy prostfedníctví fikce doručení", Právni 9 5 Cdo 129/2010 rozhledy 4/2006 str. 142 a násl.; porovnaj napr. uznesenia NS ČR z
19. októbra 2005 sp. zn. 26 Cdo 625/2005, z
20. júna 2008 sp.zn. 28 Cdo 2622/2006). Vychádzajúc z uvedeného dovolací zastáva právny názor, ţe ak nájomcovi bytu je daná objektívna (reálna) moţnosť na základe oznámenia pošty prevziať si uloţenú zásielku obsahujúcu vyhlásenie o zabezpečení bytovej náhrady v zmysle § 712c ods. 3 Občianskeho zákonníka, nastávajú hmotnoprávne účinky tohto jednostranného právneho úkonu v okamihu, kedy nájomca aj napriek uloţeniu zásielky nevyuţil objektívnu moţnosť oboznámiť sa s jej obsahom. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ţalobkyňa preto opodstatnene uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na to napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b O.s.p.) a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacie konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
21. januára 2011 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta