1 písm. d) bod 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 28.07.2015 na účel jeho vrátenia
medzinárodnej zmluvy.
4 zákona o pobyte cudzincov navrhovateľa zaistil na čas nevyhnutne potrebný a dobu zaistenia určil odporca do času odovzdania navrhovateľa v rámci Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a Maďarskej republiky o readmisii osôb na spoločnej hranici, najdlhšie však do 28.08.2015. Navrhovateľ bol v zmysle ustanovenia § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Krajský súd vychádzajúc z jednotlivých odvolacích námietok navrhovateľa konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie odporcu je vecne správne a odvolacie námietky navrhovateľa voči nemu neobstoja. Vyjadril názor o nedôvodnosti námietky navrhovateľa o nespoľahlivo zistenom stave veci, nakoľko mal za to, že odporca zistil skutkový stav riadne s tým, že dôvodom zaistenia bolo začaté konanie vo veci návratu navrhovateľa na územie Maďarskej republiky
Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarska o readmisii osôb na spoločnej hranici č. 30/2004 Z. z. (ďalej len „Dohoda“). Krajský súd mal zo Zápisnice o vyjadrení zo dňa 28.07.2015, v ktorej navrhovateľ na otázku či požiadal v niektorej krajine Európskej únie o azyl uviedol, že v žiadnej krajine Európskej únie nepožiadal o azyl, za preukázané, že námietka navrhovateľa o tom, že z rozhodnutia odporcu nevyplýva, či odporca skúmal či navrhovateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v niektorej krajine Európskej únie je nedôvodná. Navrhovateľ tiež uviedol, že na území Slovenskej republiky o azyl nepožiada, z čoho prvostupňový súd následne vyvodil, že navrhovateľ nepožiadal o azyl v Maďarsku, a na územie Slovenskej republiky vstúpil neoprávnene z územia Maďarska. K námietke vzťahujúcej sa na dĺžku zaistenia krajský súd uviedol, že v predmetnom prípade sa nejedná o konkrétny dátum zaistenia, ale ide o hraničný termín doby zaistenia. Dodal, že v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm.
jeho názoru stanovená dĺžka nedostatočne odôvodnená existujúcimi skutočnosťami, nakoľko v zmysle judikatúry všeobecných súdov Slovenskej republiky je správny orgán povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Namietal, že v napadnutom rozhodnutí nie je stanovená dĺžka doby zaistenia odporcom nijako odôvodnená. Takéto pochybenie odporcu je
navrhovateľa podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť celého rozhodnutia, nakoľko bazálnou zložkou inštitútu zaistenia je práve doba zaistenia, a teda s ohľadom na stanovenú dĺžku doby zaistenia je napadnuté rozhodnutie odporcu nepreskúmateľné. Vo vzťahu k alternatívam zaistenia navrhovateľ uviedol, že odporca tieto nedostatočne skúmal, dokonca ich nedostatočne odôvodnil iba strohým konštatovaním, že navrhovateľ nesplnil podmienku v zmysle ustanovenia § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. Vytýkal odporcovi, že sa vôbec nezaoberal tým, že v predmetnom prípade ide o rodinu s maloletými deťmi, na ktoré môže pobyt v Útvare policajného zaistenia Medveďov pôsobiť traumatizujúco. Poukázal na skutočnosť, že dňa 03.09.2015 došlo v útvare policajného zaistenia Medveďov k vzbure niekoľko zaistených osôb, čo má len preukazovať nevhodnosť prostredia Útvaru policajného zaistenia Medveďov, dokonca nebezpečenstvo nielen preňho, ale aj pre ostatných členov jeho rodiny, predovšetkým pre maloleté deti. Navrhovateľ upriamil pozornosť na nedostatočné zváženie jeho umiestnenia a umiestnenia jeho rodiny odporcom vo vhodnejšom Útvare policajného zaistenia v Sečovciach, najmä vzhľadom na maloleté deti, ale aj z dôvodu, že pre ich rodinu, ktorá sa hlási k islamskému náboženstvu je nesmierne dôležité, aby ostali pohromade po celý čas pobytu na území Slovenskej republiky, a aby sa bral zreteľ na ich príbuzenské vzťahy aj počas súdneho konania. Namietal, že v napadnutom rozhodnutí odporcu o zaistení nie je žiadna zmienka ani len o zvažovaní uvedenej možnosti. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie odporcu o zaistení sa zrušuje a vec sa vracia odporcovi na ďalšie konanie a nariaďuje sa bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že navrhovateľ prevzal napadnuté rozhodnutie dňa 28.07.2015, čo potvrdil svojim podpisom na výtlačku predmetného rozhodnutia. Dňa 27.07.2015 v čase o 15:30 hod. bol navrhovateľ odovzdaný odporcovi. Odovzdanie navrhovateľa späť na územie Slovenskej republiky bolo vykonané z dôvodu neoprávneného pobytu navrhovateľa v Českej republike. Po prevzatí navrhovateľa vzniklo podozrenie, že navrhovateľ má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, pričom nelegálne vstúpil z územia Maďarska na územie Slovenskej republiky bez cestovného dokladu, bez víza alebo povolenia na pobyt, ktoré by ho oprávňovali na vstup a pobyt, a tým sa mal dopustiť priestupku v zmysle § 118 ods. 1 písm.
medzinárodnej zmluvy. Voči navrhovateľovi tak bolo začaté správne konanie vo veci zaistenia.
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov odporca dňa 28.07.2015 vydal rozhodnutie o zaistení navrhovateľa č. p. PPZ-HCP-BB7-73-026/2015-AV. Dňa 25.08.2015 bola odporcom predĺžená lehota zaistenia navrhovateľa
4 zákona o pobyte cudzincov dňom 29.08.2015 z dôvodu nemožnosti realizácie readmisie na územie Maďarskej republiky, nakoľko Útvar policajného zaistenia cudzincov Medveďov neeviduje odpoveď príslušných policajných orgánov Maďarska, na základe ktorej by bolo možné zrealizovať odovzdanie navrhovateľa. Lehota zaistenia sa stanovila
4 zákona o pobyte cudzincov do 29.11.
medzinárodnej zmluvy, i vzhľadom na nepriaznivú súčasnú situáciu v oblasti nelegálnej migrácie na území Maďarska a v okolitých členských štátoch. Počas uvedenej doby správny orgán v spolupráci s inými útvarmi Policajného zboru vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k zabezpečeniu odovzdania účastníka konania na územie Maďarska. Odporca poukázal na skutočnosť, že doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia sa môže aj skrátiť, pretože presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť, pretože závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k reálnemu fyzickému odovzdaniu navrhovateľa na územie Maďarska, ktoré vykoná iný útvar Policajného zboru. Dodal, že počas celej doby zaistenia bude skúmať, či trvá účel zaistenia. Odporca sa v konaní zaoberal aj podmienkou pre predĺženie lehoty zaistenia účastníka konania. Navrhovateľ bol oboznámený so skutočnosťou, že bude odovzdaný na územie štátu, z ktorého pricestoval nelegálne do Maďarska. Z dôvodu, že je dokázané, že navrhovateľ pricestoval z Maďarska, neexistujú dôvody, pre ktoré by výkon odovzdania v rámci readmisie do Maďarska nebol zrealizovaný a možný. Správny orgán pri stanovení dĺžky predĺženia lehoty zaistenia určil konkrétnu dobu zaistenia, najneskôr do 29.11.2015. Odporca považuje predĺženie lehoty zaistenia navrhovateľa za účelné a efektívne, a to z dôvodu, že navrhovateľ je osobou, ktorá nelegálne prekročila štátnu hranicu z Maďarska na územie Slovenskej republiky, pričom pokračoval v ceste aj do iného štátu Európskej únie. Riadnym a fyzickým odovzdaním navrhovateľa do Maďarska sa zabezpečí jeho odchod z územia Slovenskej republiky, kde sa nachádza nelegálne a ktoré by nepredlžením lehoty zaistenia nebolo možné. Z konania navrhovateľa je zrejmé, že sa nemienil dobrovoľne vrátiť na územie Maďarska, ale naďalej chcel pokračovať v nelegálnom cestovaní. Efektívnosťou a účelnosťou predĺženia lehoty zaistenia je aj ochrana záujmov Slovenskej republiky vo vzťahu k nelegálnosti pobytu a povinnosťou odovzdania navrhovateľa v rámci readmisného konania na územie iného štátu za prítomnosti orgánu Policajného zboru Slovenskej republiky. V prípade, že by nebol navrhovateľ zaistený a následne by nebola predĺžená lehota zaistenia, navrhovateľ by pokračoval do iných krajín Únie taktiež nelegálne, ako to mal v úmysle a nebolo by možné jeho riadne odovzdanie do krajiny, z ktorej pricestoval nelegálne, ktorého čas závisí od vyjadrenia požiadanej strany. Do uvedenej doby bolo preto potrebné predĺžiť lehotu zaistenia, ktoré správnemu orgánu priamo vyplýva zo zákona o pobyte cudzincov a je to potrebné aj z dôvodu, že odovzdanie prebieha prostredníctvom Policajného zboru. Odporca má za to, že na základe správnej úvahy sa dostatočne zaoberal a vykonal všetky úkony a opatrenia, aby bola splnená podmienky efektívnosti a účelnosti predĺženia lehoty zaistenia navrhovateľa. Odporca ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že správny orgán môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny uložiť namiesto zaistenia aj povinnosť hlásenia pobytu
1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov alebo povinnosť zložiť peňažnú záruku
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Odporca uviedol, že sa zaoberal aj týmito alternatívami, pričom
jeho vyjadrenia navrhovateľ nesplnil podmienku
3 zákona o pobyte cudzincov, pretože nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške
Taktiež mal odporca z doterajšieho spôsobu života navrhovateľa za to, že navrhovateľ nie je schopný si zabezpečiť primeranú nehnuteľnosť na bývanie, prípadne primerané ubytovanie počas pobytu na území Slovenskej republiky a finančné prostriedky na pokrytie pobytu pre seba. Predchádzajúcim pobytom a životom v inej krajine, resp. v krajine pôvodu si nevytvoril dostatočné finančné prostriedky a pokrytie svojho ďalšieho pobytu na území Slovenskej republiky, čo vyplýva z jeho súčasnej finančnej situácie a nelegálneho pobytu. Uvedené uviedol aj navrhovateľ v zápisnici o vyjadrení účastníka konania spísanej dňa 28.07.2015, resp. 25.08.2015, že ďalšie finančné prostriedky si na území Slovenskej republiky nevie zabezpečiť.
názoru odporcu existuje reálne riziko, že sa navrhovateľ bude naďalej pohybovať v členských štátoch nelegálne a neoprávnene, pretože na území Slovenskej republiky nie je držiteľom oprávnenia na pobyt, alebo sa bude skrývať v komunite svojich krajanov, pričom miesto jeho pobytu nebude správnemu orgánu známe (navrhovateľ vycestoval na územie iného členského štátu a nemienil zotrvať na území Slovenskej republiky, ktorou len tranzitoval), keďže nemá na území Slovenskej republiky povolený pobyt, udelenú medzinárodnú ochranu, zabezpečené ubytovanie ani prístup k finančným prostriedkom. Odporca sa pri zaoberaní inými normatívnymi prostriedkami (povinnosť hlásenia pobytu, povinnosť zložiť peňažnú záruku) na dosiahnutie účelu opieral o správnu úvahu a o skutočnosť, že navrhovateľ je bez dostatočných finančných prostriedkov, ktorými by si zabezpečil vhodné ubytovanie pre seba, čo by mohlo mať za následok ujmu navrhovateľa. Bez uvedených základných potrieb a finančných prostriedkov sa navrhovateľ môže dostať do stavu núdze, či už sociálnej, hmotnej, finančnej alebo aj protiprávnej, čo nebude prospievať bytiu a životu navrhovateľa na území Slovenskej republiky. Odporca po opätovnom zhodnotení všetkých zistených skutočností, ktoré hodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Navrhovateľ nepredložil žiadne relevantné dôkazy a odporca taktiež nezistil pri hodnotení skutkového stavu skutočnosti, ktoré by boli dôvodné na zrušenie predmetného rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Odporca rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-BB7-73-026/2015-AV zo dňa 28.07.2015, rozhodol o zaistení navrhovateľa
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov dňom 28.07.2015 na účel jeho vrátenia
medzinárodnej zmluvy s tým, že sa zaistil na čas nevyhnutne potrebný a stanovila sa dĺžka doby zaistenia do času odovzdania v rámci Dohody, najdlhšie však do 28.08.2015 a v zmysle § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov sa umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že dňa 27.07.2015 o 15:30 hod. bol navrhovateľ odovzdaný späť na územie Slovenskej republiky na základe Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a Českej republiky o odovzdávaní a prijímaní osôb na spoločnej štátnej hranici z dôvodu neoprávneného pobytu navrhovateľa. Na základe podozrenia zo spáchania priestupku
1 písm.
medzinárodnej zmluvy. Z daného dôvodu bolo voči navrhovateľovi začaté aj správne konanie vo veci zaistenia. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II US 264/09 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplýva, že konanie o zaistení a konanie o administratívnom vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Vychádzajúc z ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov odporca skonštatoval, že zhromaždil dostatočné dôkazy a podklady preukazujúce neoprávnený pobyt navrhovateľa na území Slovenskej republiky a členských štátov, z čoho vyplýva potreba vykonať jeho vrátenie do krajiny odkiaľ pricestoval nelegálne s tým, že podkladom pre takéto konanie je Dohoda medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarskej republiky o readmisii osôb na spoločnej hranici číslo 30/2004 Z. z. Opierajúc sa o ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odporca vyjadril názor, že stanovená doba zaistenia je vzhľadom aj na nepriaznivú súčasnú situáciu v oblasti nelegálnej migrácie na území Maďarska a v okolitých členských štátoch nevyhnutná a oprávnená na vykonanie úkonu vrátenia
medzinárodnej zmluvy. V rámci stanovenej doby vykoná správny orgán spolu s inými útvarmi Policajného zboru všetky dostupné úkony, ktoré smerujú k zabezpečeniu odovzdania navrhovateľa na územie Maďarska. Doba zaistenia sa však môže skrátiť, nakoľko závisí od viacerých faktorov, preto sa však nedá konkrétne a taxatívne určiť presná doba zaistenia. Správny orgán je však počas celej doby zaistenia povinný postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm.
3 zákona o pobyte cudzincov. Z doterajšieho spôsobu života navrhovateľa mu bolo zrejmé, že navrhovateľ nie je schopný si zabezpečiť primeranú nehnuteľnosť na bývanie, prípadne primerané ubytovanie počas pobytu na území Slovenskej republiky a finančné prostriedky na pokrytie pobytu pre seba. Odporca vyjadril obavu, že navrhovateľ sa bude naďalej pohybovať v členských štátoch nelegálne a neoprávnene, pretože sa na území Slovenskej republiky nachádza bez rodinných príslušníkov a nie je držiteľom oprávnenia na pobyt, alebo sa bude skrývať v komunite svojich krajanov, pričom miesto jeho pobytu nebude správnemu orgánu známe, keďže nemá na území Slovenskej republiky povolený pobyt, udelenú medzinárodnú ochranu, zabezpečené ubytovanie ani prístup k finančným prostriedkom. Uviedol, že sa opieral o správnu úvahu a o skutočnosť, že navrhovateľ je bez dostatočných finančných prostriedkov, ktorými by si mohol zabezpečiť vhodné ubytovanie pre seba. Bez uvedených základných potrieb a finančných prostriedkov sa navrhovateľ môže dostať do stavu núdze, či už sociálnej, hmotnej, finančnej alebo aj protiprávnej, čo nebude prospievať bitiu a životu navrhovateľa na území Slovenskej republiky. V rámci konania o zaistení navrhovateľa sa odporca zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života navrhovateľa v zmysle Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, ktoré odporca neupiera a plne ich rešpektuje, no navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území. Odporca rešpektoval súkromný a rodinný život navrhovateľa a konal v jeho záujme a nebola mu spôsobená ujma, ktorá by mala za negatívny následok na jeho živote, zdraví a sociálnej existencii, pretože navrhovateľ sa nachádza na území Slovenskej republiky bez víz, bez udelenia medzinárodnej ochrany, finančných prostriedkov a zabezpečeného ubytovania, ktorými by si vedel zabezpečiť svoju existenciu a pobyt na území Slovenskej republiky. Odporca skonštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o zaistení na účel vrátenia navrhovateľa v zmysle medzinárodnej zmluvy, je toto zaistenie v súlade Európskym dohovorom o ľudských právach a základných slobodách. Inštitút zaistenia priamo slúži k výkonu odovzdania navrhovateľa v zmysle readmisnej dohody na územie Maďarska, aby tento mohol byť aj odovzdaný. Upriamil pozornosť na to, že Európsky súd pre ľudské práva vo svojej ustálenej judikatúre vyslovil, že zmluvné štáty majú právo kontrolovať vstup, pobyt a odchod cudzincov z ich územia s tým, že Dohovor ani jeho protokoly nezaručujú právo na pobyt cudzinca na území zmluvného štátu ani právo na azyl. Zaoberal sa a bral do úvahy aj smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, pričom so zaisteným sa zaobchádza humánne a dôstojne a rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a sú taktiež dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie. Po preskúmaní okolnosti veci odporca dospel k záveru, že sú splnené podmienky ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorých zaistil navrhovateľa za účelom vrátenia
medzinárodnej zmluvy. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. septembra 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).
1 písm. d) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia
medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.
4 veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. K námietke navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že uvedenú námietku navrhovateľ bližšie nešpecifikoval v konaní pred odvolacím súdom. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 OSP), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno takémuto postupu principiálne nič vytknúť. Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu nespresnil aké dôkazy mali byť krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci vykonané, a preto za tejto situácie je možné takúto argumentáciu odmietnuť ako bezpredmetnú. Námietku navrhovateľa spočívajúcu v tom, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď navrhovateľ túto námietku špecifikoval v podstate tým, že súd prvého stupňa v celom rozsahu vyhovel všetkým skutočnostiam odôvodňujúcich zaistenia navrhovateľa a nestotožnil sa ani s jedným odvolacím dôvodom nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými podstatnými námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku, s ich vyhodnotením sa stotožnil aj súd odvolací a v podrobnostiach na tieto závery krajského súdu odkazuje s poukazom na ich správnosť. Podrobná argumentácia krajského súdu k jednotlivým námietkam navrhovateľa (viď kapitola I. tohto rozsudku), ktorou krajský súd objasnil z akého dôvodu nepovažoval navrhovateľom uplatnené námietky za spôsobilé spochybniť zákonnosť rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa sa premietli do jeho právneho záveru o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, ktoré potvrdil. Najvyšší súd preto nemohol považovať za vadu konania skutočnosť, že krajský súd sa nestotožnil ani s jedným odvolacím dôvodom, pretože objasnil podrobnou a vecne správnou argumentáciou prečo nepovažoval odvolacie námietky navrhovateľa za dôvodné. V podstate argumentácia uplatnených námietok navrhovateľa v opravnom prostriedku vychádzala z jeho presvedčenia, že ho odporca zaistil bez skúmania, či by na dosiahnutie účelu zaistenia nestačila iné miernejšie opatrenia vyplývajúce zo zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd sa uvedenou námietkou osobitne nezaoberal, navrhovateľ však v odvolaní proti tomu ani nebrojil, jeho námietka uplatnená v odvolaní proti rozsudku krajského súdu smerovala opätovne k tomu, že odporca sa alternatívami zaistenia dostatočne nezaoberal, len konštatoval nesplnenie zákonných podmienok pre aplikáciu alternatív zaistenia. Z napadnutého rozhodnutia odporcu je možné
odvolacieho súdu vysledovať, prečo k aplikácii miernejších opatrení - tzv. alternatív zaistenia
1 písm. a/ alebo b/ zákona o pobyte cudzincov odporca nepristúpil. Z argumentácie rozhodnutia odporcu (viď kapitola IV. tohto rozsudku) totiž vyplýva, že odporca sa zaoberal alternatívami zaistenia v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte, s tým, že po vyhodnotení dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ nesplnil podmienku
3 zákona o pobyte cudzincov. Z doterajšieho spôsobu života navrhovateľa bolo odporcovi zrejmé, že navrhovateľ nie je schopný si zabezpečiť primeranú nehnuteľnosť na bývanie, prípadne primerané ubytovanie počas pobytu na území Slovenskej republiky a finančné prostriedky na pokrytie pobytu pre seba. Odporca vyjadril obavu, že navrhovateľ sa bude naďalej pohybovať v členských štátoch nelegálne a neoprávnene, pretože sa na území Slovenskej republiky nachádza bez rodinných príslušníkov a nie je držiteľom oprávnenia na pobyt, alebo sa bude skrývať v komunite svojich krajanov, pričom miesto jeho pobytu nebude správnemu orgánu známe, keďže nemá na území Slovenskej republiky povolený pobyt, udelenú medzinárodnú ochranu, zabezpečené ubytovanie ani prístup k finančným prostriedkom. Uviedol, že sa opieral o správnu úvahu a o skutočnosť, že navrhovateľ je bez dostatočných finančných prostriedkov, ktorými by si mohol zabezpečiť vhodné ubytovanie pre seba. Odporca poukázal na to, že bez uvedených základných potrieb a finančných prostriedkov sa navrhovateľ môže dostať do stavu núdze, či už sociálnej, hmotnej, finančnej alebo aj protiprávnej, čo nebude prospievať bitiu a životu navrhovateľa na území Slovenskej republiky. S uvedeným názorom odporcu sa stotožňuje aj odvolací súd. Možno teda zhrnúť, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu v základných rysoch obsahuje argumenty a podklady, prečo nebolo možné využiť miernejšie opatrenia
zákona o pobyte cudzincov a bolo nutné pristúpiť priamo k zaisteniu navrhovateľa. Naopak tvrdenie navrhovateľa obstáť nemôže na základe jeho vlastného správania a pasivity pri vytváraní podmienok pre možnosť použitia miernejších opatrení. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia krajského súdu, (pretože sa krajský súd uvedenou námietkou nezaoberal), neuplatnil, odvolací súd sa namiesto krajského súdu touto námietkou zaoberal a dospel k záveru, že dôvody rozhodnutia odporcu, pre ktoré neaplikoval ustanovenia miernejších opatrení sú logicky odôvodnené, záver odporcu nachádza oporu vo vykonanom dokazovaní a uplatnená námietka navrhovateľa nebola spôsobilá spochybniť zákonnosť rozhodnutia odporcu, ktorý zaistil navrhovateľa na účel jeho vrátenia
medzinárodnej zmluvy. V tomto smere je vhodné podotknúť, že úvahy o nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu nemožno odvodzovať od subjektívnej predstavy navrhovateľa o tom, ako podrobne by malo byť rozhodnutie správneho orgánu odôvodnené, ale musí sa jednať o objektívny stav, znemožňujúci preskúmanie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Z hľadiska objektívneho je zrejmé, že rozhodnutie odporcu nároky uskutočniť posúdenie rozhodnutia a jeho odôvodnenia tieto atribúty spĺňa. Navrhovateľ ostatne argumentáciu rozhodnutia odporcu podrobne analyzuje, takže je zrejmé, že zdôvodneniu rozhodnutia odporcu porozumel. Najvyšší súd teda žiaden z dôvodov, pre ktorý by mal byť napadnuté rozhodnutie odporcu pre nepreskúmatelnosť rozhodnutia odporcu zrušený, nezistil. Navrhovateľ ďalej namietal, že z rozhodnutia odporcu nevyplýva, že by tento zisťoval, či navrhovateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v niektorej krajine Európskej únie, iba sa obmedzil na konštatovanie a vyjadrenia odporcu, pričom navrhovateľ vyjadril názor, že odporca bol povinný overiť vyjadrenia navrhovateľa o tom, že nepožiadal o medzinárodnoprávnu ochranu v Maďarsku. K tejto námietke krajský súd uviedol, že v danom prípade navrhovateľ v zápisnici o vyjadrení zo dňa 28.07.2015 na otázku, či požiadal v niektorej krajine EÚ o azyl uviedol, že v žiadnej krajine EÚ nepožiadal o azyl. Taktiež uviedol, že na Slovensku o azyl nepožiada. Na základe uvedeného
krajského súdu vyplynulo, že navrhovateľ nepožiadal o azyl v Maďarsku a na územie Slovenskej republiky vstúpil neoprávnene.
odvolacieho súdu, pokiaľ krajský súd vychádzal zo zistení uvedených okolností z vyjadrení navrhovateľa, ktoré produkoval tento v správnom konaní, uvedená námietka navrhovateľa nebola dôvodná, pretože navrhovateľ takéto vyjadrenie nepoprel a nijako nespochybnil (tvrdením opaku) ani v súdnom konaní. Námietku navrhovateľa, týkajúcu sa doby zaistenia odvolací súd považoval rovnako za bezpredmetnú, pretože z rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľ bol napadnutým rozhodnutím zaistený dňom 28.07.2015 na účel vrátenia
medzinárodnej zmluvy najdlhšie do 28.08.2015. Námietka navrhovateľa, že z napadnutého rozhodnutia odporcu vyplýva dĺžka doby zaistenia do 29.11.2015, čím bola
navrhovateľa predĺžená pôvodná lehota zaistenia o 3 mesiace neobstojí, pretože z výroku rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-BB7-73-026/2015-AV zo dňa 28.07.2015 ani z jeho dôvodov takáto okolnosť nevyplýva, preto odvolací súd sa námietkou navrhovateľa o predĺžení doby zaistenia nemohol zaoberať, rovnako tak nemohol vytknúť nič ani krajskému súdu, ktorý posudzoval zákonnosť rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľ dňom 28.07.2015 na účel jeho vrátenia
medzinárodnej zmluvy na čas nevyhnutne potrebný najdlhšie však do 28.08.2015. Najvyšší súd SR na základe vyššie uvedených úvah konštatoval, že krajský súd dospel k správnemu záveru, keď napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými podstatnými námietkami navrhovateľa a dospel k správnemu záveru, že rozhodnutie odporcu bolo vydané v súlade so zákonom, je riadne odôvodnené a odporca v ňom dostatočným spôsobom vyjadril svoje úvahy relevantné pre rozhodnutie o zaistení navrhovateľa. Na základe uvedeného najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 250k ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 OSP. Navrhovateľovi, ktorý nemal v odvolacom konaní úspech, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.