špecifikovaného zoznamu za podmienky, že výnos z predaja použije kupujúci na úhradu svojich záväzkov voči FNM SR (
predložených znaleckých posudkov ohodnotený vo výške 4,8 mil. Sk). Kúpnou zmluvou zo dňa
príslušných procesných predpisov, nie
predpisov hmotného práva a účelom návrhu na vylúčenie vecí z konkurznej podstaty je zrušenie obmedzenia vysloveného procesnými predpismi a potrebná procesná ochrana je vylučovateľovi poskytovaná tým, že vec môže byť výrokom súdu z podstaty vylúčená. V tomto prípade ide o žalobu o plnenie nie o určovaciu žalobu. V konaní nebolo sporné, že navrhovatelia svoje vlastníctvo k špecifikovaným nehnuteľnostiam osvedčujú listom vlastníctva LV č. XXXX. Taktiež nebolo sporné, že úpadca nadobudol uvedené nehnuteľnosti od FNM SR na základe privatizačnej zmluvy. Zákonodarca s účinnosťou od
ust. § 19a ods. 2 podmienkou platného prevodu sprivatizovaného majetku na tretie osoby je súhlas FNM SR, ktorý bol v danej veci udelený 30. augusta 2000 (ako aj iných nehnuteľností) za podmienky, že výnos bude použitý na úhradu záväzkov voči FNM SR. Súd vyslovil, že bolo v právomoci FNM SR, ako súhlas vydá, resp. či ho niečím obmedzí. Aj z dôvodovej správy k ust. § 19a vyplýva, že toto ustanovenie zabezpečuje určitú ingerenciu fondu vo vzťahu k privatizovanému majetku nachádzajúcemu sa u nadobúdateľa, ktorý nesplatil celú kúpnu cenu a účelom tiež bolo aj zabezpečenie sledovania majetku. V týchto intenciách bol aj písomný materiál FNM SR (karta žiadateľa) predložený na rokovanie výkonného výboru spolu so žiadosťou úpadcu. Je zrejmé, že FNM SR sa zaoberal celkovou situáciou u nadobúdateľa a vzhľadom na hroziace exekúcie privítal snahu PKB, a. s., ako majoritného záložného veriteľa postupovať spoločne a výkonnému výboru bolo doporučené zobrať do úvahy pomer založených nehnuteľností (/v prospech PKB založený majetok vo výške 40,7 mil. Sk a v prospech FNM SR vo výške 4,8 mil. Sk) a žiadosť schváliť. Vzhľadom na uvedené mal úpadca použiť výnos vo výške 4,8 mil. Sk na úhradu záväzkov voči FNM SR. Zo súhlasu nevyplýva, že má byť použitý celý výnos, resp. minimálne 4,8 mil. Sk na úhradu záväzkov voči FNM SR úpadcom a svedok, ktorý bol vypočutý pripustil, že bolo možné rozdelenie výnosu v pomere záložných práv, nevedel však uviesť, či išlo o tento konkrétny prípad. Z karty žiadateľa je zrejmé, že FNM SR si bol vedomý, že celý výnos nemôže úpadca použiť na úhradu záväzkov voči fondu, a to vzhľadom na majoritného záložného veriteľa. Súd vyslovil, že bol naplnený účel zákona. K časovej následnosti súhlasu súd uviedol, že zákon vyžaduje súhlas FNM SR k prevodu a nie k uzavretiu písomnej zmluvy, nakoľko vlastnícke právo vzniká vkladom do katastra. K druhej podmienke platnosti prevodu privatizovaných nehnuteľností, a to použitie finančných prostriedkov prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu, súd vyslovil, že bola splnená. Zároveň uviedol, že ani zo zákona, ani zo súhlasu nevyplýva, akým spôsobom a dokedy má úpadca takto získané prostriedky uhradiť v prospech FNM SR, zrejmé je len to, že nadobúdateľ je povinný takto získané prostriedky na základe predaja po predchádzajúcom súhlase fondu, prednostne použiť na úhradu svojich záväzkov. FNM SR súhlasil s plnením 4,8 mil. Sk, pretože väčšina majetku bola založená v prospech PKB a obaja veritelia súhlasili so spoločným postupom. Uzatvorením Dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok medzi FNM SR, Kovospol Nitra, s. r. o. a úpadcom došlo k zániku pohľadávky, ktorú mal úpadca voči KOVOSPOL Nitra, s. r. o., a pohľadávka FNM SR sa znížila o sumu 11 801 460,-- Sk, čo potvrdzuje aj správanie sa účastníkov tejto dohody, kedy úpadca prestal evidovať záväzok v tomto rozsahu voči FNM SR, čomu nasvedčuje aj popretie pohľadávky (FNM SR) v tejto výške (FNM SR po popretí nepodal incidenčnú žalobu), ktorú skutočnosť potvrdil aj vypočutý svedok Ing. P.. Súd tiež vyslovil, že námietka úpadcu, že uvedená dohoda o započítaní s predmetným predajom nesúvisí a ide o neplatný právny úkon, je nedôvodná. Dohoda o započítaní pohľadávok je
názoru súdu platným právnym úkonom, ktorým si úpadca riadne splnil záväzok vyplývajúci zo zákona i zo znenia súhlasu na prevod nehnuteľností. Ide o úkon určitý a zrozumiteľný, je z neho zrejmý úmysel a vôľa strán započítať vzájomné pohľadávky FNM SR a úpadcu do výšky 11 801 460,-- Sk, čomu zodpovedá aj následné správanie účastníkov. Na tomto základe súd dospel k záveru, že nadobúdateľ nekonal v rozpore s ust. § 195a ods. 2, 3 zákona o veľkej privatizácii a predmetný právny úkon, ktorým boli nehnuteľnosti prevedené na žalobcov, je platným právnym úkonom, a preto žalobe vyhovel tak, ako vyplýva z výroku rozsudku. O trovách konania rozhodol
1 O. s. p. tak, že úspešným žalobcom priznal náhradu trov konania vo výške, ako vyplýva z výroku rozsudku a z dôvodov vyplývajúcich z odôvodnenia rozhodnutia v časti náhrady trov konania. Žalovaný podal proti rozsudku odvolanie z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
odvolateľa súd nesprávne posúdil skutočnosti zakladajúce absolútnu neplatnosť právneho úkonu prevodu majetku na základe kúpnej zmluvy zo dňa
odvolateľa neboli splnené. Uviedol, že úpadca uzavrel s tretími osobami kúpne zmluvy a to: 1/ Kúpna zmluva z
Okrem tohto, bol v kúpnej zmluve dohodnutý taký spôsob zaplatenia kúpnej ceny, ktorý spôsobuje absolútnu neplatnosť tejto zmluvy (uhradenie v splátkach za účelom splatenia pohľadávky PKB), pretože je v rozpore s § 19a, ktoré je ustanovením kogentným. Žalobcovia uviedli, že došlo k splneniu druhej podmienky platnosti kúpnej zmluvy, a to, že úpadca použil získané finančné prostriedky na úhradu svojich záväzkov voči FNM SR, s ktorým názorov žalovaný nesúhlasil. Taktiež odvolateľ spochybnil platnosť Dohody o zápočte zo dňa 21. 02. 2001, týkajúcej sa sumy 11 801 460,-- Sk, čo potvrdil aj FNM SR tým, že si v prihláške do konkurzného konania prihlásil svoju pohľadávku, vrátane sumy 11 801 460,-- Sk.
žalovaného sa pri výklade § 19a privatizačného zákona súd prvého stupňa neriadil zmyslom a ani účelom tohto zákona a poukázal aj na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť a žalovanému priznať trovy konania, resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalobca 1/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. V konaní bolo preukázané, že po dohode s vedomím FNM SR nič nebránilo tomu, aby výťažok z predaja predmetných nehnuteľností bol použitý aj na uspokojenie nárokov ostatných veriteľov, najmä záložného veriteľa PKB, a. s.,, ktorý už v tom čase viedol voči úpadcovi exekučné konanie. Za správny považuje aj názor súdu prvého stupňa, že kúpna zmluva spĺňala všetky zákonné náležitosti a platnosť či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho vzniku a tiež správne aplikoval zásadu poskytovania ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi. Uviedol tiež, že bolo nesporne preukázané, že FNM SR udelil súhlas s prevodom privatizovaného majetku dňa 31. 08. 2000 a prevod bol dovŕšený vkladom do katastra nehnuteľností, teda k prevodu došlo so súhlasom FNM SR. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, § 204 ods. 1 O. s. p.) a po prejednaní veci
1 a § 214 ods. 2 O. s. p. dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre zmenu napadnutého rozhodnutia. Z rozhodnutia vyplýva, že žalobcovia si uplatnili vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu z dôvodu, že k nim nadobudli vlastnícke práva kúpnou zmluvou zo dňa
privatizačného zákona.
uvedeného ustanovenia bol na takýto úkon potrebný predchádzajúci písomný súhlas fondu a ďalšou podmienkou bolo, že nadobúdateľ privatizovaného majetku je povinný použiť takto získané prostriedky prednostne na úhradu svojich záväzkov voči fondu v zmysle zmluvy uzavretej
. Úkony vykonané v rozpore s uvedenými podmienkami a všetky na ne nadväzujúce úkony sú neplatné. Ustanovenie § 19a bolo do privatizačného zákona doplnené zákonom č. 190/1995 Z. z., ktorý nemá prechodné ustanovenia. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že ide o nepravú retroaktivitu, ktorá sa v zmysle právnej teórie a praxe považuje za prípustnú. Jej podstata spočíva v tom, že nová právna úprava uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých došlo
predchádzajúcej normy k vzniku určitých právnych vzťahov, ktorých následky zostávajú zachované, avšak s účinnosťou do budúcnosti zavádza nový mechanizmus uplatnenia týchto práv s tým, že akceptuje právny stav, ktorý nastal za existencie predchádzajúcej právnej úpravy. Súd prvého stupňa preto správne vychádzal z toho, že pre platný prevod vlastníctva privatizovaného majetku je potrebný postup
privatizačného zákona, avšak nesprávne posúdil splnenie podmienok
tohto ustanovenia. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že FNM SR udelil súhlas na odpredaj nehnuteľného majetku dňa
ktorého zákon vyžaduje súhlas FNM SR k prevodu, t. j. ku vkladu do katastra a nie k uzavretiu kúpnej zmluvy. Účinnosť kúpnej zmluvy, týkajúcej sa nehnuteľností, nastáva jej riadnym uzavretím
príslušných zákonných ustanovení a od uzavretia zmluvy až do rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností sú účastníci zmluvy svojimi zmluvnými prejavmi viazaní, čo znamená, že predávajúci je povinný odovzdať predmet kúpy kupujúcemu a previesť na kupujúceho vlastnícke právo k nehnuteľnosti a kupujúci je povinný zaplatiť kúpnu cenu. Uzavretím platnej kúpnej zmluvy nastávajú jej obligačno-právne účinky, obsah zmluvy sa pre jej účastníkov stáva záväzným a zmluva súčasne nadobúda účinnosť. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nemá žiadny vplyv na vznik zmluvy, ani na jej účinnosť a má vecno-právny charakter, ktorého účelom je zabezpečiť, aby okamih vzniku práva k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom evidencie v katastri, bol presne stanovený a aby bolo možné zistiť, kto je vlastníkom nehnuteľnosti, čo vyplýva aj z § 1 zákona č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov (katastrálny zákon). Z uvedeného vyplýva, že k prevodu privatizovaného majetku došlo na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11. 07. 2000, t. j. pred udelením súhlasu FNM SR, preto je takýto úkon
4 privatizačného zákona v znení neskorších predpisov neplatný a nemôže tak vyvolať v ňom uvedené následky, preto žalobcov nie je možné považovať za vlastníkov predmetných nehnuteľností. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok
p. zmenil tak, že žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol
2 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. tak, ako vyplýva z výroku rozsudku odvolacieho súdu. Žalobca 1/ podal proti rozsudku dovolanie podaním zo dňa 6. decembra 2013
1 O. s. p. V dovolaní uviedol, že v žalobe si uplatnil právo na vylúčenie špecifikovaných nehnuteľností s príslušenstvom a súčasťami evidovanými na LV č. XXXX v k. ú. J. z konkurznej podstaty v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6K/105/
4 uvedeného zákona. S týmto právnym názorom sa dovolateľ nestotožnil a poukázal na znenie § 19a ods. 2 privatizačného zákona a poukázal na to, že išlo o prevod privatizačného majetku a
3 Obč. zák. sa pri prevode nehnuteľností nadobúda vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností. Uviedol, že pokiaľ ust. § 19a privatizačného zákona vyžaduje predchádzajúci súhlas fondu na prevod, je zrejmé, že sa tým myslí prevod vlastníckeho práva a nie uzatvorenie kúpnej zmluvy. Ďalej v dovolaní poukázal na judikatúru ústavného súdu v súvislosti prílišným právnym formalizmom vo výklade platných právnych predpisov a zmlúv a odkázal i na to, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred výkladom, ktorý k neplatnosti zmluvy vedie, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Neplatnosť zmluvy má byť výnimkou, nie zásadou (I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, nález ÚS ČR I. ÚS 625/03). Uviedol tiež, že ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (IV. ÚS 198/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/10). Ústavný súd SR (nález ÚS SR 340/2012 zo dňa
ich dohody, teda účel zákona bol naplnený. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa a prizná žalobcovi 1/ trovy dovolacieho konania. Žalobcovia 2/ a 3/ podali proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie podaním zo dňa 6. decembra 2013
1 O. s. p. V odôvodnení dovolania uviedli, že predmetom sporu je vylúčenie špecifikovaných nehnuteľností evidovaných na LV č. XXXX k. ú. Nitra, ktoré boli zaradené do konkurznej podstaty úpadcu v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6K/105/
j. zmluva bola uzatvorená skôr, než bol vydaný súhlas FNM SR. K posúdeniu retroaktívnosti ustanovenia § 19a privatizačného zákona poukázal na zhodnú rozhodovaciu prax súdov pri posudzovaní tejto otázky. Navrhol dovolanie žalobcov zamietnuť a priznať žalovanému trovy dovolacieho konania vo výške 83,89 €. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal, či je dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je možno dovolaním napadnúť.
1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. 1/ Dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa.
1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu v tejto veci.
3 O. s. p. je dovolanie tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Dovolaním žalobcov je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, proti ktorému je dovolanie
1 O. s. p. prípustné. Predmetom dovolacieho konania je dovolanie žalobcov smerujúce proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu, že odvolací súd dospel k názoru, že kúpna zmluva zo dňa
ZKV jedným z právnych dôvodov nároku na vylúčenie veci je vlastníctvo k predmetnej veci. Žaloba smerujúca proti správcovi na vylúčenie veci neprávom zaradenej do konkurznej podstaty je žalobou procesnou a nie hmotno-právnou, pretože zadržanie veci správcom v konkurznej podstate je úkon
procesných predpisov a nie
práva hmotného. Súd sa v takýchto prípadoch k právu založenému predpismi hmotného práva (právny dôvod žaloby) vyjadruje, resp. ju skúma ako otázku predbežnú. V konkurznej podstate je totiž vec zadržaná správcom, nie
práva hmotného, ale na základe procesných predpisov a potrebná procesná ochrana je poskytovaná tým, že v prípade úspešnej žaloby by bola vec z podstaty vylúčená. Jedným z právnych dôvodov nároku na vylúčenie veci
V danom prípade sa žalobcovia domáhali vylúčenia určených nehnuteľností z konkurznej podstaty titulom vlastníckych práv k určeným nehnuteľnostiam, ktoré mali nadobudnúť na základe kúpnej zmluvy zo dňa
4 privatizačného zákona (zaplatenie kúpnej ceny). Dovolací súd vychádzajúc z ustálenej judikatúry ústavného súdu, kedy bola stanovená povinnosť pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé riešenie veci, t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie na litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo výraznú nespravodlivosť druhej procesnej strany. Primárnym cieľom a zmyslom civilného procesu je ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych práv účastníka konania. Ak sa všeobecné súdy pri posudzovaní problematiky nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam privatizáciou zo štátneho majetku sústredia iba na povrchne hodnotené technické nedôslednosti v postupe príslušných štátnych orgánov, a to v neprospech osoby vlastníka, ide o uprednostňovanie zdanlivej legality vtedajšieho postupu štátu pri správe svojho majetku pred hodnotami materiálne právneho štátu, ktoré sú všeobecné súdy povinné chrániť. I vzhľadom na judikatúru ústavného súdu, dovolací súd vychádzal pri posudzovaní tejto konkrétnej veci zo skúmania okolností nadobudnutia predmetných nehnuteľností žalobcami a dospel k odlišnému názoru ako odvolací súd a upustil z prílišného formalizmu pri posudzovaní dodržania predpokladov platnosti kúpnej zmluvy
2 privatizačného zákona ohľadne predchádzajúceho súhlasu k prevodu privatizovaného majetku v preskúmavanej veci. Nebolo sporné, kedy bola uzavretá kúpna zmluva medzi účastníkmi konania, rozpor ostal len v tom, či písomný súhlas na prevod nehnuteľného majetku, udelený po uzavretí kúpnej zmluvy, mohol mať, resp. mal v danej veci za následok neplatnosť tejto zmluvy. Dovolací súd vychádzal aj z ustanovenia § 266 Obch. zák., ktorý v ods. 1/ uvádza, že prejav vôle sa vykladá
úmyslu konajúcej osoby, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy a v ods. 2/ uvádza, že v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť
ods. 1, vykladá sa prejav vôle
významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. V konaní nebolo spochybnené, že vôľa oboch zmluvných strán, ako i FNM SR v nadväznosti na § 19a privatizačného zákona, bola predmetné nehnuteľnosti previesť na tretieho, v tomto prípade na žalobcov, za určitých dohodnutých, ale aj zákonom stanovených podmienok (§ 19a), čo preukázateľne vyplýva z listinných dôkazov a vykonaného dokazovania v rámci súdneho konania. Kúpna zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania bola uzavretá slobodne a vážne, nebola žiadnym z nich spochybnená a pokiaľ ide o zákonom predpokladaný súhlas na prevod skôr privatizovaného majetku na tretie osoby, dovolací súd má za to, že aj táto podmienka bola v konečnom dôsledku splnená a skutočnosť, že písomný súhlas je z neskoršieho dátumu, ako bola uzavretá kúpna zmluva, nie je možné a najmä spravodlivé v tejto konkrétnej veci vykladať na ťarchu kupujúcich (žalobcovia), nakoľko úmyslom všetkých strán na tomto úkone zúčastnených, t. j. predávajúci, kupujúci, ale aj FNM SR, ktorého súhlas bol potrebný k prevodu nehnuteľností, bol prevod nehnuteľností na žalobcov v dohodnutej kúpnej cene, a išlo o jednoznačne jasný a zrozumiteľný úmysel, ktorý nebol spochybnený žiadnym z týchto subjektov v relevantnom čase prevodu, až neskôr bol spochybnený správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorý zaradil predmetné nehnuteľnosti do konkurznej podstaty, a to až takmer desať rokov od uzavretia kúpnej zmluvy a deväť rokov od vyhlásenia konkurzu (i keď ZKV neobsahuje úpravu, do akej doby je takýto postup správcu možný, resp. ZKV takýto postup nevylučuje). Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že FNM SR si síce v konkurznom konaní uplatnil pohľadávku z privatizačnej zmluvy vo výške kúpnej ceny 24 954 200,-- Sk, úroky a zmluvnú pokutu (spolu 75 798 092,40 Sk), pričom pohľadávku vo výške kúpnej ceny 11 801 460,-- Sk správca poprel z dôvodu uzavretej dohody o započítaní pohľadávok a FNM SR si ju v incidenčnom konaní neuplatnil vzhľadom na započítanie tejto pohľadávky, čo vyplýva z jeho podania na l. č. 107 spisu (z ktorého tiež vyplýva, že zvyšok prihlásenej pohľadávky vo výške 63 996 632,-- Sk dňa 17. 02. 2006 postúpil spoločnosti TIKKA INVESTMENTS LIMITED, Cyprus, teda prestal byť veriteľom úpadcu). V judikatúre ústavného bola stanovená povinnosť pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie ne litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo zjavnú a výraznú nespravodlivosť druhej procesnej strany. Dovolací súd si osvojil tento názor a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa nestotožnil s názorom odvolacieho súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy z 11. 07. 2000. 4/ Dovolací súd sa stotožnil s názorom vyhodnotenia tzv. nepravej retroaktivity oboma súdmi. Taktiež sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu o účinkoch vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v súvislosti s kúpnou zmluvou o predaji nehnuteľností. Dovolací súd skúmal i existenciu prípadných procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., kedy je možné dovolaním napadnúť všetky rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo povahu predmetu konania. Spôsobilým predmetom dovolania je
tohto ustanovenia rozhodnutie vydané odvolacím súdom v odvolacom konaní. Na to, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1). V prípade, že dovolací súd zistil, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Prípustnosť dovolania
p. je teda založená na princípe univerziality, tento princíp je však obmedzený tým, že zákon pripúšťa dovolanie len vtedy, ak rozhodnutie alebo konanie trpí vadami taxatívne vymedzenými v § 237 O. s. p. Dovolateľ procesné vady uvedené v § 237 O. s. p. nenamietal a ani neboli v dovolacom konaní zistené. Dovolací súd na základe uvedených skutočností dospel k názoru, že po dostatočne zistenom skutkovom stave súdom prvého stupňa, odvolací súd vyslovil nesprávny právny záver, keď žalobu o vylúčenie veci z konkurznej podstaty zamietol ako nedôvodnú pre neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 11. 07. 2000. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného
2 O. s. p. rozsudok odvolacieho súdu mení tak, že potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v celom rozsahu. Trovy odvolacieho konania si žalobca 1/ neuplatnil a žalovaným 2/ a 3/ žiadne nevznikli. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd
p. tak, že žalobcovi 1/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva, pretože si uplatnené trovy v lehote
1 O. s. p. nevyčíslil a žalobcom 2/ a 3/ priznáva trovy dovolacieho konania vo výške 67,88 € za právne zastupovanie (jeden úkon - podanie dovolania a paušálna náhrada 7,81 €, nakoľko len tento úkon dovolací súd vyhodnotil ako účelne vynaložený). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 4:1. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.