ustanovenia § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. SLV-OLVS-37/2013 zo dňa 29.05.2013, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ČAS: MU-883-23/PO-Ž-2012 zo dňa 19.02.2013 o zastavení konania o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky
1 písm. i) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“). Zároveň krajský súd žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že dospel k záveru, že správne orgány vo veci dostatočne zistili skutkový stav, tento i po právnej stránke správne posúdili a svoje rozhodnutia aj náležite odôvodnili, a preto je potrebné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že sa stotožnil s názorom žalovaného, ktorý postupoval v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v azylových veciach (pozri 1Sžo/124/2005), v zmysle ktorej povinnosť zistiť skutkový stav veci
71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žalobca ako žiadateľ o azyl v priebehu správneho konania uviedol. Zo žiadneho ustanovenia zákona totiž nemožno vyvodiť, že by žalovaný mal povinnosť sám si domýšľať právne relevantné dôvody na udelenie azylu, ktoré sám žiadateľ neuplatnil a následne k týmto dôvodom vykonať príslušné zistenia.
názoru krajského súdu sa situácia v krajine pôvodu žalobcu ako účastníka konania posudzuje vo vzťahu k tomuto účastníkovi konania a k dôvodom, ktoré uviedol v azylovom konaní. Taktiež aj k poskytnutiu doplnkovej ochrany, ktorá má subsidiárny charakter, musí účastník konania uviesť dôvody na jej poskytnutie, t. j. poskytnutie takejto ochrany je taktiež založené na individuálnom prístupe s dôrazom na subjektívne dôvody žiadosti. Krajský súd v celom rozsahu odkázal na odôvodnenie druhostupňového správneho rozhodnutia s tým, že sa s ním stotožňuje. Ďalej uviedol, že vychádzajúc z administratívneho spisu žalovaného mal za preukázané, že žalobca prvý krát požiadal o udelenie azylu dňa 20.03.2001 pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ Humenné počas nelegálneho pobytu na území Slovenskej republiky. V rámci vstupného pohovoru ako dôvod odchodu z krajiny pôvodu uviedol obavu o jeho život a zdravie s tým, že nebezpečenstvo mu hrozí od teroristov. Táto žiadosť žalobcu bola zamietnutá, no žalobca v priebehu nasledujúcich rokov opakovane podával žiadosti o udelenie azylu, v ktorých uvádzal rovnaké dôvody, ktoré neskôr doplnil (v poradí v piatej žiadosti) o obavu o život a zdravie - prenasledovanie políciou. V predmetnej veci podal žalobca žiadosť o udelenie azylu dňa 14.12.
1 písm. i) zákona o azyle a § 46, § 49 ods. 2 a § 61 ods. 2 a 3 správneho poriadku zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra ČAS: MU-883-23/PO-Ž-2012 zo dňa 19.02.2013, ktorým bolo
1 písm. i) zákona o azyle zastavené konanie vo veci žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že v prípade žalobcu ide o jeho deviatu žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, ktorú odôvodnil rovnako ako predchádzajúce žiadosti politickými dôvodmi, pričom v predmetnej žiadosti ešte dodal, že sa v prípade návratu do krajiny pôvodu obáva o svoj život. Žalovaný chronologicky uviedol a stručne opísal predchádzajúce azylové konania: 1. Dňa 20.03.2001 požiadal žalobca prvýkrát o priznanie postavenia utečenca z dôvodu obáv o svoj život v Indii, kde pôsobil v policajných zložkách s tým, že sa mal často zúčastňovať na zásahoch proti teroristom, ktorí sa mu mali vyhrážať. V roku 1992 mal z polície dobrovoľne odísť. Uviedol, že ho údajne doma trikrát hľadali teroristi, avšak on s teroristami osobne do styku neprišiel. Na základe žalobcom uvedených skutočností bolo vo veci jeho žiadosti vykonané správne konanie, počas ktorého boli objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené všetky ním uvádzané skutočnosti, no nakoľko žalobca nesplnil podmienky ustanovené v § 7 zákona NR SR č. 283/1995 Z. z. o utečencoch v znení zákona č. 309/2000 Z.z., konanie vo veci jeho žiadosti bolo rozhodnutím Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. MU-406/PO-Ž/2001 zo dňa 06.06.2001 ukončené nepriznaním postavenia utečenca na území Slovenskej republiky
a) uvedeného zákona. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote rozklad, ktorý bol zamietnutý rozhodnutím ministra vnútra č. 206-2001/03253 zo dňa 08.11.
a) zákona o utečencoch. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.12.2002 a od tohto dňa sa zdržiaval na území Slovenskej republiky nelegálne až do momentu, keď dňa 24.02.2003 opätovne požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. 4. Dňa 24.02.2003, počas nelegálneho pobytu na území Slovenskej republiky, požiadal žalobca štvrtýkrát o udelenie azylu z dôvodu, že ide o jeho život a život jeho matky, ktorá by neprežila, keby ho zabili teroristi ako aj z dôvodu, že bol prenasledovaný vládou a políciou, ide mu o život, a preto sa nemôže vrátiť do krajiny pôvodu. Všetky žalobcom uvedené skutočnosti boli počas konania objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené s tým, že Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vydal rozhodnutie č. MU-673/PO-Ž/2003 zo dňa 11.03.2003, ktorým žiadosť žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky
2 zákona o azyle zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca opravný prostriedok, ktorý krajský súd uznesením č. 11Saz/4/2003 zo dňa 15.07.2003 odmietol z dôvodu jeho oneskoreného podania. Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 02.09.
1 písm. i) zákona o azyle zastavené, nakoľko žalobcom uvádzané dôvody už boli niekoľkokrát predmetom posudzovania správnych orgánov aj súdov a vo svojej žiadosti neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti. Proti rozhodnutiu podal žalobca v zákonom ustanovenej lehote rozklad, ktorý bol rozhodnutím ministra vnútra č. SLV-OLVS-56/2010 zo dňa 29.12.2010 zamietnutý. Dané rozhodnutie ministra vnútra napadol žalobca žalobou na krajskom súde (č. k. 3S 28/2011-58 zo dňa 14.02.2012) a po jeho rozhodnutí sa odvolal na Najvyšší súd Slovenskej republiky (sp. zn. 10Sža/14/2012 zo dňa 04.07.2012), pričom oba súdy konštatovali správnosť napadnutého rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky.
1 písm. i) zákona azyle zastavil. V rámci posudzovania danej žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky došlo k opätovnému posudzovaniu situácii v krajine pôvodu, predovšetkým na podklade informácií vypracovaných odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 08.02.2013, na základe ktorých nie je krajina pôvodu žalobcu považovaná za nebezpečnú krajinu, čo sa taktiež týka štátu Pandžáb. V rozklade žalobca uviedol, že posúdenie aktuálnej situácie v krajine pôvodu žalobcu je kľúčovou otázkou predmetného prípadu, no správny orgán jednoduchou konštatáciou o tom, že skutkový stav sa podstatne nezmenil len na základe pohovoru so žalobcom bez posúdenia všeobecnej situácie v krajine pôvodu a bez skutočného zaoberania sa tým, či sa skutkový stav naozaj nezmenil nesprávne vyhodnotil prípad žalobcu, preto žiada, aby rozkladom napadnuté rozhodnutie bolo zrušené a vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. Vo vzťahu k námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že žalobca v rozklade len opakuje dôvody, ktoré boli uvedené žalobcom počas konania a neuvádzajú sa žiadne také skutočnosti, ktoré by opodstatňovali zmenu napadnutého rozhodnutia. S poukazom na krátky výňatok zo správy Amnesty International, bez uvedenia zdroja, ktorý má dokumentovať situáciu v krajine pôvodu, opisuje problémy, ktoré majú hroziť v prípade návratu do krajiny pôvodu. Žalovaný je však toho názoru, že takýto neucelený a jednostranný odkaz nemôže sprostredkovať úplný, nie to ešte vyčerpávajúci obraz k určitej krajine alebo k určitej otázke a nedá sa z neho odvodiť ani azylová relevancia jednotlivého prípadu. Žalovaný skonštatoval, že v konaní neboli zistené dôvody na udelenie azylu na území Slovenskej republiky a neboli zistené ani iné skutočnosti, ktoré by bránili návratu žalobcu do krajiny pôvodu, nakoľko nebolo preukázané, že by žalobca mohol byť v krajine pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, čo by odôvodňovalo poskytnutie doplnkovej ochrany. Na základe uvedeného považoval žalovaný rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o zastavení konania
1 písm. i) zákona o azyle za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom. Vychádzajúc zo spisového materiálu dospel žalovaný k záveru, že žalobca nesplnil ani jednu z podmienok potrebných na udelenie azylu obsiahnutých v ustanoveniach § 8 až 10 zákona o azyle, pretože nedošlo k preukázaniu opodstatnenosti obáv z prenasledovania v zmysle zákona o azyle a Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, ktorými je Slovenská republika v oblasti azylu viazaná. Žalovaný mal za to, že správny orgán konajúci v prvom stupni dostatočne spoľahlivo zistil skutočný stav veci, aplikoval správne ustanovenia zákona a tiež po procesnej stránke zabezpečil v konaní všetky práva žalobcu. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30.09.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky).
zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody
.
zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
písmena
3). Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky, ak je splnená povinnosť
5 (ods. 4).
1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, alebo osoby
písmena a/ do 18 rokov ich veku alebo c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
1). Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky (ods. 2). Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť
5 (ods. 3).
1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
1 písm. i) zákona o azyle ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil.
4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu
2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok, ktorým krajský súd zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. SLV-OLVS-37/2013 zo dňa 29.05.2013, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ČAS: MU-883-23/PO-Ž-2012 zo dňa 19.02.2013 o zastavení konania o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky
1 písm. i) zákona o azyle, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. V priebehu konania bol vykonaný na základe uvedeného dňa 10.01.2013 so žalobcom dodatok pohovoru, počas ktorého uviedol, že o dôvodoch jeho žiadosti už dosť podrobne rozprával počas predchádzajúcich konaní, pričom malo ísť o problémy s teroristami a štátnymi orgánmi krajiny pôvodu, ktorí mali žalobcu niekedy v roku 1988 alebo 1989 zadržať a dať do väzenia na niekoľko dní. Zdôraznil, že sa do Indie nemôže vrátiť, keďže je voči jeho osobe vznesené falošné obvinenie. Na otázku žalovaného, či chce k dôvodom žiadosti ešte niečo uviesť, len poprosil, aby mu bolo umožnené pracovať na území Slovenskej republiky, získať nejakú formu pobytu s cieľom zabezpečiť si živobytie. Dodal, že chce ostať na Slovensku, nakoľko ho pozná a ovláda slovenský jazyk. Z administratívneho spisu je odvolaciemu súdu zrejmé, že žalovaný vykonal v konaní náležité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom žalobcu a obsahom správ o krajine pôvodu, z ktorých následne vyhodnotil a stručne popísal situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré žalobca žiadal o udelenie azylu, predovšetkým bezpečnostné riziko prípadného návratu žalobcu do krajiny pôvodu. Žalovaný v rozhodnutí, ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ktorým bolo azylové konanie
1 písm. i) zákona o azyle zastavené, poukázal na to, že žalobca už osemkrát požiadal o azyl, vždy však z rovnakých dôvodov, pričom v žiadnom z týchto konaní ním uvedené dôvody neboli uznané za relevantné pre udelenie azylu. Vzhľadom k tomu, že krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe, voči argumentácii krajského súdu nemá odvolací súd žiadne výhrady, a preto na nich v podrobnostiach odkazuje. Žalobca vo svojom odvolaní namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Túto námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Z administratívnych spisov bolo zistené, že žalobca v deviatom azylovom konaní uvádzal tie isté dôvody, ako v predchádzajúcich azylových konaniach, a to obavu o svoj život. O žiadostiach žalobcu z tých istých dôvodov už Migračný úrad právoplatne rozhodol. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nesúhlasí s tvrdením žalobcu uvedenom v odvolaní, že žalobcom zistený skutkový stav neposkytoval dostatočný podklad pre vydané rozhodnutie, a teda, že žalovaný vo svojom rozhodnutí nedostatočne vyhodnotil všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie. Odvolací súd má za to, že správne orgány - prvostupňový i druhostupňový, v tomto prípade presne a úplne zistili skutočný stav veci, aplikovali naň adekvátnu právnu úpravu, pri použití správnej úvahy postupovali v súlade s pravidlami formálnej logiky, pričom svoje rozhodnutia aj dostatočne a v súlade so správnym poriadkom odôvodnili. Odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán jednoznačne preukázal, že sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žalobcovi neudeľuje azyl a na základe výpovedí žalobcu, preukázal, že skutkový stav sa podstatne nezmenil. Pokiaľ teda krajský súd žalobu žalobcu zamietol
1 O.s.p. ako nedôvodnú, odvolací súd považoval rozsudok krajského súdu za vecne správny, a preto ho
1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, trovy odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.