Občianskeho zákonníka a to v súvislosti s článkom „Kto financuje KDH“ uverejnenom v denníku H. dňa 2.11.1999. Subjektom osobnostných práv
Občianskeho zákonníka môže byť iba fyzická osoba. Z prednesov žalobcu je zrejmé, že tento nedostatočne rozlišoval ochranu svojich osobnostných práv ako fyzickej osoby
citovaného zákonného ustanovenia od ochrany dobrej povesti právnickej osoby, v rámci ktorej vykonával svoju podnikateľskú činnosť (§ 19b ods. 3 OZ), resp. od nároku na náhradu škody, ktorá mala v dôsledku uverejnenia uvedeného článku vzniknúť obchodným spoločnostiam, v ktorých bol spoločníkom. Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že aktívne legitimovanou osobou na uplatnenie nárokov z neoprávnených zásahov do dobrej povesti právnickej osoby - obchodnej spoločnosti je príslušná právnická osoba, ako subjekt práva a nie fyzická osoba, ktorá je jej spoločníkom. Ide o samostatný nárok, ktorý nie je možné zmiešavať a zohľadňovať v konaní o ochrane osobnosti žalobcu ako fyzickej osoby a to ani pri personifikácii týchto obchodných spoločností s osobou žalobcu, tak ako to vykonal súd prvého stupňa. Pokiaľ teda súd prvého stupňa výsledky vykonaného dokazovania vo vzťahu k uplatnenému nároku na ochranu osobnosti žalobcu vyhodnocoval aj v nadväznosti na tvrdený dopad inkriminovaného článku na obchodné spoločnosti, v ktorých bol žalobca spoločníkom, nepostupoval tento správne. Odvolací súd je toho názoru, že informácia „o poskytnutí 14 000 000 Sk firmou žalobcu INICO, so sídlom v Trebišove na účet spoločnosti TV COM“, bola preukázaná ako nepravdivá, čo v konečnom dôsledku uznal aj žalovaný. Táto nepravdivá informácia stavia žalobcu do pozície osoby, ktorá vykonala nelegálnu finančnú transakciu, za účelom financovania konkrétnej politickej strany. Aj vzhľadom na výšku sumy, ktorá mala byť takto poukázaná (14 000 000 Sk) ide zjavne o informáciu, ktorá je širokou verejnosťou vnímaná veľmi citlivo ako nelegálna a pre spoločnosť veľmi nebezpečná. Táto nepochybne bola spôsobilá vyvolať difamačné následky vo vzťahu k označovanej osobe a za správny považuje odvolací súd aj záver súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že článok bol uverejnený v celoštátnom mienkotvornom denníku, treba mať za to, že takáto informácia bola nielen spôsobilá vyvolať difamačné následky, ale v skutočnosti ich aj vyvolala, a to bez toho, aby v tomto smere bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Tieto závery dlhodobo judikuje súdna prax. Považuje preto za správny záver súdu prvého stupňa o tom, že obsahom článku došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu ako fyzickej osoby, ktorá odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
2 Občianskeho zákonníka. Tým
názoru odvolacieho súdu bol preukázaný ako dôvodný základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výška tejto náhrady nemajetkovej ujmy je závislá od úvahy súdu. Aj táto úvaha však musí vychádzať z konkrétnych právne významných okolností, ako aj z účelu, ktorým sa má dosiahnuť reparácia ujmy žalobcu. Mala by teda v primeranej miere a rozsahu odškodniť nepriaznivé dôsledky zásahu. Za právne relevantné skutočnosti, ku ktorým je povinnosťou súdu prihliadnuť pri úvahách o jej výške je treba považovať jednak charakter a intenzitu zásahu, ale aj samotnú osobu žalobcu, jej postavenie a meno v spoločnosti a mieru, v ktorej sa toto jej postavenie v dôsledku zásahu zhoršilo. Z dôvodov prvostupňového rozsudku vyplýva, že tento pri svojej úvahe vychádzal zo záveru, že u žalobcu ide o osobu, ktorá bola dovtedy vždy osobou váženou a to tak v súkromnej ako aj v profesionálnej oblasti s pomerne plošne a personálne širokým záberom, že išlo o osobu s dobrou povesťou a veľmi dobrým renomé, pričom následkami personifikácie spoločnosti Agromilič a.s. a INICO s.r.o. s osobou žalobcu sú obidve v konkurze. S prihliadnutím na uvedenú skutočnosť mal za to, že ním priznaná suma 3 000 000 Sk bude postačujúca na reparáciu ujmy, ktorá uverejnením článku nastala jednak u žalobcu ako osoby a jednak u žalobcu ako konateľa a spoločníka obchodných spoločností. Odvolací súd mal za to, že pri týchto úvahách súd prvého stupňa opomenul právne významné skutočnosti, ktoré nepochybne majú vplyv na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Z obsahu inkriminovaného článku totiž vyplýva, že jeho obsah nadväzuje na iné časovo predchádzajúce informácie o masmédiách týkajúce sa osoby žalobcu a to v súvislosti s tzv. kauzou Slánskych lesov. Aj v úvode samotného článku je táto kauza stručne zhrnutá ako podozrenie z podvodného konania žalobcu, ktorým mal neoprávnene získať vyše 8000 ha prevažne lesných pozemkov vo vlastníctve štátu, urbárskych a iných spoločenstiev. Bolo konštatované, že v súvislosti s takýmto konaním je žalobca vo väzbe od 6. mája príslušného roku (rok 1999). Autor článku vyslovuje podozrenie, že sa celý prípad (trestné stíhanie žalobcu) vlečie práve v súvislosti s poskytnutím sumy 14 000 000 Sk na financovanie konkrétnej politickej strany. Je teda zrejmé, že obsah článku nadväzuje na predchádzajúcu všeobecne známu masívnu mediálnu kampaň týkajúcu sa osoby žalobcu, v ktorej bol tento označovaný ako podozrivý zo závažného protispoločenského konania. Je všeobecne známe, že o tejto kauze bola široká verejnosť dlhodobo informovaná viacerými celoštátnymi médiami. Z uvedeného vyplýva, že na dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti mali nepochybne negatívny vplyv aj tieto časovo predchádzajúce informácie, ako aj samotná informácia o tom, že žalobca v súvislosti s označenou kauzou sa nachádzal vo väzbe. Žalovaný zodpovedá iba za mieru zníženia dôstojnosti a vážnosti ako aj cti žalobcu, ktorú tento požíval v čase uverejnenia článku a nemôže zodpovedať za následky vyvolané predchádzajúcou medializáciou konania žalobcu označeného v tzv. kauze Slánske lesy, ktorá nepochybne taktiež mala značný vplyv na zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti v očiach tak blízkeho okolia ako aj širokej verejnosti. Práve s poukazom na tieto okolnosti nepovažuje odvolací súd za správne právne závery súdu prvého stupňa pri jeho úvahách o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy, pokiaľ neprihliadol na tieto právne významné skutočnosti a žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3 000 000 Sk. Na základe toho odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcom výroku do sumy 25 000 € ako vecne správny
1 O.s.p. a v prevyšujúcom vyhovujúcom výroku tento zmenil
a žalobu zamietol. Ako vecne správny potvrdil odvolací súd aj výrok prvostupňového rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti, teda nad sumu 3 000 000 Sk zamietnutá. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný a to do výrokov, ktorým súd potvrdil rozsudok v znení opravného uznesenia vo vyhovujúcom výroku do sumy 25 000 €, výroku ktorým v prevyšujúcom vyhovujúcom výroku zmenil a žalobu zamietol a voči výroku, ktorým priznal žalobcovi náhradu trov konania, ktorého prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. to znamená, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. t. j., že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Namietal, že po zrušení rozhodnutia Krajského súdu Košice zo dňa
jeho názoru súd sa dôsledne v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. nevyporiadal so všetkými jeho odvolacími námietkami a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Druhostupňový súd v dôvodoch napadnutého rozsudku na strane 8 uviedol, že z obsahu žaloby ako aj prednesov žalobcu v konaní pred súdom prvého stupňa je zrejmé, že predmetom konania je nárok na ochranu osobnosti § 11 a nasl. OZ a to v súvislosti s článkom „Kto financuje KDH“ uverejnenom v denníku H. dňa 2.11.1999. Predmetom žaloby ako aj konania bola ochrana osobnosti nielen za tento článok ale aj za článok, ktorý uvádzal nepravdivé informácie, že zákazky dostáva jeho firma alebo on bez konkurzu, uplatením vysokých vládnych úradníkov. Z ministerstva stavebníctva mal vraj získať stomiliónovú zákazku tak, že osobám blízkym vtedajšiemu šéfovi tohto rezortu vyplatil „na ruku“ 10 000 000 Sk. Je to zrejmé z obsahu žaloby, ale aj z petitu rozsudku žaloby zo dňa 30.10.2002, kde sa pôvodne domáhal ochrany osobnosti nielen zaplatením náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5 000 000 Sk (165 969,59 €), ale aj ospravedlnenia za tieto nepravdivé články. Pokiaľ ide o dovolací dôvod
2 písm. c/ O.s.p., tak prvostupňový a druhostupňový súd správne zistil skutkový stav, ale nesprávne súdy posúdili rozsah priznania nemajetkovej ujmy, keď mu v konečnom dôsledku priznali nemajetkovú ujmu v sume 25 000 € a nepriznali ju v celom rozsahu v sume 165 969,59 €. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalovaný zasiahol do jeho osobnosti a cti tak, ako sa to uvádza v § 11 a 12 Občianskeho zákonníka. Žalovaný o ňom tvrdil v denníku H. dňa 2.11.1999 v článku na prvej strane, že sa podieľal na financovaní KDH sumou 14 000 000 Sk a z ministerstva stavebníctva získal stomiliónovú zákazku tak, že osobám blízkym vtedajšiemu šéfovi ministra vyplatil na ruku 10 000 000 Sk. V tomto článku upútal čitateľov, aby si v najbližších dňoch kupovali H., nakoľko sa ku kauze vráti. Žalovaný tak aj vykonal o dva dni, keď dňa 4.11.1999 sa k prípadu vrátil publikovaním článku v H. „medzinárodný škandál“. V nadpise „kauza Slánske lesy“, bez jeho vedomia a súhlasu zverejnil jeho podobizeň-fotografiu s nadpisom „zemepána čakajú doma“. V nadpise „prehnitý systém, čudní reklamní agenti“ sa v chronológii vrátil k financovaniu KDH. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
3 O.s.p. zrušil ako aj prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo
2 O.s.p. zmenil napadnuté rozhodnutie. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhol dovolanie žalovaného zamietnuť. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že dôvody uvedené žalobcom v podanom dovolaní sú subjektívne, zavádzajúce a nemajú oporu v skutkovom ani právnom stave. Žiadal, aby súd rozhodol v súlade s podaným dovolaním žalovaného zo dňa 18.11.2013. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) t. j. žalobca aj žalovaný, zastúpení advokátmi (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tieto ich opravné prostriedky smerujú proti rozhodnutiu, proti ktorému ich zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.). Žalovaný podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu do prvého výroku, ktorým súd potvrdil rozsudok v znení opravného uznesenia vo vyhovujúcom výroku do sumy 25 000 €, voči druhému výroku v ktorom odvolací súd v prevyšujúcom vyhovujúcom výroku zmenil rozsudok tak, že žalobu zamietol a v nadväzujúcom výroku o trovách konania v domnení, že je dovolanie prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. Žalobca podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu voči všetkým výrokom taktiež v domnení, že je dovolanie prípustné v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním žalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, jedná sa o prvý výrok rozsudku odvolacieho súdu (súd prvého stupňa uložil žalovanému zaplatiť sumu 3 000 000 Sk a odvolací súd potvrdil vo vyhovujúcom výroku do sumy 25 000 €), ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci síce zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený pre zmätočnosť. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaného nie je voči prvému výroku odvolacieho súdu
1 až 3 O.s.p. (procesne) prípustné. Taktiež nie je dovolanie žalovaného (procesne) prípustné v zmysle § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. voči druhému výroku odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd v prevyšujúcom vyhovujúcom výroku zmenil rozsudok tak, že žalobu zamietol. Totiž právo na podanie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nemá účastník, ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Dovolanie žalovaného do prvého výroku odvolacieho súdu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale zaoberal sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.) v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, že ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z. bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu. Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. V prejednávanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že u žalobcu ide o osobu, ktorá bola dovtedy vždy osobou váženou a to tak súkromne ako aj v profesionálnej oblasti s pomerne plošne a personálne širokým záberom a že išlo o osobu s dobrou povesťou a veľmi dobrým renomé, pričom následkami personifikácie spoločnosti Agromilič a.s. a INICO s.r.o. s osobou žalobcu sú také, že obidve boli v konkurze. S prihliadnutím na uvedenú skutočnosť mal za to, že suma 3 000 000 Sk bude dostačujúca na to, aby sa reparovali ujmy, ktoré v súvislosti s procesom, ktorý nastal jednak u žalobcu ako osoby a jednak u žalobcu ako konateľa a spoločníka obchodných spoločností je primeraná. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v porovnaní so súdom prvého stupňa uviedol, že subjektom osobnostných práv
Občianskeho zákonníka môže byť iba fyzická osoba. Z prednesov žalobcu je zrejmé, že tento nedostatočne rozlišoval ochranu svojich osobnostných práv ako fyzickej osoby
citovaného zákonného ustanovenia od ochrany dobrej povesti právnickej osoby, v rámci ktorej vykonával svoju podnikateľskú činnosť (§ 19b ods. 3 OZ), resp. od nároku na náhradu škody, ktorá mala v dôsledku uverejnenia uvedeného článku vzniknúť obchodným spoločnostiam, v ktorých bol spoločníkom. Konštatoval, že aktívne legitimovanou osobou na uplatnenie nárokov z neoprávnených zásahov do dobrej povesti právnickej osoby - obchodnej spoločnosti je príslušná právnická osoba, ako subjekt práva a nie fyzická osoba, ktorá je jej spoločníkom. Ide o samostatný nárok, ktorý nie je možné zmiešavať a zohľadňovať v konaní o ochranu osobnosti žalobcu ako fyzickej osoby a to ani pri personifikácii týchto obchodných spoločností s osobou žalobcu, tak ako to vykonal súd prvého stupňa. Pokiaľ teda súd prvého stupňa výsledky vykonaného dokazovania vo vzťahu k uplatnenému nároku na ochranu osobnosti žalobcu vyhodnocoval aj v nadväznosti na tvrdený dopad inkriminovaného článku na obchodné spoločnosti, v ktorých bol žalobca spoločníkom, nepostupoval tento správne. Z dovolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd považoval predmetné ustanovenia za rozhodujúce pre rozhodnutie veci. V súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. mal preto vyzvať účastníkov konania, aby sa k ich možnému použitiu vyjadrili. Zo spisu ale nevyplýva, že odvolací súd takto postupoval a žalovanému nevytvoril procesnú možnosť vyjadriť sa k aplikácii predmetných ustanovení. Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade
f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prvý výrok, ktorým potvrdil rozsudok v znení opravného uznesenia zo dňa 12.11.2008 vo vyhovujúcom výroku do sumy 25 000 €) nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami žalovaného uvedenými v dovolaní. Žalobca dovolaním napadol, ako to už bolo uvedené hore, celý rozsudok odvolacieho súdu vo všetkých jeho výrokoch v domnení, že je dovolanie prípustné v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 a 2 O.s.p. Čo sa týka prvého výroku odvolacieho súdu, v ktorom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v znení opravného uznesenia zo dňa 12.11.2008 vo vyhovujúcom výroku do sumy 25 000 €, voči tomuto výroku dovolanie žalobcu nie je prípustné, keďže žalobca týmto výrokom nebol dotknutý na svojich právach, žalobe bolo v tejto časti mu vyhovené (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Pokiaľ žalobca napadol výrok odvolacieho súdu tretí v poradí, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, v danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci síce rozhodoval a zrušil rozsudok odvolacieho súdu, avšak nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané, rozhodnutie bolo zrušené pre zmätočnosť a preto neobstojí ani žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti uvedený v ustanovení § 238 ods. 2 O.s.p., aby sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je
1 až 3 O.s.p. (procesne) prípustné do tretieho výroku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá. Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale zaoberal sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolací súd má za to, že aj v tejto časti je rozhodnutie odvolacieho súdu prekvapivé vo vzťahu k žalobcovi a preto na dôvody, ktoré už uviedol hore v celom rozsahu poukazuje a považuje ich za totožné aj vo vzťahu k žalobcovi v časti potvrdzujúceho výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá. Procesný postup súdu v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., ktorého skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (v časti, v ktorej potvrdil rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá) nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v dovolaní. Žalobca napadol aj druhý výrok odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd v prevyšujúcom vyhovujúcom výroku zmenil rozsudok tak, že žalobu zamietol. Voči tomuto výroku odvolacieho súdu je dovolanie žalobcu prípustné v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd uvádza, že aj v tejto časti je rozhodnutie odvolacieho súdu prekvapivé s poukazom na dôvody, ktoré sú uvedené vyššie. Dovolací súd má za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti je postihnuté aj inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerané ustanovenia v konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.).
1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Z ustanovenia § 220 O.s.p. vyplýva, že odvolací súd rozhodnutia súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).
1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až
1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.