ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O. s. p.. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý nepodal návrh na ich priznanie, preto žalovanému náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná. V konečnom dôsledku ani vznik takýchto trov nebol preukázaný. Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 2. novembra 2015. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca (ďalej aj dovolateľ). Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ust. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
2 písm. a/ O. s. p., teda že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej podané dovolanie odôvodnil poukazom na ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., teda že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ust. § 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p. teda, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ v podanom dovolaní tvrdil, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je zmätočný, arbitrárny a nedostatočne odôvodnený. Týmto postupom mal odvolací súd zaťažiť konanie vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Dovolateľ namietal, že odvolací súd sa nedostatočne zaoberal odvolacími dôvodmi uvedenými v podanom odvolaní. Ďalšia námietka dovolateľa spočívala v tom, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, že na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia titulom prijatia žalovanej sumy na úhradu súdneho poplatku v súvislosti s vymáhaním sumy 140.337,25 eur. Argumentoval, že účel prevzatia žalovanej sumy je jednoznačne zrejmý z potvrdenia, ktoré sa nachádza na č. l. 126 spisu, a ktoré do konania predložil sám žalovaný. Z obsahu tohto potvrdenia je zrejmé, že žalovaný prevzal od pána farára V. sumu 7.017,- eur ako zálohu na súdny poplatok vo veci vymáhania 140.337,25 eur, pričom v tomto potvrdení žalovaný uvádza aj metodiku výpočtu, kde je uvedené, že suma 7.017,- eur predstavuje 5 % zo sumy 140.337,25 eur a že táto suma bola určená podľa vyhlášky upravujúcej výšku súdnych poplatkov. Namietal, že prvostupňový súd vyhodnotil výsledky dokazovania jednostranne v prospech žalovaného, a to napriek objektívne preukázanému účelu poskytnutia žalovanej sumy. Taktiež namietal, že odvolací súd sa s názorom súdu prvého stupňa stotožnil, čím porušil zásadu rovnosti účastníkov konania podľa ust. § 132 O. s. p. Dovolateľ mal za to, že v konaní preukázal rozpor konania žalovaného so zákonom. Ďalej poukázal na skutočnosť, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Takisto hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom je podľa názoru dovolateľa jednostranné až tendenčné. Uviedol, že vzhľadom na ústavne nekonformnú interpretáciu aplikovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku je odôvodnenie napadnutého rozsudku jednostranné a z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti, nespravodlivé. Podľa názoru dovolateľa záver súdov nižších stupňov o neexistencii žalobcovho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je udržateľný a vychádza z nesprávnej a účelovej interpretácie zákonných ustanovení. Poukazujúc na vyššie uvedené dovolateľ uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., čím bol naplnený dovolací dôvod v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu zmätočnosti a odňatia možnosti žalobcu konať pred súdom. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania vo výške 589,76 eur. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení uviedol, že súd prvého stupňa a ani odvolací súd mu svojím konaním neodňali možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa na pojednávaní niekoľkokrát vyhovel žalobcovi a navrhovaných svedkov vypočul a vzal do úvahy aj jeho písomné dôkazy. Mal za to, že prvostupňový súd sa dostatočne zaoberal dokazovaním a na základe posúdenia vyniesol spravodlivý rozsudok. Navrhol preto, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutia súdov nižších stupňov. Ako mimoriadny opravný prostriedok je dovolanie určené na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania musí mať na zreteli základnú ideu mimoriadnych opravných prostriedkov (vrátane dovolania) vychádzajúcu z toho, že právna istota a stabilita, nastolené právoplatným rozhodnutím, sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Úspech každého dovolania je vždy podmienený (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že je procesne prípustné a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je aj opodstatnené. Pokiaľ dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia, v opačnom prípade by on sám porušil zákon. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Ružomberok ako súdu prvého stupňa vo veci samej, pričom však vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil. Rovnako nejde o potvrdenie takého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým by súd prvého stupňa vo svojom výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., a preto dovolanie žalovaného v zmysle ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nie je prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu, uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania, smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou z vád, vymenovaných v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené. Dovolateľ procesné vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a písm. g/ O. s. p. nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, zameral sa dovolací súd osobitne na otázku, či postupom súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Pojem „odňatie možnosti konať pred súdom" zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje. Pod odňatím možnosti konať pred súdom je preto potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Citované ustanovenie odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci, vysloveným v napadnutom rozhodnutí. Z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. je rozhodujúce len to, či účastník konania v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol ukrátený na svojich procesných právach alebo nie. Procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zakladá okrem iného aj nedostatočné (súčasne nezrozumiteľné) odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré je toto nepreskúmateľné, ktorú vadu však dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, nezistil. Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej ustálenej judikatúre zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (napr. II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008, IV. ÚS 350/2009), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj súdu odvolacieho, prípadne aj dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. Dovolací súd po preskúmaní oboch vo veci vydaných rozhodnutí, tak prvostupňového, ako aj odvolacieho, dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu
potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa (vo veci samej) vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. spĺňa, a preto ho možno považovaťza preskúmateľný a ústavne akceptovateľný. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, keď z neho vyplýva, čoho sa žalobca svojou žalobou domáha a z akých dôvodov, aké je stanovisko (vyjadrenie) žalovaných k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, t. j. aké konkrétne subjektívne práva a povinnosti vyvodil pre účastníkov konania a aké právne závery vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a povinností účastníkov konania vo vzťahu k žalobou uplatnenému návrhu, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne vysporiadal s dôvodmi, ktoré viedli k zamietnutiu podanej žaloby, keďže žalobca nepreukázal dôvody zakladajúce jeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Prvostupňový súd zrozumiteľne uviedol na základe akých argumentov a dôkazov dospel k záveru, že žalovaný konal na základe generálnej plnej moci, za súhlasu žalobcu, čo potom nemôže zakladať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, t. j. sumy, ktorú za zastupovanie prevzal. Taktiež zdôvodnil prečo nebola preukázaná neplatnosť mandátnej zmluvy, a to z dôvodu, že žalovaný určitým spôsobom konal a v prípade ak nedôjde k realizácii mandátnej zmluvy zo strany mandatára, nespôsobuje to jej absolútne neplatnosť. Rovnako aj rozsudok odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a podľa ktorých ustanovení právneho predpisu uplatnený nárok posúdil. Námietky dovolateľa, že sa odvolací súd nedostatočne zaoberal odvolacími dôvodmi nie sú opodstatnené. Odvolací súd sa vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní. Preskúmal napadnuté rozhodnutie z hľadiska dostatočnosti jeho odôvodnenia, zaoberal sa spôsobom vykonaného dokazovania a hodnotením dôkazov, ako aj jeho rozsahom vykonaným súdom prvého stupňa, pričom mal za to, že nedošlo k nedostatočnému skutkovému zisteniu veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových záverov súdu prvého stupňa stotožnil sa s jeho právnym záverom, že podstatou zamietnutia žaloby bolo neunesenie dôkazného bremena žalobcom, pretože bezdôvodný majetkový prospech u žalovaného nenastal, keďže žalovaná suma bola pokrytá úkonmi žalovaného, resp. spotrebovaná na úkony, činnosti vykonané žalovaným pre žalobcu. Odvolací súd nezistil ani nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ktorý na spoľahlivo a úplne zistený skutkový stav aplikoval správny právny predpis, a to konkrétne ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré aj správnym spôsobom interpretoval. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Žalovaný svoje dovolanie odôvodnil aj tým, že v konaní došlo k inej vade konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z obsahu dovolacích námietok vyplýva, že dovolateľ v danej veci namietal predovšetkým nedostatky týkajúce sa vykonávania dôkazov a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O. s. p.). Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. (pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné - viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.). Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolateľ ďalej namietal aj skutočnosť, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Keďže v danom prípade dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vada namietaná dovolateľom podľa § 237ods. 1 písm. f/ O. s. p. (ani žiadna iná vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.
1 písm. c/ O. s. p., ako neprípustné odmietol. So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť, nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.
1 a § 142 ods. 1 O. s. p. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, preto by mal právo na náhradu trov dovolacieho konania, keďže mu však v tomto konaní žiadne trovy nevznikli, dovolací súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.