Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Sžf/103/2014 Identifikačné číslo spisu: 7013200025 Dátum vydania rozhodnutia: 06.10.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Gabriela Gerdová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov a konania, ktoré predchádzali ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p.); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a po tom, ako bol deň verejného vyhlásenia rozhodnutia zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk , rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.). V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný zmenil časť výroku rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2008 tak, že žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie október 2008 v sume 73 722,79 eur a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 3 281,25 eur. Najvyšší súd vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho popísal v odôvodnení rozsudku krajský súd a ako vyplynul z administratívneho spisu, preto pre účastníkov konania známe fakty a skutočnosti nebude nadbytočne opakovať a len na doplnenie z neho v stručnosti vyberá nasledovné: Správca dane vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie október 2008, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 698/230/89238/2009/Rsn zo dňa 04.12.2009 a dodatok č. 1 zo dňa 21.12.2009, ktorý bol doručený a prerokovaný dňa 05.01.2010. Na základe výsledkov zistených daňovou kontrolou Daňový úrad Košice vydal dodatočný platobný výmer č. 698/230/2551/10/Mikl zo dňa 11.01.2010. Proti rozhodnutiu správcu dane, Daňového úradu Košice, podal žalobca odvolanie, o ktorom žalovaný napadnutým rozhodnutím číslo: 1100303/1/570137- 1290243/2012/14008 zo dňa 28. novembra 2012 rozhodol tak, že zmenil rozhodnutie správcu dane - dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice. Len pre úplnosť treba dodať, že vydaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného predchádzalo konanie na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 6/S/19713/2010, v ktorom rozsudkom zo dňa 07. októbra 2010 bola žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného (č. I/223/9289-61039/2010/992517-r z 12.05.2010) zamietnutá. Najvyšší súd Slovenskej republiky však svojím rozsudkom sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15. marca 2011, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/19713/2010-53 zo dňa 07. októbra 2010 zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po zrušení rozhodnutia (Daňového riaditeľstva SR č. I/223/9289-61039/2010/992517-r zo dňa 12.05.2010) bolo výsledkom konania nové rozhodnutie žalovaného č.I/223/10076-51478/2011/992517-r zo dňa 06.05.2011, ktorým DR SR zrušilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice IV č. 698/230/2551/10/Mikl zo dňa 11.01.2010 a na základe toho správca dane pokračoval v konaní vo veci vyrubenia dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2008. Po vykonanom dokazovaní správca dane vyhodnotil dôkazy a vydal dodatočný platobný výmer číslo:9800402/5/230/8596/2012/Rsn zo dňa 23.08.2012. Na základe podaného odvolania žalovaný vydal rozhodnutie (napadnuté rozhodnutie) číslo: 1100303/1/570137-1290243/2012/14008 zo dňa 28.11.2012, ktorým zmenil rozhodnutie správcu dane tak, že zmenil časť výroku rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2008 tak, že žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie október 2008 v sume 73 722,79 eur a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 3 281,25 eur, a ktoré je v tomto konaní predmetom preskúmavacieho konania. K zmene rozhodnutia a odstráneniu nesprávnosti žalovaný pristúpil z dôvodu, že daňový subjekt v daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie október 2008 uviedol nadmerný odpočet vo výške 73 722,79 eur, výsledným vzťahom určeným kontrolou je vlastná daňová povinnosť v sume 3 281,25 eur a rozdiel dane predstavuje sumu 77 004,04 eur. Z uvedeného dôvodu je platiteľ dane - žalobca, povinný zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť v sume 3 281,25 eur. V konkrétnom prípade v novom rozhodnutí, ktoré je predmetom súdneho prieskumu, žalovaný a správca dane postupoval v zmysle vysloveného právneho záveru uvedeného v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 a rešpektoval ho. Odvolacie námietky žalobcu v podstate smerujú k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Dôležitou právnou otázkou a kľúčový význam pre rozhodnutie malo vyriešenie zásadnej otázky, a to posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 29 ods. 8 zákona o správe daní, keď z vykonaného dokazovania vyplynul celý rad vážnych pochybností o reálnom priebehu obchodov, ktoré boli deklarované za účelom získania nadmerného odpočtu DPH. Podľa § 1a písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb. na účely tohto zákona sa rozumie správou daní evidencia a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov. Podľa § 2 ods. 1, ods. 3, ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm.

1. j)prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov (§ 15 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb.). Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 1, ods. 2, ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.). Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť (§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.). Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
2. a)voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané,
3. b)ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
4. c)ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
5. d)zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. Uplatnenie práva na odpočítanie dane upravuje § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. Citované ustanovenie vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva na odpočítanie dane a tiež, akým spôsobom platiteľ dane vykoná odpočítanie dane. V súlade s článkom 18 šiestej smernice Rady o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (č. 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 - šiesta smernica, odpočítanie dane vykoná platiteľ dane v tom zdaňovacom období, v ktorom bude môcť nárok na odpočítanie dane aj formálne preukázať príslušným dokladom, pričom samo odpočítanie sa vykoná tak, že od celkovej výšky dane za príslušné zdaňovacie obdobie (podľa doterajšej terminológie daň na „výstupe“) odpočíta celkovú výšku odpočítateľnej dane za to isté zdaňovacie obdobie (podľa doterajšej terminológie daň na „vstupe“). Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm.
6. a)má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane nespočíva len v predložení dokladov s predpísaným obsahom. Faktúry musia jednoznačne preukazovať všetky znaky vyžadovanej skutočnosti - objekt, subjekt i právnu skutočnosť a ako dôkaz sú použiteľné len vtedy, ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť. V rámci administratívneho konania bolo vykonané dôsledné šetrenie a rozsiahle dokazovanie výsluchom svedkov, listinnými dôkazmi, dožiadaniami a pod., za účelom preverenia a získania dôkazov o fakturovanom zdaniteľnom obchode ako aj z dôvodu, že obchodné transakcie nie je možné deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou,), aj keď splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo uznané odpočítanie dane. Predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade pochybností preukazuje daňový subjekt. V danom prípade správca dane zo získaných informácií nadobudol pochybnosti o pravdivosti a hodnovernosti predložených dokladov, či vyjadrení daňového subjektu, ktorý ich neodstránil, preto ich správca dane neuznal ako relevantné. Správca dane neuznal žalobcovi uplatnené právo na odpočítanie dane v sume 2 319 824,30 Sk (77 004,04 eur) z faktúr od dodávateľa obchodná spoločnosť RT Group, spol. s r.o., Kysucká 16, Košice, a to: faktúra č. 02102008/F za televízory, reproduktory, DVD, server, faktúra č. 03102008/F za stolárske práce, faktúra č. 06102008/F za posilňovacie zariadenie, faktúra č. 08102008/F za posilňovacie zariadenie, faktúra č. 09102008/F za sklenené obrazy, faktúra č. 10102008/F za zámočnícke výrobky, faktúra č. 14102008/F za dvere na fotobunku, faktúra č. 16102008/F za chladiarenskú techniku, faktúra č. 20102008/F za osvetlenie, faktúra č. 21102008/F za stavebné práce, faktúra č. 23102008/F za plynofikáciu, faktúra č. 27102008/F za stavebné práce, faktúra č. 28102008/F za stavebné práce, faktúra č. 29102008/F za stavebné práce - vodovod, kanalizácia, faktúra č. 31102008/F za stavebné práce. Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu odvolací súd uvádza, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar, príp. služba reálne dodané (§ 8, § 9 zákona č. 222/2004 Z.z.), a to práve osobou ako platiteľom DPH uvedenou na faktúre, ktorá si zároveň voči odberateľovi uplatňuje DPH. Úlohou správcu dane je totiž dôsledné skúmanie reálnosti obchodov a odpočtov, pretože často dochádza k prepojeniu subjektov zneprehľadniť aktivity s cieľom získavania nadmerných odpočtov. Pre posúdenie tohto sporu možno použiť právne závery NS SR uvedené v rozsudku sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010

rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.

§ 49ods.

2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zák. SNR č. 511/1992 Zb.). Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných plnení (čo je deklarované faktúrami nezodpovedá skutočnosti), na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na nadmerný odpočet. Tvrdenia žalobcu o prijatí tovarov a služieb vyfakturovaných predmetnými faktúrami spoločnosťou RT Group, spol. s r.o., správca dane vyvrátil a spochybnil dôkazmi a zisteniami z vykonaných šetrení. Riešil priamy vzťah medzi dodávateľom (RT Group, spol. s r.o.,) a odberateľom (IRON CLUB, s.r.o.,) so zistením, že konateľ dodávateľa RT Group, spol. s r.o., p. Kelbel (v čase, keď mali byť zdaniteľné obchody uskutočnené) poprel akékoľvek dodanie tovarov a služieb, podpisovanie dokladov, resp. akúkoľvek činnosť spoločnosti v čase, keď bol oprávnený konať. Uvedená spoločnosť (dodávateľ) nepredložila správcovi dane požadované účtovné a daňové doklady o uskutočnení zdaniteľných obchodov fakturovaných žalobcovi, a teda nebolo možné preveriť účtovné evidencie dodávateľov žalobcu. Skutočnosti, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov správca dane dostatočne preukázal aj tým, že p. M. (údajný subdodávateľ dodávateľa uvedeného na faktúrach) nebol oprávnený konať za dodávateľskú spoločnosť. Ako svedok tvrdil, že vykonal stavebné a murárske práce, kúrenie, dodanie sanity v budove fitnes centra IRON CLUB, s.r.o., (tieto vykonala spoločnosť AVA GROUP, s.r.o., Košice), fyzicky živnostníci, ktorých mená si nepamätá, od nich spoločnosť AVA GROUP, s.r.o., obdŕžala faktúry a následne táto spoločnosť fakturovala žalobcovi. Svoje tvrdenia ako svedok nepreukázal žiadnym dokladom, žalobca svoje právo klásť mu otázky pri ústnom pojednávaní nevyužil a na jeho výsluchu sa nezúčastnil. Správca dane a žalovaný vo veci postupovali v súlade so zákonom, správne zistili skutkový stav, vec správne právne posúdili a aj súd je toho názoru, že transakcie deklarované účtovnými dokladmi v preverovaných spoločnostiach na strane dodávateľov i odberateľa žalobcu nenesú znaky základných obchodných princípov a podporujú správnosť názoru správcu dane o fiktívnosti obchodov. Súdu nedá poukázať na to, že žalobca v žalobe v podstate ničím relevantným nespochybnil závery správcu dane, ktorý nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o fakturovanom zdaniteľnom obchode, pretože iba samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, ešte nezakladá právo na odpočítanie dane. Technicky je totiž možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Hodnotenie dôkazov však neznamená mechanické preberanie informácií či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených ako faktov. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010

rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011), ktorého argumentáciou uvedenou vyššie si najvyšší súd pomohol. Všetky tieto skutočnosti vedú k záveru o tom, že žalobca nepreukázal zákonné predpoklady na odpočítanie dane. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p). Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 vety druhej O.s.p.

§ 219ods.

1, 2 O.s.p. potvrdil. Rozhodnutia žalovaného a správcu dane obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 246cveta prvá O.s.p.

a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže v odvolacom konaní nebol úspešný. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.