2 v spojení s § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zrušil rozhodnutie odporcu (ďalej aj „Centrum“), vec mu vrátil na ďalšie konanie a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Napadnutým rozhodnutím odporca navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytnutie právnej pomoci s poukazom na § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z.z.“). Odporca tak rozhodol z dôvodu, že nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu, čím žiadateľ nesplnil jednu z troch kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že predmetné rozhodnutie odporcu je potrebné zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k zrejmej bezúspešnosti. Prvostupňový súd označil ako spornú skutočnosť v prejednávanej veci otázku posúdenia, či vo veci vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves sp. zn. 10C/90/2010 možno vo vzťahu k dovolaniu navrhovateľa konštatovať zrejmú bezúspešnosť. Odporca argumentoval skutočnosťou, že žiadateľ o poskytnutie právnej pomoci neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by zakladali dôvodnosť dovolania. Podmienky prípustnosti dovolania upravuje Občiansky súdny poriadok v § 236, § 237 a v § 238. Ak nie je dovolanie prípustné
p., musí dovolací súd skúmať, či dovolaním napadnuté rozhodnutie nie je zaťažené niektorou z vád
Ak zistí, že rozhodnutie trpí takou vadou, toto rozhodnutie zruší. Na základe uvedených tvrdení má krajský súd za to, že neobstojí zistenie odporcu, že navrhovateľ v konaní o žiadosti na priznanie nároku na právnu pomoc neuviedol žiadnu zo skutočností zakladajúcich dôvodnosť ním podaného dovolania. V neposlednom rade prvostupňový súd uvádza, že pre nenaplnenie požiadavky § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z. z. nestačí, ak zrejmú bezúspešnosť sporu nemožno vylúčiť, ale je nevyhnutné, aby bezúspešnosť sporu žiadateľa bola tak jednoznačná, že je zrejmá už na základe zbežného posúdenia veci. V opačnom prípade ide len o možnú bezúspešnosť sporu, ktorá sama o sebe nevylučuje žiadateľa z nároku na poskytnutie právnej pomoci. Krajský súd prízvukuje, že je potrebné mať na zreteli, že rozhodovanie o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci predstavuje obmedzenie práva na súdnu a inú právnu pomoc garantovaného ústavou, preto je nanajvýš nutné brať do úvahy článok 13 Ústavy Slovenskej republiky tak, aby do tohto práva bolo zasiahnuté skutočne len v nevyhnutnej miere a vždy v súlade so zákonom. Krajský súd uložil odporcovi povinnosť opätovne posúdiť žiadosť žiadateľa, a to z hľadiska splnenia podmienok stanovených v § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. II. Proti tomuto rozsudku podal odporca odvolanie v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., § 250l ods. 2 O.s.p.). Žiadal rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenie veci
2 písm. a/ O.s.p. Odporca v odvolaní namieta skutočnosť, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťou oneskoreného podania opravného prostriedku navrhovateľa zo dňa 07.09.2013.
odporcu bolo napadnuté rozhodnutie odporcu doručené navrhovateľovi dňa 09.08.2013 a lehota na podanie odvolania uplynula dňa 24.08.2013. Odporca podotýka, že krajský súd sa skutočnosťami a okolnosťami doručenia rozhodnutia odporcu navrhovateľovi v priebehu konania intenzívne zaoberal, avšak v odôvodnení rozsudku len stroho konštatoval, že navrhovateľ podal opravný prostriedok včas. Prvostupňový súd sa vôbec nezmienil, ako došiel k tomuto záveru a ako posúdil doručenie rozhodnutia odporcu navrhovateľovi. Odporca má za to, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil. III. Navrhovateľ využil svoje právo, k odvolaniu odporcu sa písomne vyjadriť. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie odporcu zamietol. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu argumentuje tým, že
1 písm. a/, b/, c/ zákona č. 327/2005 Z.z. boli splnené všetky tri podmienky na poskytnutie právnej pomoci, no nestalo sa tak. Navrhovateľ má za to, že postupom Centra bol ukrátený na svojich právach. Centrum porušilo § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. Navrhovateľ k doručeniu rozhodnutia Centra uvádza, že opravný prostriedok zo dňa 07.09.2013 nebol Centru vrátený ako neprevzatá zásielka, naopak zásielku prevzal navrhovateľ v zákonnej úložnej lehote a v zákonnej lehote podal opravný prostriedok.
navrhovateľa bolo preukázané, že v čase doručovania sa v mieste doručenia nezdržiaval. Navrhovateľ následne poukazuje na bežnú prax súdov v prípadoch, že zásielky sú adresátom vyzdvihnuté v úložnej lehote, ktorá preto existuje a lehota na podanie opravných prostriedkov je dodržaná.
Centra však úložná lehota prestala existovať. Argumentácia odporcu je
navrhovateľa zavádzajúca, v rozpore s príslušnými ustanoveniami O. s. p., správneho poriadku, predpismi pošty a so súdnou praxou. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. s použitím § 246c O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní odporcu (§ 212 ods. 1 O.s.p. s použitím § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.
1 a ods. 2 O.s.p. konanie sa začína na návrh, ktorým je opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu. Návrh sa podáva na príslušnom súde v lehote tridsiatich dní od doručenia rozhodnutia, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje niečo iné. Návrh je podaný včas aj vtedy, ak bol podaný v lehote na orgáne, ktorý vydal rozhodnutie. Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o opravnom prostriedku alebo ak obsahuje nesprávne poučenie, možno ho napadnúť do šiestich mesiacov od jeho doručenia.
5 zákona č. 327/2005 Z.z., centrum rozhodne o žiadosti do 30 dní od doručenia žiadosti, ktorá spĺňa náležitosti
odseku 1; túto lehotu nemožno predĺžiť. Proti rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na príslušný krajský súd; o tomto centrum žiadateľa náležite poučí v odôvodnení rozhodnutia.
1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „správny poriadok“) dôležité písomnosti, najmä rozhodnutia, sa doručujú do vlastných rúk adresátovi alebo osobe, ktorá sa preukáže jeho splnomocnením na preberanie zásielok.
2 správneho poriadku ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržiava, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že písomnosť príde znovu doručiť v určený deň a hodinu. Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do troch dní od uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp.zn. II. ÚS 65/2010-49 zo dňa 27. októbra 2010 uviedol, že „... Využitie fikcie doručenia
poslednej vety citovaného ustanovenia § 24 ods. 2 správneho poriadku prichádza do úvahy iba v prípade splnenia všetkých týmto ustanovením stanovených zákonných predpokladov, t.j. preukázanie skutočnosti, že adresát zásielky určenej do vlastných rúk sa v čase jej doručovania v mieste doručovania aj skutočne zdržoval, a teda mal aj reálnu možnosť dozvedieť sa o pokusoch poštového doručovateľa predmetnú zásielku mu doručiť (napr. stanovisko uverejnené v periodiku Zo súdnej praxe č. 4/2001), tiež preukázanie, že poštový doručovateľ dodržal postup pri doručovaní zásielky adresovanej do vlastných rúk, pretože ak napr. poštový doručovateľ po prvom neúspešnom doručovaní zásielky určenej do vlastných rúk zásielku ihneď uložil na pošte bez toho, aby sa pokúsil ju doručovať opakovane po tom, ako o tom adresáta vhodných spôsobom upovedomil, nemôže dôjsť k naplneniu zákonných podmienok na uplatnenie fikcie doručenia (napr. Výber rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu 1/1971, Zborník stanovísk, správ a rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu č. 52/1996). Obdobne, ak doručenka zásielky určenej adresátovi do vlastných rúk, ktorá bola uložená na pošte, obsahuje iba jeden podpis poštového doručovateľa, nemá povahu verejnej listiny, pretože neobsahuje všetky predpísané náležitosti (C.H. BECK č. RNs C 155/2001). V prípade náhradného doručovania je uvedeným ustanovením konštruovaná právna fikcia, že účinky doručenia písomnosti nastanú ex lege po uplynutí stanovenej doby aj voči tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal. Právna fikcia je právno-technický postup, pomocou ktorého sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli iba z konštatovania faktu. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia, ako nástroj odmietnutia reality právom, je nástrojom výnimočným, striktne určeným pre naplnenie tohto jedného z hlavných ústavných postulátov právneho poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej istoty), musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti splnené, súd nie je oprávnený naplnenie fikcie konštatovať. V zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy možno štátnu moc uplatňovať len v prípadoch a stanovených medziach spôsobom, ktorý ustanoví zákon (m.m. I. ÚS 119/07).“ Najvyšší súd preskúmal rozhodnutie a postup krajského súdu v intenciách podaného odvolania, t.j. najvyšší súd skúmal včasnosť podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu odporcu. Z obsahu administratívneho spisu senát odvolacieho súdu zistil a zároveň má za preukázané, že odporca doručoval napadnuté rozhodnutie sp.zn. 5708/2013 Ev.č. 34095/2013 zo dňa 01.08.2013 prostredníctvom pošty a poštového doručovateľa. Prvý neúspešný pokus o doručenie zásielky s výzvou o opakované doručenie bol vykonaný dňa 05.08.
1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu odporcu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny
1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
l O.s.p. v spojení s § 246c ods. l veta prvá O.s.p., § 250l ods. 2 O.s.p. a § 250k ods. l O.s.p. Navrhovateľ bol v konaní úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov odvolacieho konania priznal, avšak z obsahu spisu najvyšší súd zistil, že navrhovateľovi trovy v odvolacom konaní nevznikli, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.