1 O.s.p. zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. V rozsudku poukázal na ustanovenia § 89, § 91 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok ako aj na § 1a písm. e/, § 95 ods. 1, 3 a 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v súlade územných finančných orgánov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.") a uviedol, že vzhľadom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky preskúmal krajský súd daňovú exekučnú výzvu, ktorá podlieha súdnemu prieskumu, aj keď v obmedzenom rozsahu. Z administratívneho spisu pre krajský súd vyplynulo, že uznesením Okresného súdu Prešov sp.zn. 3R/8/2010 zo dňa 05.01.2011 bolo voči žalobcovi začaté reštrukturalizačné konanie. Uznesením sp.zn. 3R/8/2010 zo dňa 13.01.2011 bola povolená reštrukturalizácia žalobcu s tým, že uznesením sp.zn. 3R/8/2010 zo dňa 04.08.2010 okresný súd povolil reštrukturalizáciu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.08.2011. Daňový nedoplatok, ktorý správca dane vymáhal v daňovom exekučnom konaní vznikol na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Daňového úradu Prešov č. 9714301/5/543138/2012 zo dňa 24.05.2012, ktorým bol určený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 24 814,14 € a to postupom
6 zákon č. 511/1992 Zb.
pomôcok. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.06.2012 a vykonateľnosť dňa 17.07.
žalobcu pohľadávku prihlásiť do povolenej reštrukturalizácie. Nakoľko tak neurobil, zaniklo jeho právo túto pohľadávku vymáhať.
názoru krajského súdu správca dane prihlasuje do reštrukturalizácie takú pohľadávku, ktorá vznikla pred začatím reštrukturalizácie a je známa jej výška a právny dôvod jej vzniku. Ide o pohľadávku, ktorá predstavuje nezaplatenú sumu dane
podaného daňového priznania alebo hlásenia alebo je vyrubená správcom dane. V danom prípade až ukončením procesu určenia dane
pomôcok, ku ktorému došlo
13 zákona č. 511/1992 Zb. a prerokovaním protokolu o určení dane
pomôcok dňa 29.12.2011, bola zistená daňová pohľadávka vo výške 24 814,14 €. Následne správca dane vydal platobný výmer č. 9714301/5/54138/2012 zo dňa 24.05.2012, ktorým určil rozdiel dane vo výške
pomôcok, ktorý bol ukončený dňa 29.12.
názoru žalobcu nebola ukončená do jedného roka od začatia. Námietka žalobcu tak, ako bola sformulovaná v žalobe, nebola uvedená v odvolaní proti daňovej exekučnej výzve. Žalobca v odvolaní proti daňovej exekučnej výzve argumentoval len tým, že v čase kontroly nemal k dispozícii účtovné doklady, ktoré mali byť
jeho vyjadrenia zadržané účtovníčkou. Ku dňu podania odvolania proti daňovej exekučnej výzve už týmito dokladmi disponoval, preto navrhoval vykonať opakovanú daňovú kontrolu. Nakoľko žalobca námietku tak, ako ju sformuloval v žalobe neuviedol aj v odvolaní proti daňovej exekučnej výzve, s poukazom na § 91 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a v o zmene niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok") sa na túto námietku neprihliada. Ďalej krajský súd uviedol, že daňovú exekučnú výzvu možno preskúmať iba v rozsahu dôvodov
5 daňového poriadku, pričom musí ísť o také okolnosti, ktoré nastali po nadobudnutí právoplatnosti exekučného titulu. V tomto konaní sa nepreskúmava zákonnosť exekučného titulu, opačný výklad by viedol k duplicitnej možnosti súdneho prieskumu zákonnosti exekučného titulu i v štádiu exekučného konania, čo je v rozpore s princípom subsidiarity, ktorý pri prechode do ďalšej právnej ochrany, počíta s vyčerpaním právneho prostriedku nápravy v predchádzajúcom štádiu. Z obsahu administratívneho spisu zároveň vyplynulo, že žalobca nevyčerpal možnosť súdneho prieskumu zákonnosti exekučného titulu, keď napriek tomu, že proti rozhodnutiu - platobnému výmeru, ktorým mu bol určený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2009,
pomôcok mohol podať odvolanie, odvolanie nepodal a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.06.2012 a vykonateľnosť dňa 17.07.2012. II. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby odvolací súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 3S/40/2013-46 zo dňa 23.05.2014 tak, že rozhdontuie žalovaného spolu s daňovou exekučnou výzvou zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca je toho názoru, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, ďalej krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 24/2010 zo dňa 29.06.2010 a uviedol, že skutočnosť, že daňová kontrola neskončila v zákonnom stanovenej lehote je jednoznačná. Tým, že nedisponoval požadovanými dokladmi, mu nemôže byť dávané za vinu. Väzba účtovníčky a jej zadržiavanie je
žalobcu dostatočným argumentom za jeho nezavinený stav. Daňová kontrola sa mala začať dňa 19.10.2010 a skončiť sa mala dňa 19.10.2011. Nedodržanie lehoty na vykonanie daňovej kontroly je otázka právneho posúdenia z pohľadu správcu dane ako aj súdu.
1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutie je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca teda vychádza z toho, že daňová exekučná výzva je preskúmateľná v prípade existencie dvoch možných situácii ak nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného daňového nedoplatku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, resp. sú iné dôvody, pre ktoré je daňová exekúcia neprípustná. V prvom rade mal správca dane postupovať zákonne a teda dodržať lehotu na vykonanie daňovej kontroly. Ak si aj súd vyložil ustanovenie § 76 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. tak, že podmienkou pre uplatnenie tohto revízneho ustanovenia je existencia okolnosti, ktorá nastala po právoplatnosti exekučného titulu, má za to, že uvedená vada ohľadom nedodržania lehoty pre vykonanie daňovej kontroly spadá minimálne pod písm. b/ ustanovenia § 76 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., nakoľko uvedená skutočnosť je iným dôvodom, pre ktorý je daňová exekúcia neprípustná.
žalobcu je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením vychádza zo skutočností zistených počas daňovej kontroly, ktorá bola nezákonná. V súvislosti s momentom vzniku pohľadávky trvá žalobca na doterajších stanoviskách a má za to, že daňovú pohľadávku nie je možné vymáhať v dôsledku právoplatne skončenej reštrukturalizácie v spojení s jej neprihlásením do uvedenej povolenej reštrukturalizácie zo strany správcu dane. Nakoľko išlo o daň z príjmu fyzických osôb za rok 2009 vznikla daňová pohľadávka dňa 01.01.2010 a daňovým nedoplatkom sa stala splatnosťou a to 01.04.2010. vzhľadom k tomu, že daňová pohľadávka vznikla 01.01.2010 bol správca dane povinný prihlásiť túto pohľadávku do povolenej reštrukturalizácie, ktorá bola povolená približne rok po vzniku pohľadávky. Správca dane si túto povinnosť nesplnil a preto zaniklo jeho právo vymáhať pohľadávku. Žalobca poukázal na ustanovenia § 95 ods. 1, § 95a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb., § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z.z."), § 84 ods. 1 písm. g/ daňového zákona a uviedol, že správca dane má byť ten, kto si bude plniť svoje povinnosti riadne a včas. Potom, ako mu bolo rozhodnutie o povolení reštrukturalizácie doručené, mal svoju pohľadávku prihlásiť. Žalobca sa nestotožňuje s názorom krajského súdu, že správca dane výšku pohľadávky nepoznal v rozhodnom čase na prihlásenie pohľadávky, pričom túto zistil až na základe vydaného protokolu o určení dane
pomôcok dňa 29.12.2011. Správca dane počas daňovej kontroly žiadne skutočnosti nezistil, nakoľko žalobca nedisponoval potrebnými dokladmi.
žalobcu správca dane mohol určiť daň
pomôcok alebo iných dostupných prostriedkov. Správca dane navyše svojím postupom obišiel obsah a účel zákona č. 7/2005 Z.z. Pohľadávku za účelom jej kvantifikácie bolo možné včas a riadne určiť tak, aby si ju správca dane mohol prihlásiť do povolenej reštrukturalizácie. Správca dane nebol oprávnený k vymáhaniu akejkoľvek pohľadávky, nakoľko žiadnou zákonnou nedisponoval, táto neexistovala a ak by aj dočasne existovala, následne zanikla v dôsledku úspešnej reštrukturalizácie. Žalobca v odvolaní poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sž/90/2002 zo dňa 26.11.2002, sp.zn. 6Sžf/31/2011 zo dňa 25.01.2012, sp.zn. 2Sžf/41/2011 zo dňa 13.06.2012, sp.zn, 4Sžf/24/2010 zo dňa 15.02.2011 a nález ÚS ČR sp.zn. IV.ÚS 1241/12 zo dňa 13.03.
pomôcok. Daňový úrad Prešov vydal dňa 24.05.2012 platobný výmer č. 9714301/5/543138/2012, ktorým
4 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 2 daňového poriadku, určil daňovému subjektu - žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 24 814,14 €. Správca dane evidoval ku dňu 13.11.2012 daňový nedoplatok vo výške 24 814,14 € na základe právoplatného rozhodnutia č. 9714301/5/543138/
2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.).
5 zákona č. 511/1992 Zb. (procesný predpis účinný v rozhodujúcom období - v čase začatia daňovej kontroly) do 15 dní odo dňa doručenia daňovej exekučnej výzvy môže daňový dlžník podať u správcu dane odvolanie, ak
511/1992 Zb. rozhodnutie o odvolaní musí obsahovať odôvodnenie, ak sa v ňom nevyhovuje odvolaniu v plnom rozsahu. V odôvodnení sa musí odvolací orgán vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní.
ods.4 daňového poriadku (procesný predpis účinný v čase vydania exekučnej výzvy) odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí.
6 daňového poriadku odvolanie musí byť odôvodnené, pričom na neskôr uplatnené dôvody sa neprihliada. Na rozhodovanie o odvolaní sa vzťahujú ustanovenia § 72 až 74.
5 daňového poriadku do 15 dní odo dňa doručenia daňovej exekučnej výzvy môže daňový dlžník podať u správcu dane odvolanie, ak
ods.3 daňového poriadku ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na daňové exekučné konanie začaté
doterajších predpisov. VII. Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie žalovaného č. 1100303/1/16133-96788/2013/5081 zo dňa 28.02.2013, ktorým žalovaný potvrdil daňovú exekučnú výzvu č. 9700501/5/3516942/2012/Korm zo dňa 27.11.2012 a ktorou bol žalobca ako účastník daňového exekučného konania vyzvaný na zaplatenie daňového nedoplatku vo výške 24 814,14 €, potvrdil. Najvyšší súd považuje za potrebné poukázať na zmenu v judikatúre súdov vo vzťahu k daňovej exekučnej výzve. Len donedávna bol zastávaný ten právny názor, že daňová exekučná výzva je len procesným rozhodnutím, ktoré nepodlieha preskúmavaniu zákonnosti v správnom súdnictve. Vzhľadom na všeobecný posun k stále sa zužujúcemu výkladu § 248 O.s.p. je nutné tento názor prehodnotiť a prihliadnuť na hybridnú povahu daňovej exekučnej výzvy. Daňová exekučná výzva opúšťa charakter procesného rozhodnutia, a to vzhľadom na jej následky v hmotnoprávnej rovine. Teda, nielenže zakladá určitý vzťah medzi povinným a správcom dane, ale fakticky mení aj rozsah práv povinného k určitým zložkám jeho majetku, jeho vlastníctva. Daňovou exekučnou výzvou sa totiž, bez ohľadu na reakciu povinného subjektu ukladá tiež zákaz nakladania s majetkom, na ktorý chce správca dane uplatniť výkon daňovej exekúcie, ak sa zákaz nakladať s jeho majetkom neuložil už
2, a upozornenie, že daňový dlžník je povinný umožniť správcovi dane vykonať súpis hnuteľného majetku (§ 76 ods. 2 písm. i/ zákona č. 511/1992 Zb.). Práve toto obmedzenie dispozičného práva povinného subjektu vo vzťahu k jeho majetku je zásahom do vlastníckeho práva, teda práva s priznanou osobitnou ochranou nielen na úrovni vnútroštátnej (čl. 20 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky), ale aj medzinárodnej (čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 Charty základných práv Európskej únie). Nemožno odhliadnuť ani od postavenia, ktoré má povinný v exekúcii vedenej
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „exekučný poriadok"), ktorý má možnosť sa proti výkonu exekúcie vedenej rovnako na podklade právoplatných a vykonateľných exekučných titulov (§ 41 a nasl. exekučného poriadku) brániť priamo prostredníctvom súdu, ako nestranného a nezávislého orgánu štátnej moci. Daňová exekučná výzva podlieha len v obmedzenom rozsahu súdnemu prieskumu zákonnosti. Jej zákonnosť možno preskúmať iba v rozsahu dôvodov
5 písm. a/ a b/ daňového poriadku, pričom
názoru najvyššieho súdu ide o také okolnosti, ktoré nastali až po nadobudnutí právoplatnosti exekučného titulu. Opačný výklad by viedol k duplicitnej možnosti súdneho prieskumu zákonnosti exekučného titulu i v štádiu exekučného konania, čo je v rozpore s princípom subsidiarity, ktorý pri prechode do ďalšej úrovne právnej ochrany (§ 247 ods. 2 O.s.p.), počíta s vyčerpaním právneho prostriedku nápravy v predchádzajúcom štádiu jeho vymáhateľnosti. Daňový úrad Prešov vydal dňa 24.05.2012 platobný výmer č. 9714301/5/543138/2012, ktorým
4 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 2 daňového poriadku určil daňovému subjektu - žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 24 814,14 € prostredníctvom pomôcok, nakoľko žalobca nepredložil správcovi dane potrebné doklady. Nakoľko správca dane evidoval ku dňu 13.11.2012 daňový nedoplatok vo výške 24 814,14 € na základe právoplatného rozhodnutia č. 9714301/5/543138/2012, začal tento daňové exekučné konanie vydaním rozhodnutia zo dňa 13.11.2012. Exekučným titulom bol vykonateľný výkaz daňových nedoplatkov č. 9714301/5/1861442/2012 zo dňa 19.07.2012, ktorý bol zostavený z údajov evidencie daní daňového dlžníka. Následne správca dane vydal daňovú exekučnú výzvu č. 9700501/5/3516943/2012/Korm zo dňa 27.11.2012, ktorou vyzval daňového dlžníka na zaplatenie daňového nedoplatku. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného nevyplýva, že by žalobca osvedčil, že vyčerpal možnosť súdneho prieskumu zákonnosti exekučného titulu, a teda žalobca zároveň neosvedčil, že po nadobudnutí právoplatnosti exekučného titulu v danej veci nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného daňového nedoplatku alebo ktoré by bránili jeho vymáhateľnosti a neosvedčil ani, že sú tu iné dôvody, pre ktoré by bola daňová exekúcia neprípustná. Zároveň súd uvádza, že proti platobnému výmeru, ktorým mu bol určený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009
pomôcok, mohol podať odvolanie, čo však nepodal. K námietke žalobcu, že správca dane si mal pohľadávku uplatniť počas reštrukturalizácie, kedy si správca dane mohol rozdiel dane z príjmov fyzických osôb vypočítať taktiež
pomôcok, sa odvolací súd prikláňa k názoru krajského súdu, že pohľadávka vo výške 24 814,14 € vznikla až na základe zistení z procesu určenia dane
pomôcok. Z administratívneho spisu je zrejmé, že do dňa 07.09.2011 neboli žalobcom predložené doklady a preto bol dňa 27.09.2011 spísaný záznam č. 28812/2011/Bla o určení dane
pomôcok. Je preto jednoznačné, že daňová pohľadávka vznikla po skončení reštrukturalizácie, ktorá bola ukončená dňa 11.08.2011 na základe právoplatného uznesenia Okresné súdu Prešov sp.zn. 3R/8/2010 zo dňa 04.08.
4 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 2 daňového poriadku určil daňovému subjektu - žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 24 814,14 €. V danom prípade je irelevantné, že protokol bol vyhotovený až dva dni po ukončení daňovej kontroly, nakoľko zo strany správcu dane išlo jednoznačne o aktívne plnenie zákonom stanovených povinností, kedy niekoľkokrát vyzýval žalobcu na predloženie dokladov. Rozhodujúcou skutočnosťou pri posúdení dĺžky daňovej kontroly je aj skutočnosť, či kontrolovaný subjekt bol súčinný pri daňovej kontrole. Najvyšší súd tiež poukazuje na skutočnosť, ktorú už uviedol aj krajský súd, že žalobca námietku na nedodržanie lehoty na vykonanie daňovej kontroly neuviedol v odvolaní proti daňovej exekučnej výzve. Keďže žalobca námietku tak, ako ju sformuloval v žalobe neuviedol aj v odvolaní proti daňovej exekučnej výzve, s poukazom na ust. § 91 ods. 6 daňového poriadku na takúto námietku v štádiu súdneho prieskumu zákonnosti už nemožno prihliadnuť a to vzhľadom na koncentračnú zásadu vyplývajúcu z citovaného ustanovenia daňového priadku. VIII. Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby vyhovel odvolaniu žalobcu, nakoľko konanie pred správnym orgánom bolo súladne so zákonom a krajský súd postupoval vecne správne, keď žalobu zamietol
1 O.s.p. Odvolací súd sa stotožnil s právnou argumentáciou krajského súdu ako aj doplnil niektoré skutočnosti, na základe ktorých potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu. Vychádzajúc z uvedeného a s ohľadom na to, že vznesené odvolacie námietky neboli spôsobilé na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
2 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p., keďže žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.