1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. a iné prerokoval na neverejnom zasadnutí
c/ Tr. por. dovolanie obvineného Q. X. sa o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Zvolen z 2. júla 2014 sp. zn. 5 T 82/2014 bol obvinený Q. X. uznaný za vinného zo zločinu krádeže
1, ods. 4 Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. e/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody
1 Tr. zák. na skutkovom základe, že dňa
4 Tr. zák. za použitia § 37 písm. h/, písm. m/, § 38 ods. 2, ods. 4, § 41 ods. 2, § 42 ods. 1, § 46 Tr. zák. k súhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 4 (štyri) mesiace, pričom na výkon uloženého trestu bol
2 písm. b/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
1, ods. 2 Tr. zák. bol obvinenému uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 5 (päť) rokov.
2 Tr. zák. súd zrušil výrok o treste uložený obvinenému rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 2 T 64/2014 z
2 Tr. zák. súd zrušil aj výrok o treste uložený obvinenému rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 22 T 204/2013 zo
1 Tr. por. bol obvinený zaviazaný nahradiť poškodeným T. T. a H. T.kodu vo výške 1.335,94 Eur.
2 Tr. por. boli poškodení T. T. a H. T. so zvyškom nárokov na náhradu škody odkázaní na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obvinený Q. X. ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice o hlavnom pojednávaní (č.l. 183), ktoré odôvodnil osobitným podaním prostredníctvom svojej obhajkyne, došlým na súd prvého stupňa 16. júla 2014 (č.l. 185). V dôvodoch odvolania uviedol, že skutky nespáchal a necíti sa byť vinným. Jeho vina nebola vykonaným dokazovaním nepochybne preukázaná. Vytýkal súdu prvého stupňa, že ho uznal za vinného iba na základe nepriamych dôkazov (pachovej stopy a vzorky DNA), ktoré bez ďalšieho nedali jasný logický, presvedčivý a vierohodný záver o tom, že skutku sa dopustil. Namietal, že orgány činné v trestnom konaní neuniesli dôkazné bremeno, súd mal preto rešpektovať zásadu „in dubio pro reo“ a oslobodiť ho. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu a trestné stíhanie zastaviť. Odvolanie podal aj samotný obvinený (č.l. 196-197), ktoré adresoval krajskému súdu. V jeho dôvodoch znovu poukázal, že okresný súd jeho vinu založil iba na dvoch nepriamych dôkazoch. V tejto súvislosti namietal, že pachová stopa mohla byť do bytu dovezená kýmkoľvek a stopa DNA mohla byť taktiež na vchodové dvere zanesená ktoroukoľvek inou osobou. Okrem toho namietal právnu kvalifikáciu skutku, pričom konanie malo byť kvalifikované iba
2 písm. a/ Tr. zák., nakoľko bola spôsobená iba malá škoda. Záverom svojho odvolania navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a domáhal sa oslobodenia spod obžaloby, alternatívne navrhoval zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby konanie prekvalifikoval zo zločinu na prečin. Na základe včas podaného odvolania vo veci rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v zmysle § 317 Tr. por. na verejnom zasadnutí 9. októbra 2014 uznesením pod sp. zn. 2 To 92/2014 odvolanie obvineného Q. X.
por. ako nedôvodné zamietol. Rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
1 písm. i/ Tr. por. zopakoval námietky proti právnej kvalifikácii.
rozsudku súdu prvého stupňa mal spôsobiť poškodeným malú škodu, a preto jeho konanie malo byť kvalifikované iba ako prečin krádeže
2 písm. a/ Tr. zák. Poukazoval pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 47/2010, kde sa konštatuje : „Posúdenie predmetného skutku ako trestného činu krádeže
1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., keď vlámanie bolo pričítané obvinenému ako závažnejší spôsob konania, je v rozpore s ustanovením § 38 ods. 1 Tr. zák. (na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu nemožno prihliadnuť ako na poľahčujúcu či priťažujúcu okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby). V tomto smere je relevantný právny názor, že ust. § 212 ods. 4 písm. b/ Tr. zák. je vradený do právnej normy vcelku nelogicky .... V zmysle § 122 ods. 4 Tr. zák. závažnejším spôsobom konania je aj vlámanie. Skutková podstata trestného činu krádeže
2 písm. a, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. je preto v podstate nepoužiteľná, lebo páchateľ spácha trestný čin vlámaním a pre použitie vyššej trestnej sadzby sa mu pripočíta znovu vlámanie, čo nie je možné aplikovať; v tomto smere sa javí rozpornosť právnej normy.“ Napokon poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. septembra 2014 sp. zn. 5 To 54/2014, kde bol identický skutok právne kvalifikovaný ako prečin krádeže
2 písm. a/ Tr. zák. a krajský súd použitú právnu kvalifikáciu nijako nespochybnil. S poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia má za to, že v jeho prípade došlo k porušeniu zákona v jeho neprospech, keďže napriek ustálenej judikatúry mu bol uložený prísnejší trest. Dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por. považuje preto za naplnený. Pre úplnosť znovu namietal, že rozsudok vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a prvostupňový súd mal rešpektovať zásadu „in dubio pro reo“ a oslobodiť ho spod obžaloby. Záverom svojho mimoriadneho opravného prostriedku navrhol vysloviť, že napadnutým rozsudkom v spojení s uznesením krajského súdu bol porušený zákon v jeho neprospech, požadoval zrušiť obe rozhodnutia a prikázať súdu prvého stupňa, aby vec znovu prerokoval a rozhodol. V zmysle § 388 ods. 2 Tr. por. navrhoval prikázať vec inému súdu toho istého druhu a stupňa. Predseda senátu súdu prvého stupňa v súlade s ustanovením § 376 Tr. por. doručil rovnopis dovolania ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté, s upozornením, že sa môžu v lehote, ktorú im určil, k dovolaniu obvineného vyjadriť. Uvedenú možnosť využil iba prokurátor, ktorý vo svojom vyjadrení z 27. apríla 2015 (č.l. 233-234) uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že skutok spáchal obvinený a svojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty zločinu krádeže
1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. e/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody
1 Tr. zák. Na podporu svojho vyjadrenia poukázal na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. Tpj 78/2011 (stanovisko č. 116 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit č. 6/2012). Vzhľadom k tomu navrhol dovolanie obvineného
c/ Tr. por. odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu (§ 369 ods. 2 písm. b/, § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.) a spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.). Zároveň však zistil, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.). Najvyšší súd Slovenskej republiky opakovane vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení súdov a predstavuje výnimočné prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, ktorá zásada je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Táto výnimočnosť je vyjadrená práve obmedzenými možnosťami pre podanie dovolania, aby sa širokým uplatňovaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia. Dovolanie preto možno podať iba z dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 371 Tr. por., pričom dôvod dovolania sa musí vždy uviesť (§ 374 ods. 2 Tr. por.). Dovolací súd je viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením (§ 385 ods. 1 Tr. por.) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Právne fundovanú argumentáciu má zaistiť práve povinné zastúpenie obvineného obhajcom - advokátom. V predmetnej veci, ako už bolo vyššie uvedené, obvinený Q. X. uplatnil dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por.,
ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu je potom možné namietať, že skutok, zistený súdom v pôvodnom konaní, bol nesprávne kvalifikovaný ako určitý trestný čin, hoci išlo o iný trestný čin alebo nešlo o žiadny trestný čin. Popri týchto chybách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, možno tiež namietať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie, pod ktorými treba rozumieť právne posúdenie iných skutkových okolností, ktoré majú význam z hľadiska hmotného práva. Z dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že vo vzťahu k zistenému skutku možno dovolaním namietať iba právne pochybenia. Dovolací súd nie je oprávnený v dovolacom konaní preskúmavať postup súdov nižšieho stupňa pri dokazovaní a hodnotení dôkazov, ale vychádza iba z konečných skutkových zistení urobených súdmi nižšieho stupňa a v nadväznosti na súdmi nižšieho stupňa ustálené skutkové zistenia posudzuje správnosť aplikovaného hmotnoprávneho posúdenia. Tieto skutkové zistenia nemôže zmeniť. Dovolací súd totiž nie je akousi treťou inštanciou, ktorá by znovu preskúmavala skutkový stav, pretože ťažisko dokazovania spočíva v konaní na súde prvého stupňa, ktorého skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať iba odvolací súd v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku. Z vyššie uvedeného vyplýva, že východiskom pre existenciu dovolacieho dôvodu
1 písm. i/ Tr. por. sú skutkové zistenia v právoplatne ukončenom konaní vyjadrené v tzv. skutkovej vete výroku rozhodnutia vo veci samej, prípadne i ďalšie súdom zistené okolnosti relevantné z hľadiska noriem hmotného práva (predovšetkým trestného, ale aj iných právnych odvetví). V posudzovanej veci obvinený Q. X. v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v prvom rade namietal nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku v napadnutom rozhodnutí, pretože skutok bol právne kvalifikovaný ako zločin krádeže, hoci krádežou bola spôsobená iba malá škoda, pričom mal byť posúdený iba ako prečin krádeže
212 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. Na podporu svojej argumentácie poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 47/2010, ako aj na rozhodnutia iných súdov, ktoré riešili obdobnú trestnú činnosť. Po formálnej stránke tieto námietky obvineného bolo možné podradiť pod uplatnený dovolací dôvod. Napriek tomu jeho argumentáciu dovolací súd nepovažuje za dôvodnú, nakoľko je založená na jeho nesprávnom výklade ustanovení Trestného zákona. V tejto súvislosti dovolací súd dáva do pozornosti stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uverejnené pod č. 116 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (zošit č. 6/2012), ktoré bolo prijaté práve pre rozdielny výklad v otázke právnej kvalifikácie skutku vykazujúceho znaky jednočinného súbehu trestného činu krádeže spáchaného vlámaním
zák. a trestného činu poškodzovania cudzej veci
zák. Z uvedeného stanoviska vyplýva, že v prípadoch, kde si páchateľ prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní, spôsobí tak malú škodu a spácha čin vlámaním, naplní zákonné znaky zločinu krádeže
1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. pri použití § 138 písm. e/ Tr. zák. Takéto posúdenie činu jeho podradením pod kvalifikovanú skutkovú podstatu je v pomere špeciality ku kvalifikácii skutku
2 písm. a/ Tr. zák., ktorá sa použije len vtedy, ak páchateľ krádežou vlámaním nespôsobí ani malú škodu (§ 125 ods. 1 Tr. zák.). Faktom zostáva, ako na to poukázal aj obvinený vo svojom dovolaní, že napriek vyššie citovanému stanovisku prax súdov pri rozhodovaní o jednočinnom súbehu trestných činov krádeže spáchaných vlámaním a porušovania domovej slobody bola rozdielna. Práve preto bolo na zasadnutí trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 9. decembra 2014 prijaté stanovisko pod sp. zn. Tpj 53/2013 na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovení Trestného zákona (uverejnené pod č. 11 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit č. 2/2015). Z uvedeného stanoviska vyplýva, že ak je spáchaný trestný čin krádeže vlámaním (§ 122 ods. 4 Tr. zák.) a zmocnením sa cudzej veci je spôsobená malá škoda, ide o naplnenie zákonných znakov trestného činu krádeže
1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. Jednočinný súbeh s trestným činom porušovania domovej slobody
1 Tr. zák. je možný, je však vylúčená možnosť posúdenia predmetného skutku aj
odseku 2 písm. a/ tohto ustanovenia, lebo spáchanie činu vlámaním je už obsiahnuté v posúdení skutku (trestného činu)
odseku 4 písm. b/ § 212 Tr. zák.(uplatní sa pravidlo špeciality a zásady ne bis in idem). Ak ide o prisvojenie si cudzej veci, čin je spáchaný vlámaním a páchateľ zmocnením sa cudzej veci nespôsobí ani malú škodu, ide o naplnenie zákonných znakov trestného činu porušovania domovej slobody
1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. Kvalifikácia skutku
2 písm. a/ Tr. zák. je vylúčená, lebo znak vlámania (bez ktorého ju nemožno použiť) je už obsiahnutý v ods. 2 písm. a/ § 194 ods. 1 Tr. zák. V konkrétnom prípade sa obvinený vlámal do bytu poškodených a odcudzením vecí, ako sám uviedol v dovolaní, spôsobil malú škodu, preto svojím konaním naplnil všetky zákonné znaky zločinu krádeže
1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. e/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody
1 Tr. zák. V tomto smere k žiadnemu pochybeniu zo strany nižších súdov nedošlo. Napokon obvinený v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu namietal, že rozhodnutie vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov. Dovolací súd považuje za potrebné k tomu uviesť, že predpokladom existencie dovolacieho dôvodu
1 písm. i/ Tr. por. je nesprávna aplikácia hmotného práva, ktorá môže spočívať buď v nesprávnom hmotnoprávnom posúdení skutku alebo ide o nesprávne hmotnoprávne posúdenie inej skutkovej okolnosti. Vykonávanie dôkazov, vrátane ich hodnotenia a vyvodzovanie skutkových záverov z vykonaných dôkazov však neupravuje hmotné právo, ale predpisy trestného práva procesného (§ 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por.). Pod procesné námietky je nutné tiež zahrnúť i námietky, v rámci ktorých poukazoval na porušenie zásady prezumpcie neviny, resp. zásady „in dubio pro reo“. Z uvedeného je preto zrejmé, že jeho námietky nie sú spôsobilé naplniť ním uvedený dovolací dôvod, pretože sa netýkali právneho posúdenia, ale skutkových zistení a hodnotenia dôkazov.
c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
por. V posudzovanej veci, ako z vyššie uvedeného vyplýva, neboli splnené zákonné podmienky dovolania
1 písm. c/ Tr. por., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného Q. X. odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.