1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len ,,zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl a
1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu neposkytol doplnkovú ochranu. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že predmetom uskutočneného konania pred odporcom bolo posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyl, ktorú podal vyhlásením z 25.06.2010, v ktorej ako dôvody svojej žiadosti uviedol obavy z trestu za cestovanie na falošný izraelský cestovný doklad, že v krajine pôvodu mal náboženské problémy a bol prenasledovaný zo strany štátnych orgánov pre nedodržanie moslimských tradícií, pričom v prípade návratu do krajiny pôvodu má obavy o svoj život. Ďalej uviedol, že v Iráne konvertoval na kresťanskú vieru. Z uvedeného je teda
krajského súdu zrejmé, že dôvodom podanej žiadosti o azyl nebolo konvertovanie navrhovateľa na kresťanskú (gréckokatolícku) vieru, ku ktorému došlo až na slovenskom území dňa 17.09.2011, ako o tom svedčí krstný list - teda 15 mesiacov po podaní žiadosti o azyl. Pretože navrhovateľ (ani následne) nepodal novú žiadosť o azyl s poukazom na prijatie kresťanskej viery (vykonaním krstu 17.09.2011), ktorá žiadosť by v tomto prípade bola posudzovaná ako žiadosť „na mieste“, predmetom posudzovania musí byť teda žiadosť, podaná navrhovateľom 25.06.2010. Krajský súd k námietke existencie vady v konaní odporcu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keď navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že odporca sa vydaným rozhodnutím neriadil právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uviedol, že táto námietka nie je dôvodná. Odporca v intenciách právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (
ktorého: „V ďalšom konaní bude potrebné znova dôkladne vyhodnotiť, či konvertovanie navrhovateľa na kresťanstvo nezakladá niektorý z dôvodov na udelenie azylu, prípadne poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, a to na základe všetkých zistených skutočností, nielen tých, ktoré sú v neprospech navrhovateľa.) opätovne posúdil a vyhodnotil v konaní zistený stav veci. Poukázal pritom na skutočnosť, vyplývajúcu zo samotných výpovedí navrhovateľa, že v konaní sa nepreukázalo, že by navrhovateľ počas svojho doterajšieho pobytu na Slovensku (okrem vykonania aktu krstu, resp. prípravy naň) vykonával náboženské úkony verejne, dokonca ani to, že by mal v budúcnosti takéto úkony vykonávať. V tejto súvislosti poukázal tiež na navrhovateľove minimálne vedomosti o kresťanstve, ktoré nezodpovedajú bežným vedomostiam, predpokladaným u (kresťansky) veriacich. V kontexte zisteného stavu veci aj s poukazom na uvedené dospel k záveru, že konvertovanie navrhovateľa, ku ktorému došlo prijatím krstu dňa 17.09.2011 bolo účelovým. K námietke rozporu zisteného stavu veci s obsahom spisu (poukázal na skutočnosť, že odporca sa zameral výlučne na informácie, ktoré sú v neprospech navrhovateľa, pričom poukázal na informácie založené v spise,
obsahu ktorých sú moslimskí konvertiti v Iráne prenasledovaní a konvertovanie môže byť predmetom trestného stíhania s trestom smrti ako konečného výsledku) krajský súd uviedol, že túto námietku vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú, avšak iba z toho pohľadu, že odporca z informácií založených v administratívnom spise síce zistil a v odôvodnení svojho rozhodnutia aj poukázal na existujúce riziká určitej skupiny konvertitov, pričom v odôvodnení rozhodnutia sa vyhol uvedenia prípadov zatknutia - uväznenia konvertitov ktorí boli účastníkmi domácich bohoslužieb, ako to vyplýva z aktualizácie informácií o Iráne datovanej 24.04.2014 (Č.p./Ref.no.: MU-ODZS-2014/000237-0052). Avšak vzhľadom ku skutočnosti, že konvertovanie navrhovateľa v Iráne sa v konaní nepotvrdilo, resp. že konvertovanie navrhovateľa na Slovensku bolo dôvodne vyhodnotené ako účelové, krajský súd na túto skutočnosť s poukazom na ust. § 250i ods. 3 O.s.p. neprihliadol. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci (dôvodil, že sa netají svojím konvertovaním, že na krku nosí kresťanský kríž, pričom oponoval odporcovmu konštatovaniu, že jeho prestup na kresťanskú vieru bol iba účelovým, tiež že niet pochýb o tom, že sa stal kresťanom a teda odporca sa mal v rozhodnutí zaoberať výlučne hrozbami, ktoré z toho vyplývajú a nie vyhodnocovať jeho vedomosti o kresťanstve) krajský súd uviedol, že ani túto námietku nevyhodnotil ako dôvodnú. Odporca na žiadnom mieste napadnutého rozhodnutia nevyvracal skutočnosť, že navrhovateľ počas svojho pobytu na Slovensku - v priebehu azylového konania prijal krst, čím prijal kresťanskú (gréckokatolícku) vieru. Táto skutočnosť však (po celkovom posúdení zisteného stavu veci) je podstatnou pri zhodnotení existencie ev. vážneho bezprávia. K výroku o neudelení azylu krajský súd uviedol, že ako vyplýva z úvodu posúdenia vznesených námietok, navrhovateľ vyhlásením z 25.06.2010 požiadal o azyl z dôvodu obavy z trestu za cestovanie na falošný izraelský cestovný doklad, že v krajine pôvodu mal náboženské problémy a bol prenasledovaný zo strany štátnych orgánov pre nedodržanie moslimských tradícií, pričom v prípade návratu do krajiny pôvodu má obavy o svoj život, tiež že v Iráne konvertoval na kresťanskú vieru. Sám navrhovateľ vo svojich následných výpovediach uvádzal, že problémy s falošným pasom, či s nedodržiavaním islamských tradícií boli vyriešené. Teda jediným dôvodom, ktorý bolo potrebné posúdiť bol problém s jeho konvertovaním v Iráne. Z výsledkov vykonaného dokazovania (napr. pohovor vykonaný 15.07.2010, 26.01.2011, 03.03.2011) je však preukázané, že navrhovateľ v Iráne na kresťanskú vieru „v kresťanskom kostole patriacom Arménom“ neprestúpil. Táto skutočnosť je zrejmá jednak z obsahu výpovedí navrhovateľa, v priebehu ktorých bol dopytovaný na otázky prípravy a samotného vykonania aktu konvertovania, z obsahu znalostí kresťanskej viery. Predovšetkým však z toho, že navrhovateľ bol preukázateľne pokrstený až v priebehu prebiehajúceho azylového konania dňa 17.09.2011 v Košiciach v Gréckokatolíckej cirkvi, farnosti Božej Múdrosti Košice - Furča. Ak by totižto navrhovateľ už počas svojho pobytu v Iráne (t. j. do konca roka 2008) bol pokrstený (teda ak by konvertoval na kresťanskú vieru), neuvádzal by v prvom azylovom konaní ČAS: MU-186/PO-Ž-2009 ako svoje vierovyznanie islam, najmä však by nemohol byť opakovane pokrstený dňa 17.09.2011 v Košiciach. Ak teda navrhovateľom prezentované problémy s jeho cestovným pasom, resp. problémy súvisiace s nedodržiavaním islamských tradícií (
vlastného vyjadrenia) mal v čase vydania napadnutého rozhodnutia už vyriešené, pričom sa nepreukázalo jeho konvertovanie z islamu na kresťanskú vieru počas jeho pobytu v krajine pôvodu, nebol naplnený ani jeden z predpokladov udelenia azylu
ust. § 8 zákona o azyle. Vo vzťahu k azylu by prijatie sviatosti krstu navrhovateľom počas jeho pobytu na Slovensku bolo významným iba v prípade, ak by práve toto navrhovateľovo pokrstenie bolo dôvodom podania inej, ako podanej žiadosti o azyl. Takáto žiadosť by bola v prípade jej podania žiadosťou podanou „na mieste“. K tomu však nedošlo. Preto ak odporca navrhovateľovi azyl neudelil, jeho rozhodnutie je
krajského súdu vecne správne a je v súlade so zákonom. K výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany krajský súd uviedol, že predpokladom poskytnutia doplnkovej ochrany je existencia, resp. reálny predpoklad existencie vážneho bezprávia, ktoré by žiadateľovi o azyl hrozilo v prípade jeho návratu a ktoré zákon o azyle definuje v ust. § 2 písm. f). Ako to vyplýva z obsahu spisu, navrhovateľovi nikdy nebol uložený trest smrti, teda mu nehrozí ani jeho výkon, pričom nebolo zistené, že by v krajine jeho pôvodu prebiehal vnútroštátny či medzinárodný ozbrojený konflikt, v dôsledku ktorého by v prípade návratu navrhovateľa hrozilo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby. Tým neboli naplnené predpoklady ust. § 2 písm. f) bod. l, 3. zákona o azyle. Predmetom posúdenia teda bolo posúdenie existencie ev. vážneho bezprávia v zmysle bodu 2. cit. zákonného ustanovenia a to s poukazom na nespochybniteľné prijatie sviatosti krstu navrhovateľom v priebehu azylového konania.
krajského súdu niet pochybností o tom, že neexistuje „meradlo“, ktorým by bolo možné spoľahlivo ustáliť, či ten či onen jedinec je veriacim alebo ním nie je. Je tomu tak preto, lebo (náboženská) viera je predovšetkým výrazom osobnostného postoja a zmýšľania k určitým, predovšetkým duchovným hodnotám. Avšak
názoru krajského súdu výrazom zastavania tej či onej viery (vierovyznania) je na jednej strane znalosť jej princípov, zhmotnených do znalosti jej podstaty, povinností vyplývajúcich z viery samotnej, spôsobu vykonávania náboženských obradov včítane bežne používaných modlitieb a zvyklostí. Na strane druhej však aj dodržiavanie povinností vyplývajúcich z konkrétneho vierovyznania, ako napr. v prípade katolíckeho vierovyznania povinná účasť na svätých nedeľných a sviatočných omšiach, pochopiteľne aj celkové správanie sa veriaceho. Teda vykonávanie povinností, vyplývajúcich v danom prípade z katolíckeho vierovyznania sa tak stávajú samozrejmou a prirodzenou súčasťou presvedčenia a života veriaceho. Odporca
krajského súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne opísal navrhovateľove znalosti katolíckej viery, predovšetkým však jeho správanie sa po prijatí sviatosti krstu, ktoré (ako to vyplýva z podrobného vyhodnotenia samotných výpovedí navrhovateľa) zjavne nesvedčí o jeho vnútornom presvedčení kresťana - katolíka. Navrhovateľovi počas pobytu na Slovensku - po jeho pokrstení nič nebránilo v tom, aby sa ako kresťan správal. Výrazom takéhoto, ním prezentovaného prijatia kresťanskej viery by logicky mala byť (okrem iného) pravidelná účasť na min. povinných svätých omšiach a tiež ovládanie základných modlitieb, prijímanie sviatosti počas omše, účasť na spovedi min. raz do roka. Navrhovateľ sa však takýmto spôsobom (ako to sám prezentoval) nesprával, ktorá skutočnosť odporcu dôvodne viedla k správnej úvahe, že navrhovateľovo prijatie katolíckej viery počas pobytu na Slovensku (po podaní žiadosti o azyl) bolo účelovým. Tento logický záver odporcu nadobúda svoj význam vo vzťahu k posúdeniu otázky ev. vážneho bezprávia (poskytnutia doplnkovej ochrany) v prípade návratu navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu a to aj s poukazom na v spise založené informácie, týkajúce sa postoja Iránu (ako krajiny) ku konvertitom z islamu. Ak však navrhovateľ svoje (prezentované) vierovyznanie nepraktikoval na Slovensku, kde mu takémuto (verejnému) vyznávaniu jeho viery nikto (a nič) nebránil, je opodstatnený záver, že ním prezentovaný prestup na katolícku vieru nebol skutočným, ale bol účelovým s cieľom dosiahnuť pre seba výhodnejšiu pozíciu pri posúdení ním, pred časom podanej žiadosti o azyl. S poukazom na uvedené teda
krajského súdu navrhovateľovi nehrozí v prípade jeho návratu do krajiny jeho pôvodu žiadne nebezpečenstvo. Naviac, ak by aj existoval dôvod, pre ktorý by bolo na mieste považovať navrhovateľa (na základe jeho skutočného presvedčenia, teda nie len na základe jeho pokrstenia) za kresťana - katolíka, nič nenasvedčuje tomu, žeby svoje návyky po svojom príchode do krajiny svojho pôvodu zmenil, teda žeby svoje vierovyznanie prezentoval inak, ako je tomu doteraz na slovenskom území. Krajský súd poznamenal, že iba nosenie kríža na krku, resp. iba označenie svojej osoby ako kresťana nemôže svedčiť o vierovyznaní navrhovateľa. S poukazom na uvedené teda odporca správne posúdil otázku poskytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľovi ako nepreukázanú a teda správne rozhodol o jej neposkytnutí. Pretože po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporcu krajský súd dospel k názoru, že navrhovateľom vznesené námietky nie sú dôvodné, pričom negatívne rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany krajský súd pokladal za dôvodné, napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako správne a zákonné. II. Odvolanie navrhovateľa proti rozsudku krajského súdu Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom uviedol, že považuje rozhodnutie krajského súdu za nesprávne a nezákonné z dôvodov ustanovených v § 205 ods. 2 písm.
názoru navrhovateľa za následok vydanie arbitrárneho rozhodnutia zo strany odporcu, v ktorom si správny orgán uzurpuje právny názor nad právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, čo princípy právneho štátu nedovoľujú. Rozhodnutie odporcu naďalej považuje za svojvoľné a v opravnom prostriedku navrhovateľ namietal, že má vadu spočívajúcu v nerešpektovaní právneho názoru Najvyššieho súdu SR, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a preto je rozhodnutie v tejto časti nezákonné. Krajský súd označil túto námietku navrhovateľa za nedôvodnú. V odôvodnení rozsudku uviedol, že „odporca v intenciách právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opätovne posúdil a vyhodnotil v konaní zistený stav veci. Poukázal pri tom na skutočnosť, vyplývajúcu zo samotných výpovedí navrhovateľa, že v konaní sa nepreukázalo, že by navrhovateľ počas svojho doterajšieho pobytu na Slovensku (okrem vykonania aktu krstu, resp. prípravy naň) vykonával náboženské úkony verejne, dokonca ani to, že by mal v budúcnosti takéto úkony vykonávať, V tejto súvislosti poukázal tiež na navrhovateľove minimálne vedomosti o kresťanstve, ktoré nezodpovedajú bežným vedomostiam, predpokladaným u (kresťansky) veriacich. V kontexte zisteného stavu veci aj s poukazom na uvedené dospel k záveru, že konvertovanie navrhovateľa, ku ktorému došlo prijatím krstu dňa 17.09. 2011 bolo účelovým.“ Navrhovateľ má za to, že krajský súd nepreskúmal navrhovateľovu námietku v rozsahu uvedenom v opravnom prostriedku. V opravnom prostriedku namietal, že rozhodnutie odporcu má vadu, ktorá spočíva v nerešpektovaní právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a že táto vada mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Keďže odporca sa namiesto dôkladného vyhodnotenia toho, či konvertovanie nezakladá niektorý z dôvodov na udelenie azylu, prípadne na poskytnutie doplnkovej ochrany opäť vrátil k svojmu predchádzajúcemu právnemu názoru, ktorý spočíval v tom, že konvertovanie navrhovateľa považoval za účelové, má za to, že odporca nerešpektoval právny názor Najvyššieho súdu,
ktorého mal vyhodnotiť, či navrhovateľ splnil podmienky pre udelenie medzinárodnej ochrany
právneho poriadku SR. Poukázal na to, že v opravnom prostriedku uviedol, že odporca sa v ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia vyjadril, že „nepochybuje o žiadateľovom krste, najneskôr na území SR, a že ho považuje za „bežného veriaceho.“ Odporca teda súhlasil, že navrhovateľ konvertoval na kresťanstvo a uznal ho za konvertitu. Odporca ďalej konštatoval, že „konvertita je osoba, ktorá sama za seba, na základe hlbokého vnútorného presvedčenia a po dôkladnej duchovnej príprave sa rozhodne, že chce zmeniť svoje náboženské vierovyznanie.“ Práve na základe hlbokého vnútorného presvedčenia sa navrhovateľ rozhodol konvertovať na inú vieru a tým si splniť túžbu žiť život
vlastných predstáv a to najmä slobodnejšie a bez povinnosti rešpektovať pravidlá moslimskej viery. O navrhovateľovi je na Slovensku všeobecne známe, že sa netají svojim konvertovaním. Ľudia, medzi ktorými sa pohybuje, vedia o jeho odpadlíctve od islamu, ako aj to, že bol pokrstený. Na Slovensku podstúpil dôkladnú duchovnú prípravu za účelom prijatia podmienečného krstu pod dohľadom cirkevných predstaviteľov. Bez dôkladnej duchovnej prípravy by nebolo možné, aby bol pokrstený. Snaha odporcu preukázať, že navrhovateľovo konvertovanie na kresťanskú vieru je účelové, nezbaví navrhovateľa toho, že on fakticky konvertitom je a aj zostane. Z jeho správania je možné vyvodiť, že smerom do budúcnosti je takmer vylúčené, že ak by sa aj musel nútene vrátiť do Iránu, že by utajoval svoje odpadlíctvo od islamu ako aj krst. Odporca mal
Najvyššieho súdu SR vyhodnotiť, či konvertovanie nezakladá niektorý z dôvodov na poskytnutie medzinárodnej ochrany a to na základe všetkých zistených skutočností, nielen tých, ktoré sú v neprospech navrhovateľa. Za týmto účelom si odporca vyhľadal informácie o krajine pôvodu, ktoré sú súčasťou azylového spisu. Odôvodnenie odporcu sa odvoláva najmä na nasledovné informácie: „bežní veriaci aj
aktualizovaných informácií o situácii konvertitov v Iráne, z ktorých vyplýva, že sa v tejto oblasti v ostatnom čase nič nezmenilo, nečelia prenasledovaniu kvôli konverzii. Naďalej ostávajú aj v platnosti informácie, že byť kresťanom, ako také, nie je zvyčajne problémom. Ak osoba verejne konvertuje na kresťanstvo, to sa môže stať problémom. Avšak aj pre ľudí, ktorí konvertujú na kresťanstvo, nie sú riziká tak vysoké, ak sa osoba správa diskrétne. Ohrození sú tí, ktorí obracajú na vieru, prípadní konvertiti, ktorí neudržiavajú nízky profil. Čo sa týka legislatívy vo vzťahu k odpadlíctvu, ani tu nedošlo v ostatnom období ku zmenám. Odpadlíctvo ako akt opustenia alebo vzdania sa nejakého náboženstva, stále nie je kodifikované ako trestný cin podlá trestného zákona v Iráne. Civilné zákony Iránu nezakazujú konvertovanie z islamu a nepoznajú ani žiadne tresty za konvertovanie. V civilnom práve teda nie je odpadlíctvo problémové, problémom je iba hanobenie islamu /rúhanie/ a nahováranie na odpadlíctvo, čo nie je žiadateľov prípad.
informácií Landinfo, v praxi odsúdenia za odpadlíctvo boli veľmi vzácne.“... „V skutočnosti samotné konvertovanie v Iráne nemá vo všeobecnosti za následok individuálne prenasledovanie štátom.“ Po dôkladnom preštudovaní si materiálu, informácií o Iráne, ktoré si odporca vyhľadal a založil do spisu je možné
navrhovateľa konštatovať, že odporca sa výlučne zameral na informácie v neprospech navrhovateľa, pričom tieto informácie boli účelovo vyhodnotené. Každú jednu vetu použitú odporcom v rozhodnutí popierajú ďalšie informácie založené v spise, ktoré odporca z neznámeho dôvodu odignoroval. Krajský súd vyhodnotil túto námietku navrhovateľa ako čiastočne dôvodnú, „avšak iba z toho pohľadu, že odporca z informácií založených v spise síce zistil a v odôvodnení svojho rozhodnutia aj poukázal na existujúce riziká určitej skupiny konvertitov, pričom v odôvodnení rozhodnutia sa vyhol uvedenia prípadov zatknutia - uväznenia konvertitov, ktorí boli účastníkmi domácich bohoslužieb, ako to vyplýva z aktualizácie informácií o Iráne datovanej 24.04.2014. Avšak vzhľadom ku skutočnosti, že konvertovanie navrhovateľa v Iráne sa v konaní nepotvrdilo, resp. že konvertovanie navrhovateľa na Slovensku bolo dôvodne vyhodnotené ako účelové, súd na túto skutočnosť s poukazom na ust. § 250i ods. 3 O.s.p. neprihliadol.“ Ani s týmto právnym názorom krajského súdu
navrhovateľa nie je možné súhlasiť nakoľko odporca, resp. súdy majú povinnosť posudzovať aj riziko prenasledovania smerom do budúcnosti. Navyše, navrhovateľ bol pokrstený už v krajine svojho pôvodu. Keďže však nemal k dispozícii svoj krstný list, ktorým by preukázal túto skutočnosť, bol na území Slovenska pokrstený podmienečne, pričom tento krst sa považuje za platný až do doby, pokiaľ sa nepreukáže platnosť predchádzajúceho krstu. Navrhovateľ však čelil riziku prenasledovania už v Iráne, preto informácie o krajine pôvodu založené v spise sú relevantné aj v jeho prípade a má za to, že odporca aj krajský súd ich mali vyhodnotiť/preskúmať v súlade s dôvodmi, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu na Slovensku. V opravnom prostriedku poukázal na to, že odporca v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že „bežní veriaci aj
aktualizovaných informácií o situácii konvertitov v Iráne, z ktorých vyplýva, že sa v tejto oblasti v ostatnom čase nič nezmenilo, nečelia prenasledovaniu kvôli konverzii.“ Informácie založené odporcom v spise však tvrdia aj opačné skutočnosti: „Moslimskí konvertiti na kresťanstvo čelili obťažovaniu, zatýkaniu a odsúdeniu. Mnoho zatknutí sa uskutočnilo počas policajnej razie na náboženských zhromaždeniach, kedy vláda tiež zabavila cirkevný majetok. Desať kresťanských konvertitov bolo zatknutých vo februári
zákona moslim uznaný vinným z konvertovania od islamu, bude podliehať trestu smrti. Druhá hrozba vychádza z rodiny, ktorá ho môže odmietnuť kvôli viere alebo ho udá úradom.
zdroja sa to nemusí diať vo veľkom meradle, ale zároveň vedel o mnohých prípadoch, kedy sa to stalo. Bolo dodané, že hrozba môže vyplynúť od jeho zamestnávateľa, pokiaľ zistí, že ide o konvertitu ku kresťanstvu. To s najväčšou pravdepodobnosťou povedie k prepusteniu. To isté platí, pokiaľ ide o vysoké školy, kde osoby, ktoré konvertovali ku kresťanstvu, môžu byť vylúčené z výučby. Konzulárni úradníci na americkom veľvyslanectve v Ankare uviedli, že to závisí (aj) na profesii jednotlivca. Odporca tiež tvrdil v rozhodnutí, že: „ohrození sú tí, ktorí obracajú na vieru, prípadní konvertiti, ktorí neudržiavajú nízky profil“, pričom informácie zo spisu hovoria, že: „Rad ďalších zdrojov uviedol, že orgány mali hlavne záujem o konvertitov, ktorí sa zapojili do obracania na vieru a aktívne prejavovali svoju kresťanskú identitu. Táto správa tiež konštatovala, že moslimským konvertitom na kresťanstvo mohlo hroziť odsúdenie od ich rodín a prepúšťanie zo strany zamestnávateľov.“...,,]/ posledných rokoch sa objavili správy od kresťanských skupín a iných zdrojov o kresťanských konvertitoch, ktorí boli zatknutí a zadržiavaní za obracanie na vieru, odpadlíctvo, účasť na činnosti podzemnej domovej cirkvi, distribuovanie biblie v perzskom jazyku a „ohrozovanie národnej bezpečnost“...„Tlak na kresťanských konvertitov a evanjelikálnych kresťanov sa zvýšil v posledných mesiacoch znova, pričom okrem zatýkania, tiež uzavreli cirkvi v perzskom jazyku pod tlakom ministerstva spravodajstva.
navrhovateľa nebolo možné súhlasiť s informáciou uvedenou odporcom, že „Odpadlíctvo ako akt opustenia alebo vzdania sa nejakého náboženstva, stále nie je kodifikované ako trestný čin
trestného zákona v Iráne. Civilné zákony Iránu nezakazujú konvertovanie z islamu a nepoznajú ani žiadne tresty za konvertovanie. V civilnom práve teda nie je odpadlíctvo problémové, problémom je iba hanobenie islamu /rúhanie/ a nahováranie na odpadlíctvo, čo nie je žiadateľov prípad.“ Informácie v spise hovoria o opaku, že: „Odpadlíctvo, akt opustenia alebo vzdania sa nejakého náboženstva, nie je kodifikované ako trestný čin
trestného zákona v Iráne. Avšak, iránske donucovacie orgány, prokurátori a súdy často považovali tento akt za trestný čin. Aby obišli chýbajúci kodifikovaný zákaz odpadlíctva, prokurátori a sudcovia sa odvolávajú na právne ustanovenia v iránskej ústave, ktorá umožňuje súdom využívať islamskú jurisprudenciu. Kým islamské právo je otvorené rôznym výkladom v tejto veci, iránske súdy sa zvyčajne spoliehaj na prísne interpretácie dodržiavané konzervatívnymi klerikmi ako je zakladajúci vodca Iránskej islamskej republiky ajatolláh Chomejní, ktorý sa pozerá na akt opustenia islamu kvôli inému náboženstvu ako na trestný čin trestateľný smrťou. „Správa MZV USA o medzinárodnej náboženskej slobode 2012 (UISCRF), publikovaná 12. mája 2013, poznamenala, že „Ústava neustanovuje práva moslimských občanov zvoliť, zmeniť alebo vzdať sa svojho náboženského presvedčenia. Vláda automaticky považuje dieťa narodené moslimskému otcovi za moslima a považuje konvertovanie z islamu za odpadlíctvo, čo sa tretá smrťou. „
nedoriešeného nového iránskeho trestného zákonníka čakajúceho na konečné schválenie, odpadlíctvo zostáva nekodifikované. Avšak, zákonník obsahuje ustanovenie, ktoré odkazuje na článok 167 iránskej ústavy, ktorý explicitne inštruuje sudcov, aby využívali islamské právne zdroje, keď zločiny a tresty nie sú pokryté v zákone. To ponecháva dvere otvorené pre ďalšiu prax spoliehania sa na judikatúru, ktorá považuje odpadlíctvo za hrdelný zločin.“ „Nové zmeny údajne výslovne umožňujú sudcom, aby sa spoliehali na náboženské zdroje, vrátane šaríe afatwy, aby usvedčili jednotlivcov z odpadlíctva. Správa dánskej zisťovacej misie do Iránu v apríli 2009 uviedla, že v súlade s právom šaríja, odpadlíctvo sa trestá smrťou alebo doživotným odňatím slobody. Ďalej uviedla, že svojvôľa pri uplatňovaní zákona, sťažuje rozpoznať stupeň trestu za konvertovanie. Správa amerického ministerstva zahraničia z mája 2013 poznamenala, že iránska vláda považovala konvertovanie od islamu za odpadlíctvo, čo sa trestá smrťou.“ „Väčšina opýtaných, ktorí sa identifikovali ako konvertiti uviedli, že im hrozilo obvinenie za odpadlíctvo počas väzby a rad ďalších uviedlo, že boli požiadaní, aby podpísalo dokumenty sľubujúce ukončenie cirkevných aktivít, aby ich prepustili. Odporca vo svojom rozhodnutí uvádza, že „migračný úrad dospel k záveru, že žiadateľom deklarovaný subjektívny pocit strachu nie je podložený objektívnym prvkom odôvodnenosti jeho strachu v zmysle Ženevského dohovoru.“ A taktiež, že „opätovným dôkladným vyhodnotením prípadu žiadateľa, v súlade so závermi rozsudku najvyššieho súdu nebolo preukázané, že by z dôvodu konvertovania reálne hrozila situácia, ktorej sa v prípade návratu do Iránu obáva. Pretože v jeho prípade chýba objektívna stránka obáv z prenasledovania, je jeho obava pred prenasledovaním z dôvodov relevantných pre udelenie azylu neopodstatnená.“
navrhovateľa uvedené informácie o krajine pôvodu navrhovateľa pochádzajú zo zdroja, ktorý do azylového spisu založil sám odporca a ktorý bol vypracovaný samotným Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Migračným úradom, Odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce. Odporca veľmi účelovo pracoval s týmito informáciami, keď použil len také informácie, ktoré boli vyslovene v neprospech navrhovateľa a vytrhnuté z kontextu. Pričom po dôkladnom preštudovaní si týchto informácii muselo byť odporcovi zrejmé, že informácie založené v spise je možné použiť informácie aj v prospech navrhovateľa. Na základe týchto skutočností má za to, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie bolo v rozpore s obsahom spisov. Navrhovateľ naďalej stojí za svojim názorom, že dobrovoľne odpadol od islamskej viery a že dobrovoľne prijal krst a stal sa kresťanom - katolíkom. Je si vedomý prípadných dopadov zo strany jeho krajiny pôvodu a bol ochotný podstúpiť tento neľahký krok.
navrhovateľa je nevyhnutné zobrať do úvahy aj jeho celkový osobnostný prejav a spôsob jeho správania, či už v krajine pôvodu, o ktorom sa zmieňoval aj pred odporcom, ale aj na území Slovenskej republiky. Je zrejmé, že sa jedná o osobu, ktorá nesúhlasí s iránskym režimom a má záujem žiť svoj život
vlastných predstáv. Odpadnutie navrhovateľa od moslimskej viery bolo prirodzeným dôsledkom jeho viacerých „stretov“ s iránskym režimom (predvolanie na súd z dôvodu, že sa na verejnosti prechádzal s kamarátkou alebo zadržanie políciou za nedodržiavanie moslimských tradícii). Navrhovateľovo rozhodnutie prestať žiť v súlade s islamskými tradíciami bolo jeho osobným rozhodnutím. Chcel žiť slobodnejšie, bez strachu a keďže tieto jeho kritéria spĺňalo kresťanské vierovyznanie rozhodol sa konvertovať na kresťanstvo. Navrhovateľ sa svojim konvertovaním netají a otvorene hovorí, že je kresťan, a to aj pred inými Iráncami a moslimami žijúcimi na Slovensku, a taktiež neustále nosí na krku kresťanský kríž, ktorý je dôkazom verejného prejavu jeho viery.
Operational Guidance Note Ministerstva vnútra Spojeného kráľovstva (UK Home Office) z októbra 2012 „kresťania, ktorí môžu preukázať, že v Iráne alebo v Spojenom kráľovstve praktizujú a budú naďalej praktizovať evanjelizačné aktivity (...) alebo že budú nosiť na verejnosti vonkajšie prejavy ich viery, ako napr. viditeľný krucifix, pritiahnu negatívnu pozornosť autorít pri svojom návrate do Iránu a mali by byť považovaní za ohrozených prenasledovaním. V takýchto prípadoch je udelenie azylu vhodné.“ Od navrhovateľa nemožno požadovať, aby v Iráne svoju vieru navonok neprejavoval a vyhol sa tak pozornosti štátnych orgánov, t. j. aby svoju vieru tajil a navonok sa tváril ako moslim. Takéto niečo je neprijateľné aj z hľadiska medzinárodného práva. Dal do pozornosti napr. článok 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Poukázal na to, že v Iráne je „odpadlíctvo od viery“, považované za rovnocenný čin ako „konvertovanie na inú vieru.“ Z pohľadu islamského práva ide o totožný následok, t. j. že daná osoba poprie islam ako svoju vieru, čo je neprijateľné a dôsledkom pre túto osobu môže byť až trest smrti.
definície utečenca je potrebné ustáliť, či osoba navrhovateľa môže mať opodstatnené obavy z prenasledovania. Navrhovateľ uviedol, že dostatočne a jasne prezentoval podstatu svojej obavy z prenasledovania počas jednotlivých pohovorov. Predovšetkým uviedol, že v krajine pôvodu nedodržiaval moslimské tradície (napr. sa na verejnosti prechádzal s kamarátkou F. bez súhlasu ich rodičov). Z tohto dôvodu bol dokonca aj zadržaný náboženskou políciou. Zadržaný bol náboženskou políciou aj za to, že počas mesiaca ramadan fajčil. Navrhovateľ sa netají svojim náboženským vyznaním ani na svojej Facebook stránke, kde ako náboženstvo uvádza „katolík“ a taktiež obsah jeho stránky nasvedčuje jeho viere - možno tam nájsť napr. priania k Vianociam či Veľkej noci. Ak teda Najvyšší súd jasne uviedol, že „navrhovateľ bol na území Slovenskej republiky pokrstený, je preto bez pochybností zrejmé, že sa kresťanom stal“, s čím odporca v podstate súhlasil, keď uviedol, že „nepochybuje o žiadateľovom krste, najneskôr na území SR“, mal odporca pristúpiť k právnej analýze smerom do budúcnosti, t. j. čo by mu v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozilo ako (faktickému) konvertitovi, a nemal sa už ďalej zaoberať otázkou vedomostí navrhovateľa o kresťanstve, pretože táto otázka sa posudzuje v prvom štádiu konania, ktorým je vyhodnotenie faktov a dôkazov. Súčasný fakt, že navrhovateľ je odpadlík od islamu/konvertita z Iránu znamená, že bolo potrebné dôsledne urobiť analýzu budúceho rizika. Všetky informácie použité odporcom v odôvodnení rozhodnutia sú zamerané výlučne v neprospech navrhovateľa, pričom väčšina relevantných informácií, vyhľadaných aj samotným odporcom, poukazuje na opak. Navrhovateľ poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky taktiež uviedol, že „Pokiaľ ide o materiály nachádzajúce sa v spisoch, ktoré boli použité v predmetnom konaní, tieto nevylučujú nebezpečenstvo prenasledovania konvertitov. Problémy spravidla nemajú tí, ktorí svoju vieru nedávajú verejne najavo. Od žiadateľa o azyl či doplnkovú ochranu ale nie je možné žiadať, aby zabránil svojmu prenasledovaniu v krajine pôvodu tým, že sa vzdajú prejavov svojej viery.“ V tejto súvislosti odkázal najmä na rozhodnutie Súdneho dvora C-71/11 a C-99/11 z 5. septembra 2012. Odporca pokiaľ ide o tento odkaz v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že „V súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora EÚ/veľká komora/ z 05.09.2012 Bundesrepublik Deutchland proti Y/C-71/11/ a Z/C-99/11/, na ktorý sa najvyšší súd tiež odvoláva, treba podotknúť, že tento v jeho prípade nemožno uplatniť.“ Odporca opätovne vo svojom rozhodnutí nerešpektoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a svojvoľne sa rozhodol, že prípady, na ktoré odkazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky nemožno v konaní s navrhovateľom uplatniť. Ako už bolo uvedené vyššie, správne súdy sú oprávnené preskúmavať rozhodnutia správnych orgánov, a teda aj rozhodnutie odporcu. Ak najvyšší súd nesúhlasí s právnym názorom správneho orgánu uvedie odlišný právny názor, ktorý v ďalšom konaní správny orgán musí rešpektovať. Namietaný postup správneho orgánu vykazuje znaky svojvoľnosti a popiera princípy správneho súdnictva, kde súdy dohliadajú nad rozhodovacou činnosťou správnych orgánov. V opačnom prípade by preskúmavacia činnosť súdov bola úplne zbytočná. Navyše v tomto prípade sa jedná o dôležité rozhodnutia,
ktorého „obava žiadateľa z prenasledovania je oprávnená vtedy, ak príslušné orgány s ohľadom na osobnú situáciu žiadateľa zastávajú právny názor, že je dôvodné sa domnievať, že po jeho návrate do krajiny pôvodu bude vykonávať náboženské úkony, ktoré ho vystavia skutočnému riziku prenasledovania. Pri individuálnom posudzovaní žiadosti o získanie postavenia utečenca uvedené orgány od žiadateľa nemôžu odôvodnene požadovať, aby sa týchto svojich náboženských úkonov vzdal.“ Z vyššie uvedených informácií je zrejmé, že navrhovateľ nemá v úmysle vzdať sa svojej náboženskej viery ani jej prejavov na verejnosti. V prípade jeho návratu do krajiny pôvodu má za to, že by mohol byť vystavený skutočnému prenasledovaniu zo strany iránskych štátnych orgánov, čo potvrdzuje aj množstvo správ založených odporcom do spisu. Navrhovateľ poukázal na to, že mal v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z náboženských dôvodov a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže a nechce do Iránu vrátiť a preto rozhodnutie odporcu tvrdiace, že žiadateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu je nesprávne a teda rozhodnutie odporcu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajský súd vyššie uvedené námietky navrhovateľa vo vzťahu k výroku o neudelení azylu neakceptoval a v odôvodnení rozsudku uviedol, že „z výsledkov vykonaného dokazovania je však preukázané, že navrhovateľ v Iráne na kresťanskú vieru „v kresťanskom kostole patriacom Arménom“ neprestúpil.“ Krajský súd ďalej uvádza, že jeho právny názor vyplýva najmä z toho, že navrhovateľ bol pokrstený neskôr na Slovensku. Navrhovateľ zdôraznil, že bol druhý krát pokrstený nie preto, že by sa prvý krst v Iráne neuskutočnil, ale preto, že o tomto krste nemal žiadne potvrdenie, ktoré by krst hodnoverne preukázalo. Ak by sa takéto potvrdenie podarilo navrhovateľovi získať, podmienečný krst by stratil platnosť. Na základe týchto skutočností má teda za to, že právny názor krajského súdu neobstojí, a že krajský súd mal s potvrdením o krste uskutočnenom na Slovensku pracovať ako s relevantným a hodnoverným dôkazom preukazujúcim dôležitý skutkový stav, z ktorého mal aj vychádzať pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia. Odporca taktiež v namietanom rozhodnutí tvrdí, že „Z výpovedí navrhovateľa je zrejmé, že v Iráne nevykonával žiadnu takú činnosť, za ktorú by mu v prípade návratu hrozilo vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu. Čo sa týka jeho konvertovania na území SR, ktoré migračný úrad považuje naďalej za účelové, tento čin nie je
iránskeho trestného práva zakázaný a teda ani sankcionovaný....“ Na margo právnej argumentácie odporcu navrhovateľ odkázal na vyššie uvedené informácie o krajine pôvodu, ktoré vyhľadal a do spisu založil sám odporca a z ktorých vyplýva, že „Odpadlíctvo, akt opustenia alebo vzdania sa nejakého náboženstva, nie je kodifikované ako trestný čin
trestného zákona v Iráne. Avšak, iránske donucovacie orgány, prokurátori a súdy často považovali tento akt za trestný čin. Aby obišli chýbajúci kodifikovaný zákaz odpadlíctva, prokurátori a sudcovia sa odvolávajú na právne ustanovenia v iránskej ústave, ktorá umožňuje súdom využívať islamskú jurisprudenciu. Kým islamské právo je otvorené rôznym výkladom v tejto veci, iránske súdy sa zvyčajne spoliehajú na prísne interpretácie dodržiavané konzervatívnymi klerikmi ako je zakladajúci vodca Iránskej islamskej republiky ajatol/áh Chomejní, ktorý sa pozerá na akt opustenia islamu kvôli inému náboženstvu ako na trestný čin trestateľný smrťou. Pokiaľ ide o právny názor krajského súdu vo veci preskúmania výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany, má za to, že ani v tejto časti svojho rozsudku, krajský súd nerešpektoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to predovšetkým preto, lebo krajský súd opätovne spochybnil znalosti navrhovateľa o kresťanskej viere, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky túto otázku už v predchádzajúcom konaní jasne ustálil. Na základe vyššie uvedených skutočností má za to, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a najmä, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol zmenu rozsudku krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu sa zruší a vec sa mu vráti na ďalšie konanie. Navrhovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia vo výške: 567,71,- Eur. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. K odvolacím námietkam navrhovateľa uviedol, že ako je z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zrejmé, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Sža/16/2014 zo dňa 12.08.2014 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 9Saz/73/2013-47 zo dňa 05.03.2014 tak, že rozhodnutie odporcu ČAS: MU-341-136/PO-Ž-2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, kde dal odporcovi za úlohu znova dôkladne vyhodnotiť, či konvertovanie navrhovateľa na kresťanstvo nezakladá niektorý z dôvodov na udelenie azylu, prípadne poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, a to na základe všetkých zistených skutočností, nielen tých, ktoré sú v neprospech navrhovateľa. Na základe rozsudku najvyššieho súdu bolo odporcom opätovne posúdené a vyhodnotené celé azylové konanie v intenciách tohto rozsudku. Odporca opätovne dospel k záveru, že neboli splnené zákonom stanovené dôvody pre udelenie azylu
Migračný úrad dospel k názoru, že navrhovateľovi nemožno udeliť azyl ani z humanitných dôvodov
Odporca uviedol, že sa nestotožňuje s námietkou, že nerešpektoval právny názor najvyššieho súdu v tom, že navrhovateľ bol na území Slovenskej republiky pokrstený a je preto bez pochybností zrejmé, že sa kresťanom stal. Skutočnosť, že odporca opätovne posudzoval a hodnotil jeho vedomosti, resp. postoj ku kresťanskej viere, nie je v rozpore správnym názorom najvyššieho súdu. Práve naopak, k vyhodnoteniu , či konvertovanie navrhovateľa na kresťanstvo nezakladá niektorý z dôvodov na udelenie azylu, prípadne poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, bolo potrebné posúdiť všetky skutočnosti, tak ako je to v rozsudku najvyššieho súdu uvedené. Odporca uviedol, že nepochybuje o navrhovateľovom krste, najneskôr na území SR a považuje ho za „bežného veriaceho.“ Na základe vyhodnotenia aktuálnych informácií o krajine pôvodu, takíto bežní veriaci nečelia prenasledovaniu kvôli konverzii, a byť kresťanom ako takým, nie je v Iráne zvyčajne problém ak sa konvertita správa diskrétne. Uviedol, že ak by sa navrhovateľ po návrate do Iránu správal vo vzťahu ku kresťanskej viere tak, ako na území SR, tak by problémom prenasledovania v zmysle § 8 zákona o azyle nečelil, pretože okrem krstu, žiadne náboženské úkony nevykonával a nič tomu nenasvedčuje, že by také úkony v budúcnosti vykonával. Napriek tomu, že odporca nespochybňuje jeho krst, aj naďalej považuje jeho konvertovanie za účelové. Odporca uviedol, že považuje námietky uvádzané v opravnom prostriedku za účelové. Tak isto ani ostatné námietky nemožno považovať za právne relevantné, pretože riadnym a dostatočným spôsobom, a na základe skutočností, ktoré sú obsahom spisového materiálu zistil skutkový stav, na základe ktorého vydal napadnuté rozhodnutie. Odporca uviedol, že vychádzal z obsahu pohovorov vykonaných s navrhovateľom, posúdil situáciu v krajine jeho pôvodu, pričom sa dôkladne zameral na dôvody, ktoré uvádzal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, z akých podkladov odporca vychádzal pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu. V jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle. Odporca posúdil žiadosť aj z pohľadu možnosti udelenia azylu z humanitných dôvodov, ale ani takéto predpoklady navrhovateľ nesplnil. Tak isto neboli zistené dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany, pretože mu v krajine pôvodu nehrozí vážne bezprávie tak, ako to má na mysli zákon o azyle v ustanovení § 2 písm. f). Odporca je aj po opätovnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu námietok uvedených v opravnom prostriedku toho názoru, že vec bola správne právne posúdená, skutkový stav bol dostatočne zistený, teda napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom o azyle. Odporca preskúmal aj možnosť, či navrhovateľ nespĺňa dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany
Tak ako je to podrobne uvedené na str. 26 až 28 v odôvodnení rozhodnutia dospel k názoru, že nespĺňa ani dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany. Odporca je toho názoru, že navrhovateľ v priebehu konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, ani právna zástupkyňa v opravnom prostriedku, neuviedli a nepreukázali také skutočnosti, ktoré by ho oprávňovali vydať rozhodnutie o udelení azylu, resp. poskytnutie doplnkovej ochrany, a má za to, že správny orgán komplexne, objektívne a individuálne posúdil všetky relevantné okolnosti týkajúce sa predmetnej veci. Zistil, že navrhovateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu v zmysle Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Z uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Odporca
1 zákona o azyle neudelil navrhovateľovi azyl a
1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu neposkytol doplnkovú ochranu. Opísal v ňom zistený stav veci, priebeh celého konania a svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k názoru, že v tomto prípade nebola preukázaná opodstatnenosť z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zostávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ako to vyplýva zo zákona o azyle. Ďalej uviedol, že u navrhovateľa neboli splnené podmienky pre udelenie azylu
Osobitne poukázal na skutočnosti zrejmé z vykonaného dokazovania (osobitne z obsahu jeho jednotlivých výpovedí uskutočnených v priebehu vykonaných pohovorov), v zmysle ktorých navrhovateľ prezentovaný gréckokatolík mal iba minimálne znalosti tejto viery, po prijatí sviatosti krstu prestal žiť ako kresťan, kostol navštevoval iba sporadicky, odkedy sa zdržiava v Bratislave kostol či kostoly nenavštevoval, nezúčastňoval sa na svätých omšiach, nevedel zreprodukovať ani jednu kresťanskú modlitbu, z ktorého zistenia stavu veci vyvodil odporca záver, že prijatie kresťanskej viery navrhovateľom potom, ako na Slovensku požiadal o azyl bolo iba účelovým a nie úprimným. Poukázal tiež na to, že z výpovedí samotného navrhovateľa vyplynulo, že po prijatí krstu na Slovensku nevykonával žiadne náboženské úkony a to ani verejne a ani v súkromí, pričom nič nenasvedčuje tomu, žeby tieto mal v úmysle vykonávať v budúcnosti. Pokiaľ ide o výrok, ktorým odporca rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi, tento odôvodnil tým, že nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov jej poskytnutia. Poukázal na skutočnosť, že počas pobytu navrhovateľa v Iráne tento nebol odsúdený k trestu smrti, že nevykonával žiadnu činnosť, za ktorú by mu v prípade návratu hrozilo vážne bezprávie. V súvislosti s konvertovaním navrhovateľa na kresťanskú vieru, ku ktorému došlo počas jeho pobytu na Slovensku po podaní žiadosti o azyl, poukázal na poznatky získané zo správ založených v spise, avšak s poukazom na účelovosť takéhoto konvertovania a na nepraktizovanie novoprijatej (kresťanskej) viery v živote navrhovateľa - či už verejne alebo v súkromí. Odporca tiež dôvodil, že v Iráne neprebieha vnútroštátny či medzinárodný ozbrojený konflikt. Svoje právne závery doplnil o informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, na ktoré sa v rozhodnutí odvolal a ktoré aj identifikoval. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. augusta 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky).
zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, a/ manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí, b/ slobodným deťom azylanta alebo osoby
písmena a/ do 18 rokov ich veku alebo c/ rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí (ods. 1). Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky (ods. 2). Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený
3). Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky, ak je splnená povinnosť
5 (ods. 4).
zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odporcovi vyčítal, že nerešpektoval právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. 1Sža 16/2014 zo dňa 12.08.2014. Uvedené námietky vyhodnotil odvolací súd za dôvodné. Krajský súd mal za to, že predmetom uskutočneného konania pred odporcom bolo posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyl, ktorú podal vyhlásením z 25.06.2010, v ktorej ako dôvody svojej žiadosti uviedol obavy z trestu za cestovanie na falošný izraelský cestovný doklad, že v krajine pôvodu mal náboženské problémy a bol prenasledovaný zo strany štátnych orgánov pre nedodržanie moslimských tradícií, pričom v prípade návratu do krajiny pôvodu má obavy o svoj život.
krajského súdu z výsledkov vykonaného dokazovania je však preukázané, že navrhovateľ v Iráne na kresťanskú vieru neprestúpil, ale navrhovateľ bol preukázateľne pokrstený až v priebehu prebiehajúceho azylového konania dňa 17.09.2011 v Košiciach v Gréckokatolíckej cirkvi, farnosti Božej Múdrosti Košice - Furča.
krajského súdu vo vzťahu k azylu by prijatie sviatosti krstu navrhovateľom počas jeho pobytu na Slovensku bolo významným iba v prípade, ak by práve toto navrhovateľovo pokrstenie bolo dôvodom podania inej, ako podanej žiadosti o azyl. Takáto žiadosť by bola v prípade jej podania žiadosťou podanou „na mieste“. K tomu však nedošlo. Preto ak odporca navrhovateľovi azyl neudelil, jeho rozhodnutie je
krajského súdu vecne správne a je v súlade so zákonom. Za súladný so zákonom považoval krajský súd aj výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany, nakoľko neboli ani
jeho názoru splnené zákonné podmienky pre jej poskytnutie.
krajského súdu ak navrhovateľ svoje (prezentované) vierovyznanie nepraktikoval na Slovensku, kde mu takémuto (verejnému) vyznávaniu jeho viery nikto (a nič) nebránil, je opodstatnený záver, že ním prezentovaný prestup na katolícku vieru nebol skutočným, ale bol účelovým s cieľom dosiahnuť pre seba výhodnejšiu pozíciu pri posúdení ním, pred časom podanej žiadosti o azyl. S poukazom na uvedené teda
krajského súdu navrhovateľovi nehrozí v prípade jeho návratu do krajiny jeho pôvodu žiadne nebezpečenstvo. Naviac, ak by aj existoval dôvod, pre ktorý by bolo na mieste považovať navrhovateľa (na základe jeho skutočného presvedčenia, teda nie len na základe jeho pokrstenia) za kresťana - katolíka, nič nenasvedčuje tomu, žeby svoje návyky po svojom príchode do krajiny svojho pôvodu zmenil, teda žeby svoje vierovyznanie prezentoval inak, ako je tomu doteraz na slovenskom území. Krajský súd teda ustálil, že podmienkou posúdenia žiadosti o azyl z náboženských dôvodov ako relevantného dôvodu pre udelenie azylu, teda aby žiadateľ o azyl mohol byť považovaný za prenasledovaného z náboženského dôvodu je, aby ku konvertovaniu na inú vieru došlo v krajine pôvodu vo forme prijatia krstu. Krajský súd ustálil, že tým, že navrhovateľ bol preukázateľne pokrstený až v priebehu prebiehajúceho azylového konania na území Slovenskej republiky, je teda
neho zrejmé, že dôvodom podanej žiadosti o azyl nebolo konvertovanie navrhovateľa na kresťanskú (gréckokatolícku) vieru. Dokonca ustálil, že výrazom ním prezentovaného prijatia kresťanskej viery, keď navrhovateľ nenapĺňa logicky očakávané správanie veriaceho: (mal by sa pravidelne zúčastňovať na povinných svätých omšiach a tiež ovládať základné modlitby, prijímanie sviatosti počas omše, účasť na spovedi min. raz do roka), viedli odporcu dôvodne k správnej úvahe, že navrhovateľovo prijatie katolíckej viery počas pobytu na území Slovenskej republiky (po podaní žiadosti o azyl) bolo účelovým. S takto prijatými závermi krajského súdu, z ktorých vyvodil zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu sa odvolací súd (súc viazaný rozsahom odvolacích námietok navrhovateľa, ktoré vyhodnotil za dôvodné) nemohol stotožniť. Z predloženého spisového materiálu je totiž zrejmé, že navrhovateľ už v priebehu administratívneho konania uvádzal, že dôvodom jeho žiadosti o azyl, resp. doplnkovej ochrany, (zápisnica o výsluchu zo dňa 25.06.2010) bolo jeho prenasledovanie zo strany štátnych orgánov pre nedodržanie moslimských tradícií v Iráne. V auguste 2007 v Iráne konvertoval z islamu na kresťanstvo, za čo by mu po návrate domov hrozila smrť. Svoje rozhodnutie konvertovať na kresťanstvo odôvodnil tým, že v mieste bydliska videl, akým slušným životom žili arménski kresťania, niekoľko krát navštívil kostol arménskych kresťanov a keďže mal problémy s náboženskou políciou (stretával sa na verejných miestach s priateľkou), dokonca h
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.