1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. p. PPZ-HCP-BB2-73-005/2013-SK zo dňa 16.12.2013, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. p. PPZ-HCP-BB8-378-025/2013-PP zo dňa 30.09.2013, ktorým v zmysle ust. § 48 ods. 2 písm.
ktorých konkrétna osoba predstavuje nebezpečie pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Ak by sa v odôvodnení uviedol opis zisteného stavu, mohlo by dôjsť k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy poznatkov a spôsobu ich získania, čím by sa mohlo zmariť konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti by mohlo dôjsť aj k zverejneniu postupov používaných na odhaľovanie konaní, ktoré môžu ohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky. Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd garantuje právo na prístup k súdu, avšak toto právo na prístup k súdu nie je absolútne. Podlieha implicitne pripusteným obmedzeniam, pretože so zreteľom na jeho povahu ho štát v niektorých prípadoch musí upraviť predpismi v závislosti od potrieb a možností spoločnosti a jednotlivcov. Obmedzenia by neboli zlučiteľné s čl. 6 ods. l, ak nesledujú legitímny cieľ alebo ak neexistuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý má byť dosiahnutý. Krajský súd zastáva názor, že právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 120 ods. 2 je súladná s čl. 6 ods. 1 Dohovoru s prihliadnutím na cieľ - bezpečnosť štátu, ktorý má byť dosiahnutý. Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; čl. 6 ods. 1 Dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad, aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Rui Toria proti Španielsku zo dňa 09.12.1994). Vzhľadom na uvedené súd zastáva názor, že pokiaľ správne orgány pri posudzovaní žiadosti o udelenie trvalého pobytu vychádzali z obsahu informácie SIS, majúc za to, že sú naplnené zákonné podmienky pre rozhodnutie
2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov a v rozhodnutí uviedli iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, postupovali v súlade so zákonom a v ich postupe súd nevidel žiadne pochybenie. Krajský súd poukázal aj na vyslovený právny názor Ústavného súdu SR v Náleze IV. ÚS 308/2011-90 zo dňa 25.01.2012 v súvislosti s hodnotením zákonného postupu správnych orgánov a súdu
2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, ktoré ustanovenie taktiež ukladá správnemu orgánu v odôvodnení uvádzať iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky a neumožňuje mu bližšie uvádzať dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu (v danom prípade k výroku o zrušení doplnkovej ochrany), z ktorého vyplýva záver, že zo spisu správneho orgánu, ako aj zo súdneho spisu musí byť zrejmé, na základe čoho príslušné orgány rozhodovali, aj keď bez explicitne uvedeného dôvodu v odôvodnení svojho rozhodnutia. Zo spisovej dokumentácie musí jednoznačne vyplynúť, ktoré skutočnosti zobral rozhodujúci orgán do úvahy a ktorým pripísal právnu relevanciu, najmä vzhľadom na právne dôsledky rozhodnutia o neposkytnutí, resp. zrušení doplnkovej ochrany sťažovateľa. Krajský súd mal za to, že v danom prípade bolo zrejmé, na základe čoho príslušné orgány rozhodovali, pričom v rámci súdneho prieskumu sa s informáciami SIS oboznámil aj súd. Skutočnosti uvedené v stanovisku Slovenskej informačnej služby so stupňom utajenia „Dôverné“ aj
názoru súdu sú takého charakteru, ktoré odôvodňujú privodiť právny dôsledok - rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu. K jednotlivým žalobným námietkam krajský súd po preskúmaní veci dodal, že správne orgány vo veci dostatočne zistili skutkový stav, tento i po právnej stránke správne posúdili a svoje rozhodnutia aj náležite odôvodnili, preto žalobné námietky neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného. Pokiaľ žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie skutočnosti, prečo došlo k uprednostneniu verejného záujmu pred záujmom súkromným, súd poukázal na ustanovenie § 120 ods. 2 písm.
žalobcu zásady právneho štátu. Ani odvolanie sa na platnú právnu úpravu, kedy zákon o ochrane utajovaných skutočností nepriznáva žalobcovi právo oboznámiť sa s predmetným dôkazom, alebo jeho podstatou, nesmie súdu brániť v tom, aby postupoval ústavne konformným spôsobom. Bolo tak povinnosťou Krajského súdu v Banskej Bystrici nájsť spôsob, ako umožniť žalobcovi brániť svoje práva tak, aby boli zároveň zachované požiadavky na utajenie určitých informácií. Ak takáto možnosť nie je, má žalobca za to, že predmetná utajená informácia nemôže byť určujúcim dôkazom v jeho prípade. Takýmto postupom žalovaný správny orgán ako aj Krajský súd v Banskej Bystrici v zásade umožnili, aby iný správny orgán v konaní rozhodol. Odvolanie sa na zákon o ochrane utajovaných skutočností je najľahším spôsobom ako si štátny orgán môže presadzovať svoje záujmy bez toho, aby na druhej strane mal „rovnocenného partnera“. Účastník konania, ktorý sa nemôže účinne brániť, lebo nevie ani len podstatu dôvodov, resp. konanie, ktorým ohrozuje bezpečnosť Slovenskej republiky, tak ako to definuje § 2 ods. 1 písm. i) zákona o pobyte cudzincov má v súdnom konaní vždy horšie a slabšie postavenie ako štátny orgán, ktorý takéto rozhodnutie vydal.
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva by osoby mali byť oboznámené aspoň s podstatou dôvodov, pre ktoré sa považujú za nebezpečné. V tomto prípade nebol žalobca oboznámený ani s podstatou dôvodov a ani sa nemohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom v konaní. Ustanovenie § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, ktoré aplikoval žalovaný nie je
žalobcu v súlade s Ústavou SR, konkrétne s ustanovením § 48 ods. 2,
ktorého „každý má právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom“. Ústavne garantovaná rovnosť pred zákonom a rovnosť účastníkov súdneho konania zabezpečuje rovnaké postavenie procesných strán (účastníkov súdneho konania) tak pri aplikácii hmotných, ako aj procesných predpisov.
Ústavného súdu SR, „všetci účastníci občianskeho súdneho konania, vrátane konania pred správnym súdnictvom majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez znevýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný“. (PL. ÚS 15/03) Žalobca mal v konaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici nepochybne horšie procesné postavenie ako žalovaný správny orgán. Žalobca bol v tomto konaní úplne obmedzený na svojich právach, keďže nevie nič, okrem právnej kvalifikácie svojho „postavenia“ ako ohrozovateľa bezpečnosti štátu. Na strane druhej, žalovaný správny orgán mal k dispozícii plnú vedomosť o tom, prečo by žalobcov pobyt v SR mal byť považovaný za bezpečnostnú hrozbu. Je teda jednoznačné, že procesné postavenie oboch strán nebolo rovné a že žalobcovi nebola v konaní daná možnosť účinne obhajovať svoju vec za najlepších možných podmienok. Na základe uvedeného navrhol žalobca rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a zrušiť rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu. III. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný uviedol, že tak prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný odvolací orgán riadne vyhodnotili a zvážili stanovisko Slovenskej informačnej služby, na základe ktorého rozhodol v napadnutom konaní. V žiadnom prípade nešlo o rozhodnutie iného správneho orgánu, ale poskytnutie zistených skutočností Slovenskou informačnou službou, ktoré majú zásadný vplyv na rozhodovanie vo veci. Išlo o zákonný postup vyplývajúci z ustanovenia § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov; policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskej informačnej služby, ktorá svoje vyjadrenie zašle policajnému útvaru do desiatich dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie. Žalovaný k námietke žalobcu, k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život na území Slovenskej republiky so svojou manželkou a maloletým synom, ktorí sú občanmi Slovenskej republiky opätovne, tak ako v stanovisku k žalobe uviedol, že v prípade žalobcu správne orgány brali na zreteľ aj záujmy maloletého dieťaťa žalobcu a riadne zvažovali vyváženosť záujmu verejnosti a ochranu práv väčšiny obyvateľov Slovenskej republiky v protiklade s ochranou práv na rodinný život žalobcu, pričom vychádzali z týchto skutočností. Zo spisového materiálu účastníka konania vyplynulo, že účastník konania v minulosti už žiadal o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky. Nakoľko bolo už vtedy zo Slovenskej informačnej služby Bratislava zaslané vyjadrenie k účastníkovi konania s pozitívnym výsledkom, jeho žiadosť bola Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Prievidza dňa 14.02.2011 právoplatne zamietnutá. Ďalej zo spisového materiálu vyplynulo, že účastník konania dňa 05.05.2010 v Lagose, Nigérijská federatívna republika, uzavrel manželstvo s L. O., nar. XX.XX.XXXX, štátnou príslušníčkou Slovenskej republiky, trvalo bytom X.. Manželom sa dňa XX.XX.XXlX . v Bojniciach narodil syn E. M. T., štátny príslušník Slovenskej republiky. Veľvyslanectvo Slovenskej republiky pri podaní žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov vykonalo so žiadateľom pohovor, z ktorého vyplynulo, že manželia sa zoznámili v roku 2006, v súčasnosti nežijú v spoločnej domácnosti. Manželka za žiadateľom cestuje na návštevu približne dva až tri razy za rok. Žalovaný bral do úvahy aj skutočnosť, že tak ako účastníkovi konania, tak aj jeho manželke bola známa skutočnosť, že už v minulosti bola účastníkovi konania zamietnutá žiadosť o povolenie na pobyt na území Slovenskej republiky pre dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Takisto majú znalosť aj o trestnej minulosti účastníka konania, ktorá mala za následok administratívne vyhostenie z územia Rakúska do Slovenskej republiky, v ktorej mal v tom čase účastník konania povolený pobyt. Žalovaný má za to, že na základe uvedených skutočností účastník konania a aj jeho manželka sú si vedomí, že je predpoklad, že účastníkovi konania bude opätovne nepovolený pobyt a že nebudú môcť spoločne žiť na území Slovenskej republiky. Ďalej žalovaný bral do úvahy aj skutočnosti, že účastník konania so svojou manželkou od sobáša v roku 2010 nežijú v spoločnej domácnosti, v Slovenskej republike bol naposledy v roku 2008 a že v dobe vydania napadnutého rozhodnutia finančne neprispieval na svoje dieťa. Žalovaný vychádzal aj zo skutočnosti, že účastník konania nie je z územia Slovenskej republiky vyhosťovaný, nezakazuje sa mu vstup na územie Slovenskej republiky a ani nijako sa mu neobmedzuje sloboda pobytu a pohybu, ale v súlade so zákonom o pobyte cudzincov sa len rozhoduje o zamietnutí jeho žiadosti o trvalý pobyt na päť rokov na území Slovenskej republiky, v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm.
Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je
ustanovenia § 201 v spojení s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. augusta 2015 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
1, 2 a 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.
1 písm.
2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie.
1 písm. i) zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie ohrozením bezpečnosti štátu konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.
1 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie
tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní.
2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu
2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu.
6 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskej informačnej služby, ktorá svoje vyjadrenie zašle policajnému útvaru do desiatich dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie.
6 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o SIS“), informačná služba poskytuje informácie o trestnej činnosti útvarom Policajného zboru a prokuratúry, a to najmä o páchaní organizovanej trestnej činnosti. Nevyhnutné informácie poskytuje aj iným štátnym orgánom, ak ich potrebujú na zamedzenie protiústavnej alebo inej protiprávnej činnosti.
7 zákona o SIS, získané informácie sa poskytujú iba na splnenie účelu vyjadreného v odsekoch 4 až 6 a § 1 ods. 3. Informácie
odseku 6 sa poskytnú len za podmienky, že ich poskytnutím nedôjde k ohrozeniu plnenia konkrétnej úlohy informačnej služby
tohto zákona alebo k odhaleniu zdrojov a prostriedkov informačnej služby alebo k odhaleniu totožnosti jej príslušníkov alebo osôb konajúcich v prospech informačnej služby; to neplatí, ak by bol následok spôsobený neposkytnutím informácií zjavne závažnejší ako následok, ktorý hrozí ich poskytnutím. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým bola žalobcovi zamietnutá žiadosť pre udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť uvedených rozhodnutí. Odvolací súd po preskúmaní námietok žalobcu dospel k záveru, že tieto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku ani zákonnosť rozhodnutia žalovaného. Rozhodnutie č. p. PPZ-HCP-BB2-73-005/2013-SK zo dňa 16.12.2013, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. p. PPZ-HCP-BB8-378-025/2013-PP zo dňa 30.09.2013, ktorým v zmysle ust. § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov bola žalobcovi zamietnutá žiadosť pre udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky je v zmysle ust. § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov bolo potrebné aj
názoru odvolacieho súdu potrebné považovať za zákonné, pričom odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že preskúmanie ústavnosti uvedeného ustanovenia je zverená do právomoci Ústavného súdu SR. Návrh verejnej ochrankyne práv zo dňa 14.07.2014 na začatie konania
čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, v ktorom žiadala ústavnú súd o vyslovenie nesúladu ustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach) bol uznesením ústavného súdu PL. ÚS 40/2014-19 zo dňa 17.12.2014 odmietnutý ako neprípustný. S poukazom na uvedené, musel Najvyšší súd Slovenskej republiky pri posudzovaní odvolacích námietok žalobcu, ktorým napadol rozsudok krajského súdu a v tej súvislosti pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného vychádzať z prezumpcie ústavnosti zákona o pobyte cudzincov (konkrétne jeho ustanovenia § 120 ods. 2), ktoré žalovaný pri rozhodovaní na daný prípad aplikoval. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje samotným rozhodovaním Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní o súlade právnych predpisov
čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky a jeho následnými právnymi účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach. Princíp právnej istoty je založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky) a vzhľadom k tomu, že k takémuto rozhodnutiu, ktorým by bola spochybnená ústavnosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov nedošlo, najvyšší súd sa obmedzil pri posudzovaní námietok uplatnených žalobcom len v kontexte namietanej nezákonnosti. Pri posúdení námietok žalobcu vychádzal z toho, že pokiaľ správne orgány na prípad žalobcu pri rozhodovaní o jeho žiadosti vydali rozhodnutie, ktoré je odôvodnené v súlade s ustanovením § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov,
ktorého policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie trvalého pobytu
2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, neukrátili žalobcu na žiadnom z jeho práv a žalobca nemohol úspešne namietať nezákonnosť rozhodovania žalovaného, ktorú videl žalobca v tom, že žalovaný ani krajský súd nesprístupnili dôkaz, ktorý bol v konaní použitý proti nemu, pričom absenciu poznania toho, aký bezpečnostný záujem Slovenskej republiky svojim konaním žalobca ohrozuje žalobca označil za neúčinný opravný prostriedok, ktorým sa môže domáhať ochrany svojich práv. Takúto námietku žalobcu vyhodnotil odvolací súd aj vo svetle rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 40/2014-19 zo dňa 17.12.2014 za nedôvodnú a nespôsobilú spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Ustanovenie § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov síce odkazuje na aplikáciu zákona o správnom konaní, avšak za predpokladu, že sa v tomto zákone neustanovuje inak. Ako to vyplýva z ustanovenia § 120 ods. 2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov zákonodarca zjavne nadradil bezpečnostný záujem štátu nad všeobecne platné zásady administratívneho konania obsiahnuté v správnom poriadku. Citované ustanovenie zákona o pobyte cudzincov je teda vo vzťahu k zákonu č. 71/1967 Zb. o správnom konaní lex specialis. Správny orgán preto nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzať konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti a uvedie iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. K tomu ho priamo zmocňuje ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov avšak len v prípade, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Takáto okolnosť aj
názoru odvolacieho súdu bola preukázaná. V danej veci sa senát 10S Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 16.07.2015 oboznámil s obsahom utajovanej písomnosti Slovenskej informačnej služby vedenej pod č. 65/12-V-22-80/2013-S zo dňa 13.06.2013, pričom dospel k záveru, ktorý učinili správne orgány, rovnako tak aj krajský súd, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa
2 v spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Najvyšší súd ešte dodáva, že v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009 (87/2009) právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu do nich, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany. Garancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života predpokladajú existenciu rodiny, t. j. existenciu skutočného a reálneho (efektívneho) rodinného života. Týkajú sa aj zamýšľaného rodinného života, ktorý sa síce ešte v plnosti neetabloval, avšak je založený na platnom a skutočnom (pravom) manželstve zahŕňajúcom blízky vzťah a spoločný život (kohabitáciu) manželov v čase namietaného zásahu alebo krátko pred ním. Orgány Slovenskej republiky sú povinné aj v prípade aplikácie noriem práva Európskej únie alebo v prípade aplikácie noriem vnútroštátneho práva predstavujúcich transpozíciu právnych aktov orgánov Európskej únie rešpektovať právo na ochranu rodinného života v rozsahu štandardu priznaného dohovorom, pretože tento záväzok do
ods.1 OSP zamietol, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením jeho rozhodnutia, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody, ktoré sú uvedené vyššie. O trovách konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
ustanovenia § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože bol v konaní neúspešný a odporca nárok na náhradu trov konania nemá. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.