Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/422/2014 Identifikačné číslo spisu: 7913201184 Dátum vydania rozhodnutia: 27.08.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Jozef Kolcun Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.), a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhoveli. Zhodli sa na tom, že je daná zodpovednosť žalovanej za škodu, ktorá vznikla žalobcovi tým, že mu na základe nezákonného rozhodnutia žalobcu došlo k zadržiavaniu peňažných prostriedkov na účte žalobcu v období od

1. júna 2005 do
2. marca
3. Mali za to, že tvrdenia žalovanej, že neexistuje príčinná súvislosť medzi nezákonným postupom colných orgánov ohľadne začatia exekúcie a blokácie účtu žalobcu v Dexia banke a prípadným vznikom škody žalobcu ako aj tvrdenie žalovanej, že žalobca vznik škody nepreukázal, sú účelové. Nezákonné rozhodnutie Colného úradu v Čiernej nad Tisou zo dňa
4. júla 2005 č. 9987/2005-5331 bolo zrušené, následkom čoho bolo potom celé exekučné konanie rozhodnutím Colného úradu v Michalovciach z
5. marca 2008 č. 10111/2008-5331 zastavené právoplatné dňa
6. marca
7. Ešte pred vydaním rozhodnutia zo
8. júla 2005 Colný úrad v Čiernej nad Tisou predbežne rozhodol dňa
9. júna 2005 o začatí exekučného konania a dňa
10. júna 2005 toto rozhodnutie doručil Dexia banke, na základe čoho podľa platnej právnej úpravy Dexia banka od
11. júna 2005 predmetný účet zablokovala a žalobca ním nemohol disponovať. Vychádzali z toho, že žalobca v žalobe uplatnil nárok na náhradu škody, ktorou je ušlý zisk. Je nespochybniteľné, že zavinením žalovanej nemohol disponovať žalobca prostriedkami na účte a preto došlo u neho k majetkovej ujme, ktorú žalobca správne špecifikoval ako ušlý zisk. Pre posúdenie splnenia zákonných podmienok bolo v tomto prípade zo žalujúcej strany postačujúce, keď bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia, existencia majetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nimi. Námietku žalovanej, že ušlým ziskom nemôže byť požadovaný úrok z omeškania zo zadržiavanej peňažnej čiastky posúdili ako námietku žalovanej čo do určenia výšky škody, teda výšky ušlého zisku a nie škody ako majetkovej ujmy. V otázke príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím colného orgánu a vznikom škody uzavreli, že v § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do
12. augusta 2008 nie je uvedené žiadne ustanovenie o tom, že by štát sa mohol zbaviť zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie za predpokladu, že by išlo o nezákonnosť spočívajúcu v procesno-právnom pochybení. Ani nesplnenie si daňovej povinnosti zo strany žalobcu voči daňovému orgánu iného štátu nie je zákonným dôvodom na zbavenie sa zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím colného orgánu. V konaní bolo preukázané, že colný orgán, ktorý vydal nezákonné rozhodnutie nemal zákonný dôvod už na začatie exekučného konania a teda aj všetky úkony, ktoré vykonal od začiatku exekučného konania do vydania nezákonného rozhodnutia sú kvalifikované ako iný nezákonný zásah do práv žalobcu. Išlo o nezákonný zásah, ktorým nariadil Dexia banke dňa
13. júna 2005 blokáciu účtu žalobcu, pričom rozhodnutie o blokácii doručil Dexia banke dňa
14. júna
15. Teda za obdobie od
16. júna 2005 do
17. júla 2005 zo strany žalovanej ide o nesprávny úradný postup podľa § 14 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do
18. decembra 2008, pretože ako orgán verejnej moci nezákonne zasiahol do práv žalobcu, čím mu spôsobil vznik škody. Pokiaľ žalovaná v odvolacom konaní zotrvala na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo možné akceptovať argumentáciu odvolateľa (žalovanej). Obsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemožní realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 62/2010, sp.zn. 2 Cdo 97/2010, sp.zn. 3 Cdo 53/2011, sp.zn. 4 Cdo 68/2011, sp.zn. 5 Cdo 44/2011, sp.zn. 6 Cdo 41/2011 a sp.zn. 7 Cdo 26/2010). Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalovaná neopodstatnene namieta, že v konaní jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalovanej nevyplýva z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľkou uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, že žalovaná nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.); vzal tiež na zreteľ, že v dovolacom konaní procesne úspešný žalobca nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.