461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon"), nemá nárok na úrazovú rentu. O trovách konania rozhodol tak, že odporkyni ich náhradu nepriznal. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že odporkyňa preskúmavaným rozhodnutím určila, že navrhovateľ nárok na úrazovú rentu
zákona nemá, pretože k zhoršeniu zdravotného stavu poškodeného v súvislosti s chorobou z povolania po 01. januári 2004 došlo až v mesiaci august 2006, pričom
zákona, nárok na úrazovú rentu zaniká dňom dovŕšenia dôchodkového veku, ktorý navrhovateľ už dosiahol, keď od
1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších podpisov v rozsahu 70% až od
zákona na úrazovú rentu netransformuje, navyše navrhovateľ nemá nárok ani na úrazovú rentu
zákona a ani
3 zákona. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie. Rozsudok krajského súdu žiadal zmeniť, napadnuté rozhodnutie odporkyne zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie s poukazom na § 205 ods. 2 písm.
zákona o sociálnom poistení.
3 zákona náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k
1 zákona má poškodený nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 zákona a nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.
3 zákona pokles pracovnej schopnosti sa posudzuje na účely odseku 1 v súvislosti s plnením pracovných úloh uvedených v § 8 ods. 4 alebo s činnosťami uvedenými v § 17 ods. 2, alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s týmito činnosťami. V konaní otázky dňa vzniku choroby z povolania spornou nebola (9.4.2003). Sporným nebolo ani to, že navrhovateľ bol uznaný čiastočne invalidným, keď od 14.8.2003 mu bol rozhodnutím odporkyne č. XXX XXX XXXX z 15.12.2003 priznaný čiastočný invalidný dôchodok 3876 Sk mesačne, ktorý mu bol odňatý rozhodnutím odporkyne zo dňa 7.3.2005, pričom následne v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7. júna 2006 bol dňa 23.4.2007 posúdený, uznaný naďalej čiastočne invalidným a ani to, že v súčasnosti je navrhovateľ starobným dôchodcom. Medzi účastníkmi však bola sporná otázka aký druh náhrady navrhovateľ k 31.12.2003 poberal a výška miery poklesu pracovnej schopnosti posudzovanej na účely § 88 ods. 1 zákona o sociálnom poistení na základe žiadosti navrhovateľa zo dňa 8.12.2004 o úrazovú rentu. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by navrhovateľovi k 31.12.2003 bola vyplácaná náhrada z titulu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti
1 zák. č. 311/2001 Z. z. v znení účinnom do
zákona o sociálnom poistení a preto odporkyňa správne vydala rozhodnutie s poukazom na uvedené ustanovenie. Celkovo však jej rozhodnutie za správne označiť nemožno. Ako vyplýva z toho, čo je uvedené vyššie, k 31.12.2003 bol navrhovateľ práceneschopný, poberal len náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti a k vzniku nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti u neho nedošlo. V danom prípade je preto rozhodujúce, že k posúdeniu zdravotného stavu navrhovateľa na účely nároku na úrazovú rentu
zákona o sociálnom poistení došlo po prvýkrát 10.02.2005, kedy pokles pracovnej schopnosti u navrhovateľa bol stanovený na 65%
č. 29 príl. č. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Navrhovateľ do tohto času dávku obdobnú úrazovej rente nepoberal a ani jeho zdravotný stav ešte nebol pred 01.01.2004 vyhodnocovaný z hľadiska kritérií nároku na takúto dávku. Preto, pokiaľ z lekárskeho posudku zo dňa 10.02.2005 vyplýva, že k 01.01.2004 došlo u navrhovateľa k poklesu pracovnej schopnosti vykonávať pracovnú činnosť v rozsahu 65 %, jedná sa o prvoposúdenie po tom, čo v decembri 2003 navrhovateľ ukončil práceneschopnosť. Opačný záver z predloženého spisového materiálu ani z posudkovej dokumentácie vyvodiť nemožno. Odvolací súd preto argument správneho orgánu, že u navrhovateľa k 01.01.2004 nedošlo k zhoršeniu zdravotného stavu v súvislosti s chorobou z povolania, pretože tento sa mu po prvýkrát zhoršil až v mesiaci august 2006, keďže dovtedy neboli objektívnymi vyšetreniami a pomocnými vyšetreniami dokázané také chorobné zmeny na sledovaných štruktúrach horných končatín, ktoré by podmieňovali zmenu percentuálnej hodnoty poklesu pracovnej schopnosti, za relevantný vo vzťahu k posúdeniu vzniku nároku navrhovateľa na úrazovú rentu
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie krajského súdu zmenil, rozhodnutie odporkyne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Úlohou odporkyne v ďalšom konaní bude posúdiť pokles schopnosti navrhovateľa vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca v zmysle § 88 zákona so zohľadnením intencií odvolacieho súdu a opätovne o nároku navrhovateľa rozhodnúť, pričom sa vysporiada aj s námietkou navrhovateľa týkajúcou sa stanovenej percentuálnej miery poklesu schopnosti vykonávať pôvodnú prácu. Pokiaľ v konaní bola medzi účastníkmi spornou otázka faktického preradenia navrhovateľa na inú prácu po tom, čo u neho bola zistená choroba z povolania ako aj to, či zárobky, ktoré navrhovateľ v rozhodnom období pre posúdenie svojho nároku na stratu na zárobku dosahoval zvýšeným úsilím alebo nie, z dôvodu, že v konaní bolo na základe podrobného šetrenia preukázané, že navrhovateľovi k 31.12.2003 nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti nevznikol a nebola mu taká náhrada ani vyplácaná, pre posúdenie nároku
V tomto kontexte odvolací súd ešte poznamenáva, že tvrdenie navrhovateľa, že k dosiahnutiu zárobku musel vyvinúť zvýšené úsilie a v čom konkrétne malo spočívať, preukázané nebolo. Z evidencie bývalého zamestnávateľa navrhovateľa a jej korešpondujúcich listinných dokladov, ktoré sú aj súčasťou administratívneho spisu napriek tvrdeniu navrhovateľa vyplýva, že k jeho k preradeniu na ľahšiu prácu došlo, pričom tento záver nebol jednoznačne vyvrátený ani výpoveďami svedkov, ktorých navrhol navrhovateľ. Navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu trov konania pred krajským súdom v celkovej výške 315,76 € a náhradu trov odvolacieho konania vo výške 67,88 €. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ bol v konaní úspešný, odvolací súd mu priznal náhradu trov za poskytnuté právne služby v rozsahu 315,76 € ako náhradu trov konania pred krajským súdom za 2 úkony právnej služby v roku 2012 /prevzatie a príprava zastúpenia + podanie opravného prostriedku v r. 2012/ po 58,69 € a za jeden úkon /účasť na pojednávaní dňa 13.06.2013/ vo výške 60,07 € a k nim prináležiacu paušálnu náhradu v sume 23,07 €
3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhlášky) /2 x 7,63 + 1 x 7,81/, ďalej náhradu cestovného na pojednávanie konané dňa 13.06.2013 služobným motorovým vozidlom Ford Focus C-MAX e. č. S.-XXXCS v sume 37,18 € / pri priemernej spotrebe 7,1 l/100 km za 130 km z Prievidze do Trenčína a späť pri cene benzínu 1,447 €/l a 0,103 € za 1 km , paušálnej náhrade za 1 km 0,183 € /t. j. 0,286 € x 130 km/ a náhradu za premeškaný čas
1 vyhlášky v celkovej sume 78,06 € za 6 polhodín po 13,01 € a ako náhradu trov odvolacieho konania sumu 67,88 € za 1 úkon právnej služby v roku 2013 /odvolanie/ a k nemu prináležiacu paušálnu náhradu vo výške 7,81 €. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.