vlastného udania v zahraničí bytom naposledy G., v súčasnosti pobytom v Pobytovom tábore Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v Rohovciach, zastúpeného JUDr. Annou Vargovou, advokátkou, Brečtanová 21, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-73/2013 zo dňa 18.07.2013, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/200/2013-31 zo dňa 17.02.2015, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/200/2013-31 zo dňa
1 písm. i) a § 52 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) a § 46, § 59 ods. 2 a §61 ods. 2 a 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov zamietol rozklad žalobcu proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu č. ČAS: MU-74/PO-Ž/2013 z 25.06.2013, ktorým bolo
1 písm. i) zákona zastavené konanie vo veci jeho žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, a toto rozhodnutie potvrdil. Krajský súd uviedol, že z obsahu spisového materiálu a administratívneho spisu žalovaného je nepochybné, že v predchádzajúcom správnom konaní bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že žalobcovi sa azyl neudeľuje, že sa mu neposkytuje doplnková ochrana a že žalobca pri svojej v poradí tretej žiadosti o azyl neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by preukazovali podstatnú zmenu skutkového stavu. Z priloženého administratívneho spisu krajský súd zistil, že navrhovateľ dňa 01.09.2009 po prvý raz požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, a to z dôvodu obavy o svoj život plynúcej z neustále pretrvávajúcich nepokojov a vojnového konfliktu medzi krajinou pôvodu a Izraelom. Žalovaný v tomto konaní vydal dňa 15.10.2009 rozhodnutie, ktorým konanie o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, o ktoré požiadal žalobca, zastavil dôvodiac, že žalobca dňa 01.10.2009 svojvoľne opustil zariadenie pobytového tábora s tým, že sa doň viac nevrátil, ani sa nijakým spôsobom neohlásil a teda jeho ďalší pobyt nebol migračnému úradu známy. Dňa 20.05.2010 bol žalobca, cez Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice, transferovaný z Nórska na územie Slovenskej republiky. Po vykonaní všetkých procesných úkonov a vyhodnotení všetkých dôležitých skutočností, vydalo Ministerstvo vnútra, Migračný úrad dňa 09.02.2012 rozhodnutie ČAS: MU-272-81/PO-Ž-2010, ktorým
1 a § 20 ods. 1 zákona neudelil žalobcovi azyl a súčasne
1 a § 20 ods. 4 zákona neposkytol žalobcovi doplnkovú ochranu. O podanom odvolaní voči tomuto rozhodnutiu rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 9Saz/18/2012-47 zo dňa 13.06.2012 tak, že toto rozhodnutie odporcu potvrdil. Tento rozsudok bol následne potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 10Sža/19/2012 zo dňa 10.10.
krajského súdu, nakoľko už bolo právoplatne rozhodnuté o neudelení azylu žalobcovi a skutkový stav, na základe ktorého žalobca žiadal udeliť azyl, sa podstatne nezmenil, nepochybili správne orgány, keď konanie zastavili. II. Stručné zhrnutie argumentácie žalobných dôvodov žalobcu
žalobcu sa krajský súd k podanej žalobe vyjadril len stručne s tým, že v rozhodnutí len opakovane opisuje celý priebeh konania, nijako sa však nevyjadril k námietkam žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu s poukazom na neposúdenie rozsudku Európskeho súdneho dvoru (ďalej len „ESD“) vo veci C-364/11 zo dňa 19.12.2012, potvrdenia hnutia Fatah, originálu karty U.N.R.W.A. zo dňa 04.09.2011 a čestného vyhlásenia brata žalobcu. Krajskému súdu vyčítal, že predložený rozsudku ESD vo veci C-364/11 zo dňa 19.12.2012, ako dôkaz do konania, úplne odignoroval, keďže sa ním nikde v rozsudku nezaoberal. Žalobca zdôraznil zásadný význam spomínaného rozsudku ESD pre posúdenie postavenia žalobcu vzhľadom na jeho záväznosť pre všetky členské štáty Európskej únie. Dodal, že aj napriek tomu, že rozhodnutia ESD sú adresované konkrétnemu súdu, vyvolávajú účinky aj vo vzťahu k rozhodovacej činnosti súdov iných členských štátov a sú fakticky záväzné erga omnes. Predmetné rozhodnutie ESD obsahuje presný spôsob, akým sa majú vyhodnocovať jednotlivé žiadosti žiadateľov o udelenie azylu a v akom rozsahu sa majú skúmať. V predmetnom prípade síce žalobca podal opätovnú žiadosť o udelenie azylu, no urobil tak až v čase, kedy došlo k zmene v posudzovaní žiadostí držiteľov karty UNRWA. Správny orgán bol preto povinný postupovať prioritne v prospech najlepšieho záujmu žalobcu, preto nie je prípustné, aby správny orgán a neskôr aj krajský súd, nevzal do úvahy výklad ESD určujúci správnu aplikáciu smernice, ktorá značne mení postavenie žalobcu, a to v prospech medzinárodnej ochrany. Žalobca preto dospel k záveru, že krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože sa k vyššie spomínaným dôkazom ako aj k námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu v kontexte nových dôkazov, nijako nevyjadril. Žalobca kládol dôraz na skutočnosť, že do konania boli doložené nové dôkazy, ktoré podstatne menia skutkový stav, nakoľko preukazujú zmenu skutkového stavu, a preto aplikácia § 19 ods. 1 písm. i) zákona neprichádzala z tohto dôvodu do úvahy. Tieto dôkazy však neboli v konaní zobraté do úvahy, ani k nim nebolo zaujaté žiadne stanovisko. Z uvedeného je teda
žalobcu zrejmé, že krajský súd sa dostatočne nezaoberal námietkami vznesenými v žalobe, nevykonal navrhované dôkazy, čím musel jednoznačne dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdiť. Nad rámec uvedeného žalobca zdôraznil, že nikde v celom rozhodnutí sa krajský súd nevyjadruje k námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktorá bola vznesená žalobcom v žalobe, ktorá spočíva v tom, že žalovaný neskúmal do konania predložené dôkazy, neodôvodnil, prečo ich nepoužil ako podklad pre vydanie rozhodnutia a akými úvahami bol vedený pri ich hodnotení. Je preto potrebné považovať to za inú vadu konania, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Na základe uvedeného navrhol žalobca rozsudok krajského súdu v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. III. Stručné zhrnutie vyjadrenia žalovaného k žalobe žalobcu K odvolaniu žalobcu sa vyjadril Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky tak, že rozsudok krajského súdu navrhol ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že sa s právnym názorom krajského súdu v plnej miere stotožňuje. Správne orgány vo svojich rozhodnutiach vyhodnotili skutkový stav s tým, že nebola zistená jeho podstatná zmena. Svoj záver opierajú o výpoveď žalobcu zo dňa 26.02.2013, kedy vypovedal, že nenastali žiadne zmeny týkajúce sa informácií, ktoré poskytol v predchádzajúcich konaniach, a že sa v plnej miere pridržiava dôvodov, ktoré uviedol počas predchádzajúcich konaní, a k týmto nechcel nič viac dodať. K námietke žalobcu, že skutkový stav sa zmenil poukazujúc na žalobcom predložené nové dôkazy do konania - karta UNRWA zo dňa 04.09.2011, čestné prehlásenie žalobcovho brata a rozsudok ESD vo veci C-364/11 zo dňa 19.12.2012 uviedol, že uvedené dokumenty ako karta UNRWA zo dňa 04.09.2011 a čestné prehlásenie žalobcovho brata pána M. H. S. A. boli už v predchádzajúcom konaní predložené a riadne posúdené. Tá istá karta UNRWA bola žalobcom predložená v správnom konaní ČAS: MU-272/PO-Ž-2010 a dňa 13.03.2013 ju žalobca predložil do konania ČAS: MU-74/PO-Ž-2013. To isté čestné prehlásenie bolo predložené Krajskému súdu v Bratislave, ktorý preskúmaval rozhodnutie správneho orgánu a súd sa s ním v rozsudku č. k. 9Saz/18/2012 zo dňa 13.06.2012 vysporiadal. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s týmto rozsudkom krajského súdu stotožnil. Žalobca teda v ďalšom konaní znovu predložil tie isté dôkazy. Poukázal na to, že dôkaz „potvrdenie hnutia Fatah“, do konania nebolo predložené. Vo vzťahu k rozhodnutiu ESD vo veci C-364/11 uviedol, že toto rozhodnutie samo o sebe zmenu skutkového stavu nezakladá, len poskytuje výklad ustanovenia článku 12 ods. 1 písm. a) druhej vety smernice Rady 2004/83/ES zo dňa 29.04.2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany, ktorá je transponovaná do zákona o azyle.
názoru žalovaného vydaním spomínaného rozsudku ESD nedošlo k zmene právneho stavu. K námietke žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave s poukazom na neposúdenie rozsudku EDS c-364/11 zo dňa 19.12.2012 uviedol, že tomuto sa vo svojom rozhodnutí zvlášť nevenoval, nakoľko v zmysle § 19 ods. 1 písm. i) zákona boli jednoznačne splnené podmienky na zastavenie konania a žalobca sa svojou výpoveďou pridržiaval svojich predchádzajúcich vyjadrení, pričom správny orgán nenašiel súvislosť medzi uvedeným rozhodnutím ESD a žalobcovým prípadom. Ak by žalobca sám vo svojich vyjadreniach uviedol skutočnosti vypovedajúce o danej súvislosti, táto súvislosť by bola skúmaná. K uvedenému poukázal na rozsudok NS SR č. k. 1Sža/27/2011, v ktorom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril, že pre skúmanie, či sa skutkový stav zmenil alebo nezmenil, je rozhodujúce tvrdenie žiadateľa o takýchto skutočnostiach v novo podanej žiadosti o azyl. Pokiaľ žiadateľ uvádza tie isté skutočnosti ako v predchádzajúcom azylovom konaní, nemožno od správneho orgánu žiadať, aby vykonal dokazovanie na žiadateľom neuplatnené a netvrdené skutočnosti.
názoru žalovaného rozsah odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov zodpovedajú skutočnosti, že ide o opakovanú žiadosť žalobcu o udelenie azylu, pričom v jeho prípade už bolo právoplatne rozhodnuté o neudelení azylu a sám žalobca vypovedal, že v jeho živote nenastali žiadne zmeny. V žalobcovom prípade by neustále nové posudzovanie tých istých dôvodov, pre ktoré žiada o azyl znamenalo nerešpektovanie zásady res iudicata a bolo by popretím zmyslu zákonných ustanovení, ktoré tomu majú brániť (§ 19 ods. 1 písm. i) zákona). Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok krajského súdu. IV. Argumentácia rozhodnutia žalovaného Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. KM-OLVS-73/2013 zo dňa 18.07.2013 zamietol rozklad žalobcu proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu č. ČAS: MU-74/PO-Ž/2013 zo dňa 25.06.2013, ktorým bolo
1 písm. i/ zákona zastavené konanie vo veci žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území SR a zároveň toto rozhodnutie potvrdil. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že nakoľko bolo zistené, že vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky už bolo právoplatne rozhodnuté o neudelení azylu a zároveň bolo rozhodnuté, že neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia žalobcu do krajiny pôvodu a žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by poukazovali na podstatnú zmenu skutkového stavu a pri posudzovaní opakovanej žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky ani nebola zistená žiadna skutočnosť poukazujúca na podstatnú zmenu skutkového stavu, boli naplnené právne podmienky pre postup v konaní
1 písm. i/ zákona. Na základe uvedeného žalovaný rozklad žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 15.07.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky).
zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody
.
zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
písmena
3). Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky, ak je splnená povinnosť
5 (ods. 4).
1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú ochranu ak tento zákon neustanovuje inak, a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením vopred písomne súhlasí, b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana
, alebo osoby
písmena
(ods. 1) Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky (ods. 2). Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť
5 (ods. 3).
1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu
2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu.
1 písm. i) zákona o azyle ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-73/2013 zo dňa 18.07.2013, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu proti rozhodnutiu Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ČAS: MU-74/PO-Ž/2013 zo dňa 25.06.2013 o zastavení konania o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky
1 písm. i) zákona, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalobca už v rozklade proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa namietal, že jeho rozhodnutie je nesprávne a nezákonné najmä z dôvodu, že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci, nevysporiadal sa so všetkými skutočnosťami a dôkazmi, nesprávne právne vec posúdil a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Žalobca poukazoval tak v opravnom prostriedku ako aj v žalobe na nedostatočné zistenie skutkového stavu spočívajúceho v tom, že nedošlo k posúdeniu postavenia žalobcu v kontexte rozsudku ESD vo veci C-364/11 zo dňa 19.12.2012,
ktorého: „Článok 12 ods. 1 písm.
odvolacieho súdu sa uvedenou požiadavkou žalovaný náležte nezaoberal najmä vo svetle tvrdení žalobcu, že sa dostal do konfliktu s hnutím Hamas z dôvodu jeho práce pre hnutie Fatah, (žalobca na preukázanie svojich tvrdení doložil do konania dôkazy, a to potvrdenie hnutia Fatah, originál karty UNRWA zo dňa 04.09.2011, rozsudok ESD vo veci C-364/11 zo dňa 19.12.2012) a vo svetle tvrdenia, že je držiteľom karty UNRWA, teda požíval ochranu s tým súvisiacu. Správny orgán na podklade týchto tvrdení nepreskúmal predložené potvrdenie, neoveroval pravosť karty UNRWA zo dňa 04.09.2011 a neposudzoval žiadosť žalobcu o udelenie azylu v kontexte rozsudku ESD. Z predmetného rozsudku ESD, na ktorý sa žalobca odvoláva, vyplýva, že palestínčanovi, ktorý bol nútený opustiť zónu pôsobenia UNRWA, v ktorej už nemohol využívať pomoc tejto agentúry, možno priznať postavenie utečenca bez toho, aby bol nútený preukázať, že má obavy pred prenasledovaním. Z tohto rozsudku v uvedenej veci však súčasne vyplýva, že v prípade, že takáto osoba dobrovoľne opustila zónu pôsobenia UNRWA, nemožno jej priznať postavenie utečenca bez toho, aby preukázala, že má obavy pred prenasledovaním. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí sp. zn. 1Sža/43/2011 zo dňa 13.09.2011 vyslovil názor, že článok 1D Ženevského dohovoru stanovuje len možnosť priznať status utečenca, v texte Ženevského dohovoru totiž nie je výslovne ustanovené, že takejto osobe, ktorej bola poskytovaná pomoc od UNRWA, sa má automaticky udeliť azyl. Mať právo požívať ipso facto výhody Dohovoru automaticky neznamená udelenie azylu v zmysle Dohovoru. Každú takúto žiadosť je potrebné skúmať individuálne a to vo svetle výhod čl. 1 A Dohovoru, za ktoré sa považuje skutočnosť, že osoba je utečencom v zmysle Dohovoru ako náhle vyhovuje kritériám obsiahnutým v definícii. To nastane nevyhnutne skôr, než je formálne rozhodnuté o udelení statusu utečenca (udelení azylu). Uznanie statusu utečenca preto osobu utečencom nečiní, ale ju za utečenca oficiálne prehlasuje. Osoba sa teda nestáva utečencom tým, že by jej bol priznaný status utečenca, ale status jej bol priznaný pretože utečencom je. Všeobecné klauzuly definujú kritéria, ktoré je nutné splniť, aby sa osoba stala utečencom. Predstavujú pozitívny základ, z ktorého vychádzajú rozhodnutia o statuse utečenca. V tomto ohľade sa palestínsky utečenec musí považovať za osobu, ktorá je nútená opustiť zónu pôsobenia UNRWA, pretože sa osobne nachádza v situácii vážneho nebezpečenstva a táto agentúra nie je schopná zaručiť mu v uvedenej zóne životné podmienky, ktoré sú v súlade s úlohou, ktorou je uvedená agentúra poverená. Za takýchto okolnosti, bez vykonania predložených dôkazov a objasnenia a vyhodnotenia uvedených skutočností, sa odvolaciemu súdu javí ako predčasné, vyhodnotiť skutkový stav v predmetnom prípade za nezmenený. Na tomto mieste považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že žalovaný jednoznačne neustálil či žalobca skutočne využíval pomoc UNRWA a že táto pomoc zanikla. Žalovaný neustálil, či žalobcu možno považovať za osobu, ktorá bola nútená opustiť zónu pôsobenia UNRWA, pretože by sa nachádzal v situácii vážneho nebezpečenstva a nedostatočne skúmal, či agentúra UNRWA je schopná zaručiť mu v uvedenej zóne životné podmienky v súlade s úlohou, ktorou bola uvedená agentúra poverená, a to aj vo svetle tvrdení a dôkazov, na ktoré sa žalobca odvoláva. Neskúmal ani bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu v súvislosti so situáciou žalobcu. Úlohou správneho orgánu preto bude vyhodnotiť dobrovoľnosť, resp. nútenosť žalobcovho odchodu zo zóny pod ochranou UNRWA., do spisu vyhľadať správy o krajine pôvodu žalobcu na preukázanie schopnosti organizácie UNRWA zaručiť mu v uvedenej zóne životné podmienky v súlade s úlohou, ktorou bola uvedená agentúra poverená. Bude potrebné, aby sa správny orgán v ďalšom konaní vysporiadal aj z potvrdením hnutia Fatah, ktoré žalobca predložil len v pôvodnom jazyku, aby zabezpečil jeho úradný preklad a na základe neho v spojení s ostatnými skutočnosťami a dôkazmi opätovne vo veci rozhodol. V prípade, že správny orgán dospeje k záveru, že žalobca nesplnil podmienky na udelenie azylu, rozhodne o tom, či spĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany a za tým účelom vyhľadá správy, ktoré budú zamerané na posúdenie bezpečnostných rizík v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu.
názoru najvyššieho súdu nebolo účelné rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, ale odvolací súd dospel k názoru, že je potrebné rozsudok krajského súdu zmeniť a rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. O udelení, resp. neudelení azylu rozhoduje žalovaný a v prvom rade žalovaný musí vykonať náležité dokazovanie zamerané na posúdenie dôvodnosti žalobcovej žiadosti o azyl. Nevykonaním dôkazov, ktoré boli založené do administratívneho spisu žalovaného, totiž žalovaný nezistil dostatočne skutkový stav veci. V ďalšom konaní bude,
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, potrebné, aby správny orgán rozhodol o udelení, resp. neudelení azylu, po doplnení dokazovania uvedeným smerom a po zvážení všetkých vyššie uvedených skutočností. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd
OSP napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 224 ods. 2 OSP a § 246c OSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní mal úspech, priznal náhradu trov konania
vyčíslenia jeho právnej zástupkyne v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške spolu 296,44 Eur titulom trov právneho zastúpenia. Trovy konania predstavujú: 2 úkony právnej služby 279,66 Eur (každý za 139,83 Eur) - 1/ prevzatie a príprava právneho zastúpenia (§ 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky), 2/ podanie odvolania (§ 13a ods. 1 písm. b) vyhlášky), režijný paušál 16,78 Eur (za 2 úkony právnej služby, každý za 8,39 Eur). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.