← Slovensko

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Najvyšší súd Slovenskej republiky 1Sža/6/2011 R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci ţalobkyne: P. N. T., nar. X. štátna príslušníčka Vietnamu zastúpená Advokátskou kanceláriou Š., s.r.o., M., proti ţalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. UHCP—185-4/RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa

  1. mája 2009, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 141/2009-43 dňa
  2. októbra 2010 takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 141/2009-43 dňa
  3. októbra 2010 p o t v r d z u j e . Ţalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. 1Sža/6/2011 2 O d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zamietol ţalobu ţalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania rozhodnutia ţalovaného č. UHCP—185-4/RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa
  4. mája 2009 a následného zrušenia a vrátenia veci ţalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave uviedol, ţe správne orgány v prejednávanej veci postupovali správne, keď opakované porušenia zákonných pravidiel upravujúcich pobyt cudzincov na území SR, ktoré dosiahlo aţ intenzitu trestného činu, z ktorého bola ţalobkyňa právoplatne odsúdená a ktoré viedli k vyhosteniu a zákazu vstupu na územie SR, vyhodnotili ako dôvod pre ktorý je zásah do práva na rešpektovanie rodinného ţivota ţalobkyne nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, v záujme národnej a verejnej bezpečnosti, ktorá by mohla byť tolerovaním tohto typu správania ohrozená. Krajský súd uviedol, ţe skutočnosť, ţe sa cudzinec na území SR dopustí trestného činu, nemusí byť vţdy dôvodom pre neudelenie trvalého pobytu, resp. pre iný zásah do súkromného a rodinného ţivota, ako to napokon vyplýva z judikatúry ESĽP, na ktorú v správnom konaní ţalobkyňa poukazovala (Mehemi proti Francúzsku, Boultif proti Švajčiarsku). Kaţdý štát má však podľa názoru krajského súdu právo vyţadovať od cudzinca určitý stupeň lojality minimálne v tom, aby dodrţiaval právnu úpravu týkajúcu sa pobytu cudzincov na území SR a z jeho porušovania vyvodzovať dôsledky, ktoré môţu predstavovať aj zásah do práva na súkromný a rodinný ţivot podľa čl. 8 Dohovoru. Intenzita zásahu do práva ţalobkyne a jej manţela na rodinný ţivot nebola za daných okolností podľa krajského súdu taká, aby prevýšila verejný záujem na neprípustnosti legalizácie trvalého pobytu osoby, ktorá v minulosti dlhodobo a opakovane porušovala pravidlá pre pobyt cudzincov na území SR, v dôsledku čoho bola dvakrát z územia SR vyhostená. Krajský súd uviedol, ţe pobyt cudzinca na území SR za účelom zachovania rodinného ţivota moţno legalizovať aj udelením tolerovaného pobytu, za daných okolností v zhode 1Sža/6/2011 3 s názorom správnych orgánov je toho názoru, ţe ţalobkyňa ako neţiaduca osoba nárok na trvalý pobyt na území SR nemá. K rozhodnutiu Ústavného súdu SR č. III. ÚS 331/09-37 zo dňa 16.12..2009 (vo veci ústavnej sťaţnosti občana Indickej republiky, ktorý si vzal za manţelku občianku SR, pričom predtým bol vyhostený a bol mu uloţený zákaz vstupu do Schengenského priestoru) na ktoré ţalobkyňa poukazovala, krajský súd uviedol, ţe v rozhodnutí vyslovený názor nie je aplikovateľný na prejednávanú vec, nakoľko podstatou argumentácie Ústavného súdu SR bola potreba dôsledného preskúmania osobných a rodinných pomerov cudzinca, v záujme zistenia okolností uzavretia jeho manţelstva, stálosti a o charaktere jeho vzťahu s občanom SR v súvislosti s posudzovaním moţného porušenia práva na súkromný a rodinný ţivot podľa čl. 8 Dohovoru. Vzhľadom k tomu, ţe podľa krajského súdu správne orgány vo veci dostatočne zistili skutkový stav, tento po právnej stránke správne posúdili a svoje rozhodnutia náleţite odôvodnili, bolo potrebné ţalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Proti rozsudku krajského súdu podala včas odvolanie ţalobkyňa. Ţiadala napadnutý rozsudok z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa zmeniť tak, ţe rozhodnutie ţalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu navrhla zrušiť a vec vrátiť ţalovanému na ďalšie konanie. Uviedla, ţe z argumentácie krajského súdu vyplynulo, ţe hlavným dôvodom rozhodnutia súdu bola skutočnosť, ţe ţalobkyňa mala dlhodobo a opakovane porušovať pravidlá pre pobyt cudzincov na území SR. V tejto súvislosti uviedla, ţe mala udelené povolenie na prechodný pobyt na území SR. Pri ţiadosti o predĺţenie povolenia na prechodný pobyt predloţila neplatné lekárske potvrdenie v dôsledku čoho jej nebolo predĺţené povolenie na prechodný pobyt a súčasne jej bol rozhodnutím zo dňa 11.9.2001 zakázaný pobyt na území SR a to do 11.9.
  5. Táto lehota uplynula uţ pred viac ako šiestimi rokmi, teda uvedené rozhodnutie uţ nemá ţiadnu relevanciu vo vzťahu k ţiadosti navrhovateľky o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt na území SR. 1Sža/6/2011 4 Dňa 29.11.2006 bola kontrolovaná hliadkou oddelenia cudzineckej polície PZ Skalica v Senici, kde ako pravé predloţila falzifikát občianskeho preukazu a cestovného pasu. Dňa 30.11.2006 bolo proti nej v dôsledku tohto jej konania začaté trestné stíhanie. Okresným súdom v Senici bola dňa 19.2.2007 odsúdená na trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiace podmienečne a súčasne dňa 30.11.2006 bola administratívne vyhostená z územia SR na dobu 5 rokov a to do 30.11.
  6. Rozhodnutím zo dňa 30.11.2006 bola zaistená za účelom výkonu administratívneho vyhostenia. Od zaistenia ţalobkyne 30.11.2006 aţ do dňa 2.2.2007 príslušné orgány nedokázali riadne vyuţiť lehotu zaistenia a nezrealizovali jej administratívne vyhostenie. Dňa 2.2.2007 poţiadala o azyl. Svoju ţiadosť vzala späť, následne Migračný úrad konanie zastavil a jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 5.3.
  7. K jej vyhosteniu počas nadchádzajúcich dvoch mesiacov nedošlo, teda lehota jej zaistenia plynula márne. Dňa 20.4.2007 poţiadala opäť o azyl. Rozhodnutie Migračného úradu v časti neudelenia doplnkovej ochrany bolo Migračnému úradu rozsudkom Krajského súdu v Košiciach dňa 18.3.2008 zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Opakované rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 28.8.
  8. Dňa 10.9.2009 počas ďalšieho zaistenia ţalobkyňa poţiadala o azyl tretí krát. Rozhodnutie o tejto ţiadosti nadobudlo právoplatnosť 31.12.
  9. Posledný krát poţiadala o azyl dňa 12.1.2010, rozhodnutie o tejto ţiadosti nadobudlo právoplatnosť 11.5.2010 a v súčasnosti je predmetom súdneho preskúmania. Ţalobkyňa namietala proti tvrdeniu správnych orgánov a krajského súdu, ţe opakovane porušovala pravidlá pre pobyt cudzincov na území SR. Poukázala na to, ţe predloţila len jeden krát lekárske potvrdenie a následne predloţila ako pravé falzifikát občianskeho preukazu a cestovného pasu. Na základe jej prvého konania jej bol určený zákaz pobytu na území SR do 11.9.
  10. Od tejto doby uplynulo viac ako šesť rokov a toto jej konanie je pre posúdenie jej aktuálnej ţiadosti irelevantné. Za jej druhé konanie bola právoplatne odsúdená na podmienečný trest odňatia slobody v trvaní troch mesiacov. Aj vzhľadom na výšku a podmienečnosť trestu je zrejmé, ţe konanie ţalobkyne nebolo obzvlášť nebezpečné. Podľa ţalobkyne je nepredstaviteľné, aby takéto jej nerozváţne konanie, odôvodňovalo z pohľadu súdu zásah do práva ţalobkyne a jej manţela na rešpektovanie rodinného a súkromného ţivota. 1Sža/6/2011 5 Podľa ţalobkyne je rovnako nepravdivé konštatovanie súdu, ţe dlhodobo porušovala pravidlá pre pobyt cudzincov na území SR. Dňa 30.11.2006 bola zaistená a ako osoba pozbavená osobnej slobody nemohla ovplyvniť neoprávnenosť svojho pobytu na území SR. Príslušné orgány nedokázali v primeranej lehote zabezpečiť realizáciu jej administratívneho vyhostenia z územia SR. Následne poţiadala o azyl, ale svoju ţiadosť zobrala dňa 28.2.2007 späť a súčasne prejavila vôľu vrátiť sa do krajiny pôvodu. Príslušné orgány však nasledujúce dva mesiace opäť nedokázali realizovať jej administratívne vyhostenie. Napokon poţiadala opäť o azyl a od okamihu zaistenia dňa 30.11.2006 sa nachádzala na území SR vlastnou vinou neoprávnene iba 11 dní a to do 29.8.2009 do 9.9.
  11. V ostatnom období bola ţalobkyňa ţiadateľkou o azyl oprávnenou zdrţiavať sa na území SR. Poukázala tieţ na to, ţe neplatnosť lekárskeho potvrdenia nebola preukázaná a za predloţenie falošných dokladov jej bol riadne uloţený trest, pričom 11 dní neoprávneného pobytu na území SR nemoţno povaţovať za dlhodobé. Rozsudok krajského súdu preto povaţuje za arbitrárny, naviac ide zo strany súdu o nesprávny právne posúdenú vec. Z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, prečo je ţalobkyňa neţiaducou osobou. Jej konanie, za ktoré bola potrestaná nedosahovalo intenzitu závaţnejšieho trestného činu a takéto jej konanie na odôvodnenie skutočnosti, ţe by mala byť neţiaducou osobou, nepostačuje. Poukázala na to, ţe predtým aj sama prejavila vôľu navrátiť sa do krajiny jej pôvodu, o okamihu uzavretia manţelstva sa miestom realizácie jej rodinného ţivota ako aj súkromného ţivota stala Slovenská republika. Ţalobkyňa poukázala na to, ţe z článku 8 ods. 2 Dohovoru vyplýva, ţe štátne orgány môţu do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného ţivota zasiahnuť, zároveň je v ňom presne vymedzené, kedy tak môţu urobiť. Takýto zásah musí byť v súlade so zákonom, musí byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, čo zahŕňa oprávnenosť na základe naliehavej sociálnej potreby a primeranosť sledovaného cieľa, pričom tieto podmienky musia byť splnené súčasne. 1Sža/6/2011 6 Podľa ţalobkyne nepostačuje, ţe zásah bol v súlade so zákonom, nakoľko nebola splnená podmienka nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti ani podmienka legitímneho cieľa. V súvislosti s podmienkou nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti poukázala na to, ţe podľa judikatúry ESĽP „nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti“ znamená oprávnené na základe naliehavej sociálnej potreby a primerané sledovanému zákonnému cieľu. V jej prípade nie je moţné tvrdiť, ţe zásah bol oprávnený na základe naliehavej sociálnej potreby, pretoţe ak má ţalovaný za to, ţe túto potrebu odôvodňuje spáchanie trestného činu, ţalobkyňa poukázala na to, ţe bola odsúdená na 3 mesiace podmienečne. Podľa ţalobkyne je zrejmé, ţe odmietnutie udelenia prvého povolenia na trvalý pobyt v záujme národnej a verejnej bezpečnosti SR v danom prípade nemoţno aplikovať. V jej prípade nemoţno hovoriť ani o ohrození bezpečnosti SR. Preto zásah do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného ţivota nie je primeraný rozhodnutím sledovaného cieľu. Ţalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na viaceré rozhodnutia, v ktorých bol zásah do práva podľa čl. 8 Dohovoru neoprávnený napriek tomu, ţe osoby boli potrestané za výrazne závaţnejšie trestné činy ako bol trestný čin spáchaný ňou. Ţalobkyňa napokon vyjadrila presvedčenie, ţe nebola splnená ani tretia podmienka na takýto zásah, a to je existencia legitímneho cieľa. Pokiaľ ţalovaný argumentuje tým, ţe do práva ţalobkyne bolo zasiahnuté z dôvodu národnej a verejnej bezpečnosti, ţalobkyňa s takouto argumentáciou vzhľadom na to, ţe závaţnosť jej konania nedosahuje intenzitu ohrozenia národnej, či verejnej bezpečnosti SR, nesúhlasila. Pokiaľ by aj súd dospel k záveru, ţe zásah sledoval jeden z legitímnych cieľov uvedených v článku 8 ods. 2 Dohovoru, podľa ţalobkyne nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Ţalobkyňa vyjadrila presvedčenie, ţe sa nedopustila ţiadneho takého konania, pre ktorý by malo byť do jej práv takýmto spôsobom zasiahnuté. 1Sža/6/2011 7 Poukázala na to, ţe od 22.11.2008 je manţelkou občana SR M. N. T., ktorý má trvalý pobyt na území SR, navyše má na území SR dvoch synov, pričom jeden z nich je občanom SR. Intenzita zásahu do jej práva a práva jej manţela na rešpektovanie rodinného a súkromného ţivota bola podľa ţalobkyne maximalizovaná neudelením povolenia na trvalý pobyt na území SR a jej následným vyhostením z nášho územia. Za nepredstaviteľné označila, aby takéto konanie bolo odôvodňované verejným záujmom na neprípustnosti legalizácia jej pobytu na území SR. Zopakovala, ţe od svojho zaistenia v novembri 2006 sa nachádzala na území SR neoprávnene iba 11 dní a za svoje nerozváţne konanie bola náleţite potrestaná. K odvolaniu ţalobkyne sa vyjadril ţalovaný tak, ţe navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť. K námietkam ţalobkyne uviedol, ţe ţalobkyňa zavádza, ak uvádza, ţe neplatnosť lekárskeho potvrdenia nebolo nikdy preukázané. Poukázal na to, ţe ţalobkyňa mala na území SR povolený prechodný pobyt na účel podnikania, ktoré jej vydalo Oddelenie cudzineckej polície a pasovej sluţby Bratislava III. Nakoľko pri podávaní ţiadosti o predĺţenie obnovenia povolenia na prechodný pobyt predloţila lekárske potvrdenie z Oddelenia pre cudzokrajné choroby FN Bratislava, ktoré bolo neplatné (falošné), bolo jej vydané rozhodnutie o zákaze pobytu na území SR na dobu troch rokov od 11.9.2001 do 11.9.
  12. Ďalej bolo ţalobkyni dňa 30.11.2006 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie SR na dobu päť rokov od 30.11.2006 do 30.11.2011, nakoľko svojím konaním naplnila ustanovenie § 57 ods. 1 písm. b/ bod 2 zákona o pobyte cudzincov a to tým, ţe pri kontrole podľa tohto zákona predloţila ako pravé falzifikát Občianskeho preukazu č. X., falzifikát cestovného pasu č. X. a falzifikát vodičského preukazu č. X., ktoré boli vystavené na meno L. G. T., nar. X., teda svojim konaním spáchala v zmysle § 352 ods. 1 TZ prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku, úradnej značky alebo ciachu, nakoľko tieto doklady pouţila ako pravé. Ţiadosť ţalobkyne zo dňa 8.12.2008 o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt na území SR bola zamietnutá prvostupňovým správnym orgánom podľa § 39 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, ţe ţalobkyňa je neţiaducou osobou. 1Sža/6/2011 8 Ţalovaný poukázal na to, ţe spáchanie trestného činu ţalobkyňou, za ktorý bola právoplatne odsúdená nemalo priamo súvislosť so zamietnutím ţiadosti o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt na území SR, malo však za následok to, ţe ţalobkyni bolo vydané rozhodnutia o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie SR Oddelením cudzineckej polície PZ Skalica č. PPZ-16-7/HCP-NR-CP-SI-AV-2006 na dobu päť rokov od 30.11.2006 do 30.11.2011, nakoľko svojim konaním naplnila ustanovenie § 57 ods. 1 písm. b/ bod 2 zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.12.
  13. Ţalobkyňa bola po tomto zaradená do Schengenského informačného systému ako neţiaduca osoba. Tvrdenie ţalobkyne, ţe sa nedopustila opakovane porušenia zákona o pobyte cudzincov je podľa ţalovaného klamlivé, keďţe ţalobkyňa sa dopúšťala opakovane porušenia zákona o pobyte cudzincov za odlišné skutky, ktoré mali za následok uloţenie sankcie a to administratívne vyhostenie. Ţalovaný uviedol, ţe ţiadnym spôsobom nebránil a neupieral právo ţalobkyne na rodinný a súkromný ţivot, ale v danom prípade povaţoval manţelstvo uzatvorené s občanom SR M. N. T. za plne účelové s cieľom získať pobyt na území SR. Po tom ako bola ţalobkyňa umiestnená v ÚPZ pre cudzincov v Medveďove dňa 2.2.2007 poţiadala o azyl, pričom dňa 28.2.2007 písomne prehlásila, ţe svoju ţiadosť berie späť a poţiadala o návrat do krajiny pôvodu. Keďţe sa nepodarilo vybaviť návrat do Vietnamu a dozvedela sa o nepriaznivej všeobecnej situácii v krajine opätovne poţiadala o azyl. Migračný úrad vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe je zrejmé, ţe ţalobkyňa v tom čase podala ţiadosť o azyl účelovo, aby sa vyhla vyhosteniu z územia SR. Migračný úrad teda uţ dvakrát vydal rozhodnutia, ktorými ţalobkyni neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu. Tieţ poukázal na to, ţe ţalobkyňa počas svojho pobytu na území SR pouţívala falošné doklady totoţnosti, ktoré vydávala za pravé. Aţ po opakovanom pohovore na Migračnom úrade uviedla svoje skutočné meno. Tvrdenia ţalobkyne, ţe ţalovaný nedokázal riadne vyuţiť lehotu zaistenia a nerealizoval administratívne vyhostenie sú nepravdivé, keďţe ţalobkyňa účelovo opakovane 1Sža/6/2011 9 ţiadala o azyl, aby tým odvrátila hrozbu vyhostenia, ktoré sa napriek všetkej snahe ţalobkyne dňa 15.3.2010 uskutočnilo, keď ţalobkyňa bola z územia SR cez letisko Viedeň Schwechatt vyhostená. Ţalovaný označil odvolanie ţalobkyne za účelové a špekulatívne, keďţe ţalobkyňa uvádzala nepravdivé a zavádzajúce údaje k totoţnosti svojej osoby v predošlých konaniach, počas svojho pobytu na území SR sa opakovane dopúšťala takých konaní, ktoré boli v rozpore so zákonom a mali za následok uloţenie sankcie alebo iného opatrenia. Vedome tak ignorovala a porušovala platné zákony na území SR, bola opakovane administratívne vyhostená a opakovane jej nebol udelený azyl. V Schengenskom priestore je nelegálne a je zaradená v Schengenskom informačnom priestore ako neţiaduca osoba. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 264c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobkyne nie je moţné priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
  14. apríla 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Orgánmi verejnej správy sa rozumejú orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy a ďalšie právnické osoby a fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom 1Sža/6/2011 10 správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá ţaloba ţalobkyne, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. UHCP—185-4/RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa
  15. mája 2009, ktorým bolo zamietnuté odvolanie ţalobkyne proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu č. p.: UHCP-192-20/RHCP-BA-SI-Ţ-2008 zo dňa 14.1.2009 o zamietnutí ţiadosti ţalobkyne o prvé povolenie na trvalý pobyt na území SR podľa § 39 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov a napadnuté rozhodnutie bolo potvrdené. Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie správnych orgánov, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami ţalobkyne a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného. Z administratívneho spisu vyplynulo, ţe prvostupňový správny orgán dňa 14.1.2009 zamietol ţiadosť ţalobkyne o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt na území SR podľa § 39 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov na tom skutkovom základe, ţe šetrením bolo zistené, ţe ţalobkyni bol dňa 30.11.2006 Oddelením cudzineckej polície PZ Skalica pod č. PPZ-16-7/HCP-NR-CP-SI-AV-2006 vydané rozhodnutie o jej administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie SR na dobu 5 rokov od 30.11.2006 do 30.11.2011, nakoľko svojim konaním naplnila ustanovenie § 57 ods. 1 písm. b/ bod 2 zákona o pobyte cudzincov tým, ţe pri kontrole podľa tohto zákona predloţila falošný alebo pomenený doklad alebo doklad inej osoby. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.12.
  16. Z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ďalej vyplynulo, ţe ţalobkyňa si ţiadosť podala dňa 8.12.2008 podľa § 35 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko dňa 22.11.2008 uzavrela manţelstvo so štátnym príslušníkom SR M. N. T., nar. X. s trvalým pobytom na území SR a od 20.4.2007 je v azylovom konaní. Rozhodnutím Migračného úradu jej azyl nebol udelený a ţalobkyňa dňa 4.10.2008 podala proti jeho rozhodnutiu opravný prostriedok, o ktorom krajský súd do rozhodnutia správneho orgánu právoplatne nerozhodol. 1Sža/6/2011 11 Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, ţe ţalobkyňa podala proti prvostupňovému rozhodnutiu opravný prostriedok, v ktorom namietala, ţe rozhodnutím správneho orgánu, bol porušený článok 8 Dohovoru vo svetle judikatúry ESĽP, pričom poukázala na rozsudok Mehemi proti Francúzsku (sťaţnosť č. 25017/94, kde ESĽP rozhodol, ţe jeho vyhostenie z Francúzska bolo v rozpore s článkom 8 Dohovoru. Manţelka a tri deti pána Mehemiho majú francúzske štátne občianstvo, pán Mehemi bol odsúdený na trest odňatia v trvaní šesť rokov. Ďalej poukázala na prípad Boultif proti Švajčiarsku (sťaţnosť č. 54273/00), kde bol pán Boultif odsúdený na dva roky odňatia slobody a následne mu nebolo v dôsledku tejto skutočnosti predĺţené povolenie na pobyt. ESĽP aj v tomto prípade konštatoval porušenie čl. 8 Dohovoru. Ţalobkyňa namietala, ţe sa nedopustila obzvlášť závaţného trestného činu, za spáchaný skutok jej bol uloţený len podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov. Uzavrela manţelstvo so slovenským občanom a chcú ţiť nerušeným rodinným ţivotom. Navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť s tým, aby jej ţiadosti bolo vyhovené. Ţalovaný v rozhodnutí, ktorým zamietol odvolanie ţalobkyne a napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil, uviedol, ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a Správnym poriadkom, preto ho potvrdil. K námietkam ţalobkyne uviedol, ţe s ohľadom na rozsudky ESĽP, na ktoré sa ţalobkyňa odvolávala, uvedené rozsudky sa týkajú konkrétnych prípadov, v ktorých súd rozhodoval individuálne v závislosti od špecifík charakteristických pre jednotlivé prípady, preto uvedené rozsudky nemajú vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Ţalovaný preto zastáva názor, ţe vydaním napadnutého rozhodnutia, nedošlo k porušeniu článku 8 Dohovoru, nakoľko do práva chráneného uvedeným článkom moţno v zmysle čl. 8 ods. 2 zasahovať, ak je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti. Ţalovaný v tejto súvislosti uviedol, ţe ţalobkyňa opakovane porušila zákony SR, pretoţe sa dopustila trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny...v zmysle 1Sža/6/2011 12 § 352 zákona č.300/2005 Z.z.. Na základe konaní, ktorých sa ţalobkyňa dopustila bol jej dvakrát rozhodnutím o administratívnom vyhostení určená zákaz vstupu na územie SR. Napriek určenému zákazu vstupu a vyhosteniu z územia SR zo dňa 11.9.2001, na území SR sa naďalej zdrţiavala bez platného cestovného dokladu, víza alebo platného povolenia aţ do 30.11 2006, kedy bola políciou zadrţaná a rozhodnutím č. p.: PPZ-16-7/HCP-NR-CP- AV-2006 vyhostená z územia SR a následne umiestnená v ÚPZ pre cudzincov, kde dňa 2.2.2007 poţiadala o azyl, pričom 28.2.2007 písomne prehlásila, ţe svoju ţiadosť berie späť a poţiadala o návrat do krajiny pôvodu. Keďţe sa návrat nepodarilo vybaviť a dozvedela sa nepriaznivej všeobecnej situácii v krajine pôvodu, opätovne poţiadala o udelenie azylu z tých istých dôvodov. Migračný úrad vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe účastník konania v tom čase podal svoju ţiadosť o udelenie azylu účelovo, aby sa tak vyhol vyhosteniu z územia SR a legalizoval si tu pobyt. Ţalovaný poukázal na to, ţe Migračný úrad uţ dvakrát vydal rozhodnutia, ktorými ţalobkyni neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu. V prvom prípade, keď bolo rozhodnuté o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany, ţalobkyňa podala voči rozhodnutiu opravný prostriedok, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach tak, ţe rozhodnutie Migračného úradu potvrdil. Tieţ bolo zistené, ţe ţalobkyňa počas nelegálneho pobytu na území SR pouţívala falošné doklady totoţnosti, ktoré vydávala za pravé a aţ po opakovanom pohovore na Migračnom úrade uviedla svoje skutočné meno P. N. T., nar. X.. Ţalovaný uviedol, ţe rešpektuje medzinárodné právne akty, ako i Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V danom prípade prvostupňový správny orgán v zmysle § 39 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov zamietol ţiadosť ţalobkyne na trvalý pobyt z dôvodu, ţe ţalobkyňa ako cudzinec je neţiaducou osobou, pričom podľa ţalovaného predmetné rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom pobyte cudzincov ako aj Správnym poriadkom, preto napadnuté rozhodnutie potvrdil. Z administratívneho spisu je zjavné, ţe prvostupňový správny orgán vykonal v konaní náleţité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, pričom odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţňuje so skutkovými zisteniami prvostupňového správneho orgánu, ktoré si osvojil aj ţalovaný a z ktorého vychádzal pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajský súd. Na správnosť týchto zistení odvolací súd v podrobnostiach odkazuje, pričom povaţuje 1Sža/6/2011 13 za dôleţité zdôrazniť, ţe ţalovaný bol viazaný rozsahom dôvodov a námietok, ktoré uplatnila ţalobkyňa v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Ţalobkyňa totiţ v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu nenamieta skutkové zistenia správneho orgánu, a to najmä čo sa týka zistení správneho orgánu ohľadne existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie SR Oddelením cudzineckej polície PZ Skalica č. PPZ-16-7/HCP-NR-CP-SI-AV- 2006 na dobu päť rokov od 30.11.2006 do 30.11.2011, keď svojim konaním naplnila ustanovenie § 57 ods. 1 písm. b/ bod 2 zákona o pobyte cudzincov. Z obsahu spisu vyplynulo, ţe predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.12.
  17. Pokiaľ teda ţiadosť ţalobkyne zo dňa 8.12.2008 o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt na území SR bola zamietnutá prvostupňovým správnym orgánom podľa § 39 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, ţe ţalobkyňa je neţiaducou osobou a následne bola po tomto právoplatnom rozhodnutí správneho orgánu zaradená do Shengenského informačného systému ako neţiaduca osoba, s dôvodmi prvostupňového správneho orgánu, pre ktoré bola ţiadosť ţalobkyne zamietnutá sa bolo potrebné stotoţniť. Námietku ţalobkyne uplatnenej v odvolaní, ţe neboli splnené podmienky pre zásah do práva chráneného článkom 8 ods. 2 Dohovoru a ţe svojim konaním nemohla dosiahnuť takú intenzitu nebezpečnosti konania pre spoločnosť, aby bol odôvodnený zásah do práva na jej rodinný a súkromný ţivot, odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú, pričom povaţuje za dôleţité uviesť nasledovné. K zamietnutiu žiadosti o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt na území SR nedošlo z dôvodov opakovaného porušovania právnych predpisov (ako tvrdí žalobkyňa) za ktoré bola žalobkyňa aj právoplatne odsúdená na území SR, ale spáchanie trestného činu žalobkyňou a porušovanie predpisov o pobyte cudzincov, malo okrem iného za následok aj vydanie rozhodnutia správnym orgánom, ktorým bola žalobkyňa administratívne vyhostená z územia SR s určením zákazu vstupu na územie SR do 30.11.
  18. Skutočnosť, že žalobkyňa bola za protiprávne konanie právoplatne odsúdená v trestnom konaní nemalo ani podľa odvolacieho súdu priamo súvislosť so zamietnutím žiadosti o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt na území SR, malo však za následok to, 1Sža/6/2011 14 že žalobkyni bolo vydané rozhodnutia o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie SR Oddelením cudzineckej polície PZ Skalica č. PPZ-16-7/HCP-NR-CP-SI-AV- 2006 na dobu päť rokov od 30.11.2006 do 30.11.2011, nakoľko svojim konaním naplnila ustanovenie § 57 ods. 1 písm. b/ bod 2 zákona o pobyte cudzincov. Existencia tohto právoplatného rozhodnutia bola potom správne vyhodnotená prvostupňovým správnym orgánom ako skutočnosť, pre ktorú sa stala žalobkyňa nežiaducou osobou a pre ktorú bola jej žiadosť o udelenie prvého povolenia na trvalý pobyt zamietnutá. Podľa § 39 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie povolenia na trvalý pobyt, ak cudzinec je nežiaducou osobou. Podľa § 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov na účely tohto zákona sa rozumie nežiaducou osobou cudzinec, ktorému bol uložený zákaz vstupu alebo ktorému bol uložený trest vyhostenia. V danom prípade po zistení správneho orgánu, ţe žalobkyňa ako žiadateľka o prvé povolenie na trvalý pobyt bola rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Skalica č. PPZ-16-7/HCP-NR-CP-SI-AV-2006 administratívne vyhostená z územia SR a zároveň jej bol určený zákaz vstupu na územie SR na dobu päť rokov od 30.11.2006 do 30.11.2011, pričom nebolo pochýb, ţe predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.12.2006, prvostupňový správny orgán v súlade so zákonom zamietol jej ţiadosť o prvé povolenie na trvalý pobyt, pričom pri rozhodovaní neprichádzala do úvahy ani správna úvaha správneho orgánu, teda moţnosť správneho orgánu prihliadnuť na okolnosti, na ktoré prihliada správny orgán pri rozhodovaní o ţiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt podľa § 39 ods. 1 písm. a/, b/, c/ zákona o pobyte cudzincov, teda, na a/ verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske potreby Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti cudzinca pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na verejné zdravie, b) záujmy maloletého dieťaťa cudzinca, osobné a rodinné pomery cudzinca, jeho finančnú situáciu a dĺţku doterajšieho pobytu, 1Sža/6/2011 15 c) mieru integrácie cudzinca do spoločnosti. Odvolací súd sa s poukazom na vyššie uvedené stotoţnil s názorom krajského súdu, ţe ţalobkyňa ako neţiaduca osoba nárok na trvalý pobyt na území SR nemá. Podľa odvolacieho súdu nebolo moţné vyhodnotiť námietku ţalobkyne za dôvodnú, ţe rozhodnutím ţalovaného došlo k zásahu do jej práva na rodinný a skromný ţivot podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z týchto práv totiţ nevyplýva nutné právo na vstup či pobyt v krajine, kde býva manţel cudzinca, ako judikoval ESĽP vo svojom rozsudku Abdulaziz, Cabales a Balkandali proti Spojenému království zo dňa 28.5.1985, sťaţnosť č. 9214/80; 9473/
  19. Odvolací súd k tomu dodáva, ţe takéto právo nie je moţné naviac odvodiť za situácie, keď existujú dôvodné pochybnosti o tom, ţe rodinný ţivot medzi ţalobkyňou a jej manţelom má len formálnu povahu, a ţe k uzavretiu manţelstva došlo len s cieľom získať pobyt na území SR. Zohľadnenie tejto skutočnosti nie je ničím iným, neţ prihliadnutím k osobným okolnostiam danej osoby a k verejnému záujmu, ako to ESĽP poţadoval pri určení rozsahu povinnosti štátu umoţniť na svojom území pobyt cudzincovi pre jeho príbuzenské väzby s osobou, ktorá uţ na tomto území býva, vo svojom rozsudku Gül proti Švajčiarsku zo dňa 19.2.1996, sťaţnosť č. 23218/
  20. Napokon skutočnosť, ţe sa právo obsiahnuté v článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vzťahuje iba na skutočné rodinné väzby, teda na manţelstvo, ktoré je ako zákonné tak „nefiktívne“, bola výslovne potvrdená i v rozsudku Berrehab proti Holandsku zo dňa 21.6.1988, sťaţnosť č. 10730/
  21. Na základe uvedeného je preto moţné konštatovať, ţe ani ľudsko-právnym záväzkom SR tak ako sú zakotvené v Listine základných práv a slobôd a Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd vykladané ESĽP neprotirečí zamietnutie ţiadosti ţalobkyne o udelenie trvalého pobytu, pokiaľ je odôvodnené skutočnosťou, ţe ţalobkyňa je neţiaducou osobou, pričom toto rozhodnutie je konformné s európskym komunitárnym právom, keď výhrada ochrany verejného poriadku známa i priamo z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kde je pouţitá okrem iného ako legitímny dôvod obmedzenia slobody pohybu podľa Protokolu č. 4 článku 2 ods. 3 či ako prípustný dôvod vyhostenia cudzinca podľa Protokolu č. 7 článku 1 ods.
  22. 1Sža/6/2011 16 Pokiaľ pritom ţalobkyňa uvádza, ţe nič nedokazuje, ţe by jej prítomnosť na území SR ohrozovala národnú, či verejnú bezpečnosť SR a ţe jej konanie nedosahovalo intenzitu závaţnejšieho trestného činu a takéto jej konanie na odôvodnenie skutočnosti, ţe by mala byť neţiaducou osobou, nepostačuje, odvolací súd povaţuje za dôleţité zdôrazniť, ţe je tu plne namieste uplatniť voči cudzincovi túto výhradu za situácie, kedy porušuje verejný poriadok uţ spôsobom, akým sa snaţí povolenie k trvalému pobytu domôcť. Uţ týmto vyššie popísaným konaním, za ktoré bola potrestaná v trestnom aj administratívnom konaní, rozhodnutia o vyhostení a zákaze vstupu na území SR nerešpektovala, dáva najavo svoju neúctu k verejnému právu Slovenskej republiky. Podľa odvolacieho súdu intenzita zásahu do práva ţalobkyne a jej manţela na rodinný ţivot nebola za daných okolností, aby prevýšila verejný záujem na neprípustnosti legalizácie trvalého pobytu osoby, ktorá v dôsledku konania, ktorého sa dopustila, bola právoplatne z územia SR administratívne vyhostená a tým sa stala neţiaducou osobou pre účely konania v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Pokiaľ teda krajský súd ţalobu ţalobcu zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP ako nedôvodne podanú, nakoľko nezistil ţiaden zo zákonných namietaných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, odvolací súd povaţoval rozsudok krajského súdu za vecne správny, a ako taký ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP tak, ţe ţalobkyni, ktorá nemala úspech vo veci náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave
  23. apríla 2011 JUDr. Igor Belko, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.