4So/134/2007 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Anny Žákovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Viery Nevedelovej v právnej veci navrhovateľa P. Ď., bytom v R., X., zastúpeného JUDr. J. K., advokátom so sídlom v K., H., proti odporkyni S.P., Ú., U., o úrazovú rentu, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 20Sd/353/2006-39 z
- marca 2007, rozhodol t a k t o : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Banskej Bystrici č.k. 20Sd/353/2006-39 z
- marca 2007 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporkyne č. 22-1006/2006 zo
- marca 2006 z r u š u j e a vec vracia odporkyni na ďalšie konanie. Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozhodnutie odporkyne č. 22-1006/2006 zo
- marca 2006 a navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Uvedeným rozhodnutím odporkyňa priznala navrhovateľovi titulom choroby z povolania zistenej
- januára 1998, úrazovú rentu od
- januára 2004 do
- decembra 2004 v sume 960,- Sk mesačne, ktorá bola určená podľa § 89 ods. 1 až 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.č. 461/2003 Z.z.“) a ktorá bola zvýšená od
- januára 2005 o 7,54% na celkovú sumu 1.033,- Sk mesačne a od
- júla 2005 o 10,2% na celkovú sumu 1.139,- Sk mesačne. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd sa nestotožnil s právnym názorom navrhovateľa, že z napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť ako dospela odporkyňa k 41% miere poklesu jeho pracovnej schopnosti, nakoľko je v ňom citovaná časť lekárskeho posudku, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie odporkyne a v ktorom je uvedená choroba z povolania so stanovenou mierou poklesu pracovnej schopnosti, popis zdravotných potiaží navrhovateľa, anamnéza pracovnej činnosti a pracovná rekomandácia pri zostávajúcej pracovnej schopnosti. Podľa názoru súdu požiadavka navrhovateľa na zohľadnenie jeho invalidity pre účely úrazovej renty je neopodstatnená vzhľadom na rôzne kritériá posudzovania poklesu pracovných schopností pre invaliditu a pre úrazovú rentu. Zdôraznil, že zdravotné problémy navrhovateľa, pre ktoré bol uznaný invalidným boli zohľadnené v konaní, v ktorom sa posudzovala jeho miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou fyzickou osobou, a preto nemôže byť invalidita navrhovateľa 4So/134/2007 2 opätovne zohľadnená pre účely úrazovej renty. Jeho tvrdenie, že vzhľadom k trvalej strate schopnosti vykonávať pôvodnú prácu, by mala byť miera poklesu pracovnej schopnosti vyššia, nemá oporu v zákone, pretože miera poklesu schopnosti sa musí posúdiť komplexne, vychádzajúc pritom predovšetkým z poškodenia zdravia následkom choroby z povolania a z charakteru vykonávanej práce. Posudkoví lekári zohľadnili skutočnosť, že práca, ktorú navrhovateľ vykonával je fyzicky veľmi náročná a pre jej výkon je potrebné plné zdravie, pričom pri minimálnom poškodení zdravia a pri trvalej strate schopnosti vykonávať pôvodnú prácu stanovili 41% mieru poklesu. Krajský súd ďalej uviedol, že posudkoví lekári zohľadnili aj zostávajúci pracovný potenciál navrhovateľa pre činnosti, ktoré navrhovateľ môže vykonávať a takýto postup bol zachovaný aj pri určení invalidity, kedy miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť u navrhovateľa bola určená na 45%. Podľa názoru súdu 45% miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť navrhovateľa v porovnaní so zdravou fyzickou osobou korešponduje s 41% mierou poklesu pracovnej schopnosti k doterajšej pracovnej činnosti. Pre komplexné posúdenie veci krajský súd považoval za potrebné uviesť, že navrhovateľ nepredložil dôkaz, ktorý by spochybnil závery posudkových lekárov o miere poklesu jeho pracovnej schopnosti, pričom súd pri posudzovaní veci nemohol zohľadniť jeho subjektívne pocity týkajúce sa zdravotného stavu. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ, a to v podstate z dôvodu, že prvostupňový súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď pokladal napadnuté rozhodnutie odporkyne za preskúmateľné a následne, keď pokladal pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca vo výške 41% za správny. Poukázal na skutočnosť, že existuje zjavný rozpor medzi názorom odborných pracovísk - Kliník pracovného lekárstva a medzi hodnotením u posudkových lekárov odporkyne, pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi chorobou z povolania a poklesom schopnosti vykonávať zamestnanie, pri výkone ktorého k jej vzniku došlo. Zdôraznil, že podľa hlásenia choroby z povolania Klinikou pracovného lekárstva, ktorého súčasťou je aj záver o trvalom vyradení z doteraz vykonávanej práce, je považovaný za vážny trvalý stav, brániaci trvale výkonu zamestnania, z ktorého došlo k vzniku ochorenia. Uviedol, že podľa stupňa poškodenia zdravia, splnil kritériá pre hlásenie choroby z povolania. Posudkoví lekári však ten istý stav hodnotili iba „za minimálne poškodenie zdravia“. Navrhovateľ s poukazom na obsah ich posudkov, za stavu keď nemôže vykonávať rozhodujúce činnosti práce lamača, uviedol, že ďalší výkon takého zamestnania je iba v teoretickej rovine, nakoľko žiadny zamestnávateľ nemá možnosť takéhoto zamestnanca zamestnávať „ostatnými prácami v podzemí“. Zdôraznil, že pre výkon práce lamača spĺňal všetky predpoklady a požiadavky až do priznania choroby z povolania, keď vznikla zamestnávateľovi povinnosť podľa § 37 ods. 1 Zákonníka práce preradiť ho na inú vhodnú prácu. Navyše v podmienkach bane S. pôsobia po celý čas výkonu práce lamača, t.j. nie iba polovicu pracovnej zmeny aj ďalšie rizikové faktory, ktoré majú vplyv na toto ochorenie – chlad, prievan, vlhko. Pri odškodnení choroby z povolania mu bol posudkom priznaný nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 200 bodov, čo predstavuje polovicu sadzby. Navrhovateľ ďalej v rámci odvolania uviedol, že z odôvodnenia rozhodnutia odporkyne, ani zo zápisníc posudkových lekárov, nie je zodpovedaná otázka, akým dielom pri stanovení 41% poklesu posudzovali ich hľadiská, resp. ktoré bolo rozhodujúce a ani skutočnosť, či boli zohľadnené ostatné rizikové faktory v podmienkach bane Lubeník. Navyše podľa názoru navrhovateľa pri posúdení poklesu je skutočnosť týkajúca sa vzdelania 4So/134/2007 3 právne bezvýznamná, pretože pre výkon dohodnutej práce mal potrebnú kvalifikáciu. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, predmetné rozhodnutie odporkyne zo 14.3.2006 zrušil a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie a rozhodnutie. Navrhovateľ si v rámci odvolania náhradu trov konania neuplatnil. Odporkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 250s Občianskeho súdneho poriadku - ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“- v spojení s § 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250l ods. 2 v spojení s § 250ja ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Z podkladov administratívneho spisu odporkyne vyplýva, že navrhovateľ žiadosťou zo
- decembra 2005 požiadal na základe choroby z povolania o priznanie úrazovej renty podľa § 88 zák.č. 461/2003 Z.z. Podľa § 88 ods. 1 zák.č. 461/2003 Z.z. poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40 - percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 a nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok. Z predloženého súdneho spisu je zrejmé, že navrhovateľovi bola Klinikou pracovného lekárstva a klinickej toxikológie Fakultnej nemocnice L. Pasteura v K. zistená
- januára 1998 choroba z povolania, a to ochorenie horných končatín z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia. Na základe žiadosti navrhovateľa o priznanie úrazovej renty odporkyňa dala vypracovať posudok jej posudkovým lekárom, a to za účelom zistenia poklesu pracovnej schopnosti navrhovateľa na účely úrazovej renty. Zo záverov posudku MUDr. E. S. z
- februára 2006 vyplýva, že navrhovateľ je poškodený na účely § 88 ods. 1 zák.č. 461/2003 Z.z., lebo v dôsledku choroby z povolania má viac ako 40 % - ný pokles pracovnej schopnosti. Miera poklesu pracovnej schopnosti u navrhovateľa bola určená v rozsahu 41%. Vychádzajúc zo záverov uvedeného posudku, odporkyňa rozhodnutím Č.: 22- 1006/2006 zo
- marca 2006 rozhodla, že navrhovateľ, ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku choroby z povolania zistenej
- januára 1998 podľa § 88 zák.č. 461/2003 Z.z. má nárok na úrazovú rentu od
- januára 2004 do
- decembra 2004 v sume 960,- Sk mesačne, ktorá bola určená podľa § 89 ods. 1 až 3 zák.č. 461/2003 Z.z. Zároveň rozhodla o horeuvedenom zvýšení uvedenej sumy s tým, že na túto sumu bude mať navrhovateľ nárok do zmeny podmienok rozhodujúcich pre priznanie nároku na úrazovú rentu, na jej výplatu alebo na určenie jej sumy podľa zákona č. 461/2003 Z.z. 4So/134/2007 4 Z pokladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu odporkyne je zrejmé, že navrhovateľ, ktorý s rozhodnutím odporkyne nesúhlasil, sa domáhal prehodnotenia výšky poklesu jeho pracovnej schopnosti. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v medziach odvolacích dôvodov dospel k záveru, že tento rozsudok nie je v súlade so zákonom. Krajský súd totiž uvedeným rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporkyne, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu je jednoznačne nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z predmetného rozhodnutia nevyplýva, akým spôsobom odporkyňa dospela k stanoveniu 41% miery poklesu schopnosti navrhovateľa vykonávať činnosť zamestnanca, pri výkone ktorej došlo u neho ku vzniku choroby z povolania. Odvolací súd v plnom rozsahu prisvedčil argumentácii navrhovateľa v tom, že napadnuté rozhodnutie vôbec neodráža skutočnosť, že navrhovateľ trvale stratil schopnosť vykonávať svoje bývalé povolanie lamača, čo stanovených 41% vôbec nevyjadruje. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil, zrušil rozhodnutie odporkyne a vrátil jej vec na ďalšie konanie (§ 220 ods. 1 a § 250q ods. 2 O.s.p. s poukazom na § 250l ods. 2 a § 250ja ods. 3 O.s.p.). V ďalšom konaní bude povinnosťou odporkyne postupovať v naznačenom smere a po zadovážení potrebných podkladov vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné aj náležitým spôsobom odôvodniť. Podľa § 250r O.s.p. ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu. O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 250l ods. 2, § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko navrhovateľ si ich náhradu neuplatnil. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa
- mája 2008 Anna Žáková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová