Obsah (11)

§ 84§ 59§ 105§ 68§ 244§ 212§ 220§ 5§ 219§156§ 250k

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sžso/36/2014 Identifikačné číslo spisu: 9012010206 Dátum vydania rozhodnutia: 15.07.2015 Meno a priezvisko: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec Funkcia: sudca ECLI: ECLI

§ 84ods.

3 písm. a/ zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku tiež „zák. č. 328/2002 Z. z.") žalovaný postupom

§ 59zákona č.

71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku tiež „zák. č. 328/2002 Z. z.") zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky značka: 5351/2012-SZ zo 04.07.2012, ktorým bol

ustanovení § 105 ods. 7 v spojení s § 68 ods. 13 zák. č. 328/2002 Z. z. a § 5 ods. 3 zákona č. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012 žalobcovi výsluhový dôchodok znížený od 01.07.2012 na sumu 1078,05 € mesačne.

§ 105ods.

7 zák. č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia (04.07.2012) dávka nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia sa zníži, ak sa zistí, že sa táto dávka priznala vo vyššej sume, ako patrí.

§ 68ods.

13 zák. č. 328/2002 Z. z. v hore uvedenom (novelizovanom) znení dávky výsluhového zabezpečenia sa zvyšujú

odsekov 1 až 7 v tom kalendárnom roku, v ktorom sa funkčné platy príslušníkov Policajného zboru, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, stupnica platových taríf príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby, funkčné platy colníkov alebo hodnostné platy profesionálnych vojakov zvyšujú na základe zákona o štátnom rozpočte viac ako o 0%. Ak sa funkčné platy, stupnica platových taríf alebo hodnostné platy v príslušnom kalendárnom roku zvyšujú len u niektorého zo subjektov

predchádzajúcej vety, dávky výsluhového zabezpečenia

odsekov 1 až 7 sa zvyšujú iba poberateľom, ktorí ukončili posledný služobný pomer v zbore, štátnom orgáne alebo v ozbrojených silách, v ktorom sa uvedené platové náležitosti zvyšujú, a pozostalým po nich.

1. Žalovaný pri svojom rozhodnutí vychádzal z toho, že prvostupňové rozhodnutie, hoci to žalobca namietal, nie je retroaktívne, nakoľko bolo vydané na základe už účinného ustanovenia § 68 ods. 13 zák. č. 328/2002 Z. z., ktoré nadobudlo účinnosť 30.06.2012, t.j. ešte pred účinnosťou napadnutého rozhodnutia vydaného dňa 01.06.
2. Takýto postup Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky bol tiež

žalovaného plne v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v podanom odvolaní neboli uvedené nové skutočnosti, ktoré by poukázali na rozpor s právnymi predpismi a skutočným stavom v napadnutom rozhodnutí alebo iné dôvody, ktoré by preukazovali nesprávnosť alebo nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. II. Konanie na prvostupňovom súde A)

1. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal na Krajský súd v Bratislave včas žalobu zo dňa 17.12.
3. Zo žalobných dôvodov vyplýva s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 3 a 4 ako aj § 47 ods. 3 Správneho poriadku, že nakoľko napadnuté rozhodnutie obsahuje len citáciu zákonnej úpravy, ktorú obsahuje aj prvostupňové rozhodnutie o znížení výsluhového dôchodku, a nakoľko sa nezaoberá dôvodmi uvedenými v odvolaní, potom nie je mi nie je možné

žalobcu napadnuté rozhodnutie považovať za zákonné. 5.

žalobcu sa žalovaný nevyporiadal s argumentmi administratívneho odvolania a naďalej ponechal stav prejednávanej veci v právnej neistote. Navyše sa nezaoberal s argumentom odvolania, že dávka bola priznaná v súlade s vtedy platnými právnymi normami, to znamená, že bola priznaná v takej výške aká patrila žalobcovi ako jej príjemcovi. 6. Ďalej

žalobcu rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zn. 2351/2012-SZ z 05.06.2012 o zvýšení výsluhového dôchodku o 32,89 € mesačne mu mal vzniknúť na základe platných právnych predpisov nárok na vyplácanie výsluhového dôchodku v priznanej sume. Odvolací orgán sa nezaoberal ani tou skutočnosťou, že na základe právnych predpisov akt aplikácie práva - individuálny právny akt založil nárok subjektu na poberanie dávky v priznanej sume. 7. Preto z procesného hľadiska

žalobcu zníženie výsluhového dôchodku individuálnym aktom, ak nebola chybne priznaná vyššia dávka ako patrila, je nezákonné. Preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom rozsudku zrušil tak napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie. B)

1. Žalovaný prostredníctvom stanoviska zaslaného k žalobe navrhoval žalobu zamietnuť a nepriznať náhradu trov konania. C)
2. Krajský súd v Bratislave ako prvostupňový súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

§ 244ods.

1 a 2 O.s.p. v spojení s § 247 a nasl. O.s.p., a na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a obidve rozhodnutia je potrebné zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia ako aj nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia (zrušovací dôvod uvedený v ustanovení § 250j ods. 2 písm. a/ ako aj d/ Občianskeho súdneho poriadku).

1. S odkazom na ustanovenia § 244 ods. 1 až 3, § 247 ods. 1 až 3 O.s.p., § 68 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. (do účinnosti novely č. 185/2012 Z. z., t.j. do 29.06.2012), § 68 ods. 13 zák. č. 328/2002 Z. z. (po účinnosti novely č. 185/2012 Z. z., t.j. od 30.06.2012) a § 105 ods. 7 zák. č. 328/2002 Z. z. a so zdôraznením skutočnosti, že k zákonu č. 185/2012 Z. z. neboli prijaté žiadne intertemporálne (prechodné) ustanovenia, musel krajský súd vychádzať zo všeobecnej zásady zákazu pravej retroaktivity právnych noriem.
2. Pri tomto svojom postupe aplikujúc čl. 1 ods. 1, prvá veta Ústavy Slovenskej republiky vyslovil právny názor, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 01.06.2012 o valorizácii výsluhového dôchodku bolo vydané v súlade s vtedy platným právnym stavom, je zákonné a právoplatné. Bol teda nezákonný postup žalovaného, že následne (po účinnosti novely č. 185/2012 Z. z.) vydal dňa 04.07.2012 rozhodnutie, ktorým valorizáciu žalobcovi za to isté obdobie odňal, pričom vychádzal zo znenia zákona po 30.06.
4. Krajský súd argumenty žalovaného, že zmena nastala ex lege a rozhodnutie malo iba deklaratórny charakter, odmietol s odôvodnením, že toto rozhodnutie má v časti zvýšenia (prípadne zníženia) výsluhového dôchodku konštitutívny charakter. Taktiež

krajského súdu nemohla obstáť námietka žalovaného, že takéto prípady rieši § 105 ods. 7 zák. č. 328/2002 Z. z.

názoru krajského súdu toto ustanovenie nie je možné aplikovať na tento prípad, pretože tu nejde o výpočet dávky výsluhového dôchodku, ale o valorizáciu (zvýšenie). Zvýšenie výsluhového dôchodku bolo v čase rozhodovania prvostupňového orgánu dňa 01.06.2012 v súlade s vtedy platným právnym stavom. III. Odvolanie žalovaného/stanoviská A)

1. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 13.02.2014 (č.l. 40) proti rozsudku prvostupňového súdu žalovaný v úvode podrobne opísal konania, ktoré predchádzali vydaniu napadnutého rozhodnutia.
2. Ďalej s poukazom na ustanovenie § 68 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. vyslovil nesúhlas s názorom žalobcu, že právny predpis, ktorý nebol účinný v čase rozhodovania vo veci samej, nemôže zmeniť právne pomery žalobcu, ak mu bolo priznané právo individuálnym správnym aktom, vydaným v súlade s právnymi predpismi platnými v čase rozhodovania o jeho nárokoch. Naopak‚ s dôrazom na zabezpečenie právnej istoty žalovaný uviedol, že zákonodarca uložil príslušnému útvaru sociálneho zabezpečenia vydávať v každom jednotlivom prípade aj individuálne správne akty - t.j. rozhodnutia s deklaratórnou povahou. Uvedená deklaratórna povaha rozhodnutí o zvýšení výsluhového dôchodku pritom nevyplýva len zo samotnej dikcie § 68 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. ale aj z iných jeho systematicky, logicky a obsahovo prepojených ustanovení.
3. Tiež žalovaný upozornil, že vzhľadom na periodicitu vyplácania predmetných dávok a na skutočnosť, že opakujúce sa dávky výsluhového zabezpečenia sa vyplácajú na bežný kalendárny mesiac (§ 100 ods. 2 zák. č. 328/2002 Z. z.) na jednej strane a na určený výplatný termín (
4. deň v kalendárnom mesiaci) a čas potrebný na vydanie a oznámenie rozhodnutia na strane druhej útvar sociálneho zabezpečenia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky vydal rozhodnutie o zvýšení výsluhového dôchodku v predstihu s tým, že k zvýšeniu dôjde od 01.07.2012 (tak, ako to ustanovoval v tom čase platný a účinný zákon), čomu zodpovedal

žalovaného aj výrok tohto rozhodnutia.

1. Žalovaný sa tiež nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že žalované rozhodnutie je nepreskúmateľné.
2. Záverom žalovaný navrhol v plnom rozsahu žalobu zamietnuť. B)
3. Z vyjadrenia žalobcu zo 06.03.2014 (č.l. 49) k vyjadreniu žalovaného vyplýva jednoznačný názor, že polemizuje s názorom žalovaného, že zákonodarca uložil príslušnému útvaru sociálneho zabezpečenia vydávať v každom jednotlivom prípade aj individuálne správne akty. Predovšetkým sa žalobca sústredil na objasnenie rozdielov medzi konštitutívnymi a deklaratórnymi právnymi akty aplikácie práva.
4. Tvrdenie žalovaného, že už pred vydaním rozhodnutia o priznaní dávky vzniká nielen samotný nárok na dávku výsluhového zabezpečenia ale dokonca nárok na jej výplatu, žalobca odmietol. Naopak poukázal na to, že zákon len všeobecne, t.j. neadresne, hmotnoprávnym ustanovením upravuje zmenu v spôsobe výpočtu a výške nárokovateľných dávok pre množinu subjektov. Až individuálny správny akt konštitutívne priznáva subjektívny právny nárok na priznanie a výplatu výsluhovej dávky v určitej sume konkrétnemu jednotlivcovi.
5. Tiež zdôraznil, že žalovaný [na tomto mieste sa zrejme žalobca

odvolacieho súdu pomýlil, keď uvedenú myšlienku pripísal žalobcovi, t.j. sebe samotnému] opomenul existenciu zákonnej úpravy (§ 84 ods. zák. č. 328/2002 Z. z.),

ktorej na konanie o dávkach sociálneho zabezpečenia sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak samotný zákon neustanovuje inak. A keďže zák. č. 328/2002 Z. z. neupravuje procesný postup v prípadoch ukončených právoplatným rozhodnutím, zmena takýchto rozhodnutí je potom možná

žalobcu iba v mimoodvolacom konaní.

1. Z uvedených dôvodov žalobca nezmenil svoj právny názor na to, že obe rozhodnutia, proti ktorým smeruje žaloba, sú nezákonné z dôvodov uvedených v žalobe (dôraz na rozpor legislatívneho konania s článkom 6 ods. 8 Legislatívnych pravidiel), a preto zdôraznil, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky nebolo oprávnené zasahovať do priznaného subjektívneho práva správnym aktom bez zákonného zmocnenia prechodným ustanovením, a to ešte navyše aktom vydaným v rozpore so zákonom o správnom konaní. Procesné riešenie sporu nenavrhol. IV. Právne názory odvolacieho súdu
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd") ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

§ 212v spojení s § 246c ods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p."). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je

ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) so zvážením relevantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je vydané v súlade so zákonom a je vecne správne, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu postupom

§ 220O.s.p.

v spojení s § 246c ods. 1 zmenil tak, že žalobu postupom

250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

1. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä podmienky konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd čiastočne stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise a ktoré navyše nie sú medzi účastníkmi sporné. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, je právna otázka, či výšku sociálnej dávky právoplatne priznanú správnym orgánom je možné zmeniť z dôvodu neskoršej zmeny právneho stavu. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
2. Najvyšší súd z napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd sa v svojom odôvodnení zaoberal interpretáciou ustanovenia § 68 a s tým súvisiacich temporálnych účinkov iných ustanovení zák. č. 328/2002 Z. z. Jadrom napadnutého rozhodnutia žalovaného je nepochybne výkladový dôraz na legislatívnu zmenu (nepriama novela zákona č. 328/2002 Z. z. bola vykonaná zákonom č. 185/2012 Z. z, ktorým bol novelizovaný zákon č. 580/2004 Z. z.), ktorá bola vykonaná v časovej súvislosti s pôvodným rozhodnutím z 01.06.2012 o priznaní výšky výsluhového dôchodku.

§ 68ods.

1 zák. č. 328/2002 Z. z. sa výsluhové dôchodky priznané a vyplácané do dňa

1. júna príslušného kalendárneho roka zvyšujú odo dňa
2. júla príslušného kalendárneho roka.

§ 5ods.

1 a 3 zákona č. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012 (účinného odo dňa 01.01.2012), platové tarify sa v roku 2012 zvýšia o 0% od 01.01.

1. Funkčné platy príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polície, Národného bezpečnostného úradu a colníkov sa v roku 2012 zvýšia o 0% od 01.01.
3. Z obsahu predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je administratívny spis žalovaného, najvyšší súd zistil, že rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, útvaru sociálneho zabezpečenia značka: 2351/2012-SZ zo dňa 05.06.2012 (za účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. v znení do 29.06.2012) bol žalobcovi zvýšený výsluhový dôchodok

§ 68ods.

1 zák. č. 328/2002 Z. z. odo dňa 01.07.2012 na sumu 1110,94 € mesačne. Následne z dôvodu prijatej novely č. 185/2012 Z. z. pre zák. č. 328/2002 Z. z. (účinnej odo dňa 30.06.2012), vydalo rozhodnutie č. 5351/2012-SZ zo dňa 04.07.2012, ktorým

§ 68ods.

13 zák. č. 328/2002 Z. z. (účinného odo dňa 30.06.2012) znížil žalobcovi výsluhový dôchodok odo dňa 01.07.2012 na sumu 1078,05 € mesačne.

1. Predmetom súdneho prieskumu je teda napadnuté rozhodnutie, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil hore uvedené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 04.07.2012 o znížení výsluhového dôchodku žalobcu odo dňa 01.07.
3. Najvyšší súd kladie vo svojej rozhodovacej praxi vysoký dôraz na predvídavosť práva ako imanentnú súčasť právneho štátu. Preto v záujme udržania právnej istoty vychádza pri svojom rozhodovaní aj z už vykonanej rozhodovacej súdnej činnosti. Je nepochybné, že v obdobnej veci Najvyšší súd vydal dňa 29.10.2013 rozsudok sp. zn. 4Sžso/28/2013,

ktorého (ďalej je v zmysle § 250ja ods. 7 O.s.p. citovaná časť uvedeného rozsudku relevantná pre prejednávanú vec): „Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zn. 4319/2012-SZ zo dňa 04.07.2012 o znížení výsluhového dôchodku na sumu 543,88 € mesačne. Pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné posúdiť, či v súvislosti so zmenou podmienok valorizácie vykonanej zákonom č. 185/2012 Z. z. (účinným od 30.06.2012), bolo možné už priznané (zvýšené) dávky výsluhového zabezpečenia

§ 68ods.

1 zákona č. 382/2002 Z.z. (účinného do 29.06.2012), znížiť. V danom prípade krajský súd a žalobkyňa považujú zmenu žalobkyni priznanej valorizácie dávky výsluhového zabezpečenia za retroaktívnu v tom zmysle, že pre ňu znamená zníženie sumy v porovnaní s pôvodnou právnou úpravou. Ústavný súd Slovenskej republiky sa vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát zaoberal časovou pôsobnosťou právnych noriem a aj v náleze PL. ÚS 16/09-51 zo dňa

1. októbra 2010 konštatoval, cit.: „náhle zmeny pravidiel súvisia s kategóriami retroaktivity, ochrany nadobudnutých opráv a legitímnym očakávaním vychádzajúcim z tradície (pôvodne nemeckej) administrativistiky (porov. Tiež Hendrych, D.: Správní právo, obecná část.
2. Vydání. Praha: C.H.Beck 2009, s. 813). Takéto legitímne očakávanie, účelom ktorého je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci, je potrebné metodicky odlišovať od konceptu legitímneho očakávania, ktorým Európsky súd pre ľudské práva definuje predmet ochrany, a teda aplikovateľnosť čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd".

citovaného nálezu ústavného súdu tiež je „...nepochybne nadobudnutým právom nárok na konkrétnu dávku, ktorá bola splatná

predchádzajúceho predpisu. K zásahu do takého nároku však nedošlo a taký zásah nebol ani namietaný. Technicky je nadobudnutým právom aj právo na príspevok vo výške nie nižšej, ako vo výške vypočítanej na základe pôvodného vzorca v tom zmysle, že ak by nebol zmenený zákon, tak by bol štát povinný plniť zodpovedajúcu povinnosť. V okolnostiach danej veci však nejde o nadobudnuté právo hodné momentálnej špeciálnej ústavnej ochrany, čo vyplýva hlavne s charakteru samotného príspevku a kontextu jeho modifikácie...". Prijatá novela zákona č. 185/2012 Z.z. s účinnosťou od 30.06.2012 nevykazuje znaky pravej retroaktivity, v našom právnom poriadku neprípustnej, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Dotknutou novelou boli uznané právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skoršieho zákona (výsluhový dôchodok žalobkyni naďalej patrí), no zároveň boli zmenené isté práva do budúcnosti. Samotné rozhodnutie zo dňa 04.07.2012 je iba deklaratórnym rozhodnutím. Deklaratórne rozhodnutia autoritatívnym spôsobom zisťujú existenciu alebo neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Pôsobia ex tunc, teda od okamžiku kedy týmto aktom potvrdené práva a povinnosti vznikli, resp. v tomto prípade zanikli. Prvostupňový orgán mal za to, že dňa 01.07.2012 vznikne právo na vyplácanie výsluhového dôchodku vo vyššej sume a preto vydal rozhodnutie zo dňa 30.05.2013 o zvýšení výsluhovej dávky, avšak právna úprava sa ku dňu 30.6. 2012 zmenila a naviazala zvýšenie výsluhového dôchodku na zvýšenie funkčných platov.

platnej právnej úpravy odo dňa 30.06.2012 teda žalobkyni nevzniklo právo na zvýšenie výsluhového zabezpečenia. Napriek tomuto tu existovalo rozhodnutie o zvýšení, ktoré bolo v rozpore s platným právnym stavom. Tento rozpor bol odstránený rozhodnutím zo dňa 04.07.2012, ktoré na samotných existujúcich právnych vzťahoch sa nič nezmenilo. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného je v súlade s právnymi predpismi. Je nepochybné, že suma výsluhového dôchodku priznaná žalobkyni rozhodnutím z 30.05.2012 bola vyššia než aká patrila na základe zákona č. 185/2012 Z.z. účinného od 30.06.2012 (ktorým sa novelizovalo ustanovenie § 68 zákona č. 382/2002 Z.z.). Keďže k zmene právnej úpravy došlo predtým, než nastala právna skutočnosť s ktorou sa spája vznik nároku na zvýšenie dávky výsluhového dôchodku (01.07.2012), treba súhlasiť so žalovaným, že táto právna úprava nemá retroaktívny charakter." 28. V tejto súvislosti bol prostredníctvom iného rozsudku Najvyššieho súdu (sp. zn. 10Sžso/57/2013 zo dňa 05.11.2014) zdôraznený rozdiel medzi nepravou a pravou retroaktivitou s nasledovnou citáciou relevantného textu rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 5Szd/1/2010 zo dňa 29.09.2011: „K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých

predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté

skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy".

1. Ďalej Najvyšší súd poukazuje na princíp prezumpcie ústavnosti, ktorý je imanentnou súčasťou právneho štátu (viď čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), t.j. len Ústavnému súdu Slovenskej republiky prislúcha vysloviť, či určitá právna norma alebo jej časť, či ustanovenie, je ale nie je v dôsledku obsiahnutej pravej - neprípustnej - retroaktivity - protiústavná a teda v právnom štáte neprípustná. V tejto súvislosti Najvyšší súd zdôrazňuje obsah uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 595/2014, sp. zn. III. ÚS 596/2014 a sp. zn. III. ÚS 597/2014, všetky zo dňa 15.10.2014, ktorými odmietol sťažnosti sťažovateľov proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžso/28/2013 (vyššie citované), 4Sžso/29/2013 a 4Sžso/30/2013, ktoré po právnej ako aj skutkovej stránke sú totožné s daným prípadom, ako zjavne neopodstatnené.
2. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd poukazuje na to, že prvostupňový orgán mal za to, že dňa 01.07.2012 vznikne právo na vyplácanie výsluhového dôchodku vo vyššej sume, a preto vydal v mesiaci jún 2012 rozhodnutie o zvýšení výsluhovej dávky. Toto jeho rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnym predpisom, v tom čase platným a účinným, takže išlo o rozhodnutie zákonné. Avšak právna úprava sa následne ku dňu 30.06.2012 zmenila a naviazala zvýšenie výsluhového dôchodku na zvýšenie funkčných platov.

platnej právnej úpravy odo dňa 30.06.2012 teda žalobcovi nevzniklo právo na zvýšenie výsluhového zabezpečenia. Preto aj rozhodnutie o znížení výsluhového dôchodku zo dňa 04.07.2012 bolo vydané na základe platného a účinného právneho predpisu, preto je tiež zákonné, a nebolo vydané bez existencie právneho dôvodu, ako sa domnieva žalobca. Navyše žalovaný postupoval aj v súlade s ustanovením § 105 ods. 7 zákona č. 328/2002 Z. z.,

ktorého dávka výsluhového zabezpečenia sa zníži, ak sa priznala vo vyššej sume, ako patrí.

1. Na základe hore uvedených argumentov je preto Najvyšší súd oprávnený vysloviť právny názor, že novela zákona č. 185/2012 Z. z. s účinnosťou odo dňa 30.06.2012 nevykazuje znaky pravej retroaktivity, v našom právnom poriadku neprípustnej, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Dotknutou novelou boli uznané právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skoršieho zákona (výsluhový dôchodok žalobcovi naďalej patrí), no zároveň boli zmenené isté práva do budúcnosti. V.
2. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 4Sžso/28/2013 zo dňa 29.10.2013 ako aj sp. zn. 10Sžso/57/2013 zo dňa 30.05.2012, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nich obsahu a vyslovených právnych názorov (viď účinky sledované v § 250ja ods. 4 a contrario odsek 7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č. A-24846/94, 34165/96 až 34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č. A-48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom

§ 219ods.

2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom

§156ods.

l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. 33. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd

§ 250kods.

1 O.s.p.,

ktorého neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov tohto konania nevzniklo. 34. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava sociálno - poistných vzťahov spojených so vznikom alebo zánikom vzťahu sociálneho zabezpečenia alebo poistenia je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).