Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Sžf/4/2014 Identifikačné číslo spisu: 8013200366 Dátum vydania rozhodnutia: 25.06.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Jarmila Urbancová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 44ods.

6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení rozhodnom v čase vydania rozhodnutia (ďalej len zákon o správe daní) vyrubil žalobkyni rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008 v sume 740,82 €, rozhodnutie žalovaného č. 1100305/1/46846/2013 z 1. februára 2013, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 9715301/1/666561/2012 z 28.marca 2012,

§ 44ods.

6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní vyrubil žalobkyni rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2008 v sume 3 239,75 €, rozhodnutie žalovaného č. 1100305/1/46791/2013 z 1. februára 2013, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 9715301/1/666483/2012 z 28. marca 2012,

§ 44ods.

6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní vyrubil žalobkyni rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008 v sume 2 292,96 €, rozhodnutie žalovaného č. 1100305/1/46731/2013 z 1. februára 2013, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 9715301/1/612175/2012 z 26. marca 2012,

§ 44ods.

6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní vyrubil žalobkyni rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2008 v sume 2 238,19 €. Krajský súd v Prešove posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 2 ods. 1 až 8, § 30 ods. 3, § 48 ods. 2, ods. 6 zákona o správe daní ako aj z ustanovení § 3 ods. 2, § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) a dospel k záveru, že správe orgány nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnili svoje rozhodnutia, ak vo svojej úvahe hodnotili iba vzťah žalobkyne a sponzorovaného pretekára Y. W.. Krajský súd sa stotožnil s názorom žalobkyne, že náš právny poriadok nepozná definíciu sponzoringu, ktorý je všeobecne považovaný za peňažnú alebo inú formu služby poskytnutú za protislužbu. Podľa názoru krajského súdu je sponzoring príspevok protiplnením a sponzorský príspevok je možné najčastejšie poukázať na základe zmluvy o reklame, kedy príjemca vykáže činnosti smerujúce k naplneniu marketingových cieľov sponzora. Podľa názoru krajského súdu, zo skutkového stavu je nesporné, že žalobkyňa sponzorovala síce pretekára Y. W., súčasne však prostredníctvom neho realizovala zmluvy o reklame, pričom správca dane a žalovaný v odôvodnení svojich rozhodnutí sa s definíciou podnikania upravenou v § 3 ods. 2 zákona o DPH dostatočne nevysporiadali, pretože vzťah medzi žalobkyňou, sponzorovaným a spoločnosťami, ktoré so žalobkyňou uzavreli zmluvy o reklame, nehodnotili ako celok, ale iba izolovane. Súčasne krajský súd uviedol, že ak žalobkyňa poskytovala reklamu spoločnostiam Slovnaft, a.s. a PK moto, s.r.o. prostredníctvom pretekára, nedostatočne a nepresvedčivo správne orgány odôvodnili, prečo hodnotenie vzájomného vzťahu týchto subjektov zostalo nezohľadnené a podľa krajského súdu nie je rozhodujúce, či žalobkyňa vykonávala reklamnú činnosť ako činnosť vedľajšiu, pretože je podstatné, že podnikala. Krajský súd ďalej uviedol, že v predmetnej veci ide o zabezpečenie finančného investora pretekárovi Y. W. prostredníctvom reklamných partnerov žalobkyne, pričom správne orgány nespochybnili, že pretekár je samostatným daňovým subjektom, ktorý podal daňové priznanie atď. Podľa názoru krajského súdu podmienkou odpočtu DPH je existencia vecnej súvislosti medzi prijatým zdaniteľným plnením a uskutočneným zdaniteľným plnením. V danom prípade správne orgány nespochybnili finančné plnenie Slovnaftu, a.s. a PK moto, s.r.o. v súvislosti s reklamnou činnosťou žalobkyne. Ďalej krajský súd uviedol, že žalovaný sa nevysporiadal ani s odvolacou námietkou žalobkyne, že právny poriadok neukladá daňovému subjektu mať prostriedky na zabezpečenie motocykla atď. predtým, ako uzatvorila zmluvy o reklame. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutá rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný uviedol, že sa nestotožňuje s právnymi argumentmi krajského súdu. Poukazoval na to, že použitie zákona o DPH v praxi presne vymedzujú jeho ustanovenia, v danom prípade § 2 ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorého predmetom dane je dodanie tovaru a služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou a § 49 zákona o DPH, podľa ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť a podmienky uvedené v § 49 ods. 2 veta prvá zákona o DPH, podľa ktorého platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a

1. Vychádzajúc z ustanovenia § 49 zákona o DPH daňový subjekt si môže uplatniť nárok na odpočítanie dane, ak nadobudnuté tovary a služby majú priame a bezprostredné spojenie s výstupom. Žalovaný uviedol, že správca dane kontrolou zistil, že žalobkyňa v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach vykonávala manažérsku činnosť pre motocyklového pretekára Y. W. s dodaním tvarov a služieb, ktoré dodávala bezodplatne na reklamnú činnosť. Kontrolou správca dane nezistil žiadne náklady na výrobu a zabezpečenie reklamy, ani daňový subjekt nepreukázal existenciu bezprostredného previazania s platiteľom vynaložených nákladov na reklamu (náklady na jej výrobu a udržiavanie) s dodávkami tovarov a služieb s možnosťou odpočítania dane. Preverované tovary a služby boli dodané pre zdaniteľnú osobu vykonávajúcu športovú činnosť, ktorej daňový subjekt poskytoval služby týkajúce sa organizačného a technického zabezpečenia. Za uvedené dodanie tovarov a služieb neprijal žiadnu protihodnotu, čo znamená, že preverované tovary a služby, z ktorých bola odpočítaná daň na vstupe, slúžili na uskutočnené dodávky tovarov a služieb, ktoré boli vykonané bez protihodnoty, majetok vo vlastníctve platiteľa, z ktorého si odpočítal DPH, bol užívaný v rámci činnosti nezávislej osoby, motocyklového pretekára, s ktorým mal daňový subjekt uzatvorenú zmluvu „Manažment účastí na športových podujatiach a zmluva o sponzorovaní“ z
2. marca 2006, kde vystupuje daňový subjekt ako sponzor a motocyklový pretekár Y. W. ako sponzorovaný. Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane posudzoval v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o DPH zdaniteľné obchody uskutočnené medzi kontrolovaným daňovým subjektom a motocyklovým pretekárom Y. W., ktorý nebol zamestnancom daňového subjektu a nevykonával reklamnú činnosť za ENVIROLN SERVISA MOTO TEAM, s.r.o., ale bol samostatným daňovým subjektom (platiteľom DPH, ktorý podával daňové priznanie/, ktorého sponzoroval a manažoval. Poukazoval na to, že všeobecne platí, že dodanie tovaru pri neexistencii protihodnoty nie je predmetom dane. Avšak v určitých zákonom stanovených prípadoch sa za dodanie tovaru za protihodnotu považuje aj dodanie tovaru bez reálnej protihodnoty (§ 8 ods. 3 a 4 zákona o DPH). Rovnako ako pri dodaní tovaru aj pri dodaní služby všeobecne platí, že dodanie služby pri neexistencii protihodnoty nie je predmetom dane (§ 2 ods. 1 písm. b/ zákona o DPH). Avšak v určitých zákonom stanovených prípadoch sa za dodanie služby za protihodnotu považuje aj bezodplatné dodanie služby (§ 9 ods. 2 a 3 zákona o DPH). Žalovaný uviedol, že v danom prípade daňový subjekt zabezpečoval podnikanie motocyklového pretekára (samostatného daňového subjektu) formou nákupu všetkého potrebného na zabezpečenie tímu, ale všetko zabezpečenie zo strany daňového subjektu bolo dodané zdaniteľnej osobe, pretekárovi bez protihodnoty, bezodplatne. Keďže daňový subjekt nakupoval tovary a služby na účely ich ďalšieho dodania pretekárovi, mal právo na odpočítanie DPH v súlade s § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ zákona o DPH z tovarov a služieb nakúpených v súvislosti s manažovaním a sponzorovaním pretekára, čo správca dane aj zohľadnil. Keďže však tieto tovary a služby boli dodané bezodplatne pretekárovi a predmetný majetok vo vlastníctve platiteľa, z ktorého si odpočítal DPH, bol použitý na podnikanie pretekára, mal daňový subjekt aplikovať postup v zmysle § 8 ods. 3 a § 9 ods. 2 a ods. 3 zákona o DPH a z predmetných tovarov, služieb a použitia majetku odviesť daň. Ďalej uviedol, že vzťah medzi daňovým subjektom a reklamnými partnermi Slovnaft, a.s. a PK moto, s.r.o. bol pre posúdenie nároku žalobkyne na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie I. a ž IV. 2008 irelevantný z dôvodu, že predmetné tovary a služby, z ktorých si daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane, boli následne dodané bezodplatne motocyklovému pretekárovi a majetok vo vlastníctve daňového subjektu (motocykle), z ktorého si odpočítal DPH, bol použitý na podnikanie motocyklového pretekára na základe zmluvného vzťahu medzi žalobkyňou a motocyklovým pretekárom. Keďže každý zdaniteľný obchod uskutočnený medzi dodávateľom a odberateľom sa posudzuje z hľadiska zákona o DPH, nie je možné zdaniteľné obchody medzi daňovými subjektmi Slovnaft, a.s. a PK moto, s.r.o. a žalobkyňou a motocyklovým pretekárom a žalobkyňou posudzovať ako jeden zdaniteľný obchod (jeden celok). Na základe uvedeného žalovaný nesúhlasil s názorom krajského súdu, že správca dane a žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutí s definíciou podnikania upravenou v § 3 ods. 2 zákona o DPH nevysporiadali, pretože vzťah medzi žalobkyňou, sponzorovaným a spoločnosťami, ktoré so žalobkyňou uzavreli zmluvu o reklame nehodnotili ako celok, ale iba izolovane. A súčasne namietal, že v danom prípade nie je správne v danej veci argumentovať rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/48/
3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila tak, že žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť. Uviedla, že žalovaný len opätovne opakuje skutočnosti, ktoré uvádzal už vo svojich rozhodnutiach, ktoré boli predmetom súdneho prieskumu. Napadnutý rozsudok krajského súdu sa vecou zaoberá dostatočne podrobne, obsahuje náležité odôvodnenie s ktorým sa žalobkyňa stotožňuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania (§ 246c ods.1 prvá veta OSP a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovabného nie je možné priznať úspech. Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti: 1) rozhodnutia žalovaného č. 1100305/1/46860/2013 z
4. februára 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 9715301/1/666588/2012 z
5. marca 2012,

§ 44ods.

6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení rozhodnom v čase vydania rozhodnutia (ďalej len zákon o správe daní/ vyrubil žalobkyni rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2008 v sume 740,82 €, 2) rozhodnutia žalovaného č. 1100305/1/46846/2013 z 1. februára 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 9715301/1/666561/2012 z 28.marca 2012,

§ 44ods.

6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní vyrubil žalobkyni rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2008 v sume 3 239,75 €, 3) rozhodnutia žalovaného č. 1100305/1/46791/2013 z 1. februára 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 9715301/1/666483/2012 z 28. marca 2012,

§ 44ods.

6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní vyrubil žalobkyni rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008 v sume 2 292,96 €, 4) rozhodnutia žalovaného č. 1100305/1/46731/2013 z 1. februára 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 9715301/1/612175/2012 z 26. marca 2012,

§ 44ods.

6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní vyrubil žalobkyni rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2008 v sume 2 238,19 €. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len zákon on DPH), právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť, Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3

1. a)voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané,
2. b)ním uplatnená zo služieb a z tovarov dodaných s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4
3. c)ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11
4. d)zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. Vo všetkých štyroch prípadoch je rozhodujúcou podstatou veci posúdenie otázky, s ktorou sa správca dane, ale ani žalovaný nevysporiadali, a to otázka, prečo by nehmotné plnenie zo strany pretekára, poskytnuté žalobkyni na základe zmluvy o sponzorovaní z 27.03.2006 v znení dodatku č. 1, nemohlo byť predmetom plnenia a tým aj uplatnenia DPH zo strany žalobkyne. Jedná sa o nehmotné plnenie vyplývajúce z označenej zmluvy v znení dodatku č. 1 a to plnenie motocyklového pretekára Y. W., ktorý sa „zúčastní v súťaži na MM SR Cross Countrya Enduro v rokoch 2006, 2007 a v nasledujúcich, vo Svetovom pohári v roku 2006, 20076 a nasledujúcich a na medzinárodných súťažiach Rally Dakar v roku 2007, prípadne aj na iných púštnych súťažiach“ , spočívajúce v tom, že tento pretekár bude súťažiť pod hlavičkou hlavného sponzora - spoločnosti ENVIRON SERVIS MOTO TEAM, s.r.o., teda pod hlavičkou žalobkyne, čo predstavuje protihodnotu jej plnenia (zabezpečenie motocykla v bezchybnom stave, náhradné diely, rezervné súčiastky, účastnícky poplatok, zabezpečiť prepravu súťažného motocykla, zabezpečiť osobnú prepravu sponzorovaného, ním určeného mechanika, úhradu motocyklistického odevu a podobne). Ide teda o reklamné služby alebo inú protislužbu v spojitosti so vzhľadom teamu, ktoré posilnia pozitívny obraz o sponzoroch a zlepšia ich hospodársku súťaž. Z uvedeného preto podľa názoru najvyššieho súdu nevyplýva, že za uvedené dodanie tovarov a služieb žalobkyňa neprijala žiadnu protihodnotu. Najvyšší súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, ako aj správu dane, že žalobkyňa za dodané preverované tovary a služby, z ktorých bola odpočítaná daň na vstupe, neprijala žiadnu protihodnotu. Podľa názoru najvyššieho súdu protihodnotou k týmto dodaným tovarom a službám zo strany žalobkyne bolo nehmotné plnenie zo strany motocyklového pretekára Y. W., spočívajúce v jeho účasti v označených súťažiach pod hlavičkou žalobkyne ako hlavného sponzora, Vychádzajúc z uvedených záverov najvyšší súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaného ako nedôvodné. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení odvolacích námietok žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiaden relevantný dôvod na to, aby sa zásadne odchýlil od argumentácie krajského súdu, považuje preto napadnutý rozsudok za vecne správny, a preto ho podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobkyňa si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a žalovanému náhrada trov konania ani v prípade jeho úspechu zo zákona neprislúcha. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.