(13)popísaných v rozhodnutí preukázal, že kartel rokoval o predaji GIS, pričom rokovanie sa vzťahovalo aj na územie Slovenskej republiky, pričom vychádzal z písomných dohôd najmä GQ a GQE, Dohody o všeobecných pravidlách pre GE, dôkazy od spoločnosti ABB a z výpovedí svedkov (napr. Elektrovod Holding, a. s., Bratislava k projektu NPP Jaslovské Bohunice, či k projektom Ipeľ a Lamač a iné) a tiež zisťovaní, aké dopady mali dohody na vymedzený trh, najmä pri posudzovaní ich zákazu podľa citovaných ustanovení ZOHS. Pokiaľ malo konanie žalobcov dopad na trh tak, ako bol vymedzený, je logické, že by malo dopad aj na jednotlivé podrobnejšie vymedzené trhy v rámci vymedzeného celku, na ktorých účastníci kartelu pôsobili. Krajský súd pritom vychádzal z rozhodnutia Súdu prvého stupňa (ďalej len „SPI“) T-44/00 zo dňa 08.07.2007 vo veci „Mannesmannrohren-Werke“, z ktorého vyplýva, že precíznejšie vymedzenie relevantného trhu je potrebné tam, kde bez takéhoto precízneho vymedzenia trhu nie je možné určiť, či je cieľ alebo výsledok dohody protisúťažný, resp. či je v takom rozsahu, že môže byť ním dotknutý obchod medzi členskými štátmi. Krajský súd pripomenul, že zhodne ako v tejto veci bol po vecnej stránke vymedzený relevantný trh v konaní o tom istom karteli pred EK, kde to nebolo spochybňované. V uvedených úvahách žalovaného krajský súd nezistil žiadne zjavné pochybenie pri vecnom vymedzení relevantného trhu, a preto námietku žalobcu týmto smerom považoval za nedôvodnú. Pokiaľ ide o námietku hmotnoprávnej hodnoty dôkazov zabezpečených žalovaným krajský súd vychádzal zo zistení z administratívneho spisu, ktorými bolo podľa jeho názoru preukázané, že podkladom rozhodnutia správnych orgánov pre preukázanie skutku bolo predovšetkým prehlásenie žiadateľa o Leniency a ním doložené podporné listiny. Z toho odvodzoval žalovaný koordináciu spočívajúcu v manipuláciách ponúk. Na toto potom nadväzoval zoznam ponúk dodávok GIS na území Slovenskej republiky. Z uvedeného je odvodený dopad konania na slovenskom území. V súhrne je následne z týchto skutočností odvoditeľné naplnenie zákazu kartelových dohôd s dopadom na slovenské územie. Je teda, podľa názoru krajského súdu, zrejmé, že kľúčové skutkové zistenia žalovaného plynú z GQ-Dohody, GQE-Dohody, potvrdenia vyhlasovateľov projektov a informácií o fungovaní kartelu od žiadateľa o Leniency. Prehlásenie pána W. (ABB) nemôže byť považované (a ani nebolo) za jediný samostatný dôkazný prostriedok. Toto prehlásenie totiž nadväzuje a potvrdzuje prehlásenie žiadateľa o Leniency, a preto je potrebné prihliadať k nemu z hľadiska jeho významu ako súčasti postupných vyjadrení samotného žiadateľa o Leniency. Vychádzajúc z platnej judikatúry SD EÚ je podľa názoru krajského súdu akceptovateľné, že skutkový stav vo všetkých podstatných aspektoch uvádzaného deliktu (koordinácia a manipulácia ponúk) môže byť vybudovaný iba na prehlásení jediného subjektu (medzi inými pozri rozsudok SPI z 08.07.2004, T-67/00, T-68/00 vo veci JFE Engineering Corp). Tu bolo tiež zdôraznené, že prehlásenia, ktoré sú v rozpore so záujmami prehlasovateľa (napr. ABB), musia byť v zásade považované za zvlášť vierohodné dôkazné materiály. Podľa pravidiel všeobecne platných v oblasti dokazovania závisí vierohodnosť, a teda aj dôkazná hodnota dokumentu na jeho pôvode, na okolnostiach jeho vypracovania, na osobe, ktorej je určený a na zmysluplnej a spoľahlivej povahe jeho obsahu (medzi inými pozri rozsudok SPI T-l/89 z 24.10.1991 vo veci Rhône-Poulenc). Ďalej krajský súd poukázal na to, že pri posudzovaní skutočností vyplývajúcich zo žiadosti o Leniency bolo potrebné určiť, či sa GQ-Dohoda týkala aj slovenského územia a to z pohľadu na možný záver, či sa tohto územia týkala EGQ-Dohoda. Krajský súd zdôraznil, že samotní žalobcovia nespochybňovali skutočnosť, že GQ-Dohoda stanovila pravidlá manipulácie ponúk na projekty dodávok GIS na celosvetovej úrovni. Zahrňovala pritom predovšetkým výmenu informácií o projektoch, či iných obdobných procedúrach a uzavretých zákazkách za pomoci štandardizovaných formulácií, prideľovaní príslušných kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov, prideľovaných zákaziek v rámci kartelu, manipuláciu ponukových konaní a stanovení minimálnych cien. Projekty týkajúce sa Slovenskej republiky neboli výslovne zaradené medzi výnimky, preto žalovaný v rámci správnej úvahy mal za to, že ak v určitej krajine pôsobia potenciálni odberatelia GIS a táto krajina súčasne nebola vyčlenená z pôsobnosti dohody (všetky krajiny sveta), potom sa na ňu dohoda vzťahuje. Podľa názoru krajského súdu v danom prípade žalovaný použil jazykový výklad textu GQ-Dohody, ktorý krajský súd považoval za legitímny najmä preto, lebo ak na slovenskom území existoval dopyt po GIS, účinok dohovoru na toto územie nie je nezmyselný. Neobstojí ani tvrdenie, že uvedený dohovor sa netýkal slovenského územia aj z toho dôvodu, že šlo o územie tiež „socialistické“

(1988). Krajský súd poukázal na to, že z administratívneho spisu vyplýva, že súčasťou GQ-Dohody je zoznam licenčných zmlúv, kde sa medzi zmluvnými partnermi objavujú aj iní partneri so sídlom na území bývalých socialistických štátov (napr. VESEOJ EXP.IMP. z bývalého Sovietskeho zväzu, či Mihel z bývalej Juhoslávie), a keďže žalobcovia neprodukovali iné dôkazy, je možné prisvedčiť, že sa týkal rovnako aj územia bývalého socialistického bloku všeobecne, a teda aj slovenského územia. Pokiaľ žalobca argumentuje tak, že GQ-Dohoda, resp. jeho účasť na tejto zmluve, nemohla mať žiadne účinky na slovenský trh z dôvodu existencie prekážok vstupu na tento trh, tak uvedená argumentácia podľa názoru krajského súdu neobstojí aj preto, že potom by bolo nelogické samotné uzavretie GQ-Dohody, ktorého podstatou bolo určenie pravidiel pri vymedzovaní príslušných kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov, teda forma vyčlenenia európskeho trhu. Nemožno potom „rozumne“ vysvetliť, prečo za tejto situácie by japonskí výrobcovia vôbec GQ-Dohodu uzatvárali. Podľa názoru krajského súdu všetci účastníci kartelu podieľajúci sa na mechanizme podľa GQ-Dohody, sa dobrovoľne vzdávali i potenciálnej možnosti na trh vstúpiť v rámci férovej súťaže. Z uvedeného mal krajský súd za to, že v tejto súvislosti žalovaný dostatočne preukázal, že prekážky vstupu japonských producentov GIS na slovenské územie nemohli byť absolútne a preto nebolo potrebné uvedené skutočnosti preukazovať inými odbornými vyjadreniami predkladanými, okrem iných aj žalobcom, z ktorých by mal byť preukazovaný opak. Pokiaľ sa projektov v Slovenskej republike zúčastnili len európski producenti a japonskí producenti nie, potom to môže byť vnímané ako dôsledok ich záväzku podľa GQ-Dohody. Keďže ani SD EÚ nespochybňoval aplikovateľnosť GQ-Dohody na slovenskom území, potom podľa názoru krajského súdu na EGQ-Dohodu je potrebné prihliadnuť ako na vykonávaciu zmluvu ku GQ-Dohode. Uvedené vyplýva jednak z jej samotného označenia, ako aj preambuly, podľa ktorej EGQ-Dohoda je použiteľná na výkon GQ-Dohody, resp. v nej dohodnuté pravidlá majú prednosť pred GQ-Dohodou. V čl. 4 a 8 EGQ-Dohody je upravený postup pri prerozdeľovaní spoločnej európskej kvóty medzi európskymi výrobcami. Z uvedených skutočností mal krajský súd za preukázané, že pravidlá kartelu zakotvené v GQ-Dohode a jeho aplikovaný mechanizmus na území Slovenskej republiky (preukázané v skúmaných 13 projektoch, ktoré boli na území SR realizované) sa na toto územie vzťahovalo a preto aj v tejto časti sa stotožnil s právnym názorom žalovaného. Ďalej krajský súd poukázal na to, že SD EÚ vo svojich rozhodnutiach judikoval, že cenové horizontálne kartelové dohody môžu byť kvalifikované ako veľmi závažné protiprávne konania (napr. pri úvahe o výške pokuty) čo i len na základe ich povahy, bez potreby preukazovania skutočného dopadu protiprávneho konania na trh (napr. rozsudok SD EÚ C-534/07 P z 03.09.2009 vo veci Prym a Prym Consumer). Pokiaľ teda žalobca odmieta svoju účasť na karteli vo vzťahu k slovenskému trhu, potom ide o argumentáciu, ktorá nespochybňuje konštrukciu, podľa ktorej na slovenskom území existoval dopyt po dodávkach GIS, čo bolo aj uspokojované. Pokiaľ sa jednotliví členovia kartelu podieľali na globálnej koordinácii (primárne rozdeľujúcej územie na európske a na japonské a následne koordinujúce ich postupy v rámci týchto dvoch základných skupín), potom sa uskutočňovali na slovenskom území dodávky produktu, ktorého sa táto koordinácia týkala, musela sa koordinácia ako celok na slovenskom území prejaviť a to aj bez faktickej prítomnosti niektorých účastníkov kartelu na slovenskom trhu. Kartel, ktorého pôsobnosť je založená na globálnej koordinácii, za predpokladu, že z ničoho neplynie, že by niektoré územie bolo z jeho účinku vylúčené, má rozhodne účinok vo vzťahu k tomu územiu kde s produktom, ktorý je predmetom kartelu, obchoduje aspoň jeden účastník kartelu. Toto práve v posudzovanej veci preukázané bolo. Za preukázané považoval krajský súd, že skutok popísaný vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného sa stal a že tento skutok je kartelovou dohodou, ktorá má protisúťažné účinky aj na slovenskom území. Pokiaľ žalovaný poukazoval na protisúťažný dopad kartelu ako celku, potom mu treba dať za pravdu predovšetkým v tom, že bola preukázaná existencia komplexného systému cenových dohôd, dohôd o rozdelení trhu a dohôd o obmedzovaní počtu súťažiteľov na trhu, čo narušuje súťažné prostredie už zo svojej podstaty. Žalobcom spochybňovanú účasť na karteli v jednotlivých obdobiach kartelu a otázku totožnosti kartelu ako jediného konania krajský súd nepovažoval za dôvodnú. V tejto súvislosti vychádzal z rozhodnutia SD EÚ C-49/92 PO z 08.07.1999 vo veci Anic Partecipazioni, podľa ktorého ten súťažiteľ, ktorý sa zúčastnil protiprávneho konania tvoreného komplexom úkonov niekoľkých súťažiteľov tým, že k fungovaniu kartelu svojim konaním priebežne prispieval, principiálne nesie zodpovednosť behom celého obdobia svojej účasti na uvedenom protiprávnom konaní za správanie sa ostatných súťažiteľov v rámci totožného protiprávneho konania ak je preukázané, že tento súťažiteľ vedel o protiprávnom konaní ostatných účastníkov alebo ich mohol rozumne predvídať a bol pripravený prijať z toho plynúce riziko. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného je podľa názoru krajského súdu dostatočne preukázaná skutočnosť, že japonskí a európski výrobcovia GIS sa zúčastnili jedného kartelu ako celku. Z toho plynie, že japonskí výrobcovia, ktorí sa kartelu zúčastnili na jeho začiatku (01.03.1991) museli vedieť, že európske projekty sú vyhradené európskym výrobcom. Pokiaľ sa teda japonskí výrobcovia kedykoľvek počas obdobia, ktorého sa mal kartel týkať (za situácie, že sa od kartelu jednoznačne nedištancovali), nepodieľali na dodávkach na slovenské územie, zodpovedá to pravidlám kartelu, pretože pokiaľ bolo slovenské územie súčasťou územia európskeho (a ako dopadla EGQ-Dohoda na toto územie je uvádzané vyššie), potom práve taká bola myšlienka kartelu, t. j. rozdeliť územie. Ak teda bol kartel realizovaný podľa pravidiel, nebola účasť japonských výrobcov na slovenskom území potrebná, naopak je možné z uvedeného logicky vyvodiť, že pravidlá kartelu rešpektovali a práve touto pasívnou formou sa kartelu zúčastnili. V danom konaní podľa názoru krajského súdu žalobca nijako nepreukázal, že by kartel skutočne po nejakú dobu vôbec nefungoval, resp. že sa ku koncu roku 2000 rozpadol. I napriek tomu, že sa neskorších stretnutí zúčastnili len niektorí členovia, boli medzi nimi prítomní i niektorí predchádzajúci európski a japonskí výrobcovia. Rokovania pred rokom 1999 i po roku 2002 boli vedené s rovnakým zámerom - manipulovať dodávky a tieto sa týkali totožného produktu. Napadnuté rozhodnutie konštatuje, že niektorí z účastníkov kartelu svoju účasť na karteli v určitých obdobiach prerušili - tomu napokon zodpovedá aj výrok napadnutého rozhodnutia. Preto nie je možné tu namietať, že by sa s touto otázkou žalovaný dostatočne pozorne nevysporiadal, pričom v tejto časti sa krajský súd s podrobnou argumentáciou žalovaného stotožnil a poukázal na ňu. Pokiaľ žalobca namietal dobu účasti na karteli a argumentoval tým, že z kartelu vystúpil za jeho trvania, bez toho, že by o tom vykonal akékoľvek oficiálne prehlásenie alebo by sa od obsahu kartelu verejne dištancoval, potom túto okolnosť možno vyhodnotiť len tak, že s ním naďalej súhlasil, resp. že sa ním bude naďalej riadiť. Navyše podľa žiadateľa o Leniency bol rozpad kartelu iba predstieraný. Dôvodom mal byť záujem na pokračovaní kartelu bez „VA Tech“, pre ktorého bol kartel dlhodobo najvýhodnejší. S otázkou zodpovednosti a vymedzenia deliktuózneho konania sa zaoberala aj EK, ktorá o ňom rozhodla dňa 24.01.2007 rozhodnutím COMP/F/38.899. Krajský súd preto vyššie uvedený okruh žalobných námietok nepovažoval za dôvodný. Za dôvodné však považoval žalobné argumenty súvisiace s určovaním pokút. S poukazom na čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ods. 2, čl. 154c, nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. ÚS 17/199 9 z 22.09.1999, I. ÚS 44/1999 z 13.10.1999), na čl. 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), na Odporúčanie výboru ministrov č. R

(91)pre členské štáty o správnych sankciách, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj judikatúru slovenských súdov krajský súd zopakoval, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzenými právnymi princípmi. Skutková otázka vymedzenia trvania konania, ktoré je následne kvalifikované ako protiprávne, je v rámci správneho trestania vždy jednou z kľúčových. To platí o to viac, či je posudzované konanie správnym deliktom trvajúcim, v tomto prípade, či presiahlo dátum 01.05.2004, od ktorého je potrebné prednostne aplikovať komunitárne súťažné právo - t.j. zákaz kartelových dohôd vyjadrený v čl. 81 ZES (k 01.05.2004 sa stalo účinným Nariadenie č. 1/2003 o výkone pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v čl. 81 a čl. 82 ZES, ktoré kodifikovalo prednostnú aplikovateľnosť čl. 81 ZES pred vnútroštátnym zákonodarstvom, t.j. pred § 3 a nasl. ZOHS) a ak bolo samotné správne konanie, ukončené vydaním napadnutého rozhodnutia, zahájené až po 01.05.2004, teda za procesnoprávneho stavu upraveného Nariadením č. 1/

1. V rámci posúdenia žalobných námietok krajský súd vychádzal zo zásad aplikovateľných v oblasti práva trestného, nakoľko do oblasti deliktuálneho práva správneho je potrebné nepochybne zaradiť aj protikartelové právo uvedené v § 3 a nasl. ZOHS. Tento záver jasne vyplýva, napr. z rozhodnutia ESĽP vo veci Stenuit zo dňa 27.02.
2. Trestné právo rozlišuje od jednorazových trestných činov z hľadiska časového úseku, v ktorom boli spáchané, trestné činy pokračujúce, trvajúce a hromadné (kolektívne). Je pre ne spoločné, že trestná činnosť trvá po dlhší čas a skladá sa buď z rady čiastkových útokov, resp. spočíva v udržovaní protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin býva pravidelne charakterizovaný ako čin, ktorým páchateľ vyvolá protiprávny stav ktorý potom udržiava, prípadne ho udržiava bez toho, aby ho vyvolal ak zákonné ustanovenie nevyžaduje, aby ho vyvolal. Trvajúce trestné činy sa posudzujú ako jediné konanie, ktoré trvá tak dlho, kým páchateľ udržuje protiprávny stav; ide o jediný skutok a jediný trestný čin, ktorý je ukončený až okamihom odstránenia protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin sa považuje za spáchaný za účinnosti novej právnej úpravy, pokiaľ aspoň časť protiprávneho konania, ktorým bol udržovaný protiprávny stav, sa odohral za účinnosti novej právnej úpravy, a to za podmienky, že toto konanie bolo trestným činom i podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Z uvedeného vyplýva, že vyššie uvádzané konanie spočívajúce v uzatvorení a plnení kartelovej dohody je konaním, ktorým páchateľ vyvolal protiprávny stav, ktorý následne udržuje, t.j. je iným správnym deliktom trvajúcim. Takto čin charakterizoval aj žalovaný. V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd poukázal na to, že od 01.05.2004 v dôsledku účinnosti Nariadenia č. 1/2003 bolo povinne použiteľným nové pravidlo jednotnej a decentralizovanej aplikácie súťažného práva všetkými súťažnými úradmi v celom komunitárnom priestore, ktoré sa v období pred 01.05.2004 neuplatňovalo. Nariadenie č. 1/2003 je predpisom procesným. Bod
3. preambuly Nariadenia č. 1/2003, zdôvodňujúci význam jeho prijatia poukazuje na to, že ide o nariadenie, ktoré „...zodpovedá výzvam jednotného trhu...“. Pokiaľ je teda trh už jednotný a bola táto skutočnosť východiskom a dôvodom prijatia Nariadenia č. 1/2003, potom tejto skutočnosti musí zodpovedať aj jednotný postup pri jeho ochrane, čiže postup spoločný, decentralizovaný a vzájomne koordinovaný. Preto postup žalovaného týmto smerom krajský súd považuje za legitímny. Podľa vyššie uvádzaných princípov žalovaný pri posudzovaní trestnosti činu a pri ukladaní trestu v zásade prihliada na to, čo je pre páchateľa (súťažiteľa) priaznivejšie (§ 2 a nasl. Tr. zák.). V danom prípade však žalovaný podľa uvedených pravidiel dôsledne nepostupoval. Jednak porušil pravidlo „zákazu zmeny k horšiemu“, keď zvýšil v napadnutom rozhodnutí pokutu (cca o 40%) členovi skupiny Siemens (str. 166, bod 864). Taktiež nebolo krajskému súdu zrejmé, prečo žalovaný nezohľadnil argumentáciu účastníkov, ktorým namietali použitý Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž najmä s ohľadom na obrat (celkový obrat s daňou), z ktorého bola vypočítaná pokuta. V čase rozhodovania žalovaného bol už účinný aktuálny Metodický pokyn, podľa ktorého východiskom pri určovaní pokuty je obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo dotýka a to na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu. Preto neobstojí tvrdenie žalovaného, že aktuálny Metodický pokyn nebolo možné použiť, lebo mohol vychádzať len z Metodického pokynu účinného v čase vydaného prvostupňového rozhodnutia. Rozhodnutie žalovaného tvorí jeden celok s rozhodnutím prvostupňového orgánu a preto žalovaný mohol a bol povinný zohľadniť spôsob výpočtu, ktorý je pre delikventov priaznivejší. Rovnako krajský súd považoval za neprípustné, aby správny orgán pri vydávaní rozhodnutia použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“), ktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci lebo týmto spôsobom sa stáva nepreskúmateľná. Pokiaľ ide o namietanú deľbu zodpovednosti medzi členmi jednotlivých skupín (koncerny, materské spoločnosti a dcérske spoločnosti), krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že vychádzal zo zásady osobnej zodpovednosti každého z delikventov za konanie, ktorým porušuje zákaz kartelových dohôd avšak v rámci postihu za protiprávne konanie je potrebné v prípadoch, ako je tento, postupovať tak, aby nikto neutrpel ujmu v dôsledku toho, že je súčasťou skupiny (koncernu), ktorá je tvorená viacerými subjektmi pôsobiacimi na trhu, ktorý je zasiahnutý kartelom, ktorého tvorcami sú samotné skupiny (koncerny) - a teda vo výsledku aby nedošlo ku kumulácii pokút, ktorá by diskriminačne zasahovala do majetkovej sféry skupiny (koncernu). Iný postup nemôže byť zákonnou aplikáciou pravidiel správneho trestania v prípade účasti na kartelových dohodách. Z doloženého administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané skôr hodnotenie dôkazov vo vzťahu k preukázaniu kartelu ako celku v oboch rozhodnutiach, kde sa v zásade nediferencujú dôkazy bezprostredne proti jednotlivým účastníkom ale proti skupinám, ku ktorým títo účastníci patria, pričom konkrétny mechanizmus pre zdôvodnenie zodpovednosti konkrétnych subjektov v rámci jednotlivých skupín (koncernov) neplynie ani z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, ani z administratívneho spisu. Ako príklad krajský súd uviedol kódové označenia a súvisiace listiny, ktoré sa týkali jednotlivých skupín (koncernov) a nie konkrétnych subjektov, prehľady jednotlivých schôdzí, v ktorých sú uvádzaní účastníci za jednotlivé skupiny (koncerny) a nie za jednotlivé subjekty v rámci týchto skupín (koncernov), ako aj zmieňované účasti vo výbore. Ani z elektronickej korešpondencie nie je možné spoľahlivo identifikovať konkrétny subjekt v rámci skupín. Aj žiadateľ o Leniency vo vzťahu ku skupine „Siemens“ zmieňuje len „spoločnosť Siemens“, ktorá podľa ďalších informácií v Slovenskej republike pôsobí prostredníctvom, napr. dcérskych spoločností. Z napadnutého rozhodnutia nie je jasne zdôvodnený pomer zodpovednosti, čo v skutočnosti môže vyvolať pocit diskriminácie. Z rozhodnutia vyplýva, a žalovaný to vo svojom vyjadrení aj uvádza, že zobral na zodpovednosť a pokutoval každého, kto sa daného protisúťažného konania zúčastnil. Nie je potom podľa jasné, prečo neboli pokutovaní aj tí, čo sa kartelu zúčastnili na Slovensku, napr. Siemens s.r.o. Ak je však kľúčovým kritériom pre úvahy o zákonnosti a primeranosti pokút ich výška vo vzťahu k obratu, musí byť celkom jasné, či žalovaný berie za základ obraty jednotlivých subjektov alebo obraty skupín, ku ktorým subjekty patria. V oboch prípadoch musí byť zrejmé, že pri ukladaní pokuty žiadnemu zo subjektov nebol jeden a ten istý obrat započítaný dvakrát, a obrat v ktorom konkrétnom období považoval žalovaný za rozhodujúci, čo z napadnutého rozhodnutia nevyplýva. II. Včas podaným odvolaním, doplneným podaním z 21.07.2014 žiadal žalovaný, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu zamietol. V dôvodoch odvolania uviedol, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, zmätočnosť a nesprávne právne posúdenie veci a je založený na rovnakých zrušujúcich dôvodoch, ako rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.01.2013 sp. zn. 4S/213/09 a zo dňa 14.05.2013 sp. zn. 3S/229/2009, 3S/230/09 a 3S/231/
4. Súdne konanie vo veci žalobcu však bolo založené na osobitne podanej žalobe, ktorá nebola spojená do jedného súdneho konania s ďalšími žalobami. Podľa názoru žalovaného je rozsudok súdu vo vzťahu ku konaniu úradu proti žalobcovi nedostatočne individualizovaný. Krajský súd na jednej strane vyčítal žalovanému, že vykonal hodnotenie k preukázaniu kartelu ako celku a nediferencoval dôkazy smerujúce proti jednotlivým účastníkom a na druhej strane sám svoj rozsudok nijako vo vzťahu k žalobcovi neindividualizuje. Fakt, že krajský súd rozsudkom v inej veci rozhodnutie žalovaného vo vzťahu k niektorým účastníkom zrušil nie je dôvodom na to, aby bez riadneho odôvodnenia zrušil rozhodnutie žalovaného vo vzťahu k ďalším účastníkom s poukazom na skôr vydaný rozsudok. Naopak, rozhodnutie súdu by malo byť riadne odôvodnené a riadne by sa malo vysporiadať so všetkými argumentmi žalobcu a žalovaného vzhľadom na to, že rozhodnutie žalovaného bolo zrušené pre nedostatky pri ukladaní pokuty. Krajský súd mal uviesť, v čom videl nedostatky v postupe žalovaného pri uložení pokuty žalobcovi. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru najvyššieho súdu, napr. uznesenie z 29.02.2012, sp. zn. 2Sžhpu/1/2011 a uviedol, že v prípade právoplatného vrátenia veci na nové konanie nemá žalovaný jasne daný právny názor, ako má vo veci žalobcu ďalej pokračovať. Pokiaľ ide o ďalšie dôvody, žalovaný v odvolaní poukázal na napadnuté administratívne rozhodnutie, že spoločnosť Siemens AG poskytovala ostatným členom kartelu nadštandardné služby a aj vzhľadom na ekonomickú silu tejto spoločnosti, dobu porušovania a význam funkcie tajomníka kartelu, ktorá je považovaná za priťažujúcu skutočnosť, bolo potrebné rozhodnúť o zvýšení pokuty pre materskú spoločnosť Siemens AG z 50 miliónov Sk (1.659.695,94 €) na 2.987.450,- € (89.999.918,70 Sk). Navyše poukázal na to, že všeobecnú platnosť zákazu reformatio in peius bez výslovného ustanovenia zákona nemožno z pozitívneho práva dovodiť. Zákaz takéhoto postupu nie je zakotvený ani v Správnom poriadku, ani v ZOHS, preto táto zásada v konaní pred úradom neplatí (napr. Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 880/08 z 28.01.2009, v ktorom sa okrem iného uvádza, že pre oblasť správneho trestania nie je možné z ústavnoprávnych predpisov odvodiť všeobecný zákaz zmeny rozhodnutia v neprospech odvolateľa (zákaz reformatio in peius)). Taký zákaz podľa Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) nemožno odvodiť ani z práva na spravodlivý proces, zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ani z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd, ani z čl. 2 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru. ÚS ČR v tejto súvislosti odkazuje aj na uznávané autority českej právnej vedy ako aj na Judikatúru ESĽP. ÚS ČR sa pritom v danom konaní zaoberal práve zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní aplikovaným v Českej republike v čase, keď pravidlo reformatio in peius nebolo v ňom zakotvené, teda rovnakou právnou situáciou ako v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia úradom. Žalovaný tiež poukázal na rozhodovaciu prax slovenských súdov v tejto súvislosti, a to napr. na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/14/2011 zo dňa 29.02.2012 a sp. zn. 7Sž/110/02 zo dňa 10.12.2002, ktoré sú v súlade s vyššie uvedenými tvrdeniami a v oboch Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) konštatuje, že odvolací orgán môže rozhodnúť aj v neprospech odvolateľa, pričom výslovne uvádza, že v správnom konaní zásada reformatio in peius neplatí. Pokiaľ ide o aplikovaný Metodický pokyn o ukladaní pokút, žalovaný uviedol, že Rada úradu preskúmavala postup prvostupňového orgánu, ktorý aplikoval právnu úpravu platnú a účinnú v čase jeho rozhodovania. V tejto súvislosti je teda potrebné vyriešiť otázku, či neskoršia právna úprava v oblasti ukladania pokút, účinná v čase rozhodovania Rady úradu, bola pre účastníkov konania priaznivejšia a preto bola Rada úradu povinná na ňu prihliadať v tom smere, ako na to poukazuje krajský súd. Žalovaný zdôraznil, že počas rozhodovania Rady úradu nedošlo k zmene zákonnej úpravy sankcií a kritéria pre ukladanie sankcií, ktoré ustanovuje výlučne zákon, sa nijako nemenili. V roku 2008 bol prijatý nový Metodický pokyn úradu upravujúci ukladanie pokút, ktorý je jeho interným predpisom a ktorý iba bližšie objasňuje ustanovenia zákona a nemôže ísť nad jeho rámec. Metodický pokyn účinný v čase rozhodovania Rady úradu nepriniesol (a ani nemohol priniesť) priaznivejšiu úpravu pri ukladaní sankcií. Navyše obrat, ktorý je základom pre výpočet pokuty, je všeobecne vnímaný ako obrat bez daní. Skutočnosť, že Metodický pokyn z roku 2008 uvedenú skutočnosť expresiss verbis uvádza neznamená, že úrad tak nepostupoval aj do jeho prijatia. Ako dôkaz žalovaný predložil už neúčinnú Smernicu úradu o postupe pri ukladaní pokút č. 5/2003, účinnú od 01.01.2004, ktorá bola nahradená metodickým pokynom z roku 2008, a ktorá neobsahuje žiadne ustanovenia v tom smere, že by bol obrat vnímaný ako obrat s daňou. Pokiaľ krajský súd vytkol úradu, že použil argumentáciu nezodpovedajúcu reálnemu stavu, žalovanému nie je zrejmé, v čom popis faktorov v tabuľke, ktorá sumarizuje, akou mierou sa jednotlivé zohľadňované faktory podieľali na celkovej výške uloženej pokuty, nezodpovedá reálnemu stavu. V napadnutom rozhodnutí je presne uvedené ako bola pokuta určovaná, t.j. aká suma bola určená za závažnosť, dĺžku konania a poľahčujúce, či priťažujúce okolnosti. Spôsob výpočtu pokuty bol detailne popísaný v rozhodnutí a vychádzal zo zisteného a preukázaného skutkového stavu. Z pohľadu žalovaného spomínaná tabuľka práve sprehľadnila to, čo bolo detailne popísané v odôvodnení rozhodnutia. Záver krajského súdu, že argumentácia nezodpovedá reálnemu stavu nie je nijako bližšie zdôvodnený, preto žalovaný túto časť rozsudku považuje za zmätočnú a nepreskúmateľnú, rovnako tak aj záver o tom, že úrad použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“), ktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci za nesprávne skutkové zistenie. K časti odôvodnenia rozsudku, že v napadnutom rozhodnutí nie je jasne zdôvodnený pomer zodpovednosti jednotlivých účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej skupiny, čo v skutočnosti môže vyvolať pocit diskriminácie žalovaný uviedol, že krajský súd potvrdil skutkové zistenia úradu a považoval za dostačujúce dôkazy, ktorými svoje závery úrad podporil, t.j. aj to, že niektoré dôkazy, tak ako uvádza aj krajský súd, nebolo možné rozčleniť tak, aby bolo zrejmé, ktorej konkrétnej spoločnosti zo skupiny, napr. Siemens sa týkajú. Popis, ako sa jednotlivé spoločnosti zúčastnili na dohode je súčasťou odôvodnenia rozhodnutí úradu, ktoré krajský súd potvrdil a preto nedošlo k situácii, že by účastníci nevedeli v čom žalovaný vidí ich zodpovednosť, resp. za aké správanie sú postihovaní. Žalovaný jednoznačne preukázal účasť všetkých účastníkov konania na dohode obmedzujúcej súťaž, čo krajský súd nijako nespochybnil, a na druhej strane žiaden z účastníkov nijako nepreukázal, že jeho účasť na zakázanej dohode bola iba pasívna, resp. obmedzená. Aj z judikatúry európskych súdov vyplýva záver, že skutočnosť, že viacerí podnikatelia zohrávali rôzne úlohy v dosahovaní spoločného cieľa neznamená, že neexistoval jednotný protisúťažný cieľ a teda porušenie, a to za predpokladu, že každý podnikateľ prispieval na jeho vlastnej úrovni k dosahovaniu daného spoločného cieľa [Rozsudok Všeobecného súdu 2004 II- vo veci T-67/00, T-68/00, T-71/00 a T-78/00 JFE Engineering Corp. V Komisia Zb.

(2004), s. II - 02501, ods. 370]. Napadnuté rozhodnutie dostatočne popisuje pomer zodpovednosti jednotlivých účastníkov konania vrátane tých, ktorí patria do jednej ekonomickej skupiny, a preto rozhodnutie ani nevytvára priestor pre diskrimináciu. Zodpovednosť účastníkov konania za uzatvorenie a realizáciu protisúťažnej dohody bola vyhodnotená ako rovnaká u všetkých členov kartelu s tým, že v jednotlivých prípadoch boli zohľadnené priťažujúce a poľahčujúce okolnosti. Vo vzťahu k žalobcovi žalovaný zobral na zreteľ tú skutočnosť, že subjekty sú vo vzťahu ekonomickej prepojenosti a nebolo preukázané, že by dcérska spoločnosť konala nezávisle od materskej. V takom prípade existuje zodpovednosť materskej spoločnosti popri zodpovednosti dcérskej spoločnosti. Žalovanému tiež z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, akým spôsobom sa jeho závery ohľadom toho, že účastníkom konania nie je spoločnosť Siemens, s.r.o., majú dotýkať práve žalobcu. Pokiaľ ide o spoločnosti, ktoré úrad pribral za účastníkov konania a otázku súdu, prečo účastníkom konania nebola aj spoločnosť Siemens, s.r.o., úrad vychádzal z dôkazov predložených v konaní vo vzťahu k jednotlivým spoločnostiam vrátane písomného vyjadrenia leniency žiadateľa, ktoré neobsahovali obvinenia voči tejto spoločnosti. Žalovaný napokon poukázal na to, že v napadnutom rozhodnutí na viacerých miestach odôvodnenia uvádza, z akého obratu sa pri výpočte pokuty vychádzalo. V bode 819 rozhodnutia je uvedené: „následne Rada úradu účastníkov konania zoradila podľa ich ekonomickej sily, t.j. podľa dosiahnutých celosvetových obratov za rok 2006, v prípade ekonomických skupín podľa celosvetových obratov ich členov - jednotlivých účastníkov konania“. V bode 822 sa uvádza, že: „Rada úradu síce na účely stanovenia základnej výšky pokuty za závažnosť prihliadala na ekonomickú silu ekonomickej skupiny, ale výška pokuty bola stanovovaná pre každého člena skupiny - účastníka konania zvlášť vychádzajúc z jeho celosvetového obratu za rok 2006“. V bode 833 sa uvádza, že: „Rada úradu tiež zisťovala, či nedošlo zo strany úradu v prvostupňovom rozhodnutí k prekročeniu zákonom stanovenej hranice pre uloženie pokuty, a to 10% z obratu každého jednotlivého účastníka konania“. V bode 844 sa uvádza, že : „Spoločnosť Siemens namieta, že nie je zrejmé z akého obratu úrad pri stanovovaní pokuty vychádzal, ale pravdepodobne z konsolidovaného obratu skupiny VA TECH, čo bol nesprávny postup, keďže došlo k dvojitému trestaniu jednotlivých navrhovateľov, keďže konsolidovaný obrat skupiny VA TECH zohľadňuje obraty ďalších navrhovateľov. Rada úradu konštatuje, že prvostupňový orgán vychádzal z celosvetového obratu každého jednotlivého účastníka konania za rok 2006, čo bol v tomto prípade správny postup“. Je zrejmé, že žalovaný prihliadal na to, že niektorí účastníci konania sú súčasťou ekonomických skupín a mal záujem uložiť pokutu v súlade s princípom proporcionality a primeranosti. Pri výpočte pokuty vychádzal z celosvetového obratu každého účastníka konania a preto nemohlo dôjsť, a ani nedošlo k dvojitému započítaniu obratov. V ďalšej časti odvolania žalovaný uviedol, že už vo vyjadrení zo dňa 21.07.2014 v súvislosti s uplatnením zásady zákazu reformatio in peius poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžhpu/1/2009 zo dňa 30.12.2013, v ktorom najvyšší súd upozornil na odlišnosti správneho a trestného trestania a na nemožnosť univerzálnej aplikácie všetkých trestných zásad na oblasť správneho trestania. Osobitne upozornil na odlišnosti pri ukladaní sankcií. Ohľadom aplikácie Metodického pokynu z roku 2008 žalovaný argumentoval, že tento nemohol priniesť „priaznivejšiu právnu úpravu“ pokiaľ ide o ukladanie pokút a nejde ani o priaznivejší výklad právnej úpravy, ale o stransparentnenie postupu požívaného žalovaným pri ukladaní sankcií. Metodický pokyn upravujúci ukladanie pokút je iba interným predpisom bližšie objasňujúcim ustanovenia zákona a nemôže ísť nad jeho rámec. Pri absencii údajov o relevantnom obrate žalovaný je i v zmysle Metodického pokynu z roku 2008 oprávnený použiť iné údaje a okrem toho prihliada pri ukladaní sankcie na postavenie podnikateľa na trhu a na to, aby bol zachovaný optimálny preventívny a represívny účinok ukladanej sankcie. Metodický pokyn z roku 2003 používal odlišnú metodiku výpočtu pokút, avšak nie je možné prísť automaticky k záveru, že by použitie Metodického pokynu z roku 2008 bolo pre žalobcu priaznivejšie. Krajský súd však tieto okolnosti vôbec nevzal do úvahy. K použitiu tabuľky obsahujúcej prehľad základných kritérií, ktoré sa podieľali na pokutách uložených žalobcom (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“) žalovaný uviedol, že predmetná tabuľka zobrazuje prehľad faktorov podieľajúcich sa na celkovej výške pokuty. Číselné údaje v nej však neslúžili ako podklad pre výpočet pokuty uvedenej vo výroku rozhodnutia, iba sprehľadnili čo bolo uvedené v ďalších častiach rozhodnutia. V druhostupňovom rozhodnutí bolo presne uvedené ako bola pokuta určovaná, t.j. aká suma bola určená za závažnosť, dĺžku konania a poľahčujúce či priťažujúce okolnosti. Spôsob výpočtu pokuty bol detailne popísaný v rozhodnutí a vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu. V časti druhostupňového rozhodnutia „Účastníci konania - zodpovednosť“ popísal žalovaný základné princípy vychádzajúce z judikatúry, na základe ktorých určil zodpovednosť jednotlivých podnikateľov v rámci kartelu a tiež v rámci ekonomických skupín a v predmetnom prípade aplikoval koncept ekonomického nástupníctva a koncept zodpovednosti materskej spoločnosti za konanie dcérskej spoločnosti, ktoré koncepty sú potvrdené judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a judikatúrou slovenských súdov. Druhostupňové rozhodnutie bolo vo vzťahu k žalobcom dostatočne individualizované, žalovaný ukladal sankciu individuálnym subjektom a nie jednotlivým ekonomickým skupinám, pri ukladaní pokuty postupoval v zmysle kritérií určených zákonom a uložil pokutu za celé obdobie trvania protisúťažného správania. Slovenský právny poriadok neumožňuje uložiť viacerým podnikateľom pokutu, za ktorú by boli zodpovední spoločne a nerozdielne tak, ako tento postup využíva Európska komisia. Individuálne uloženie sankcie každému podnikateľovi však nespôsobilo kumuláciu uložených sankcií. Každému subjektu bola uložená osobitná pokuta, pričom žalovaný vychádzal z informácií o obrate predložených žalobcami podľa § 10 ods. 3 ZOHS. Európska komisia síce používa pri výpočte pokút ukladaných podnikom v rámci jednej ekonomickej skupiny odlišný postup, avšak tento postup neznamená akékoľvek znižovanie sankcie (resp. delenie zodpovednosti) z dôvodu, že sa podniky zúčastnili na porušení v rámci ekonomických skupín. Žalovaný použil taký postup, kde uložená sankcia najlepšie odrážala postavenie podnikateľov na trhu a tak, aby bol dosiahnutý optimálny preventívny a represívny účinok pokuty. Okrem toho judikatúra týkajúca sa kumulácie pokút, na ktorú žalobcovia poukazujú, sa vôbec netýkala ukladania pokút jednotlivým subjektom v rámci ekonomických skupín, ale ukladania sankcií Európskou komisiou v prípade, ak sankciu za obdobné správanie uložila americká súťažná autorita a v prípade uloženia sankcií za viacero deliktov. Žalobcove námietky v tomto prípade však Všeobecný súd zamietol. Nie je zrejmé, aký postup by žalobcovia považovali za spravodlivejší a ani krajský súd v rozsudku neuviedol konkrétne výhrady, resp. návrhy, pokiaľ ide o postup pri ukladaní sankcií. Na záver uviedol, že v súvislosti s otázkou uplatnenia reformatio in peius poukázal v podaní zo dňa 23.02.2015 na rozsudok Krajského súdu v Brne č. k. 29Af/64/2012-147 zo dňa 26.06.2014, z ktorého vyplýva, že zákaz zmeny k horšiemu nie je v rozpore s princípom právnej istoty a princípom spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 Dohovoru. Z tohto článku a ani z iného článku Dohovoru nie je možné dovodiť, že by členské štáty mali aplikovať zákaz zmeny k horšiemu v konaní o správnych deliktoch. Takýto postup nevyplýva ani z doterajšej rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva. Všeobecnú platnosť zákazu reformatio in peius v správnom trestaní nie je možné bez výslovného ustanovenia zákona z pozitívneho práva odvodiť. V tomto podaní tiež uviedol, že žalobca tvrdí, že žalovaný mal v prípade žalobcu aplikovať maximálnu hranicu pokuty vo výške 330.000,- €, keďže žalobca nedosiahol žiadny obrat na území Slovenskej republiky a taktiež, že žalovaný by v zmysle Metodického pokynu z roku 2008 nemohol použiť miesto relevantného obratu údaje o „celkovom obrate“. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ustanovenia § 38 ods. 1, § 10 ods. 3 ZOHS a uviedol, že ustanovenie § 38 ods. 1 ZOHS sa nevzťahuje na prípady, kedy podnikateľ nedosiahol žiadny relevantný obrat, ale na prípady, ak nedosiahol žiadny obrat (čo nebol žalobcov prípad). Aplikuje sa definícia obratu stanovená v § 10 ods. 3 ZOHS a nie definícia relevantného obratu uvedená v Metodickom pokyne z roku

1. Ak podnikateľ dosahuje akýkoľvek obrat nad 330,- €, aplikuje sa 10% maximálna hranica z obratu, a to aj v prípadoch, keď podnikateľ žiadny relevantný obrat nedosiahol. Relevantný obrat (obrat /bez daní/ dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo dotýka, a to na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu) sa v zmysle Metodického pokynu z roku 2008 používa ako základ pre výpočet pokuty (nie pre určenie maximálnej výšky pokuty), avšak v prípadoch, ak podnikateľ nedosiahol žiadny obrat je možné použiť údaje o celkovom obrate, čo je priamo uvedené v Metodickom pokyne. Dňa 05.06.2015 žalovaný doručil NS SR podanie, v ktorom uviedol, že Krajský súd v Brne sa v rozsudku č. k. 29Af/64/2012-147 vo všeobecnosti vyjadroval ku konformnosti nepoužitia zmeny k horšiemu v správnom konaní s ústavne garantovanými právami. V odôvodnení rozhodnutia poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného súdu Českej republiky z ktorej vyplýva, že pre oblasť správneho trestania nie je možné z ústavnoprávnych predpisov dovodiť všeobecný zákaz zmeny rozhodnutia v neprospech odvolateľa (zákaz reformatio in peius). Zákaz reformatio in peius môžu upravovať špeciálne právne normy, napr. zákon o priestupkoch, ktoré sa však na iné správne delikty nevzťahujú. Tento záver potvrdil aj Ústavný súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 2252/10 zo dňa 23.02.2011 aj pre oblasť ochrany hospodárskej súťaže. Slovenský zákon o ochrane hospodárskej súťaže síce aplikáciu zásady zákazu zmeny k horšiemu nevylučuje, avšak ani nemá dôvod, keďže správny poriadok jej použitie v správnom konaní neukladá. Závery českých súdov sú preto aplikovateľné i na tento prípad. III. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a odvolanie žalovaného zamietol. S jeho závermi nesúhlasí a podľa jeho názoru je rozsudok vo vzťahu k nemu dostatočne individualizovaný. Nie je mu jasné, ako by individualizácia rozsudku vo vzťahu k žalobcovi mala ďalej vyzerať. Pochybenia, pre ktoré súd napadnuté rozhodnutie zrušil sú totiž takého charakteru, že žiadnu ďalšiu individualizáciu než aká je obsiahnutá v rozsudku nepripúšťajú. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd pochybil keď vytkol žalovanému, že v rozhodnutí neaplikoval pri zvýšení pokuty v druhom stupni zákaz reformatio in peius, a že je nesprávny aj záver súdu, že žalovaný pochybil, keď pri stanovovaní pokút neaplikoval svoj Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž (ďalej len „Metodický pokyn“), pretože stanovenie pokuty podľa Metodického pokynu by bolo pre žalobcu priaznivejšie, tak žalobca k otázke aplikácie zákazu reformatio in peius je toho názoru, že záver súdu v rozsudku je správny a žalovaný mal v tomto prípade zákaz aplikovať. Dôvodom je skutočnosť, že správne konanie pred žalovaným je konaním kvázitrestným, aplikujú sa preto naňho aj zásady trestného práva, vrátane zásady zákazu reformatio in peius. Túto skutočnosť pritom judikoval nielen súd v rozsudku (viď str. 25 a nasl.), ale aj iné súdy, vrátane najvyššieho súdu, napr. v rozsudku sp. zn. 3Sžh/3/
2. V uvedenom rozsudku, ktorý sa týkal konania pred žalovaným v inej veci, Najvyšší súd výslovne konštatoval, že na správne konanie pred žalovaným sa uplatňuje základná zásada trestného práva nulla poena sine lege. Tým potvrdil, že sa na správne konanie pred žalovaným musia aplikovať zásady trestného práva vrátane zásady zákazu reformatio in peius. Ďalej žalobca odkázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo/208/2010, v ktorom výslovne pripustil aplikáciu zákazu reformatio in peius na správne trestanie v súvislosti s dopravným priestupkom. Napokon odkazuje aj na nález Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. III. ÚS 392/2010, kde Ústavný súd takisto pripustil aplikáciu tejto zásady v rámci správneho trestania. Judikatúra slovenských súdov, na ktorú odkazuje na str. 6 odvolania žalovaný, naopak nie je v predmetnej veci relevantná, pretože neberie do úvahy kvázitrestný charakter konania pred žalovaným. Jedno rozhodnutie najvyššieho súdu sa týka pozemkového práva (5Sžo/14/2011) a druhé práva stavebného (5Sžh/19/2011). Ten istý záver platí aj pre judikatúru českých súdov zmienenú žalovaným na str. 6 odvolania. Navyše, ako aj sám žalovaný pripúšťa v poznámke 4, správny poriadok v súčasnosti platný v Českej republike (zákon č. 500/2004 Sb.) zákaz reformatio in peius výslovne upravuje. Súčasná právna úprava v Českej republike v oblasti správneho trestania tak výslovne potvrdzuje kvázitrestný charakter správnych konaní, pri ktorých sa ukladá sankcia a aplikáciu trestných princípov v rámci takýchto konaní. Pokiaľ ide o aplikáciu Metodického pokynu, neobstojí námietka žalovaného, že sa v čase ?ukladania pokuty nezmenila právna úprava ukladania pokút, ktorá by bola pre žalobcu priaznivejšia. Pre aplikáciu zásady priaznivejšej právnej úpravy nie je potrebná výslovná zmena právnej úpravy. Na základe zásady analógie sa tento princíp vzťahuje aj na prípady, kedy sa zmení výklad platnej právnej úpravy na priaznivejší. Vôbec nie je pravdivý záver žalovaného, že Metodický pokyn nezaviedol priaznivejší výklad pravidiel žalovaného pre ukladanie pokút, a že by pri aplikácii tohto pokynu musel žalobcovi uložiť pokutu v podstatne nižšej výške. Metodický pokyn obsahoval podrobnejšie pravidlá, ktorými sa žalovaný musí riadiť pri ukladaní pokút a navyše tieto pravidlá viedli k tomu, že by žalovaný musel žalobcovi uložiť nižšiu pokutu. Žalobca nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, ktorý považuje záver súdu na str. 28 rozsudku o nesprávnom použití tabuľky č. 3 v napadnutom rozhodnutí za nesprávne skutkové zistenie súdu a naopak, so záverom súdu sa v plnom rozsahu stotožňuje. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí údaje obsiahnuté v uvedenej tabuľke dostatočne nevysvetľuje aj keď na základe zásady presvedčivosti a zrozumiteľnosti správneho rozhodnutia mal jasne vysvetliť, akými úvahami sa pri ukladaní pokuty riadil, akým spôsobom stanovil jej výšku a o čom vypovedajú údaje v tabuľke. Námietku žalovaného so závermi súdu, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva jasne zdôvodnený pomer zodpovednosti účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej skupiny ako aj to, prečo neboli pokutovaní tí, čo sa kartelu mali podľa správneho spisu zúčastniť na Slovensku, napríklad spoločnosť Siemens, s.r.o., považuje žalobca za najzásadnejšie pochybenie žalovaného a v tejto súvislosti pripomína, že pokiaľ ide o deliktuálnu zodpovednosť, tú nie je možné dovodzovať u koncernu, ktorý nie je právnym subjektom, ale iba u jednotlivých podnikateľských subjektov patriacich k takému koncernu. Pokiaľ ide o dovodenie zodpovednosti u jednotlivých subjektov, ktoré žalovaný pokutoval v napadnutom rozhodnutí, potom je treba za podstatné východisko k dovodeniu zodpovednosti považovať závery Tribunálu napríklad vo veciach DSG (rozsudok zo dňa 29.06.2000, T-234/95), EniChem Anic (rozsudok zo dňa 17.12.1991, T-6/89) a DaimlerChrysler (rozsudok zo dňa 15.09.2005, T- 325/01). Z uvedenej judikatúry vyplýva, že pojem ,,podnik“ je treba chápať ako pojem označujúci hospodársku jednotku z hľadiska predmetu dotknutého protiprávneho konania, pričom zákaz kartelových dohôd upravený v komunitárnej alebo národnej právnej úprave je treba chápať ako pravidlá aplikovateľné na rozličné hospodárske entity, kde každá takáto entita je tvorená svojbytnou ?organizáciou osobných, hmotných a nehmotných zložiek, ktorá dlhodobo sleduje určitý hospodársky cieľ. Taktiež z aplikovateľnej judikatúry (napríklad rozsudku Tribunálu zo dňa 20.04.1999, PVC II, T-305-307/94) vyplýva, že v rozhodnutí o založení zodpovednosti za kartel treba takúto zodpovednosť smerovať voči konkrétnym subjektom. V rozhodnutí teda musí byť identifikovaný konkrétny subjekt, ktorému bude zodpovednosť za protisúťažné konanie prirátaná. Takýto subjekt je možné nájsť na základe pravidla kontroly v rámci jednotlivých koncernových skupín (viď rozsudok SDEÚ zo dňa 16.11.2000, SCA Holding, C-297/98 PJ). Pri skúmaní zodpovednosti v rámci koncernovej skupiny pritom býva zvažovaná miera priamej a aktívnej účasti jednotlivých spoločností koncernu na posudzovanom protisúťažnom konaní (viď rozhodnutie Európskej komisie vo veci 2006/902 Rubber Chemicals). Komunitárna judikatúra zároveň nevylučuje, aby jednotliví členovia koncernovej skupiny niesli za protisúťažné konanie spoločnú zodpovednosť bez nutnosti akejkoľvek deľby tejto zodpovednosti (viď napr. rozsudok SDEÚ zo dňa 06.03.1974, Commercial Solvents, (C-6-7/73). Takýto postup však nemôže znamenať, že zodpovednosť za protisúťažné konanie bude stanovená na kumulatívnom princípe, namiesto toho, aby bola stanovená na princípe solidárnom. Opačný postup by sa totiž odrazil na kumulácii pokút za protisúťažné konanie (viď rozsudok Tribunálu zo dňa 15.06.2005, Tokai Carbon, T-71/03, T-74/03, T-87/03, T-91/03). Z uvedenej judikatúry, teda podľa žalobcu vyplýva, že spôsobov, akými pri stanovovaní zodpovednosti a sankcionovania protisúťažného konania zohľadniť koncepciu ,,jednej hospodárskej jednotky“ je niekoľko. Je vždy treba zvoliť taký spôsob, ktorý zodpovedá koncepcii kartelu a zmysluplnému postihu za jeho uzatvorenie. Zároveň však takýto spôsob nesmie byť bezdôvodne diskriminačný k niektorým účastníkom kartelu. V niektorých prípadoch je naozaj nevyhnutné dovodiť konkrétnu mieru účasti každého jednotlivého subjektu na karteli, v iných prípadoch je možné jednotlivé subjekty v rámci jednotlivých podnikateľských skupín považovať iba za nástroj myšlienky kartelu fungujúceho medzi skupinami (koncernami). Potom je možné dovodzovať zodpovednosť za protisúťažné konanie iba u materských spoločností a nie kumulovať zodpovednosť tak, že bude za účasť v karteli postihnutá nielen materská spoločnosť, ale aj príslušné dcérske spoločnosti, ktoré vôľu materskej spoločnosti v rámci kartelu vykonávali. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, na základe akých princípov žalovaný zodpovednosť v rámci jednotlivých podnikateľských skupín,