ust. § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku a vec v r a c i a žalovanému v 1. rade na ďalšie konanie. Žalovaný v prvom rade je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 1378 eur na účet právneho zástupcu žalobcu Mgr. Mareka Benedika, advokáta so sídlom v Bratislave, Rudnayovo nám. č.1, v lehote 30 dní. Odôvodnenie Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozsudku len „krajský súd“ alebo „prvostupňový súd“) napadnuté rozhodnutie žalovaného Hlavného banského úradu v Banskej Štiavnici - oznámenie č. 184-2137/2010 zo dňa 27.10.2010 zrušil
ust. § 250j ods. 2 písm. e/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) a ďalej napadnuté rozhodnutie - oznámenie Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 288-3269/2010-1 zo dňa 28.10.2010, rozhodnutie - oznámenie žalovaného Hlavného banského úradu v Banskej Štiavnici č. 1499-2285/2010 zo dňa 24.11.2010, rozhodnutie - oznámenie žalovaného Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 288-3645/2010 zo dňa 18.02.2011 a rozhodnutie - oznámenie žalovaného Hlavného banského úradu, Banská Štiavnica č. 386-1089/2011 zo dňa 24.05.2011 zrušil
ust. § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému v 1. rade na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení uviedol, že
jeho názoru Hlavný banský úrad pochybil, keď svojim oznámením č. 184-2137/2010 zo dňa 27.10.2010 reagoval na sťažnosť žalobcu zo dňa 06.10.2008, smerujúcu voči oznámeniu - rozhodnutiu Obvodného banského úradu Banská Bystrica č. 678-2826/2008 zo dňa 29.09.
jeho názoru predmetné rozhodnutie neobsahovalo ustanovenia zákona,
ktorého správny orgán rozhodol a namietal uplatnenie retroaktivity právnych predpisov v postupe správneho orgánu. Na podanie žalobcu zo dňa 05.11.2010 reagoval Hlavný banský úrad podaním zo dňa 24.11.2010, č. 1499-2285/2010, ktorým žalobcovi oznámil, že jeho sťažnosť postupuje na vybavenie Obvodnému banskému úradu v Banskej Bystrici z dôvodu, že podanie žalobcu je sťažnosťou
1 písm. a/ zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach a príslušnosť orgánu, v ktorého právomoci je vyriešenie sťažnosti, je daná
1 zákona o sťažnostiach. Obvodný banský úrad Banská Bystrica oznámením č. 288-3645/2010 zo dňa 18.02.2011, po obdržaní podania žalobcu zo dňa 05.11.2010, ktoré mu bolo postúpené Hlavným banským úradom, vyhodnotil námietky - sťažnosť žalobcu, za neopodstatnenú. Uviedol, že konal v súlade s právnym názorom prezentovaným vo vyššie uvedenom rozsudku Krajského súdu v Prešove, ktoré vo svojom podaní citoval. Uviedol tiež, že Krajský súd v Bratislave sa vo svojom predchádzajúcom rozsudku nezaoberal oprávnením žalobcu na dobývanie výhradného ložiska Pinciná, ale len postupom Obvodného banského úradu pri vyhodnocovaní návrhov predložených do výberového konania. Správny orgán predmetné rozhodnutie plne rešpektuje a koná v súlade s jeho závermi, ako aj vykonávacím predpisom č. 325/2010 Z.z. zo dňa 09. 07. 2010. V danom konaní neuplatnil žiadnu retroaktivitu vo vzťahu k uplatneniu právnych predpisov. Voči predmetnému oznámeniu podal žalobca námietky zo dňa 28.02.2011, ktoré považuje za odvolanie. Uviedol, že zákon o sťažnostiach v spojitosti s príslušnosťou hlavného banského úradu
zákona č.52/1988 Zb., neumožňuje použitie konania o sťažnostiach v rozhodovacom procese
Žalobca posúdil aj rozhodnutie Hlavného banského úradu zo dňa
jeho názoru Obvodný banský úrad v Banskej Bystrici nie je oprávnený vybavovať žiadnu sťažnosť z dôvodu nepríslušnosti, pretože táto právomoc patrí Hlavnému banskému úradu. V závere svojich námietok - odvolania uviedol, že právomoc rozhodovať o sťažnosti podanej
10 banského zákona má Hlavný banský úrad. Hlavný banský úrad v Banskej Štiavnici podaním č.386 - 1089/2011 zo dňa
týchto ustanovení príslušným orgánom na vybavenie sťažnosti je orgán, do ktorého pôsobnosti patrí činnosť, o ktorej sa sťažovateľ domnieva, že ňou boli porušené jeho práva alebo právom chránené záujmy. Týmto orgánom bol Obvodný banský úrad v Banskej Bystrici. Postúpenie sťažnosti nie je rozhodnutím. Správnemu orgánu nebolo z podania žalobcu zrejmé ako súvisí postup
banského zákona, na ktorý poukázal žalobca s administratívnym aktom postúpenia sťažnosti orgánu príslušnému na jeho vybavenie. Správny orgán nevidel súvislosť ani s Európskym dohovorom o ľudských právach s právom dobývať výhradne ložisko, pretože právo dobývania ložiska nepatrí medzi základné ľudské práva. Nezaradenie súťažného návrhu žalobcu do súťaže v konaní o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu správny orgán takisto nepovažuje za rozhodnutie. Námietky voči nezaradeniu jeho návrhu do konania je preto potrebné posúdiť ako sťažnosť
1 písm. a/ zákona o sťažnostiach. Hlavný banský úrad pri prešetrení sťažnosti nezistil žiaden rozpor v postupe správnych orgánov so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Hlavný banský úrad sťažnosť žalobcu voči postupu správnych orgánov počnúc oznámením zo dňa
názoru krajského súdu je dôležitý z hľadiska posúdenia plynutia lehoty na zánik práv organizácie k dobývaciemu priestoru a posúdenie oprávnenia správneho orgánu začať konanie o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu a s tým súvisiace vylúčenie návrhu žalobcu z tohto konania. Správny orgán rozhodol o určení dobývacieho priestoru v prospech žalobcu
právneho predpisu účinného do 31.12.2001.
ust. § 24 ods. 1 až 6 banského zákona v znení účinnom v čase určenia dobývacieho priestoru, oprávnenie organizácie na dobývanie výhradného ložiska vzniká určením dobývacieho priestoru. Prednosť na určenie dobývacieho priestoru má organizácia, ktorej bolo určené územie na vyhľadávanie a prieskum výhradného ložiska, a to do 6 mesiacov odo dňa schválenia výpočtu zásob v období prieskumu (§14 ods. 3).
ust. § 25 ods. 1 až 3 banského zákona, dobývací priestor sa určí na základe výsledkov prieskumu ložiska
rozsahu, uloženia, tvaru a hrúbky výhradného ložiska so zreteľom na jeho zásoby a úložné pomery tak, aby ložisko mohlo byť racionálne vydobyté. Pri určení dobývacieho priestoru sa vychádza z určeného chráneného ložiskového územia a musí sa prihliadnuť aj na dobývanie susedných ložísk a na vplyv dobývania. Dobývací priestor môže zahŕňať jedno alebo viaceré výhradné ložiská alebo ak je to vzhľadom na rozsah ložiska účelné, len časť výhradného ložiska. Dobývací priestor sa určí na dobývanie výhradného ložiska určitého nerastu alebo skupiny nerastov. Súčasne sa určí, ktoré nerasty výhradného ložiska sa budú dočasne ukladať. Ak je oddelené dobývanie iného nerastu alebo skupiny nerastov inou organizáciou racionálnejšie, určí sa na ich dobývanie osobitný dobývací priestor. V danom prípade bol právoplatným rozhodnutím určený termín začatia dobývania výhradného ložiska - do 31.12.
1 banského zákona, ak zaniknú práva organizácie k dobývaciemu priestoru
13, obvodný banský úrad začne konanie o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu.
13 až 15 a 17 banského zákona v účinnom znení, organizácii, ktorej bol určený dobývací priestor alebo na ktorú bol dobývací priestor prevedený, zanikne oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore, ak a) nezačala výhradné ložisko dobývať v lehote, ktorú uviedla v konaní o určenie dobývacieho priestoru, v zmluve o prevode dobývacieho priestoru alebo v návrhu na prevod dobývacieho priestoru inej organizácii na základe výberového konania
, b) dobývanie prerušila na dobu dlhšiu ako tri roky, alebo nesplnila podmienky, ku ktorým sa zaviazala v zmluve o prevode dobývacieho priestoru
odseku 7, alebo v návrhu do výberového konania o prevod dobývacieho priestoru inej organizácii na základe výberového konania
Zánik oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska
predchádzajúceho odseku Obvodný banský úrad písomne oznámi organizácii. Lehoty
odseku 13 písm. a/ nesmú byť dlhšie ako tri roky, ak ide o povrchové prevádzky, a päť rokov, ak ide o podzemné prevádzky. Do týchto lehôt sa nezapočítava čas, počas ktorého prebieha posudzovanie vplyvov na životné prostredie
osobitného predpisu; po ukončení posudzovania vplyvov na životné prostredie je organizácia, ktorej bol určený dobývací priestor alebo na ktorú bol dobývací priestor prevedený, povinná začať výhradné ložisko dobývať najneskôr v lehote 180 dní odo dňa skončenia posudzovacieho procesu. Podrobnosti o návrhoch dobývacích priestorov a o postupe pri ich určení, zmenách, zrušení a evidencii ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky.
ust. § 27a ods. 1 až 10 banského zákona, ak zaniknú práva organizácie k dobývaciemu priestoru
13, obvodný banský úrad začne výberové konanie o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu.
názoru súdu, správne orgány, postupovali v súlade so slovenskými právnymi predpismi a slovenskou právnou teóriou, na konanie uplatnili správne znenie právneho predpisu. V preskúmavanej veci nebolo začaté a neukončené žiadne konanie
prechádzajúcej právnej úpravy, na ktoré by sa vzťahoval postup
Zo spisového materiálu vyplýva, že správne konanie o určenie dobývacieho priestoru Pinciná inej organizácii bolo začaté prvým úkonom správneho orgánu voči žalobcovi, v zmysle Správneho poriadku, doručením podania zo dňa 03.04.2008, v ktorom Obvodný banský úrad Banská Bystrica oznámil žalobcovi, že jeho oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska zaniklo z dôvodu, že organizácia nezačala dobývať výhradné ložisko v lehote
15 banského zákona. Zároveň žalobcovi oznámil, že začne výberové konanie o prevod dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu. Je zrejmé, že správny orgán v oznámení neuviedol lehotu zániku oprávnenia žalobcu. Táto lehota mu bola spresnená podaním zo dňa 18.07.2008 uvedením nesprávneho dátumu - 01.07.2007. Je však na základe vyššie uvedených skutočnosti zrejmé, že k termínu začatia konania o určení dobývacieho priestoru na inú organizáciu uplynula lehota 3 roky od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o určení dobývacieho priestoru Pinciná pre žalobcu. K tomuto dátumu bolo potrebné zo strany správneho orgánu skúmať, či žalobca začal alebo nezačal určený dobývací priestor dobývať. Zo spisového materiálu vyplýva, že Obvodný banský úrad v Bratislave vydal dňa 15.10.1996 rozhodnutie, ktorým bolo žalobcovi vydané banské oprávnenie, ako aj otvárka, príprava a dobývanie výhradných ložísk
b/, c/, d/, e/ g/, § 3 písm. a/ zákona č. 51/1988 o banskej činnosti a o štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov. V spise sa nenachádza žiadna dokumentácia, dôkaz preukazujúci, či žalobca začal alebo nezačal vykonávať práce bezprostredne smerujúce k dobývaniu samotných bituminóznych hornín v zmysle oprávnenia. Určenie dobývacieho priestoru inej organizácii, resp. jeho zrušenie bolo
banského zákona namieste vtedy, ak po dôkladnom prieskume vykonanom správnym orgánom vyšla najavo skutočnosť, že organizácia, ktorá má určený dobývací priestor v dobývacom priestore nevykonáva žiadnu činnosť, tento skutočne nevyužíva, nevykonáva bezdôvodne žiadne práce smerujúce k dobývaniu ložiska, prípadne sa správa špekulatívne. Krajský súd záverom uviedol, že v prípade ak boli splnené podmienky na začatie výberového konania o prevode dobývacieho priestoru na inú organizáciu, čo z obsahu spisu nie je zrejmé (nebolo vykonané šetrenie ohľadom realizácie dobývania priestoru žalobcom), nemohol sa žalobca stať účastníkom výberového konania, nemohol by byť jeho návrh hodnotený v tomto konaní a správnemu orgánu nevyplynula povinnosť informovať ho o úspešnom uchádzačovi. Ak nastala skutočnosť smerujúca k zániku oprávnenia žalobcu
13 banského zákona, nemohol sa stať žalobca účastníkom konania o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu a správny orgán musel jeho návrh vylúčiť z výberového konania. Takéto postavenie by mu neumožnilo podať sťažnosť
10 banského zákona voči úkonom správnych orgánov, ktorými boli dotknuté jeho práva vyplývajúce z príslušných právnych predpisov a podliehajúce aj súdnemu prieskumu. Vzhľadom na okolnosť, že v konaní nebolo možné vzhľadom na uvedené nedostatočné skutkové zistenia určiť, či boli splnené podmienky na začatie konania o prevod dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu, z čoho vyplýva určenie okruhu účastníkov výberového konania a tým aj vylúčenie žalobcu z tohto okruhu, nebolo možné ustáliť, či žalobca bol oprávneným subjektom na podanie sťažnosti voči postupu Obvodného banského úradu v konaní o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu Hlavnému banskému úradu
10 banského zákona. Uvedená okolnosť má vplyv aj na preskúmateľnosť správnosti postupu žalovaných pri vydávaní správnych aktov označených ako: 1/Oznámenie žalovaného č. 184-2137/2010 zo dňa 27.10.2010, 2/ Oznámenie Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 288-3269/2010-1 zo dňa 28.10.2010, 3/ Oznámenie žalovaného č. 1499-2285/2010 zo dňa 24.11.2010, 4/ Oznámenie Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 288-3645/2010 zo dňa 18.02.2011, 5/ Oznámenie Hlavného banského úradu č. 386-1089/2011 zo dňa 24.05.2011. Keďže zistenie skutkového stavu je nedostatočné na správne právne posúdenie veci a zákonnosti postupu správnych orgánov, na základe vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že je potrebné napadnuté rozhodnutia žalovaných v 1. a 2. rade zrušiť
ust. § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. a vec vrátiť Hlavnému banskému úradu na nové konanie. O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania. Proti rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný v 1. rade a vedľajší účastník. Žalovaný v 1. rade odvolanie okrem iného odôvodnil nasledovné : -
2 písm. d/ zákona č.99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, -
2 písm. f/ OSP tým, že cit. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, eventuálne - v súlade s ust. §205 ods.2 písm. a/ v spojení s ust. §221 ods. 1 písm. h/ O.s.p..
názoru súdu prvého stupňa Hlavný banský úrad pochybil, keď svojim oznámením č. 184-2137/2010 z 27.10.2010 reagoval na sťažnosť žalobcu zo 06.10.2008, smerujúcu voči oznámeniu - rozhodnutiu Obvodného banského úradu (ďalej len „OBÚ“) v Banskej Bystrici č. 678-2826/2008 z
10 banského zákona.“ Aj keď rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S8/2009-239 z 08.07.2010 bolo zrušené aj oznámenie OBÚ v Banskej Bystrici č. 678-2826/2008 z
V. časti O.s.p., v cit. rozsudku uvádza, že bolo zrušené rozhodnutie. Žalovaný v
cit.: „Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.“ Domnieval sa, že súd prvého stupňa úlohu, uloženú mu Najvyšším súdom Slovenskej republiky vyriešil, keď v treťom odseku na str. 17 cit. rozsudku uviedol cit.: „Je nepochybné, že v prípade ak boli splnené podmienky na začatie výberového konania o prevode dobývacieho priestoru na inú organizáciu, čo z obsahu spisu nie je zrejmé (nebolo vykonané šetrenie ohľadom realizácie dobývania priestoru žalobcom), nemohol sa žalobca stať účastníkom výberového konania, nemohol by byť jeho návrh hodnotený v tomto konaní a správnemu orgánu nevyplynula povinnosť informovať ho o úspešnom uchádzačovi. Ak nastala skutočnosť smerujúca k zániku oprávnenia žalobcu
13 banského zákona, nemohol sa stať žalobca účastníkom konania o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu a správny orgán musel jeho návrh vylúčiť z výberového konania. Takéto postavenie by mu neumožnilo podať sťažnosť
10 banského zákona voči úkonom správnych orgánov, ktorými boli dotknuté jeho práva vyplývajúce z príslušných právnych predpisov a podliehajúce aj súdnemu prieskumu.“ Z uvedeného názoru vyplýva jednoznačný záver, že oznámenie o vybavení sťažnosti,
10 banského zákona, ktorú môže podať len účastník výberového konania, sa v žiadnom prípade nemôže týkať práv organizácie, ktorá svojou nečinnosťou prišla o oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska, ktorá nemôže byť účastníkom výberového konania o určenie DP inej organizácii. Tým
jeho názoru súd prvého stupňa vyriešil právnu otázku uloženú mu Najvyšším súdom Slovenskej republiky, že ani oznámenie o vybavení sťažnosti podanej žalobcom
10 banského zákona nemôže byť rozhodnutím, ktorým sú priamo dotknuté práva žalobcu, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho prieskumu a teda sú splnené v predmetnej veci zákonné podmienky, za existencie ktorých možno konanie zastaviť. Z odcitovaného názoru súdu prvého stupňa namietal správnosť jeho záverov, že z obsahu spisu nie je zrejmé (nebolo vykonané šetrenie ohľadom realizácie dobývania priestoru žalobcom), či boli splnené podmienky na začatie výberového konania o prevode dobývacieho priestoru na inú organizáciu. Na str. 16 cit. rozsudku súd prvého stupňa uviedol, cit.: „Je však na základe vyššie uvedených skutočností zrejmé, že k termínu začatia konania o určení dobývacieho priestoru na inú organizáciu uplynula lehota 3 roky od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o určení dobývacieho priestoru Pinciná pre žalobcu. Zo spisového materiálu vyplýva, že Obvodný banský úrad v Bratislave vydal dňa 15. 10.1996 rozhodnutie, ktorým bolo žalobcovi vydané banské oprávnenie, ako aj otvárka, príprava a dobývanie výhradných ložísk
b/, c/, d/ e/, g/, § 3 písm. a/ zákona č. 51/1988 o banskej činnosti a o štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov. V spise sa nenachádza žiadna dokumentácia, dôkaz preukazujúci, či žalobca začal alebo nezačal vykonávať práce bezprostredne smerujúce k dobývaniu samotných bituminóznych hornín v zmysle oprávnenia. Určenie dobývacieho priestoru inej organizácii, resp. jeho zrušenie bolo
banského zákona namieste vtedy, ak po dôkladnom prieskume vykonanom správnym orgánom vyšla najavo skutočnosť, že organizácia, ktorá má určený dobývací priestor v dobývacom priestore nevykonáva žiadnu činnosť, tento skutočne nevyužíva, nevykonáva bezdôvodne žiadne práce smerujúce k dobývaniu ložiska, prípadne sa správa špekulatívne.“ Z citovaného textu odôvodnenia je
jeho názoru jednoznačne zrejmé, že zo strany súdu prvého stupňa došlo k nesprávnemu vyvodeniu skutkového zistenia z predložených administratívnych spisov a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Rozhodnutie OBÚ v Bratislave z 15.10.1996 nie je rozhodnutím, na základe ktorého by žalobca mohol dobývať výhradné ložisko v DP Pinciná a nebolo ním žalobcovi vydané banské oprávnenie, ako aj otvárka, príprava a dobývanie výhradných ložísk, ako to nesprávne posúdil súd prvého stupňa. Banské oprávnenie /§ 4a zákona SNR č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon SNR č. 51/1988 Zb.“) / vydáva organizácii obvodný banský úrad miestne príslušný
sídla organizácie, teda v prípade žalobcu OBÚ v Bratislave. Ako je zrejmé z tvrdení žalobcu v žalobe zo 16.
živnostenského zákona. Ak má žalobca v banskom oprávnení uvedené, že je oprávnený vykonávať otvárku, prípravu a dobývanie výhradných ložísk
b/ zákona SNR č. 51/1988 Zb. neznamená to, že už môže dobývať výhradné ložisko. Znamená to len toľko, že má zodpovedného vedúceho zamestnanca s odbornou spôsobilosťou na banskú činnosť
b/ zákona SNR č. 51/1988 Zb., určeného organizáciou na zaistenie odborného a bezpečného riadenia tejto banskej činnosti. Samotné dobývanie výhradného ložiska v určenom DP môže organizácia začať až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia obvodného banského úradu o povolení banskej činnosti - otvárka, príprava a dobývanie výhradného ložiska.
1 zákona SNR č. 51/1988 Zb. cit.: „Otvárku, prípravu a dobývanie výhradných ložísk povoľuje obvodný banský úrad. So žiadosťou o povolenie predkladá organizácia plán otvárky, prípravy a dobývania a predpísanú dokumentáciu.“
6 zákona SNR č. 51/1988 Zb. cit.: „Bez povolenia obvodného banského úradu sa banská činnosť nesmie vykonávať.“ Miestne príslušným na povolenie banskej činnosti je obvodný banský úrad, v obvode pôsobnosti ktorého je miesto vykonávania tejto činnosti. Pre povolenie dobývania výhradného ložiska v DP Pinciná je teda príslušný OBÚ v Banskej Bystrici. K tomu, aby obvodný banský úrad mohol organizácii povoliť dobývať výhradné ložisko v určenom DP musí organizácia mať:
6 správneho poriadku cit.: „ Skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať.“ Žalovaný v 1. rade v tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že v tomto prípade samotná skutočnosť, že žalobca nepodal ani len žiadosť o povolenie banskej činnosti
1 zákona SNR č. 51/1988 Zb. je postačujúca na záver o tom, že žalobca nezačal dobývať výhradné ložisko v DP Pinciná v lehote troch rokov od získania oprávnenia na dobývanie tohto výhradného ložiska, ani v tejto lehote nezačal vykonávať práce bezprostredne smerujúce k dobývaniu tohto výhradného ložiska, pretože takú činnosť vykonávať bez povolenia nesmie. To všetko odhliadnuc od skutočnosti, že žiadne ustanovenie platných banských predpisov neukladá OBÚ konať tak, ako uvádza súd prvého stupňa v citovanej časti odôvodnenia, teda dôkladným prieskumom zisťovať, či organizácia, ktorá má určený DP v ňom nevykonáva žiadnu činnosť, tento skutočne nevyužíva, nevykonáva bezdôvodne žiadne práce smerujúce k dobývaniu ložiska, prípadne sa správa špekulatívne. Poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého cit.: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Ak by OBÚ v Banskej Bystrici konal tak, ako uvádza Krajský súd v citovanej časti odôvodnenia, konal by jednoznačne nad rozsah banského zákona. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný v
b/, c/, d/, e/, g/, § 3 písm. a/ zákona č. 51/1988 o banskej činnosti a o štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov.“ Účastník zastáva názor, že uvedené tvrdenie je problematické a je pravdivé len do tej miery, že týmto rozhodnutím bola udelená žalobcovi licencia - povolenie na banskú činnosť v rozsahu udeleného banského oprávnenia č. 1755/1996 zo dňa 15.10.1996, čo vyplýva aj z obchodného registra žalobcu. Konštatovanie súdu prvého stupňa uvedeného tvrdenia o tom, že „aj otvárka, príprava a dobývanie výhradných ložísk“, však vyznieva zmätočne a nie je možné z neho vyvodiť, že žalobca vôbec vykonal nejaký úkon, ktorý by smeroval k povoleniu otvárky, hoci toto konštatovanie súdu to naznačuje. V danom prípade ide o rozhodnutie
51/1988 Zb. v znení neskorších predpisov.
ust. § 10 ods. 1 zákona č. 51/1988 Zb. v znení účinnom do 31.10.2004 „Otvárku, prípravu a dobývanie výhradných ložísk 7) povoľuje obvodný banský úrad. So žiadosťou o povolenie predkladá organizácia plán otvárky, prípravy a dobývania a predpísanú dokumentáciu. Bez povolenia obvodného banského úradu sa otvárka, príprava a dobývanie výhradných ložísk nesmú začať.“
ust. § 10 ods. 1 zákona č. 51/1988 Zb. v znení účinnom do 31.12.2007, ako aj v súčasnom znení „Otvárku, prípravu a dobývanie výhradných ložísk 7) povoľuje obvodný banský úrad. So žiadosťou o povolenie predkladá organizácia plán otvárky, prípravy a dobývania a predpísanú dokumentáciu.“ Účastník preto uvádza, že nie je možné vyvodiť záver, že by niekedy žalobca požiadal o povolenie na otvárku, prípravu a dobývanie výhradného ložiska
1 zákona č. 51/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Následne, ak žalobca nikdy o takéto povolenie do začatia konania o prevod dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu nepožiadal, hoci mohol a mal, jediný možný záver, ktorý je možné vyvodiť z tejto skutočnosti je, že nevykonával žiadnu činnosť, pretože ju jednoducho vykonávať nemohol a navyše to žalobca nikdy, nikde ani netvrdil. Táto skutočnosť ani nebola nikdy sporná a ani z administratívnych spisov predložených žalovanými v
ust. § 246c ods. 1 prvá veta pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
ust. § 120 ods. 3 O.s.p. ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. V danom prípade preto
názoru účastníka nebolo možné dospieť k záveru, že nie je možné zistiť z administratívnych spisov, či boli splnené podmienky na začatie konania o prevod dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu, nakoľko uvedenému nesvedčí ani obsah administratívnych spisov predložených v konaní zo strany žalovaných v
10 banského zákona.
názoru účastníka je zrejmé, že skutkové zistenia žalovaného v
jeho názoru opomenul vo svojich úvahách po právnej stránke zobrať do úvahy ust. § 10 zákona č. 51/1981 Zb. v znení neskorších predpisov a postupnosť krokov, ktoré je potrebné uskutočniť, aby vôbec nejaká banská činnosť zo strany žalobcu mohla byť vykonávaná. Práve skutočnosť, že žalobca nikdy nepostupoval tak, že by bol podal žiadosť
1 cit. zákona znamená, že nemohol vykonávať ani žiadnu činnosť, ktorá je predpokladaná v ust. §27 ods. 13 zákona č. 44/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, čo je podmienka postupu žalovaného v 1. rade
zákona. Skutočnosť, že žalovaný nesmel vykonávať žiadnu banskú činnosť je zrejmá z ust. § 17 ods. 6 zákona č. 51/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Účastník sa domnieval, že súd prvého stupňa pri posúdení obsahu administratívnych spisov, aj z hľadiska vyššie cit. ustanovení po správnosti nemal dospieť k záveru, že nie je možné posúdiť splnenie podmienok na prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu, ale naopak, mal dospieť k záveru, že podmienky na prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu v dôsledku nečinnosti žalovaného boli splnené. Z tohto pohľadu potom pri ďalších úvahách súdu prvého stupňa logicky mal dospieť aj k záverom, že sťažnosti žalovaného boli vybavené žalovanými v
ust. § 250d ods. 3 O.s.p. konanie zastaviť. Účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Hoci sa súd prvého stupňa pomerne jednoznačne vysporiadal s otázkou odňatia práva účastníkovi konať pred súdom a hoci vyslovil, že vyjadrenie žalobcu, doručené v lehote kratšej ako 5 dní pred dňom pojednávania nemalo vplyv na jeho rozhodnutie, namietal účastník z procesnej opatrnosti porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, práve z dôvodu, že vyjadrenie žalobcu mu bolo doručené v lehote kratšej ako 5 dní pred pojednávaním a z tohto dôvodu mu nebola zachovaná primeraná lehota na prípravu, s ktorým je spojené aj jeho právo náležite argumentovať proti dôvodom žalôb žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil
3 O.s.p. alebo rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K podaným odvolaniam sa písomne vyjadril žalobca. Vo vyjadrení žalobca okrem iného uviedol : Podané odvolania sú neopodstatnené. Výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým boli zrušené napadnuté rozhodnutia žalovaných, je správny. Domnieval sa však ale, že výrok je správny z iných dôvodov, než aké uviedol súd prvého stupňa v odôvodnení. Základné pochybenie žalovaného spočíva v tom, že : 1) voči žalobcovi aplikoval § 27a ods. 13, písm. a/ banského zákona v priamom a zjavnom rozpore s jeho znením; 2) voči žalobcovi aplikoval § 27a ods. 13, písm. a/ banského zákona aplikoval retroaktívne bez akéhokoľvek právneho základu (každú retroaktivitu musí zákonodarca upraviť písomne). Mal za to, že takáto aplikácia právneho predpisu, akú v danom prípade zvolil žalovaný, je v právnom štáte neakceptovateľná. Podstata veci
žalobcu spočíva v tom, že Obvodný banský úrad v Banskej Bystrici dospel (k nesprávnemu) záveru o tom, že žalobcovi zaniklo oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná a v dôsledku toho začal konanie o prevod dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu. Napadnuté rozhodnutia správnych orgánov nadväzujú na (nesprávne) presvedčenie správnych orgánov o tom, že žalobcovi zaniklo oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná. Toto je podstata (príčina) sporu. Považoval za dôležité uviesť, že právna otázka, či žalobcovi zaniklo oprávnenie žalobcu na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná alebo nie, je v spore absolútne podstatná a kľúčová. Inými slovami povedané, ak sa celý postup správny orgánov odvíja od nesprávneho presvedčenia o (údajnom) zániku oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska k určitému dňu, ktorý názor je v rozpore so zákonom, nemôže byť zákonný ani celý ďalší proces vedený banským úradom vo veci pridelenia dobývacieho priestoru Pinciná, ktorého výsledkom sú aj druhou žalobou napadnuté rozhodnutia. Ešte inak povedané, samotný (pra)základ, z ktorého napadnuté rozhodnutia vychádzajú je nezákonný, a preto nemôžu byť zákonné ani akékoľvek ďalšie (následné) rozhodnutia z tohto (pra)základu vychádzajúce. Základ napadnutých rozhodnutí spočívajúci v tom, že údajne došlo k zániku oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná, je výsledkom takej interpretácie a aplikácie zákona, ktorá je v rozpore so zákazom retroaktivity. Správny orgán oznámil žalobcovi, že došlo k zániku jeho oprávnenia na dobývanie/ výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná
13 písm. a) zákona č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „banský zákon“) z dôvodu, že žalobca nezačal dobývať výhradné ložisko v lehote 3 rokov. Žalobca nadobudol právo na exploatáciu dobývacieho priestoru Gemerská Poloma na základe rozhodnutia Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 1852/465/Bu-Oz zo dňa 21.12.2001 o určení dobývacieho priestoru Pinciná. V tom čase neexistovalo účinné ustanovenie zákona, ktoré by podmieňovalo existenciu určenia dobývacieho priestoru v prospech určitej osoby (organizácie) začatím dobývania v určitom čase. Správny orgán oznámil žalobcovi zánik oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska aplikujúc § 27 ods. 13, písm. a/ zákona č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon) v znení zákona č. 219/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.06.2007. V danom prípade prechodné ustanovenia zákona č. 219/2007 Z.z. v žiadnom prípade neimplikovali, že by sa citované ustanovenie malo aplikovať aj na právne vzťahy týkajúce sa určenia dobývacieho priestoru, konanie ohľadne ktorého začalo a skončilo pred nadobudnutím jeho účinnosti. Práve naopak,
219/2007 Z.z. (Prechodné ustanovenie účinné od 1. júna 2007) konania začaté pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. V danom prípade došlo k aplikácii § 27 ods. 13 banského zákona vo vzťahu k právnej situácii žalobcu, ktorá vznikla pred nadobudnutím účinnosti citovaného ustanovenia. Je teda zrejmé, že ustanovenie § 27 ods. 12 banského zákona bolo aplikované retroaktívne pričom otázkou je či je takáto retroaktívna aplikácia prípustná alebo nie. Judikatúra Ústavného súdu SR vychádza z princípu, že k definujúcim znakom právneho štátu platí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95). V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti, a nie do minulosti (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95). Z uvedeného vyplýva, že retroaktivita (akákoľvek), je v právnom poriadku zásadne nežiadúcim javom. Pravá retroaktivita sa jednoznačne odmieta, nepravá retroaktivita je za určitých okolností prípustná (DRGONEC, J. :Ústava Slovenskej republiky, Komentár,
doterajších predpisov. Už len z uvedeného dôvodu, ergo z dôvodu absencie výslovnej právnej úpravy, sú preto rozhodnutia orgánov štátnej banskej správy v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (právny štát), a preto aj nezákonné (argumentum a maiori ad minus). Druhým dôvodom ústavne neakceptovateľného výkladu je skutočnosť, že dôvodom, pre ktorý je na princíp zákazu retroaktivity kladený taký dôraz, je právna istota, verejný záujem na dôvere v právo, resp. to, že spoľahlivosť právneho poriadku v určitom čase, zabezpečuje predvídateľnosť právnych následkov správania sa každého jednotlivca a tým aj jeho vlastnú zodpovednosť za vedenie (budovanie) vlastného života. Inými slovami povedané fyzické a právnické osoby majú subjektívne právo na taký stupeň právnej istoty, aby mohli zodpovedne predvídať právne dôsledky svojho správania, ergo aby mali možnosť prispôsobiť svoje konanie právnemu poriadku. To nie je možné za situácie, kedy sú fyzické a právnické osoby konfrontované s takým uplatnením určitého ustanovenia právneho predpisu, ktoré zavádza retroaktivitu, ktorým výkladom inými slovami dochádza k zmene pravidiel hry. V čase, keď žalobca podával žiadosť o určenie dobývacieho priestoru a ani v čase, keď bolo vydané rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru, neexistoval žiadny všeobecne záväzný právny predpis, ktorý by spájal zánik oprávnenia na dobývanie s nezačatím dobývania v určitej lehote. Preto je vylúčené, aby takáto podmienka bola aplikovaná spätne na konanie, ktoré bolo začaté (a v rámci ktorého bolo vydané rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru) za iného právneho stavu. Správny orgán navyše aplikoval podmienku
13, písm. a/ banského zákona v zjavnom rozpore s textom zákonného ustanovenia. Toto ustanovenie totiž predpokladá ako východiskový časový údaj, údaj o začatí dobývania uvedený žiadateľom v konaní o určenie dobývacieho priestoru. Správny orgán však zjavne z tohto údaja nevychádzal a ani vychádzať nemohol, pretože by oprávnenie žalobcu zaniklo ešte skôr, ako bolo o tom vydané rozhodnutie. Totiž v návrhu žalobcu na určenie dobývacieho priestoru bol uvedený rok 1996 ako dátum začatia dobývania, oprávnenie by teda
13, písm. a/ banského zákona zaniklo v roku 1999, teda skôr, ako rozhodnutie o jeho udelení bolo vydané (21.12.2001) nadobudlo právoplatnosť (28.07.2003). I uvedené jasne svedčí o tom, že zákonodarca jednoducho nepočítal s tým, že § 24 ods. 13, písm. a/ banského zákona zavedený zákonom č. 219/2007 Z.z. sa má aplikovať spätne na konania, ktoré začali pred jeho nadobudnutím. Aby žalovaný mohol (zo svojho subjektívneho pohľadu) aplikovať § 24 ods. 13, písm. a/ banského zákona, musel si ho jednoducho pre svoju potrebu preformulovať a úplne svojvoľným spôsobom v ňom „nájsť“ to, čo v ňom nie je. Teda začať počítať 3 ročnú lehotu od okamihu nadobudnutia účinnosti zákona č. 219/2007 Z.z., na čo ale v zákone nie je absolútne žiadna opora. A to je v rozpore s ústavnými princípmi : „ Ústava a zákon sa má aplikovať v praxi tak, ako je formulovaný text príslušných ustanovení na prípad sa vzťahujúci, a nie ho svojvoľne skracovať, vynechávať časti textu a prispôsobovať si účelovo text pre vlastnú potrebu" (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97). Je teda zrejmé, že v právom štáte je neprípustné, aby o tom, či bude určitý právny predpis aplikovaný retroaktívne, rozhodoval orgán verejnej správy alebo súd, ale musí tak ustanoviť zákonom zákonodarca. To okrem princípu právnej istoty vyplýva aj z princípu trojdelenia štátnej moci. O neprípustnej retroaktívnej aplikácii banského zákona nakoniec svedčí aj obsah vyjadrení žalovaného. Z jeho obsahu totiž vyplynulo, že keď banský úrad (
názoru žalovaného) konať mal a mohol, nekonal a oprávnenie k dobývaciemu priestoru žalobcovi nezrušil
12 banského zákona v znení účinnom od 01.01.2002 do 31.05.2007. Tým bansky úrad stratil možnosť oprávnenie k dobývaciemu priestoru žalobcovi zrušiť. Zákonodarca naopak zjavne vychádzal z toho, že nová práva úprava sa nebude vzťahovať na minulé obdobie, v ktorých malo byť postupované, čo sa týka zrušenia oprávnenia k dobývaciemu priestoru, v inom právnom režime. Zákonodarca totiž v zákone č. 219/2007 Z.z. neupravil, že sa má vzťahovať aj na právne vzťahy vzniknuté počas predchádzajúceho právneho predpisu a naopak § 27 ods. 13 banského zákona je sformulovaný tak, že to priamo vylučuje, pretože v takom prípade by k zániku oprávnenia žalobcu došlo ešte pred nadobudnutím jeho účinnosti (začatie plynutia 3 ročnej lehoty odvodzuje od lehoty, ktorú uviedla organizácia v konaní o určenie dobývacieho priestoru). Ak žalovaný vychádzal z toho, že 3 ročná lehota na začatie dobývania začala údajne plynúť nadobudnutím účinnosti zákona č. 219/2007 Z.z., takáto interpretácia nemá absolútne žiadnu oporu v zákone, nemá žiadny zákonný podklad, ale len snahou obísť to, že banský úrad nekonal vtedy, keď mal a mohol (
názoru žalovaného). Nejde teda o nič iné, ako o snahu ospravedlniť arbitrárnosť a svojvôľu. Zhrnúc vyššie uvedené, v danom prípade došlo k neprípustnej retroaktívnej aplikácii banského zákona, pretože : (
názoru žalovaného), teda je dôsledkom zanedbania plnenia si povinností banským úradom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.). v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť (§ 220 O.s.p.). Zmyslom a účelom platnej právnej úpravy správneho súdnictva je poskytovať efektívnu ochranu verejným subjektívnym právam fyzických a právnických osôb. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánu verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.). V súlade s uvedením sa preto Najvyšší súd Slovenskej republiky sústredil na podstatu sporu, ktorý predstavuje predmet konania. Podstata sporu spočíva v tom, či boli splnené podmienky na začatie výberového konania o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu a konkrétne, či bola splnená podmienka, že oprávnenie žalobcu na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná zaniklo. Ak totiž oprávnenie žalobcu na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná nezaniklo, nebola splnená podmienka pre začatie výberového konania o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu a nemohlo dôjsť k prevodu oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore na inú organizáciu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto smere vychádzal predovšetkým z obsahu žaloby (žalobných bodov), keď podstatu námietok žalobcu predstavuje tvrdenie a argumentácia, že postup a rozhodnutia správnych orgánov sú nezákonné práve preto, že sú založené na (nesprávnom) presvedčení o tom, že oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná žalobcovi zaniklo. Z napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že právna otázka spočívajúca v tom, či oprávnenie (žalobcu) na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná zaniklo, je podstatná, preto je potrebné ju skúmať. Rovnako v odvolaniach proti rozsudku súdu prvého stupňa žalovaný 1. a účastník tvrdia, že oprávnenie (žalobcu) na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore zaniklo. N
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.