Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10Sža/21/2015 Identifikačné číslo spisu: 7015200311 Dátum vydania rozhodnutia: 06.05.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Berthotyová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

ust. § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, dňom 2.3.2015, najviac do 2.8.2015 a

§ 88ods.

5 zákona o pobyte cudzincov umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Krajský súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že navrhovateľ uplatnil nasledujúce námietky: 1/ nesúhlas s postupom odporcu, že konal v zmysle čl. 5 ods. l písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, 2/

názoru navrhovateľa je jeho pobyt na území SR legálny, 3/ nezákonný postup pri zaistení, bez dotazu na MÚ MV SR, preto správny orgán nemal ako vedieť, že navrhovateľa bolo potrebné zaistiť za účelom azylového konania, 4/ navrhovateľ sa snažil svoj pobyt legalizovať, chcel mať status nelegálneho migranta, má záujem na tom, aby mu bola poskytnutá medzinárodná ochrana, 5/ rozhodnutie je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, navrhovateľ nemal možnosť sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia, 6/ nepreukázané riziko úteku navrhovateľa. Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že jeho úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu v intenciách námietok navrhovateľa uvedených v opravnom prostriedku, ktorými boli jeho námietky pod bodmi 1-6. Po preskúmaní rozhodnutia o zaistení zo dňa 2.3.2015 zistil, že opravný prostriedok nebol dôvodný. Po citácii ustanovení § 3 ods. 1, § 3 ods. 4 prvá veta a § 47 ods. 3 SP Správneho poriadku dospel k záveru, že v danom prípade podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia zo dňa 2.3.2015 bola zápisnica o vyjadrení účastníka konania zo dňa 4.3.2014 č. PPZ-HCP-P09-126-012/2015, z obsahu ktorej vyplýva, že navrhovateľ bol štátnym príslušníkom Indickej republiky, nemal platný cestovný pas a bol na letisku v Košiciach zaistený z dôvodu, že v predchádzajúcom konaní o udelenie azylu z pobytového tábora utiekol, bol vrátený z Belgicka v zmysle Dublinského dohovoru. Už v Belgicku vedel, že bude vrátený na územie SR. V skutočnosti nemal záujem sa vrátiť na územie SR. Migrovanie po členských štátoch EÚ bolo uskutočňované prevádzačmi. Mal iba 70,- Eur finančnú hotovosť. Krajský súd poukázal na to, že

platnej právnej úpravy zákona o pobyte cudzincov účinnej ku dňu zaistenia - 2.3.2015, pre účely inštitútu zaistenia platí ust. § 88a citovaného zákona o pobyte cudzincov.

ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

ust. § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie

osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Krajský súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu zistil, že tvrdenia navrhovateľa uvedené v opravnom prostriedku neobstoja ani po skutkovej, ani po procesnej stránke. Správnemu orgánu sa vytýka najmä to, že bez akéhokoľvek odôvodnenia v otázke žiadosti o udelenie azylu a skúmania jeho obsahovej náležitosti nie je v rozhodnutí odôvodnená potreba zaistenia navrhovateľa, ako aj v súvislosti s rizikom úteku, keď pôvodné azylové konanie bolo skončené v roku 2007. V danom prípade ide

krajského súdu o utečenca, ktorý migruje medzi členskými štátmi EU od roku 2006, prvýkrát požiadal o azyl na území Slovenskej republiky, pričom azylové konanie bolo zastavené pre nesúčinnosť navrhovateľa, a v podstate ktorý nemal záujem ostať na území Slovenskej republiky. Z Belgicka bol vrátený na územie Slovenskej republiky, kde nemá žiadne rodinné väzby, je bez peňažných prostriedkov /iba hotovosť 70,- EUR/, čím nebola splnená podmienka na medzinárodnú ochranu

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady /EU/ č. 604/2013. Navrhovateľ nemá povolené pobyty na území štátov EÚ, pracuje nelegálne, krátkodobo, teda útekom z krajiny pôvodu sú jeho ekonomické záujmy. Mení svoju identitu, čo potvrdzuje zápisnica o vyjadrení účastníka konania č. PPZ-HCP-P09-126-011/2015 zo dňa 2.3.2015, pas znel na údaje: M. V., nar. XX.X.XXXX, IND, Indická republika, posledné konanie sa viedlo pod údajom: E. F., nar. XX.X.XXXX, IND, Indická republika. V uvedenej zápisnici tiež uviedol, že si je vedomý toho, že bude zaistený ako žiadateľ o azyl na území Slovenskej republiky. Jeho cieľovou krajinou bolo Taliansko. Žiadateľ o azyl odmietal dobrovoľný návrat do krajiny pôvodu. Na rozdiel od nadnárodných aktov vymenovaných v opravnom prostriedku, zákona o pobyte cudzincov v ust. § 1 a 2 a § 88a ods. 1 písm. b/, sa vzťahuje na tretích štátnych príslušníkov, okrem iného aj v otázkach udeľovania azylu. Z obsahu administratívneho spisu je

krajského súdu preukázané, že v konkrétnom prípade ide o migranta, ktorý bol na základe Dublinského dohovoru vrátený na územie Slovenskej republiky a preto, ak odporca navrhovateľa zaistil, konal

ust. § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov v súlade s touto právnou úpravou. Krátkodobé pozbavenia osobnej slobody navrhovateľa v zmysle citovanej právnej úpravy totiž plne zodpovedá zisteniu správneho orgánu, že vzhľadom na konanie žiadateľa o azyl v predchádzajúcom období, existuje tu riziko jeho úteku z územia Slovenskej republiky, pretože sám nemá záujem legalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky, ako to tvrdí zástupca navrhovateľa. Iné dôkazy zástupca navrhovateľa v tomto konaní nepredložil. Žiadosť o azyl na území SR aj súd považoval za účelovú. K samotnému azylovému konaniu krajský súd zaujal neformálne stanovisko, že v prípade navrhovateľa je neopodstatnená námietka zástupcu navrhovateľa, že pobyt navrhovateľa na území SR je legálny, v dôsledku toho, že vstup na územie SR bol realizovaný na základe Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady /EÚ/ č. 604/2013 zo dňa 26.6.

1. Uvedeným nariadením sa iba stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. V tomto prípade zodpovedným členským štátom bola Slovenská republika, ktorá na základe vnútroštátneho predpisu využila zákonný spôsob na zaistenie navrhovateľa, v dôsledku rizika jeho úteku a súčasne zistenia okolností pre udelenie azylu. V dôsledku toho nie je opodstatnená námietka zástupcu navrhovateľa týkajúca sa Európskeho dohovoru o ľudských právach, čl. 5, bod. 1 písm. f/, naviac v prípade, ak útek navrhovateľa z krajiny pôvodu nebol z dôvodov rasových, národnostných alebo náboženských, zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemohol a nechce vrátiť do Indickej republiky alebo bol v tejto krajine prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. V administratívnom spise je tiež zaevidovaná korešpondencia medzi MU MV SR a policajným orgánom, pričom samotný dublinský transfer bol uskutočnený na základe podkladu MÚ MV SR. Navrhovateľ bol poučený o svojich právach a povinnostiach, bol mu ustanovený tlmočník a o podklade rozhodnutia bol upovedomený pri spisovaní zápisnice dňa 2.3.2015, preto námietka právneho zástupcu navrhovateľa o nemožnosti sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia je prinajmenšom klamlivá. Navrhovateľ doposiaľ ani nepreukázal dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup alebo nelegálnu prítomnosť na území členských štátov EU v rozsahu čl. l Ženevského dohovoru, v nadväznosti na článok 31, ods. 1 a
2. Z uvedených dôvodov krajský súd považoval námietky navrhovateľa uvedenými pod bodmi 1/ - 6/ za neopodstatnené a rozhodnutie odporcu potvrdil. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku podal odporca včas odvolanie. Navrhovateľ s uvedeným rozhodnutím vyjadril v celom rozsahu nesúhlas z dôvodov, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že k námietke navrhovateľa uvedenej pod bodom č. 1 krajský súd uviedol, že na rozdiel od nadnárodných aktov vymenovaných v opravnom prostriedku zákon o pobyte cudzincov v § 1 a 2 a § 88a ods. 1 písm. b) sa vzťahuje na tretích štátnych príslušníkov, okrem iného aj v otázkach udeľovania azylu. Z vyššie uvedeného nezrozumiteľného konštatovania krajského súdu nie je

navrhovateľa možné dospieť k záveru, ako sa súd vysporiadal s námietkami, že Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) má aplikačnú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a právnymi aktmi Európskej únie. Taktiež nemožno zistiť, ako sa krajský súd vysporiadal s námietkou, že zaistenie navrhovateľa ako žiadateľa o azyl je nezákonné, nakoľko je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm.

1. f)Dohovoru, pretože navrhovateľ sa už nachádza na území Slovenskej republiky ako žiadateľ o azyl a nevedie sa proti nemu konanie o administratívnom vyhostení alebo vydaní. Navrhovateľ poukázal na to, že na strane č. 12 napadnutého rozhodnutia krajský súd uvádza, že zaujal „neformálne stanovisko“, v ktorom uvádza, že námietka navrhovateľa, týkajúca sa čl. 5 ods. 1 písm.
2. f)Dohovoru je neopodstatnená, nakoľko útek navrhovateľa z krajiny pôvodu nebol z dôvodu rasových, národnostných alebo náboženských, zastávania politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemohol a nechce vrátiť do Indickej republiky alebo bol v tejto krajine prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Keďže OSP neupravuje pojem „neformálne stanovisko“, navrhovateľ sa domnieva, že skutočnosti uvedené v tomto neformálnom stanovisku nie sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, nakoľko odôvodnenie rozhodnutia musí byť presvedčivé a nemôže obsahovať „neformálne stanoviská“ súdu vo vzťahu k námietkam proti rozhodnutiu, ktorým bol navrhovateľ pozbavený osobnej slobody. Z dôvodu právnej istoty však k neformálnemu stanovisku súdu navrhovateľ uviedol, že krajský súd nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že opodstatnenosť námietky navrhovateľa, že jeho pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm.
3. f)Dohovoru akokoľvek závisí na tom, z akých dôvodov opustil svoju domovskú krajinu. Ďalej krajský súd vo svojom neformálnom stanovisku uvádza, že: „V tomto prípade zodpovedným členským štátom bola Slovenská republika, ktorá na základe vnútroštátneho predpisu využila zákonný spôsob na zaistenie navrhovateľa v dôsledku rizika jeho úteku a súčasne zistenia okolností pre udelenie azylu“. V dôsledku toho nie je opodstatnená námietka zástupcu navrhovateľa týkajúca sa čl. 5 ods. 1 písm.
4. f)Dohovoru.

navrhovateľa z uvedeného vyplýva, že krajský súd sa nevysporiadal s námietkami navrhovateľa ohľadne aplikačnej prednosti medzinárodných zmlúv o ľudských právach ani v „neformálnom stanovisku“. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je

navrhovateľa nezákonné, nakoľko z neho nevyplýva, ako sa súd vysporiadal s námietkami navrhovateľa, týkajúcich sa rozporu zákonnosti jeho zaistenia ako žiadateľa o azyl s Dohovorom. Má za to, že krajský súd prvého nesprávne právne posúdil vec, ak dospel k záveru, že zaistenie navrhovateľa je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku namietal, že z rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa za účelom zistenia skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu chýba v rozhodnutí odporcu akékoľvek zodpovedajúce odôvodnenie - rozhodnutie odporcu je teda z tohto dôvodu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. K tejto námietke krajský súd uviedol, že v administratívnom spise je tiež zaevidovaná korešpondencia medzi MÚ MV SR a policajným orgánom, pričom samotný dublinský transfer bol uskutočnený na základe podkladu MU MV SR. Má za to, že krajský súd nesprávne právne posúdil vec, keď dospel k záveru, že námietka navrhovateľa uvedená v bode č. 2 opravného prostriedku je nedôvodná, nakoľko predmetom súdneho prieskumu bolo samotné rozhodnutie odporcu sp. zn.: PPZ-HCP-PO9-126-OI2/2015 zo dňa 2.3.2015 a nie obsah administratívneho spisu, na ktorého podklade bolo toto rozhodnutie vydané. Navyše, navrhovateľ v opravnom prostriedku namietal, že z napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, ako vôbec odporca dospel k záveru, že navrhovateľa je potrebné zaistiť za účelom zistenia skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu. Nie je teda zrejmé, aký súvis má korešpondencia medzi MU MV SR a odporcom vo veci dublinského transferu s potrebou zaistenia navrhovateľa za účelom zistenia skutočností v azylovom konaní. Rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že by ho niekedy MU MV SR požiadal o zaistenie navrhovateľa. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sža/5/2015 zo dňa 6.2.2015 vyplýva, že v prípade zaistenia žiadateľa o azyl

§ 88a

zákona o pobyte cudzincov nemôže v záujme presvedčivosti rozhodnutia o zaistení žiadateľa o azyl v jeho odôvodnení absentovať zmienka o takých skutočnostiach, ktoré by naplnenie citovaného zákonného účelu zaistenia dostatočne a zrozumiteľne odôvodňovali, napr. na základe čoho vyvstala potreba zisťovania skutočností týkajúcich sa žiadosti o azyl, či išlo o súčinnosť s Migračným úradom, prípadne na aké skutočnosti malo byť zisťovanie vykonané. Rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa vyššie uvedené skutočnosti neobsahuje. Rozhodnutie krajského súdu, v ktorom dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa obsahuje náležité odôvodnenie potreby zaistenia navrhovateľa za účelom zistenia skutočností, týkajúcich sa jeho žiadosti o azyl, je nezákonné a nepresvedčivé. V podanom opravnom prostriedku navrhovateľ namietal, že z rozhodnutia odporcu vyplýva, že tento nemal ustálené, čo je účelom zaistenia

§ 88aods.

1, písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko v napadnutom rozhodnutí odporca uvádzal, že účelom zaistenia je riziko úteku navrhovateľa. K tejto námietke navrhovateľa sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí nevyjadril.

navrhovateľa, že rozhodnutie krajského súdu je nezákonné, nakoľko vyriešenie otázky, čo je účelom zaistenia navrhovateľa, je pre vec podstatné. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sža/5/2015 zo dňa 6.2.2015 vyplýva, že: „Z obsahu citovaného ustanovenia (§ 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov) je zrejmé, že účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je zistenie skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať. V rozpore s uvedeným však vyznieva konštatovanie odporcu v odôvodnení jeho rozhodnutia o tom, že „správny orgán prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t.j. či trvá riziko úteku účastníka konania“, čo vzhľadom na to, že takýto dôvod nepredstavuje samostatný účel zaistenia žiadateľa o azyl v zmysle § 88a zákona o pobyte cudzincov, nepochybne vyvoláva pochybnosti o dostatočnom ustálení si predmetu konania zo strany správneho orgánu. Takéto pochybenie v spojení s neprehľadnosťou kontextu rozhodnutia z hľadiska relevantnosti použitej argumentácie citovaním právnych a politických dokumentov bez naznačenia priamej súvislosti k použitým zákonným dôvodom zaistenia a chronológii prípadu vykazuje znaky zmätočnosti a tým nepreskúmateľnosti rozhodnutia, čo nemalo ujsť pozornosti súdu prvého stupňa a krajský súd mal na túto vadu prihliadnuť aj bez námietok navrhovateľa, pretože uvedená vada mala nepochybne vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia“. Z dôvodu, že sa krajský súd vôbec nezaoberal vyššie uvedenou námietkou navrhovateľa v súvislosti s vadou, ktorá mala nepochybne vplyv na zákonnosť rozhodnutia, je rozhodnutie súdu prvého stupňa nezákonné. V prípade úspechu vo veci si navrhovateľ uplatnil náhradu trov konania vo výške 1629,41 EUR. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu vyjadril tak, že zotrval na svojom stanovisku pod č. p. PPZ-HCP-PO9-126-025/2015 zo dňa 17.3.2015 a žiadal o jeho akceptáciu pri posudzovaní odvolania proti rozsudku krajského súdu. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Právny názor NS SR Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 6. mája 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa

§ 88aods.

1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

§ 244ods.

1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

§ 250lods.

1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje

tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).

§ 88aods.

1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt

zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

§ 88ods.

4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.

§ 88aods.

2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody

ods. 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu

§ 88aods.

1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov nesmie presiahnuť 6 (šesť) mesiacov.

§ 88ods.

3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie

zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Na základe skutočností zistených v konaní o zaistení navrhovateľa odporca usúdil, že reálne riziko úteku účastníka konania existuje a trvá, nakoľko navrhovateľ porušil povinnosti vyplývajúce mu ako žiadateľovi o azyl zo zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle, ako aj ostatných právnych noriem spojených s azylovou procedúrou, pričom utiekol z územia Slovenskej republiky do Talianska a následne do Belgicka. Odporca usúdil, že navrhovateľ svojou žiadosťou o azyl na území SR má snahu o legalizáciu pobytu na území SR a jednak má snahu dostať sa do azylového tábora, kde má voľný režim pohybu žiadateľa o azyl a tento voľný režim by vzápätí využil na útek. Po zhodnotení dôkaznej situácie

odporcu reálne riziko úteku účastníka konania v konaní o udelení azylu trvá a existuje dôvodné podozrenie, že navrhovateľ sa opäť pokúsi o útek z územia SR. Na základe uvedeného odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Navrhovateľ napadol rozsudok krajského súdu z dôvodov, že krajský súd neúplne zistil skutkový stav veci, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K námietke navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko jeho pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie musia byť podložené obsahom administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 OSP), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno takémuto postupu principiálne nič vytknúť. Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že v danej právnej veci rozhodnutie odporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, pretože jeho zaistenie závisí na tom, z akých dôvodov opustil svoju domovskú krajinu.

čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov (vyhláseného pod č. 319/1995 Z.z.) sa zmluvné štáty zaviazali, že za predpokladu, že utečenci, ktorí vstúpili na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú bez povolenia sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť, nebudú ich štáty trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov, ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené

článku 1 tohto dohovoru (ods. 1). Rovnako sa zmluvné štáty zaviazali, že „nebudú na pohyb takýchto utečencov uplatňovať iné obmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým sa ich postavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné štáty poskytnú takýmto utečencom primeranú lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia na vstup do iného štátu.“ (ods. 2). V zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rady ministrov Rec

názoru odvolacieho súdu štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“. Možno preto konštatovať, že zaistenie sťažovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Prípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť ich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhať sa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie podmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a dostatočných dôvodov pozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly opakovane v určitých primeraných intervaloch.

Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 5 ods. 4 Dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré - hoci bolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom - sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek opodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom, ako jej pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z 09.01.2003, § 88). Podobne možno smerom k už vymedzeným požiadavkám z čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru poukázať na ďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad na Saadi proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkej komory, 29.01.2008, č. 13229/03 (najmä § 45), Amuur proti Francúzsku, rozsudok, 25.06.1996, č. 19776/92 (najmä § 43), Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozsudok, 22.09.2009, č. 30471/08, či Z.N.S. proti Turecku, rozsudok, 19.01.2010, č. 21896/08 (najmä § 56 a § 63).

čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa. Napadnuté rozhodnutie, ktorým odporca

§ 88aods.

1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku je vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať

odvolacieho súdu za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto atribúty spĺňa. Je nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na tzv. „návratovú smernicu“ (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín). Článok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu

osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15 smernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu prípravy návratu alebo odsunu. Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj odporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil v čom vidí existenciu rizika úteku navrhovateľa. V zmysle článku 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia. Odporca sa zaoberal možnosťou uloženia miernejších opatrení po zistení, že navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, nebola mu uložená povinnosť v zmysle § 89 zákona. Z obsahu administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že odporca pri rozhodovaní o zaistení navrhovateľa vychádzal z dôkazných prostriedkov - z informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZ-HCP-OCP1-2014/000997-022, zo zápisníc o vyjadrení účastníka konania, z výsledkov lustrácie v informačných systémoch MV SR a z rozhodnutia Migračného úradu MV SR zo dňa 28.6.2006, kedy bolo konanie vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky

§ 19ods.

1 písm. f/ zákona o azyle zastavené.

§ 4ods.

6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika, považuje sa za žiadateľa okrem cudzinca, ktorého žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bola už v minulosti zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená alebo ktorému sa neudelil azyl; konanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca na územie Slovenskej republiky.

odvolacieho súdu odporca sa v konaní o zaistení navrhovateľa, ktorý bol v postavení žiadateľa o azyl dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88a ods. 1 písm. b/ zákon o pobyte cudzincov), ako aj Smernicou Európskeho parlamentu a rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Odporca dôsledne aplikoval závery rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.05.2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11, dostupný na http://curia.europa.eu; ďalej len vec A), z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený

zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu,

ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať(okrem iného) právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“). Zároveň Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.). Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona, ktoré odporca aplikoval na uvedený prípad totiž umožňuje zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, a to na základe presne špecifikovaných dôvodov, ktoré plne korešpondujú s požiadavkami Európskej únie na zaisťovanie takejto kategórie cudzincov, v konkrétnom prípade žiadateľa o azyl, ktorý bol vrátený na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika. Dôvod pre zaistenie navrhovateľa teda spočíval v tom, že zaistenie je nutné na zistenie tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, pretože v prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku. Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku, doplňujúce stanovisko k námietkam navrhovateľa, s ktorými sa krajský súd podrobnejšie nezaoberal je podrobne uvedené v stanovisku najvyššieho súdu. K námietke navrhovateľa, že krajský súd sa niektorými námietkami zaoberal v rámci neformálneho stanoviska, hoci OSP neupravuje pojem „neformálne stanovisko“, odvolací súd uvádza, že zo strany krajského súdu došlo k formálnej nepresnosti, ktorá však nemala vplyv na jeho správny záver o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu. Vzhľadom k tomu, že sa krajský súd vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu) a dopĺňa ich o stanovisko vyššie uvedené, bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa

§ 88aods.

1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa aj po zaujatí stanoviska k tým námietkam, ktorým nevenoval krajský súd potrebnú pozornosť nevyhovel a dospel k záveru, že tieto však neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a preto rozsudok krajského súdu

§ 219OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

§ 250kods.

1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.