Obsah (8)

§ 88§ 82§ 89§ 79§ 244§ 250l§ 219§ 250k

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10Sža/25/2015 Identifikačné číslo spisu: 7015200407 Dátum vydania rozhodnutia: 20.05.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Berthotyová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

ust. § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, dňom 17.03.2015, najviac do 17.09.2015 na účel výkonu administratívneho vyhostenia navrhovateľa a

§ 88

ods.5 zákona o pobyte cudzincov umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. V dôvodoch rozsudku uviedol, že navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci a následne jeho nesprávne právne posúdenie a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, čo malo za následok čiastočnú nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Navrhovateľ namietal, že otázkou jeho vyhostiteľnosti do Turecka sa odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal, iba nanajvýš formálne skonštatoval vyhostiteľnosť na základe vyjadrenia zariadenia pre cudzincov o možnosti zabezpečiť náhradný cestovný doklad v lehote piatich mesiacov, bez skúmania existencie prekážok vyhostenia v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ v priebehu konania vypovedal iba vo vzťahu ku krajine jeho pôvodu, t. j. Sýrii a odporca nezisťoval, či navrhovateľ sa obáva nejakej hrozby, prípadne vyhostenia do Turecka a nezadovážil informácie o situácii v Turecku. Odporca si nezadovážil žiadne informácie o zaobchádzaní tureckých štátnych orgánov s navrátenými osobami - sýrskymi štátnymi príslušníkmi, pričom dochádza k takzvanému nepriamemu porušovaniu princípu non-refoulement. V súvislosti s tým dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR 1Sža/31/2014 zo dňa 02.09.2014. Ďalej navrhovateľ namietal, že odporca neodôvodnil riziko jeho úteku a nezaoberal sa efektívnosťou a účelnosťou zaistenia z pohľadu Článku 5 ods. 1 Dohovoru. Z dôvodu vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu v Sýrii navrhovateľ požiadal o udelenie azylu, respektíve o poskytnutie doplnkovej ochrany a zariadenie pre cudzincov prijalo jeho vyhlásenie o žiadosti o azyl na území SR. Napokon navrhovateľ namietal, že odporca v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil maximálnu dĺžku stanovenej doby zaistenia, pričom poukázal na Návratovú smernicu a rozhodnutia súdov SR. Krajský súd uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležité posúdené aj po právnej stránke. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie je dôvodný. Za správny považoval krajský súd záver odporcu, že navrhovateľ sa na území SR zdržiaval nelegálne. Podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení bolo vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-PO6-ZV-26-013/2015 zo dňa 17.03.2015, vydané Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Košice a skutočnosť, že účastník konania sa na území SR zdržiava neoprávnene, bez cestovného dokladu. V uvedenom rozhodnutí o administratívnom vyhostení na územie Turecka z dôvodu neoprávneného pobytu

§ 82ods.

1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov mu bol uložený zákaz vstupu na územie SR na dva roky, bez uloženia lehoty na vycestovanie. K námietke, že odporca sa nezaoberal otázkou jeho vyhostiteľnosťou do Turecka a že nemal možnosť v priebehu konania o administratívnom vyhostení, ani v priebehu konania o zaistení, vyjadriť sa k možnej existencii právnych alebo faktických prekážok v súvislosti s Tureckom, ako potenciálnou krajinou jeho návratu a k námietke, že sa odporca nezaoberal efektívnosťou a účelnosťou zaistenia z pohľadu Článku 5 ods. 1 písm. f), ale iba Článkom 8 Dohovoru krajský súd uviedol, že uvedené námietky vyhodnotil ako nedôvodné. Poukázal na to, že odporca vo svojom rozhodnutí vychádzal z výpovede navrhovateľa v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania zo dňa 17.03.2015. Navrhovateľ po odchode zo Sýrie do Turecka bez dokladov žil v Turecku asi rok, neuvádzal žiadne problémy, ktoré by mu hrozili v tejto krajine v prípade jeho návratu. Uviedol, že na Slovensku zostať nechcel, pretože jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko a prehlásil, že na území SR nechce požiadať o udelenie azylu, ani o dobrovoľný návrat prostredníctvom organizácie IOM, nakoľko domov do Sýrie sa nechce vrátiť z dôvodu obavy o svoj život, ale chce byť vyhostený do Rakúska. O odvolacej námietke, ohľadom zaistenia navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, maximálnu dobu zaistenia 6 mesiacov, odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, i vo svojom vyjadrení poukázal na stanovisko ÚPZC Sečovce k vykonateľnosti administratívneho vyhostenia, keď uviedol, že vybavenie náhradného cestovného dokladu je možné v prípade spolupráce navrhovateľa do päť mesiacov, v prípade jeho nespolupráce to môže trvať až 18 mesiacov, kedy zastupiteľský úrad krajiny pôvodu navrhovateľa vydá náhradný cestovný doklad.

krajského súdu neobstojí ani námietka navrhovateľa, že odporca sa nezaoberal rizikom úteku, keďže existenciu a preukázanie tejto skutočnosti použité ustanovenie § 88 ods. 1 písm.

1. b)zákona o pobyte cudzincov nevyžaduje. Napokon k odvolacej námietke, že navrhovateľ sa rozhodol na území SR požiadať o udelenie azylu, respektíve o poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu v Sýrii, pričom ÚPZC Sečovce prijalo jeho vyhlásenie o žiadosti o azyl na území SR, odporca v napadnutom rozsudku, i vo vyjadrení k opravnému prostriedku citoval z vyjadrenia navrhovateľa pred jeho zaistením, že na Slovensku zostať nechcel a tiež prehlásil, že nechce požiadať o azyl na území SR. Tvrdenie, uvedené v opravnom prostriedku navrhovateľa, nebolo ničím podložené. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal Článkom 8 Dohovoru, s odôvodnením zásahu do jeho súkromného a rodinného života. Dôvodnosť zaistenia však odôvodňoval citovaním Článku 15 ods. 1 Návratovej smernice. Krajský súd poukázal na to, že administratívne vyhostenie navrhovateľa v podstate nasledovalo krátko po jeho príchode na územie SR a týmto rozhodnutím bol navrhovateľ administratívne vyhostený na územie Turecka. Dohovor v Článku 5 ods. 1 písm.
2. f)predpokladá, že možnosť zaistiť osobu, proti ktorej „prebieha konanie o vyhostenie“, teda že osoba môže byť zaistená i za stavu, keď jej vyhostenie nie je jednoznačné, teda keď ešte o ňom nebolo právoplatne rozhodnuté. V posudzovanom prípade správny orgán zaistil navrhovateľa na účel výkonu vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení zo dňa 17.03.2015. Zaistený cudzinec teda nemusí byť z pohľadu Článku 5 ods. 1 písm.
3. f)Dohovoru reálne a efektívne vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, keďže jeho vyhostenie je práve predmetom onoho konania, ktoré má viesť k rozhodnutiu o tom, či cudzinec vyhostený bude alebo nie. Je totiž zrejmé, že počas konania o vyhostení môže konajúci orgán verejnej moci zistiť také okolnosti, ktoré vyhosteniu bránia, ktoré však v čase vyhostenia známe neboli, rovnako ako môže príslušný orgán zistiť také skutočnosti, ktoré pôvodne neprípustné sa javiace vyhostenie umožnia. Opačný výklad, teda že zaistenie je prípustné len u cudzinca, u ktorého je ihneď v okamihu zaistenia bez ďalšieho zjavné, že ho je ihneď možné vyhostiť, by vlastne robil zaistenie, na účely konania o vyhostení

Článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru neprípustný, čo výslovne odporuje zneniu tohto ustanovenia (nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013). Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal možnosťou uloženia opatrenia

§ 89ods.

1 písm.

1. a)alebo
2. b)zákona o pobyte cudzincov. Dospel k záveru, že správny orgán od uloženia tejto povinnosti upustil, nakoľko účastník konania nemá prostriedky na vycestovanie, respektíve pokrytie nákladov, súvisiacich s povinnosťou

§ 89zákona o pobyte cudzincov.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd námietky navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukazuje na správne závery odporcu v napadnutom rozhodnutí. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal účelom zaistenia, ako aj odôvodnením potrebnej predpokladanej dĺžky zaistenia. Bude však potrebné, aby skúmal účel zaistenia v zmysle § 90 ods. 1 písm.

1. d)zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd sa teda v plnom rozsahu stotožnil s postupom a závermi odporcu v napadnutom rozhodnutí, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu v zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. ako zákonné potvrdil. II. Zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie. V dôvodoch odvolania uviedol, že s uvedeným rozhodnutím v celom rozsahu nesúhlasí z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm.
2. d)a
3. f)OSP, teda z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V závere napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uvádza, že považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil krajský súd v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach odkazuje súd prvého stupňa na správne závery odporcu uvedené v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa. S uvedeným záverom krajského súdu vyjadril nesúhlas. K efektívnosti a účelnosti zaistenia - vyhostieteľnsoti uviedol, že navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku namietal, že odporca nedostatočne zistil skutočný stav veci v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb., Správny poriadok (ďalej len „Správny poriadok“), nakoľko vôbec neskúmal efektívnosť a účelnosť zaistenia navrhovateľa vo vzťahu k jeho vyhosteniu do Turecka. Krajský súd k tejto námietke uviedol, že je irelevantná, nakoľko navrhovateľ uviedol, že po odchode zo Sýrie do Turecka žil v Turecku bez dokladov asi rok a neuvádzal, že by tam mal akékoľvek problémy. Skutočnosť, že sám navrhovateľ uviedol, že v Turecku nemal problémy nezbavuje odporcu zistiť skutočný stav veci. Odporca v napadnutom rozhodnutí nepoukazuje na žiadne aktuálne správy o Turecku, z ktorých by bolo možné zistiť, že v prípade vyhostenia navrhovateľovi nehrozí žiadna ujma. Krajský súd sa nijako nevysporiadal s námietkami navrhovateľa, že nemal možnosť sa vyjadriť k existencii prekážok administratívneho vyhostenia do Turecka, nakoľko navrhovateľ sa vyjadroval len k prekážkam administratívneho vyhostenia vo vzťahu k Sýrií. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí tieto námietky navrhovateľa odignoroval. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by správy o bezpečnostnej situácií v Turecku vo vzťahu k št. príslušníkom Sýrie boli súčasťou administratívneho spisu. Má pochybnosť, že navrhovateľ bol oboznámený s pokladmi rozhodnutia o zaistení, nakoľko z rozhodnutia o administratívnom vyhostení vyplýva, že toto navrhovateľ prevzal 17.03. 20I5 o 23:50 bod. Napadnuté rozhodnutie o zaistení navrhovateľ prevzal dňa 17.03.2015 o 23:55 hod. Je nepredstaviteľné, že v priebehu piatich minút bolo navrhovateľovi pretlmočené rozhodnutie o administratívnom vyhostení a všetky podklady k rozhodnutiu o jeho zaistení a dokonca, že mu bolo v tomto krátkom časovom úseku umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia o zaistení, napr. k podkladom, z ktorých by mohol navrhovateľ vyvodiť, že odporca má v úmysle ho vyhostiť do Turecka. Navrhovateľ nemal žiadny priestor vyjadriť sa k existencii prekážok administratívneho vyhostenia do Turecka. Krajský súd sa s touto námietkou navrhovateľa nijako nevysporiadal. Navrhovateľ ďalej namietal, že odporca len konštatoval jeho vyhostiteľnosť do Turecka na základe stanoviska UPZC Sečovce. Krajský súd dospel k záveru, že odkaz na bližšie nešpecifikované stanovisko UPZC Sečovce je dostatočným skúmaním vyhostiteľnosti navrhovateľa. S vyššie uvedeným záverom krajského súdu vyjadril nesúhlas, nakoľko ani nie je zrejmé, aké stanovisko, z akého dňa a s akým obsahom mal odporca v rozhodnutí o zaistení na mysli. Taktiež je zrejmé, že vzhľadom na krátkosť času medzi vydaním rozhodnutia o vyhostení a rozhodnutia o zaistení nemohol byť s týmto dokumentom navrhovateľ oboznámený a nemohol sa k nemu vyjadriť. Krajský súd dospel k záveru, že odporca sa v napadnutom rozhodnutí riadne zaoberal prekážkami administratívneho vyhostenia navrhovateľa, a to aj napriek poukazu navrhovateľa na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1Sža/31/2014 zo dňa 02.09.2014, v ktorom sa uvádza: „Odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení mal mať k dispozícií aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený.“ Odporca v rozhodnutí o zaistení na žiadne správy o Turecku neodkazuje. K lehote zaistenia v podanom opravnom prostriedku navrhovateľ namietal, že odporca v napadnutom rozhodnutí nedostatočne odôvodnil dĺžku lehoty zaistenia navrhovateľa, pričom poukázal na rozhodnutie Mestského súdu v Prahe sp. zn.:1Sp 20/2012 zo dňa 14.03.2011 a iné. Krajský súd sa s touto námietkou vysporiadal jednou vetou vo štvrtom odseku na šiestej strane napadnutého rozhodnutia, kde dospel k záveru, že odporca náležite odôvodnil dĺžku lehoty zaistenia odkazom na stanovisko UPZG Sečovce. S vyššie uvedeným záverom vyjadril nesúhlas, nakoľko má za to, že nemožno považovať za náležité odôvodnenie dĺžky lehoty zaistenia odkaz na informáciu z bližšie nešpecifikovaného dokumentu UPZC Sečovce. Keďže tento dokument nie je nijako bližšie špecifikovaný, nemožno obsah, relevanciu a zdroje informácií v ňom uvedených preskúmať. Záver krajského súdu tak nemôže byť správny. K zmätočnosti rozhodnutia. V závere napadnutého rozsudku krajský súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.: II. US 147/2013-50 z 09.10.2013, v ktorom sa uvádza: „Zaistený cudzinec teda nemusí byť z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm.
4. f)Dohovoru reálne a efektívne vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, keďže jeho vyhostenie je práve predmetom onoho konania, ktoré má viesť k rozhodnutiu o tom, či vyhostený bude alebo nie.“ Opačný výklad, teda, že zaistenie cudzinca je prípustné len u cudzinca, u ktorého je ihneď v okamihu zaistenia bez ďalšieho zjavné, že ho je ihneď možné vyhostiť, by vlastne robil zaistenie, na účely konania o vyhostení

čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru neprípustný, čo výslovne odporuje zneniu tohto ustanovenia. Má za to, že vyššie uvedený nález US SR nemožno aplikovať na vec navrhovateľa. Z rozhodnutia odporcu nevyplývala, že by vyvinul akúkoľvek snahu smerujúcu k zisťovaniu skutočností, či je navrhovateľ vyhostiteľný alebo nie. Domnievame sa, že odporca mal zisťovať navrhovateľovu vyhostiteľnosť ako v konaní o administratívnom vyhostení, tak aj v konaní o jeho zaistení. Pokiaľ odporca nemal ustálené, či je navrhovateľ vyhostiteľný alebo nie, mal ho zaistiť v

§ 88ods.

1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov v konaní o administratívnom vyhostení. Vzhľadom na to, že navrhovateľovi už bolo vydané vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení, nie je zrejmé, ako dospel súd prvého stupňa k záveru, že až po vydaní tohto vykonateľného rozhodnutia je potrebné skúmať, či je navrhovateľ vyhostiteľný alebo nie. Vyššie uvedený záver krajského súdu je

navrhovateľa nezrozumiteľný a nesprávny. Krajský súd sa s námietkami navrhovateľa buď nevyporiadal vôbec, prípadne jednou až dvomi vetami. Z odseku 62 rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva č. C-146/14 PPU zo dňa 5-6.2014 vo veci Mahdi vs. Bulharsko vyplýva, že súd musí byť schopný zistiť si akúkoľvek skutočnosť relevantnú pre rozhodnutie v prípade, že to považuje za nevyhnutné. Z rozhodnutia

navrhovateľa vyplýva, že súd nie je pri preskúmavaní zákonnosti pozbavenia osobnej slobody navrhovateľa viazaný len konkrétnymi námietkami navrhovateľa, ale je povinný zistiť všetky relevantné skutočnosti, aby vydal zákonné rozhodnutie o tom, či je pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa zákonné. Preto je potrebné brať do úvahy všetky v tomto konaní tvrdené skutočnosti, hoci aj neboli v opravnom prostriedku priamo uvedené. V prípade, že by Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutočnosti, ktoré sú uvedené v tomto podaní sú novými skutočnosťami, na ktoré nemôže aj napriek existencii rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva č. G-146/14 PPU zo dňa 05.06.2014 prihliadať, má za to, že všetky vyššie uvedené skutočnosti nepochybne súvisia s námietkami navrhovateľa, ktoré uviedol v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal rozsudok, ktorým rozsudok krajského súdu zmení tak, že rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Súčasne navrhol, aby najvyšší súd nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa K odvolaniu navrhovateľa sa odporca vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. K odvolacej námietke týkajúcej sa efektívnosti, účelnosti zaistenia a vyhostiteľnosti navrhovateľa uviedol, že navrhovateľovi bola správnym orgánom daná možnosť oboznámiť sa s podkladmi správneho orgánu pre vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení a vyjadriť sa k postupu správneho organu pri realizácií administratívneho vyhostenia, ako aj k podkladom pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení i k spôsobu ich zistenia, prípadne ich doplnenie v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení bola s navrhovateľom za prítomnosti tlmočníka, nakoľko neovládal slovenský jazyk slovom ani písmom, spracovaná zápisnica v zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku, ktorá už v priebehu ako aj na záver jej spracovania, bola nahlas diktovaná a tlmočená a v ktorej mal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k jej podkladom i k spôsobu jeho zaistenia, príp. mal možnosť jej doplnenia. Navrhovateľovi bol poskytnutý dostatok času na jeho vyjadrenie sa ako aj oboznámenie sa s podkladmi pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení a zaistení. Navrhovateľovi bola daná možnosť vyjadriť sa aj k existencii prekážok administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, o ktorých bol dostatočne poučený. Na základe vyjadrenia sa navrhovateľa, boli správnym orgánom zistené prekážky administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov na územie Sýrie, navrhovateľ neuviedol inú krajinu, v ktorej by prekážky administratívneho vyhostenia existovali. Nakoľko navrhovateľ vo vyjadrení uviedol, že na územie Turecka pricestoval nelegálne asi pred rokom a pol a zdržiaval sa tam na rôznych miestach s tým, že nepoukázal na to, že by bol počas svojho pobytu v Turecku nejako prenasledovaný, ani to, že by mu hrozil zo strany Tureckých orgánov násilný odsun do domovskej krajiny, odporca mal zato, že ak v danej krajine mu žiadne nebezpečenstvo nehrozilo po celý uvedený čas, tak mu nebude hroziť ani po jeho vyhostení do uvedenej krajiny. Odporca poukázal na to, že preveruje možnosti vyhostenia cudzincov štátnej príslušnosti Sýria, aj vzhľadom na situáciu v ich domovskej krajine, aby mohli byť vyhostení do inej krajiny (napríklad tranzitnej krajiny, resp. akejkoľvek inej krajiny, ktorá ich je ochotná prijať a do ktorej sú ochotní sa vrátiť - možnosti uvedené v § 77 zákona o pobyte cudzincov). Takouto krajinou je v tomto prípade aj Turecko. Odporca disponuje stanoviskom Tureckej republiky, sprostredkované prostredníctvom pracovníka ich zastupiteľského úradu (síce k inému prípadu, ale záver je všeobecne aplikovateľný), že občania Sýrie, ak disponujú cestovným dokladom alebo náhradným cestovným dokladom, môžu sa zdržovať na území Tureckej republiky po dobu 90 dní, nakoľko má Turecká republika so Sýrskou arabskou republikou bezvízový styk. K námietke týkajúc sa lehoty zaistenia odporca uviedol, že v zmysle § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný najviac však na 6 mesiacov. Správny orgán zisťoval pred vydaním rozhodnutia o zaistení, či je možné vykonať trest vyhostenia navrhovateľa, teda či zaistenie navrhovateľa bude účelné a navrhovateľ je vyhostiteľný. Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach bola potvrdená účelnosť zaistenia, nakoľko po vystavení náhradného cestovného dokladu navrhovateľovi zastupiteľským úradom, bude možné navrhovateľa vyhostiť. Vybavenie náhradného cestovného dokladu je možné do 5 mesiacov, v prípade ak bude navrhovateľ spolupracovať, v prípade jeho nespolupracovania môže vydanie tohto dokladu trvať až 18 mesiacov. Vydanie náhradného cestovného dokladu je plne v kompetencii zastupiteľského úradu, taktiež jeho vydanie závisí aj od spolupráce navrhovateľa pri jeho vydávaní a správny orgán dĺžku vydávania tohto dokladu nemôže nijako ovplyvniť. Keďže doba zaistenia na výkon vyhostenia je podmienená vydaním náhradného cestovného dokladu, správny orgán preto určil dobu zaistenia navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný a to do vydania náhradného cestovného dokladu najviac však do 17.09.2015 t. j. šesť mesiacov. K námietke týkajúcej sa zmätočnosti rozhodnutia uviedol, že správny orgán skúmal prekážky administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, o ktorých bol navrhovateľ dostatočne poučený v zápisnici v zmysle § 22 ods. 1 správneho poriadku spracovanej pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení, kde na základe otázok správny orgán žiadne zákonné prekážky administratívneho vyhostenia navrhovateľa na územie Turecka nezistil. Správny orgán ukončil konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa vydaním vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení z dôvodu neoprávneného pobytu navrhovateľa v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Odporca rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-014/2015 zo dňa 17.03.2015 v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“)

§ 88ods.

4 zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 17.03.2015 na čas nevyhnutne potrebný, t. j. najviac do 17.09.2015 na účel výkonu administratívneho vyhostenia a na výkon jeho zaistenia ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“). V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že dňa 17.03.2015 v čase o 12:25 hod. bol vo vlaku účastník konania kontrolovaný a bolo zistené, že nemal pri sebe žiaden doklad totožnosti na preukázanie svojej totožnosti. Toho istého dňa správny orgán Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice začal konanie vo veci administratívneho vyhostenia

§ 82ods.

1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, a to predvedením cudzinca

§ 79zákona o pobyte cudzincov.

Do zápisnice sa účastník konania vyjadril, že asi pred rokom a pol odišiel zo Sýrie do Turecka bez dokladov, kde sa zdržiaval na rôznych miestach a asi po roku odišiel loďou do Grécka, kde bol umiestnený v záchytnom tábore, kde strávil tri dni a asi po troch mesiacoch sa rozhodol odísť do Rakúska v otvorenom vagóne nákladného vlaku. Vo Viedni sa zoznámil s azylantom zo Sýrie menom V., u ktorého býval dva mesiace a potom s kamarátom U. v nedeľu dňa 15.03.2015 si kúpili cestovné lístky na vlak do Bratislavy, kde sa mali stretnúť s kamarátom L., ktorý im mal pomôcť na ceste do Nemecka. Vlakom z Košíc sa vrátili do Bratislavy, v ktorom bol kontrolovaný policajtmi a bol prevezený do Košíc. Na Slovensku zostať nechcel, lebo jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko. Na Slovensku, ani v Európskej únii, nemá príbuzných, nechcel na území SR požiadať o udelenie azylu, ani o dobrovoľný návrat, nakoľko v prípade vrátenia do Sýrie sa obával o svoj život. Podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení bolo vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-013/2015 zo dňa 17.03.2015, vydané Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Košice a skutočnosť, že účastník konania sa na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) zdržiava neoprávnene, bez cestovného dokladu a v tomto rozhodnutí mu bol uložený zákaz vstupu na dva roky bez uloženia lehoty na vycestovanie. Bolo preto potrebné rozhodnúť o zaistení účastníka konania s cieľom zabezpečiť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia SR. K účelnosti vyhostenia (zrejme omylom uvedený trest vyhostenia) odporca uviedol, že v ÚPZC v Sečovciach uviedol, že bude tak možné postupovať po vystavení náhradného cestovného dokladu zastupiteľským úradom v prípade spolupráce účastníka konania v priebehu piatich mesiacov, v prípade nespolupráce to môže trvať až 18 mesiacov. Vo veci administratívneho vyhostenia sa policajný útvar zaoberal podmienkami ustanovenia § 89 ods. 1 písm.) a b) zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania nepreukázal zabezpečenie ubytovania a nedisponuje finančnými prostriedkami na zabezpečenie pobytu vo výške uvedenej v § 6 zákona o pobyte cudzincov a preto rozhodol

§ 89ods.

3 zákona o pobyte cudzincov túto možnosť nevyužiť. Napokon odporca poukázal na Článok 15 ods. 1 Návratovej smernice, Článok 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a znenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. V. Právny názor NS SR Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 20. mája 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa

§ 88ods.

1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

§ 244ods.

1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

§ 250lods.

1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje

tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).

§ 88ods.

1 písm. b) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

§ 88ods.

4 veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. K námietke navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že uvedenú námietku navrhovateľ bližšie nešpecifikoval v konaní pred odvolacím súdom. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania konania, pretože dokladá jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods.1 OSP), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno takémuto postupu principiálne nič vytknúť. Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu nespresnil aké dôkazy mali byť krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci vykonané, a preto za tejto situácie je možné takúto argumentáciu odmietnuť ako bezpredmetnú. Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietku efektívnosti, účelnosti zaistenia a vyhostiteľnosti navrhovateľa.

čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa. Napadnuté rozhodnutie, ktorým odporca

§ 88ods.

1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel výkonu administratívneho vyhostenia vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať

odvolacieho súdu za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto atribúty spĺňa. Je nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení navrhovateľa prihliadol aj na tzv. „návratovú smernicu“ (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín. Článok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu

osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj odporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil dôvody ako aj stanovenú dĺžku zaistenia cudzinca. V zmysle článku 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia. Odporca sa zaoberal aj tým, či je zaistenie cudzinca súladné s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd

čl.8 ods. 1 ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného života navrhovateľa. Námietky navrhovateľa, týkajúcu sa neskúmania účelnosti a efektívnosti zaistenia navrhovateľa ako aj dĺžky zaistenia odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Odporca odôvodnil prečo je zaistenia navrhovateľa na výkon administratívneho vyhostenia potrebné považovať za účelné a efektívne, keď uviedol, že v prípade navrhovateľa výkon vyhostenia je možné zabezpečiť po vystavení náhradného cestovného dokladu zastupiteľským úradom v prípade, že účastník konania bude spolupracovať je 5 mesiacov, v prípade jeho nespolupracovania môže vybavenie náhradného cestovného dokladu trvať až 18 mesiacov. Odporca sa zaoberal aj alternatívou zaistenia a uloženia niektorej z uvedených povinností v zmysle § 89 ods. 1 písm.

1. a)a
2. b)zákona o pobyte cudzincov ale vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nepreukázal zabezpečenie ubytovania a ani nedisponuje finančnými prostriedkami na zabezpečenie pobytu vo výške uvedenej v § 6 zákona o pobyte cudzincov t. j. 56 Eur na osobu a deň, rozhodol sa v zmysle § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov túto možnosť nevyužiť. K námietke navrhovateľa, že krajský súd sa nijako nevysporiadal s jeho námietkami spočívajúcimi v tom, že nemal možnosť sa vyjadriť k existencii prekážok administratívneho vyhostenia do Turecka, nakoľko navrhovateľ sa vyjadroval len k prekážkam administratívneho vyhostenia vo vzťahu k Sýrií odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení bolo vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-013/2015 zo dňa 17.03.2015, vydané Oddelením cudzineckej polície PZ Košice a skutočnosť, že účastník konania sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene, bez cestovného dokladu, v rozhodnutí o zaistení mu bol uložený zákaz vstupu na dva roky a nebola uložená lehota na vycestovanie. Z rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-013/2015 zo dňa 17.03.2015 pritom jednoznačne vyplýva, že správny orgán preskúmal existenciu prekážok administratívneho vyhostenia do Turecka v zmysle § 81 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov ako aj v zmysle § 83 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov a u navrhovateľa nezistil prekážky administratívneho vyhostenia, čo bolo potvrdené aj jeho vyjadrením do zápisnice, že v krajine , do ktorej ho správny orgán chce vrátiť, ktorou je tranzitná krajina Turecko, nie je ohrozený jeho život z dôvodov rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie a taktiež mu nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Pokiaľ teda odporca pri rozhodovaní o zaistení navrhovateľa vychádzal z výsledkov konania o administratívnom vyhostení navrhovateľa, medzi ktoré nepochybne patrí aj zistenie správneho orgánu, že neexistujú prekážky jeho administratívneho vyhostenia do Turecka v zmysle § 81 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov ako aj v zmysle § 83 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, nepochybil a navrhovateľ ani v súdnom konaní neprodukoval žiadne tvrdenia alebo dôkazy, ktoré by mohli tento záver správneho orgánu zistený v konaní o administratívnom vyhostení navrhovateľa spochybniť. Preto uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú, i keď sčasti musel prisvedčiť námietke navrhovateľa, že krajský súd sa jej nevenoval. Námietka navrhovateľa, že mu nebola daná možnosť pred vydaním rozhodnutia o zaistení vyjadriť sa k existencii prekážok administratívneho vyhostenia do Turecka preto odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú, práve s poukazom na záver odvolacieho súdu vyššie uvedený, keď v postupe odporcu, ktorý vychádzal pri zaistení navrhovateľa z rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-26-013/2015 zo dňa 17.03.2015 a zo záverov v ňom uvedených, nevidel žiadne pochybenie. Správnosť týchto záverov totiž nespochybnil navrhovateľ nie len v konaní pred krajským súdom, ale ani v odvolacom konaní. Samotná skutočnosť, že sa krajský súd uvedenou námietkou nezaoberal , resp. len okrajovo však nebola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku ani zákonnosť rozhodnutia odporcu práve pre absenciu tvrdení o existencii prekážok vyhostenia do Turecka zo strany navrhovateľa, resp. pre nedostatok dôkazov, ktorými by mohol takéto tvrdenie podporiť. K námietke týkajúcej sa doby zaistenia sa odvolací súd stotožňuje so závermi krajského súdu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Pre doplnenie k veci uvádza, že stanovenú lehotu zaistenia odporca odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj

názoru odvolacieho súdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie cudzinca, pričom povinnosť skúmať podmienky zaistenia v jeho priebehu odporcovi vyplýva priamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ako to aj uviedol odporca vo svojom rozhodnutí. Uvedené teda nasvedčuje zákonnosti rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa, pretože v danom prípade zaistenie cudzinca bolo nevyhnutné pre zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia, okrem iného zabezpečením náhradného cestovného dokladu, na zabezpečení ktorého je potrebná súčinnosť navrhovateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa až na námietku týkajúcu sa neskúmania prekážok administratívneho vyhostenia navrhovateľa do Turecka (na ktorú dal odpoveď v odvolacom konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky) dostatočne vysporiadal s námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom prostriedku. Preto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, že sa vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotožňuje) vypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu. Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa

§ 88ods.

1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok

§ 219OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

§ 250kods.

1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.