1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZVO“) potvrdil. Dôvodom uloženia pokuty bolo, že žalobca uzavrel zmluvu na predmet zákazky „Komunikačný plán Operačného programu Životné prostredie pre programové obdobie 2007-2013 a návrh jeho realizácie na roky 2008-2013“ (ďalej len Komunikačný plán) rokovacím konaním bez zverejnenia a to bez splnenia podmienky na jeho použitie. Krajský súd v Bratislave v rozsudku konštatoval, že žalobca postupoval už pri vymedzení predmetu súťaže návrhov v rozpore s § 103 ods. 1 v spojení s § 103 ods. 2 ZVO, keďže súčasťou vymedzeného predmetu súťaže návrhov boli tiež služby, ktoré nie je možné považovať za písomne alebo graficky vyjadrený výsledok vlastnej intelektuálnej činnosti účastníka, ktorý je pre vyhlasovateľa užitočný ako podklad na zadávanie zákazky. Takéto poskytnutie plnení, resp. služieb, ktoré svojou povahou nespadajú pod definíciu návrhu
2 ZVO nemôžu byť predmetom súťaže návrhov. Nadväzujúc na uvedené neboli žalobcom splnené podmienky pre použitie rokovacieho konania bez zverejnenia. Dôkazné bremeno o existencii použiteľnosti takéhoto rokovacieho konania musí byť dôsledne zdôvodnené a preukázané, čo je bremenom žalobcu, čo sa v danom prípade nestalo. V nadväznosti na uvedené skutočnosti súd konštatuje, že žalobca nebol oprávnený použiť postup rokovacieho konania bez zverejnenia
1 písm. h) ZVO, ako postup vedúci k zadaniu zákazky na poskytnutie služby tomu účastníkovi, ktorého návrh porota vyhodnotila ako víťazný v súťaži návrhov, s cieľom uzavrieť zmluvu, keďže požiadavka na realizáciu časti predmetu zákazky bola už v prvotnej etape verejného obstarávania, teda v súťaži návrhov stanovená v rozpore s § 103 ods. 1 v spojení s odsekom 2 ZVO. Tvrdenia žalobcu, že zadávať realizáciu súťažného návrhu prostredníctvom iného postupu zadávania zákazky ako rokovacie konanie bez zverejnenia, by spôsobilo neúmernú časovú a administratívnu záťaž, považoval krajský súd za irelevantné, nakoľko posudzovanie administratívnej a časovej záťaže pri použití konkrétneho postupu zadávania zákazky nemožno priorizovať pred dodržaním ustanovení ZVO, najmä princípov tam uvedených. Ani tvrdenie žalobcu, že rozsiahly a komplikovaný charakter neumožňoval realizáciu návrhu víťazného uchádzača iným uchádzačom
krajského súdu neobstojí lebo nebolo ničím podložené. Nepreukázalo sa, že by služby, ktoré boli predmetom zmluvy, ktorá bola výsledkom rokovacieho konania bez zverejnenia (napr. zabezpečiť výrobu a odvysielanie rozhlasových spotov ... a administratívy všetkých podujatí, redaktorské práce, editorské práce a jazykové korektúry v slovenčine a v príslušných jazykoch
potreby, a to v angličtine, nemčine, francúzštine, rómčine, maďarčine a ukrajinčine, prípravu, tlač a distribúciu propagačných, informačných a metodických materiálov) boli viazané na víťazného uchádzača. Krajský súd si osvojil tvrdenie žalovaného, že predmetné služby dokáže poskytnúť celé spektrum uchádzačov pôsobiacich na relevantnom trhu a bolo preto povinnosťou žalobcu poskytnutie týchto služieb obstarať postupom zadávania zákazky podporujúcim čestnú hospodársku súťaž. Krajský súd v Bratislave zdôraznil, že rokovacie konanie bez zverejnenia je pri verejnom obstarávateľovi, ako aj pri obstarávateľovi postupom, pri ktorom je nevyhnutné splniť niektorú z podmienok na jeho použitie uvedenú v ZVO. Je to postup verejného obstarávania, ktorý sa všeobecne považuje za najmenej transparentný a mal by sa používať len vo výnimočných prípadoch. Preto je potrebné aj podmienky na použitie rokovacieho konania bez zverejnenia vykladať reštriktívne.
judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorú je Slovenská republika povinná dodržiavať, najmä v rozhodnutí C-394/02 Európska komisia vs. Helénska republika, Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) zaujal v prípade uzavretia zmlúv rokovacím konaním bez zverejnenia stanovisko, že musia byť splnené tri podmienky a to: existencia nepredvídateľnej udalosti, časová tieseň, kedy nie je možné dodržať časové limity stanovené pri iných súťažných postupoch verejného obstarávania, kauzálna väzba medzi nepredvídateľnou udalosťou a časovou tiesňou, ktorá z nej vyplýva. Využitie rokovacieho konania bez zverejnenia
1 písm. h) ZVO preto môže slúžiť len na dopracovanie pôvodného, v súťaži návrhov predloženého návrhu. Extenzívne využitie predmetnej podmienky na použitie rokovacieho konania bez zverejnenia by znamenalo absolútne popretie zmyslu verejného obstarávania, ktorého cieľom je získanie najlepšej hodnoty za vynaložené verejné finančné prostriedky. Vo vyššie uvádzanom kontexte
prvostupňového súdu žalovaný správne poukazoval aj na rozsudok Súdneho dvora EU vo veci C-340/02 bod 41, ktorého cieľom je najmä varovať pred použitím výnimky zo smernice (povinnosť zverejnenia oznámenia), za účelom obchádzania transparentného nakladania s verejnými prostriedkami. Vo veci námietky neurčitosti výroku krajský súd zistil, že výrok prvostupňového rozhodnutia žalovaného znie: „Účastníkovi konania sa ukladá pokuta v celkovej výške 654 500,00 EUR (slovom: šesťstopäťdesiatštyritisíc päťsto EUR )
1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 14.11.2008 za to, že uzavrel zmluvu na predmet zákazky „Komunikačný plán Operačného programu Životné prostredie pre programové obdobie 2007 - 2013 a návrh jeho realizácie na roky 2008 - 2013“ rokovacím konaním bez zverejnenia bez splnenia podmienky na jeho použitie. Účastník konania je povinný uloženú pokutu zaplatiť v lehote do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet správneho orgánu číslo 7000062713/8180, vedeného v Štátnej pokladnici s uvedením identifikačného variabilného symbolu 118300SK11 a konštantného symbolu 0558.“ Výrok napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 037-P/04-2012 zo dňa 17.04.2012 znie: „Rozklad účastníka konania zo dňa 05.01.2012 zamietam a rozhodnutie úradu č. 118-3000/SK/7/2011 zo dňa 21.12.2011 o uložení pokuty vo výške 654 500,00 EUR (slovom šesťstopäťdesiatštyritisíc päťsto EUR) potvrdzujem. Uloženú pokutu je účastník konania povinný zaplatiť v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet číslo: 7000062713/8180, vedeného v Štátnej pokladnici s uvedením identifikačného variabilného symbolu: 1183000SK11 a konštantného symbolu: 0558.“
2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), (ďalej len „Správny poriadok“), ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku je vyvoditeľné, že vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Súd konštatuje, že tvrdenie žalobcu nemá opodstatnenie. Výrok je riadne identifikovateľný a vykonateľný, pretože obsahuje skutok určitý, zrozumiteľný, nezameniteľný s iným skutkom. Pokiaľ ide o námietku, že nie je zrejmé akým spôsobom pri ukladaní pokuty žalovaný prihliadol na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti, súd uvádza, že žalovaný postupoval v zmysle § 149 ods. 1 písm. a) ZVO správne, keďže z obsahu uzavretej zmluvy vyplýva zmluvná cena vo výške 13 090 000,00 € s DPH, z čoho 5 % činí sumu 654 500,00 €. Ide o obligatórny postup pri zmluvnej cene, preto nemohol žalovaný vychádzať z vlastnej správnej úvahy v inom rozmedzí a z kontextu odôvodnenia rozhodnutí správneho orgánu je povaha, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti zrozumiteľná. Preto námietku žalobcu krajský súd nepovažoval za dôvodnú. Čo sa týka námietky žalobcu, že Protokol podpísali len dvaja zo štyroch kontrolórov súd ju považuje za neopodstatnenú z týchto dôvodov: Z administratívneho spisu vyplýva, že poverením č. 55/2009 ku kontrole zo dňa 27.10.2009, boli vykonaním kontroly poverení zamestnanci Úradu: vedúci skupiny - Mgr. F. C. a členovia skupiny - JUDr. R., Mgr. D. a JUDr. L.. Protokol o výsledku kontroly podpísali dvaja poverení pracovníci Úradu (Mgr. D. a JUDr. L.). Základné pravidlá kontrolnej činnosti upravuje zákon č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kontrole“). S výnimkou
rozhodovania o predpojatosti, sa na kontrolu vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (§ 10 ods. 4 posledná veta zákona o kontrole). Zákon o kontrole
krajského súdu neupravuje to, že protokol musia podpísať všetci kontrolóri. Tí, ktorí ho podpísali boli však kompetentní protokol podpísať. Protokol o vykonanej kontrole a zápisnica o prerokovaní Protokolu v zásade nie sú rozhodnutiami vydanými v správnom konaní, ale sú v prvom rade správami, či záznamami o tom, že bola vykonaná kontrola a aké boli jej zistenia. Nevzťahuje sa na ne preto požiadavka formálnych náležitostí rozhodnutia
správneho poriadku, resp.
osobitného predpisu, ale tieto ich náležitosti sú upravené osobitne (napr. § 13 ods. 1 a ods. 6 zákona o kontrole). Keďže žalovaný vyššie stanovené kritériá dodržal, krajský súd napadnutý protokol považoval za platný. Krajský súd na základe uvedeného dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležité odôvodnil, vrátane voľnej úvahy, ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol
1 OSP . II. Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil nasledovne: Rozsudok Krajského súdu v Bratislave považuje za nesprávny najmä z dôvodov uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm. a),
ktorých mal žalobca postupovať pri uzavretí zmluvy na predmet zákazky „Komunikačný plán Operačného programu Životné prostredie pre programové obdobie 2007-2013 a návrh jeho realizácie na roky 2008-2013“ (ďalej len „Komunikačný plán“) rokovacím konaním bez zverejnenia bez splnenia podmienky na jeho použitie. Ďalej sa Krajský súd v Bratislave nestotožnil s dôvodmi žaloby, pokiaľ ide o námietky neurčitosti výroku rozhodnutia žalovaného, nedostatku správnej úvahy pri ukladaní pokuty (vzhľadom na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti), nepotvrdenie záverov Protokolu o výsledku kontroly dodržiavania zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní, vedúcim kontrolnej skupiny, nedostatočné oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia žalovaného. Krajský súd v Bratislave sa vôbec nezaoberal vyjadrením žalobcu z
návrhu účastníka" a s tým súvisiaceho rokovacieho konania bez zverejnenia
1 písm. h) zákona o verejnom obstarávaní. Oznámenie o začatí rokovacieho konania bez zverejnenia bolo zaevidované žalovaným dňa 08.07.2009 pod č. 617-2009 IBS. Je nesporné, že vyššie uvedený spôsob uskutočnenia verejného obstarávania realizovaný MDVaRR - súťaž návrhov a následné poskytnutie služby vrátane zabezpečenia implementácie informovanosti verejnosti - je typovo identický s obstarávaním, ktoré je predmetom tohto sporu. V zápisnici o prerokovaní protokolu o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č. 2163-7000/2011-OK/8 zo dňa 18. septembra 2012 u verejného obstarávateľa MDVaRR, sa okrem iného na str. 11 uvádza, cit.: „Kontrolovaný zdôrazňuje, že skutočnosť, že zákazka - súťaž návrhov a následne rokovacie konanie bez zverejnenia bola zadávaná v roku 2009 a kontrola predmetného postupu zadávania zákazky vykonávaná v roku 2012, mu nemôže byť na ujmu. V zmysle uvedeného
odvolania nemôže byť na postup zadávania a realizovania v roku 2009 aplikovaná rozhodovacia prax, ktorá sa ustálila až v rokoch 2011-
odvolateľa sa nekriticky stotožnil s argumentáciou žalovaného, bez toho, aby sa bližšie zaoberal argumentáciou žalobcu ohľadne zákonnosti postupu pri verejnom obstarávaní. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na obsah žalobných dôvodov uvedených v časti
čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie zákonov musí byť v súlade s ústavou, v danom prípade s jej čl. 1 ods. 1“ Krajský súd v Bratislave
odvolateľa, pri posudzovaní výšky pokuty v odôvodnení rozsudku na str. 9, štvrtý odsek pritom konštatuje opak a prísnu individualizáciu sankcie v správnom trestaní v tomto prípade vôbec nezohľadňuje. Do pozornosti dával aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 8Sž/18/2010, v odôvodnení ktorého je uvedené: „Rovnako námietku navrhovateľky týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporkyne v časti týkajúcej sa uloženej pokuty pre nedostatok dôvodov považoval najvyšší súd za opodstatnenú. Odporkyňa je povinná svoje rozhodnutie podrobne odôvodniť, a to vrátane výšky sankcie, ktoré nemôže byť paušálne. Je to potrebné s ohľadom na možnú preskúmateľnosť súdom, ako aj zrozumiteľnosť pre účastníka konania." Žalobca ďalej nesúhlasí ani s vyhodnotením Krajského súdu v Bratislave ohľadne zákonnosti podkladu rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím o uložení pokuty, ktorým bol Protokol o výsledku kontroly, keďže Krajský súd v Bratislave posúdil túto námietku striktne arbitrárne. Pokiaľ Protokol o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č. 667-6000/5/2009 z
judikátu Najvyššieho súdu SR, 7Sža/139/2001: „..ak je zrejmé, že podkladom na vydanie rozhodnutia o uložení sankcie sú zistenia kontroly, ktorá bola vykonaná v rozpore so zákonom č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe, je to dôvodom, aby súd takéto rozhodnutie ako nezákonné zrušil.“ Krajský súd v Bratislave sa v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal podstatou námietky žalobcu ohľadne porušenia jeho práva byť oboznámený s podkladmi rozhodnutia
2 Správneho poriadku. Žalobca poukazoval, že síce bol formálne vyzvaný na vyjadrenie pred vydaním rozhodnutia, avšak nepoznal nové dôvody, resp. skutočnosti, pre ktoré žalovaný pristúpil k uloženiu pokuty, a preto týmto konaním mu bolo odňaté právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Konkrétne žalovaný v správnom konaní nespochybňuje, že správne konanie vo veci uloženia pokuty začal úrad z úradnej povinnosti na základe zistení uvedených v Protokole o výsledku kontroly, Zápisnice o prerokovaní protokolu o výsledku kontroly, Výhrad žalobcu k Protokolu o výsledku kontroly a kontrolným zisteniam v ňom obsiahnutým. Žalovaný v Protokole o výsledku kontroly pritom vytýka postupu žalobcu dve porušenia zákona o verejnom obstarávaní. V prvom rade vytýkal porušenie § 24 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní,
ktorého rokovacím konaním bez zverejnenia nemožno uzavrieť rámcovú dohodu, pričom označil Zmluvu na realizáciu Komunikačného plánu za rámcovú dohodu. V prvostupňovom rozhodnutí o uložení pokuty žalovaný zobral túto svoju námietku porušenia zákona späť, nakoľko uznal argumenty žalobcu, že Zmluva na realizáciu Komunikačného plánu nie je rámcovou dohodou
zákona o verejnom obstarávaní. V druhom rade žalovaný v Protokole o výsledku kontroly vytýkal postupu žalobcu v predmetnom verejnom obstarávaní, že použil postup rokovacím konaním bez zverejnenia bez splnenia podmienky na jeho použitie uvedenej v § 58 ods. 1 písm. h) zákona o verejnom obstarávaní, pričom to odôvodnil touto právnou argumentáciou: a. predmet zákazky zadanej na základe rokovacieho konania bez zverejnenia s víťazným účastníkom súťaže návrhov údajne nebol totožný s predmetom danej súťaže návrhov, resp. že predmet návrhu víťazného účastníka súťaže návrhov údajne nebol totožný s predmetom zmluvy na realizáciu Komunikačného plánu, b. údajný rozpor postupu žalobcu s § 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, keď údajne nedostatočne opísal predmet súťaže návrhov a požiadavky na rozsah, obsah a formu návrhu, a že ich uviedol len všeobecne, bez konkretizácie, na základe ktorej by mohlo dôjsť k objektívnemu vyhodnoteniu a porovnaniu predložených návrhov a určeniu víťazného návrhu. V rozhodnutí žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím o uložení pokuty však žalovaný použil inú argumentáciu ohľadne údajného porušenia zákona o verejnom obstarávaní. Z porovnania odôvodnení toho istého porušenia zákona (rokovacie konania bez zverejnenia bez splnenia podmienok na jeho použitie) je zrejmé, že žalovaný nepochopiteľne a úplne iným spôsobom zmenil výsledky jeho vlastnej kontroly. Žalovaný odôvodnil uloženie pokuty v rozpore s jeho doterajším odôvodnením uvedenom v Protokole o výsledku kontroly. Keďže správne konanie o uložení pokuty bolo začaté „z úradnej povinnosti na základe zistení uvedených v Protokole o výsledku kontroly“, Úrad sa mal buď týchto zistení (a odôvodnení) držať, alebo mal žalobcu oboznámiť s novými zisteniami o právnom posúdení postupu žalobcu a údajnými porušeniami zákona o verejnom obstarávaní. Žalovaný tak postupoval v rozpore s § 3 ods. 5 Správneho poriadku,
ktorého „Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.“ Žalovaný
odvolateľa zároveň postupoval v rozpore aj so zásadou uvedenou v § 3 ods. 2 Správneho poriadku,
ktorej sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Poskytnutie súčinnosti správneho orgánu účastníkom konania a zúčastneným osobám
2 Správneho poriadku je formulovaná na princípe obligatórnosti, t. j. na základe povinnosti správneho orgánu kooperovať s účastníkom konania a nie na základe možnosti ako to nesprávne interpretuje žalovaný v napadnutom rozhodnutí o uložení pokuty. Krajský súd v Bratislave sa v rozsudku vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalobcu o absencii popisu skutku v rozhodnutí žalovaného, za ktorý správny orgán uložil žalobcovi sankciu, čo spôsobuje jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť. V tejto súvislosti opätovne odvolateľ zdôrazňuje, že vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný priamo z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Porušenie zásady rovnosti zbraní a objektívne rovnocenného prístupu: Krajský súd v Bratislave nerešpektoval zásadu rovnosti účastníkov konania a objektívne rovnocenného prístupu, keď ignoroval skutočnosti, ktoré v konaní boli preukázané a svedčia v neprospech žalovaného. Súd pri opise vyjadrení účastníkov konania v rozsudku úplne ignoroval písomné vyjadrenie žalobcu zo dňa 23. januára 2014. Odvolateľ ďalej namietal, že Krajský súd v Bratislave tým, že v tejto veci nenariadil pojednávanie, napriek jej skutkovo a právnej zložitosti, odňal účastníkovi právo konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.), čím je daný odvolací dôvod
2 písm. a) O.s.p.. S poukazom na uvedené je konanie postihnuté vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na vyššie uvedené žiada žalobca odvolací súd, aby napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a konanie zastavil. III. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, uvádzajúc, že rozsudok krajského súdu je vecne správny a neexistujú žiadne zákonné podmienky na jeho zmenu, resp. zrušenie. Žalovaný v prvom rade uvádza, že v správnom súdnictve sa uplatňuje koncentračná zásada, keď žalobca môže žalobné dôvody síce meniť, avšak rozširovať ich môže len do lehoty na podanie žaloby. Iba v lehote
1 O. s. p. je možné rozšíriť rozsah napadnutia rozhodnutia. Rozšírením rozsahu napadnutia rozhodnutia sa chápe nielen rozšírenie žaloby o ďalšie výroky, ale aj o rozšírenie žalobných dôvodov, t. j. vytknutie ďalšieho rozporu so zákonom alebo uvedenie ďalšieho porušenia žalobcových práv. Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie žalovaného ani na pojednávaní. To znamená, že k žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby, správny súd nemôže prihliadať. Z uvedeného je zrejmé, že súd nemôže prihliadať na tvrdenia uvedené vo vyjadrení žalobcu zo dňa 23.01.2014 (t. j. po uplynutí dvojmesačnej lehoty od doručenia rozhodnutia správneho orgánu žalobcovi). Žalovaný v rámci svojej rozhodovacej praxe dbá o to, aby bola jednotná a aby pri rozhodovaní o skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Skutočnosť, že sa v ojedinelom prípade, v rámci výkonu kontroly vypustilo kontrolné zistenie, neznamená, že rozhodovacia prax žalovaného v predošlých rokoch bola rozdielna s rozhodnutím v prejednávanej sporovej veci. Rozhodnutia, na ktoré poukazuje žalobca v odvolaní sa týkajú odlišných prípadov, napr. v rozhodnutí č. 1006-136-7000/2007 sa úrad zaoberal námietkami proti úkonu kontrolovaného inému ako uvedenému v písmenách a) až f)
2 písm. g) zákona o verejnom obstarávaní. V danom prípade úrad konanie zastavil z procesných dôvodov; v rozhodnutí o námietkach č. 1007-137-7000/2007 sa úrad zaoberal námietkami proti vylúčeniu účastníka zo súťaže návrhov. V tomto prípade úrad nariadil odstrániť protiprávny stav - zrušiť rozhodnutie poroty kontrolovaného o vylúčení návrhu navrhovateľa; v rozhodnutiach o námietkach č. 1011-138-7000/2007 a č. 1140-159-7000/2007 sa úrad zaoberal námietkami proti výsledku vyhodnotenia ponúk. V týchto konaniach úrad zamietol námietky. Žalovaný sa v predmetných konaniach o námietkach zaoberal výhradne navrhovateľom určeným rozsahom namietaných skutočností (konkrétnymi podanými námietkami tykajúcimi sa priebehu súťaže návrhov a neposudzoval, či boli splnené podmienky pre použitie rokovacieho konania bez zverejnenia) a neposudzoval zákonnosť celého postupu verejného obstarávateľa, t. j. nie je možné vyvodiť záver, že žalovaný schválil nezákonný postup verejného obstarávateľa. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že metodické usmernenia z rokov 2007-2009 sa odlišujú od tých, ktoré sú uvedené v rozhodnutí (žalobca ich nekonkretizoval), žalovaný uvádza, že mu nie sú takéto metodické usmernenia známe, a preto považuje predmetné tvrdenie za nepodložené a irelevantné pre meritum veci. Skutočnosť, že žalovaný sa zaoberá výlučne navrhovateľom určeným rozsahom namietaných skutočností (konkrétnymi podanými námietkami) a neposudzuje zákonnosť celého postupu verejného obstarávateľa zároveň potvrdzuje aj Najvyšší súd v rozsudku SR spis. zn. 3Sžf/47/2010 zo dňa 08.02.2011, resp. v rozsudku spis. zn. 3Sžf/57/2009 zo dňa 21.01.
čl. 120 ods. 2. Súdny dvor Európskej únie v záujme zabezpečenia jednotnej a účinnej aplikácie komunitárneho práva vo všetkých členských Štátoch priznal komunitárnemu primárnemu právu vlastnosti, ktoré zakladateľské dokumenty Európskej únie explicitne neobsahujú. Slovenské súdy sú preto povinné priamo aplikovať ustanovenia Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“), ktoré sú priamo účinné a to v súlade so záväzkami, ktoré Slovenská republika na seba prevzala vstupom do Európskej únie, a taktiež na základe ustanovení článku 7 ods. 5 a článku 144 ods. 1 Ústavy SR, v zmysle ktorého: „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou
čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.“ Z vyššie uvedeného vyplýva, že každé rozhodnutie slovenského súdu musí byť v súlade s judikatúrou SD EÚ a v rámci prejednávanej sporovej veci najmä v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-340/02 zo
žalobcu potvrdiť správnosť záverov kontrolných zistení. Uvedenú skutočnosť považuje žalobca za zásadnú vadu v konaní o uložení o pokuty, keďže napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe podkladu, ktorý nebol získaný zákonným spôsobom. K namietanej skutočnosti žalovaný uvádza, že kontrola bola vykonaná v súlade so zákonom č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov a dôvodom, prečo dvaja zamestnanci nemohli zabezpečiť výkon kontroly ako členovia skupiny a tiež podpísanie Protokolu, bolo, že dvaja poverení zamestnanci žalovaného v čase vykonávania kontroly skončili štátnozamestnanecký pomer k žalovanému. Mgr. F. C. skončil štátnozamestnanecký pomer v Úrade pre verejné obstarávanie dohodou
1 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v platnom znení, dňom 30.04.2010 a JUDr. C. R. skončil štátnozamestnanecký pomer v Úrade pre verejné obstarávanie výpoveďou z organizačných dôvodov
b) zákona č. 400/2009 Z. z. ostatnej službe v platnom znení, dňom 30.11.2010, pričom menovaný odo dňa 06.10.2010 čerpal riadnu dovolenku až do ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru a z uvedeného dôvodu nemohol zabezpečiť výkon kontroly ako člen kontrolnej skupiny. V zákone nie je striktne stanovený počet pracovníkov kontroly, ktorí podpisujú protokol. Z uvedeného je zrejmé, že keď Protokol podpísali dvaja pracovníci kontroly, naplnili tým literu zákona. K uvedenému žalovaný zároveň dodáva, že protokol podlieha súdnemu prieskumu (pozri rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3S/ 9/2011 zo dňa 24. 01. 2012), a žalobca mohol podať žalobu proti Protokolu a nie napádať skutočnosti týkajúce sa výkonu kontroly, t. j. iného právno-aplikačného procesu až následne v rámci konania pred súdom, ktoré sa týka rozhodnutia v správnom konaní. V zmysle uvedeného žalobcom tvrdená skutočnosť nemá
žalovaného žiadny vplyv na relevanciu Protokolu, ktorý predstavuje iba jeden z podkladov k správnemu konaniu. Súd prvého stupňa sa
žalobcu v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal podstatou námietky žalobcu ohľadne porušenia jeho práva byť oboznámený s podkladmi rozhodnutia
2 Správneho poriadku. Žalobca poukazoval, že síce bol formálne vyzvaný na vyjadrenie pred vydaním rozhodnutia, avšak nepoznal nové dôvody, resp. skutočnosti, pre ktoré žalovaný pristúpil k uloženiu pokuty, a preto týmto konaním mu bolo odňaté právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Žalobca zároveň tvrdí, že žalovaný postupoval v rozpore aj so zásadou uvedenou v § 3 ods. 2 Správneho poriadku,
ktorej sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy.Žalobca nerozlišuje oba procesné postupy správne konanie a činnosť kontroly a uvádza, že skutkové zistenia a právna kvalifikácia identifikovaná v režime kontroly sa musí zhodovať so zisteniami a právnou kvalifikáciou verifikovanou správnym konaním. S uvedenou argumentáciou žalobcu nemožno
žalovaného v žiadnom prípade súhlasiť. Potvrdenie týchto názorov by znamenalo, že žalovaný nemôže voľne hodnotiť dôkazy a vec správne právne kvalifikovať.Protokol, ktorý obsahuje preukázané kontrolné zistenia sa teda stáva jedným z podkladov na začatie správneho konania. V rovine dokazovania a právnej kvalifikácie je iba jedným z dôkazov, ktoré správny orgán objektívne hodnotí.Vzhľadom na ustanovenia právnych predpisov a poznatky právnej vedy má žalovaný za to, že jedine správny orgán je oprávnený rozhodovať o začatí a vedení konkrétneho správneho konania. Uvedené je logické, nakoľko správny orgán prvého stupňa nesie zodpovednosť za zákonnosť rozhodnutia minimálne pred druhostupňovým správnym orgánom, ktorým je v prípade úradu predseda úradu. Žalovaný poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 3Sžnč/3/2006. Najvyšší súd SR tu jednoznačne dôvodil, cit.: „Správny poriadok (zák. č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov) v ust. § 18 ods. 1 rozlišuje 2 spôsoby začatia konania, 1/ na návrh účastníka konania a 2/ na podnet správneho orgánu. V prípade začatia konania na podnet správneho orgánu sa na skutočnosť, či konanie bude začaté vzťahuje správna úvaha správneho orgánu“. Žalovaný z pohľadu posúdenia zákonnosti procesného postupu konštatuje, že žalovaný postupoval plne v intenciách normatívnej úpravy Správneho poriadku. Žalobcom vytýkané porušenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku žalovaný vyhodnotil ako nedôvodné.
2 Správneho poriadku, cit.: „Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie“. Žalovaný uvádza, že účastníkovi konania bolo
2 Správneho poriadku umožnené oboznámiť sa s podkladom pre rozhodnutie, vyjadriť sa k podkladu pre rozhodnutie, k spôsobu jeho zistenia a navrhnúť jeho prípadné doplnenie. Na základe uvedeného sa žalobca dňa 09.11.2011 oboznámil s kompletným podkladom pre rozhodnutie a predložil stanovisko zo dňa 08.11.2011, v ktorom podrobne uviedol argumenty súvisiace s predmetným správnym konaním vo veci uloženia pokuty ako aj procesom kontroly, ktorá predchádzala správnemu konaniu. V posudzovanom prípade je teda zrejmé, že žalobca bol so samotným podkladom pre rozhodnutie riadne oboznámený.
názoru žalovaného účel a význam ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku spočíva predovšetkým v tom, aby sa účastník konania mohol vyjadriť k dôkazným podkladom prejednávanej veci a v nadväznosti na to predkladať svoje vyjadrenia, resp. dopĺňať dôkazy. Samotný právny názor a správna úvaha žalovaného, na základe ktorej žalovaný hodnotí posudzovaný skutkový stav je však doménou a esenciálnou náležitosťou až samotného odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej.
3 Správneho poriadku „V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia“.
žalovaného samotná skutočnosť, že žalovaný pred vydaním rozhodnutia neoboznámil žalobcu so svojim právnym názorom na posudzovaný skutkový stav v žiadnom prípade nezakladá formálne porušenie zákona, nakoľko samotný Správny poriadok takúto povinnosť správnemu orgánu neukladá a taktiež nezakladá vadu konania, ktorá by mohla mať za následok ujmu na právach žalobcu, keďže tak ako je vyššie uvedené právny názor správneho orgánu musí byť
normatívnej úpravy Správneho poriadku esenciálnou náležitosťou rozhodnutia vo veci, ktoré je preskúmateľné na základe podania riadneho opravného prostriedku, t. j. odvolania, resp. rozkladu, v rámci ktorého má účastník konania vytvorený priestor pre uvádzanie skutočností a právnych protiargumentov vo vzťahu k právnemu názoru prvostupňového správneho orgánu. V tejto súvislosti možno na ilustráciu poukázať napr. na normatívnu úpravu zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane hospodárskej súťaže“), ktorý v piatej časti upravuje konanie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky. Zákon o ochrane hospodárskej súťaže v § 33 upravuje.: „Úrad je povinný vyzvať účastníkov konania pred vydaním rozhodnutia vo veci, aby sa ústne alebo písomne vyjadrili k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne aby navrhli jeho doplnenie, a podať im informáciu o záveroch prešetrovania, ku ktorým úrad na základe jemu dostupných informácií a podkladov dospel.“ Žalovaný taktiež poukazuje na skutočnosť, že žalobca bol v prvom stupni oboznámený s predmetom správneho konania, t. j. porušením zákona o verejnom obstarávaní, ktoré bolo predmetom správneho konania. Žalovaný v prvom stupni v oznámení o začatí správneho konania jasne vymedzil, za ktoré porušenie zákona o verejnom obstarávaní začína správne konanie, pričom konkrétne uviedol, že začína správne konanie za to, že žalobca uzavrel zmluvu rokovacím konaním bez zverejnenia bez splnenia podmienok pre jeho použitie a za to, že uzavrel rámcovú zmluvu rokovacím konaním bez zverejnenia. Žalovaný z uvedených dôvodov taktiež nesúhlasí ani s tvrdením, že konal v rozpore so zásadou uvedenou v § 3 ods. 2 Správneho poriadku, teda so zásadou súčinnosti správneho orgánu s osobami uvedenými v tomto odseku a považuje predmetné tvrdenie za rýdzo účelové. Žalobca má za to, že vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného absentuje popis skutku, za ktorý žalovaný uložil žalobcovi sankciu, čo spôsobuje jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Žalobca poukazuje na to, že tento záver je vyvoditeľný priamo z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Rovnako žalobca tvrdí, že z výroku napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na základe ktorého ustanovenia právneho predpisu žalovaný rozhodol o uložení pokuty.
2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
ktorého sa rozhodlo. Z uvedených dôvodov je
žalobcu výrok napadnutého rozhodnutia žalovaného nepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť. Žalovaný sa v zmysle enunciátov rozhodnutí žalovaného a prvostupňového rozhodnutia nemôže stotožniť s tvrdeniami žalobcu a považuje ich za zavádzajúce. K absencii popisu skutku v tenore napadnutého rozhodnutia žalovaný uvádza, že skutok je dostatočne určitý, zrozumiteľný, obsahujúci podrobný popis skutku a jednoznačne diferencovaný spôsobom, aby nemohol byť zamenený so žiadnym iným skutkom. Žalobcove tvrdenie, že z výroku napadnutého rozhodnutia nieje zrejmé, na základe ktorého ustanovenia právneho predpisu žalovaný rozhodol o uložení pokuty, považuje žalovaný tiež za nepravdivé.
2 Správneho poriadku ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Žalovaný zastáva názor, že výrok napadnutého rozhodnutia, obsahujúci autoritatívne a záväzné riešenie otázky, ktorá bola predmetom konania, bol taktiež dostatočne jasný a zrozumiteľný, presný a určitý a súčasne bol vydaný plne v súlade s koncepciou § 59 ods. 2 Správneho poriadku. Žalovaný má za to, že v prípade, ak by výrok napadnutého rozhodnutia znel odlišne, t. j. ako ho požaduje žalobca, výrok by bol následne v rozpore s § 59 ods. 2 Správneho poriadku. Žalovaný súčasne poukazuje na výrok prvostupňového rozhodnutia žalovaného, v ktorom je explicitne uvedené ustanovenie § 149 ods. 1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 14.11.2008. Žalovaný k uvedenému na záver dodáva, že Krajský súd v Bratislave doposiaľ ani raz nespochybnil zákonnosť výrokovej časti rozhodnutia žalovaného v správnom konaní, ktorým bola uložená pokuta zo žalobcom uvádzaných dôvodov (žalovaný dáva do pozornosti napr. rozhodnutie žalovaného č. 162-P/08-2005 zo dňa 26.08.2005 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 319/2005-44 zo dňa 22.03.2007; rozhodnutie žalovaného č. 092-P/06-2007 zo dňa 08.06.2007 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 326/2007-42 zo dňa 27.11.2008; rozhodnutie žalovaného č. 159-P/12-2008 zo dňa 03.12.2008 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/10/2009-214 zo dňa 09.07.2010; rozhodnutie žalovaného č. 010-P/Ol -2009 zo dňa 23.01.2009 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 45/2009-83 zo dňa 04.11.2010; rozhodnutie žalovaného č. 035-P/03-2008 zo dňa 27.03.2008 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 89/2008 30.06.2010; rozhodnutie žalovaného č. 009-P/01-2009 zo dňa 23.01.2009 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 42/2009 - 54 zo dňa 25.03.2011; rozhodnutie žalovaného č. 008-P/01-2009 zo dňa 23.01.2009 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 43/2009-54 zo dňa 25.03.2011; rozhodnutie žalovaného č. 126-P/09-2010 zo dňa 16.09.2010 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 244/2010-37 zo dňa 08.12.2011; rozhodnutie žalovaného č. 148-P/10-2007 zo dňa 01.10.2007 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 318/07-93 zo dňa 17.06.2009; rozhodnutie žalovaného č. 095-P/06-2007 zo dňa 12.06.2007 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 321/07-46 zo dňa 09.12.2009 atď.). Žalovaný považuje odvolacie dôvody za nesprávne, účelové, neodôvodnené, ktoré zároveň nezodpovedajú ani súčasnej normatívnej úprave. V intenciách vyššie uvedených skutkových a právnych tvrdení má žalovaný za to, že postupoval zákonne, riadne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a žalobcom napadnuté rozhodnutie vydal v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní Zároveň má žalovaný za to, že súd prvého stupňa rozhodol správne, rozsudok riadne a podrobne odôvodnil, vysporiadal sa so všetkými podstatnými námietkami prednesenými účastníkmi konania a vec správne právne posúdil, a preto žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 219 OSP potvrdil. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. l OSP). Súd v správnom súdnictve preskúmava rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný a nemôže ho prekročiť, keďže správne súdnictvo je ovládané tzv. koncentračnou zásadou, keď žalobca môže žalobné dôvody síce meniť, avšak rozširovať ich môže len do konca lehoty na podanie žaloby. Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, to ani v duplike na vyjadrenie žalovaného, a ani na pojednávaní. To znamená, že k žalobným dôvodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby súd v rámci správneho súdnictva už nemôže prihliadnuť. Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi vyplýva žalobcovi z ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p. zákonná povinnosť uviesť v žalobe okrem všeobecných náležitostí žaloby (§ 42 ods. 3 O.s.p. a 79 ods. 1 O.s.p.) aj označenie rozsahu, v ktorom sa rozhodnutie napáda, v čom vidí žalobca nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí.
ustanovenia § 247 ods. 1 O.s.p. treba považovať za osobitnú náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne právo vyplývajúce z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený. Žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Absencia tvrdenia žalobcu, že vydaním napadnutého rozhodnutia bol porušený konkrétny zákon, je vadou žaloby, ktorá bráni jej vecnému vybaveniu (R 64/1998). Súd nevyhľadáva za účastníka konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré
2 O.s.p. majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia súdom, ktorým je súd
viazaný (R 58/2001). V správnom súdnictve súd prevažne vychádza zo skutkového stavu, ako ho zistil správny orgán a dokazovanie vykonáva len výnimočne (§ 250i ods. 1, 2 O.s.p.). Zmyslom konania v správnom súdnictve nie je vykonávať rozsiahle dokazovanie a vyvodzovať z neho skutkové závery a na ich základe posudzovať preskúmavaný správny akt a zisťovať, či správne rozhodnutie zodpovedá ním zistenému skutkovému stavu.
sa žaloba musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť. V rámci dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby sa striktne uplatňuje koncentračná zásada na vyjadrenie všetkých žalobných dôvodov. Po uplynutí lehoty už súd neprihliada na prípadné rozšírenie dôvodov žaloby, teda ani keby ich tvrdil žalobca na pojednávaní, pretože by išlo o podanie urobené po lehote stanovenej zákonom. Poukazujúc na zásadu dispozičnú a koncentračnú, ktorými je ovládané správne súdnictvo, považuje senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za potrebné zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie žalovaného môže preskúmať len z dôvodov, ktoré boli obsiahnuté už v žalobe.
1 O.s.p. súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom, ak to účastníci konania zhodne navrhli alebo ak s tým súhlasia a nie je to v rozpore s verejným záujmom.
2 O.s.p. súd môže vyzvať účastníka, aby sa vyjadril k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania do 15 dní od doručenia výzvy. Súd môže k výzve pripojiť doložku, že ak sa účastník v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky. Najvyšší súd k odvolacej námietke žalobcu, že prvostupňový súd mu odňal právo konať pred súdom v tejto veci, keď nenariadil pojednávanie, napriek jej skutkovej a právnej zložitosti, poukazuje na obsah súdneho spisu, z ktorého vyplýva, že na základe výzvy zo dňa 14.05.2012 krajský súd vyzval žalobcu, aby sa vyjadril v lehote 15 dní, či súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania (súd rozhodne o žalobe bez pojednávania rozsudkom). Z výzvy vyplýva, že ak sa žalobca nevyjadrí v stanovenej lehote, bude sa predpokladať, že k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania nemá námietky. Výzvu žalobca prevzal dňa 22.05.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca sa k uvedenej výzve nevyjadril a žalovaný taktiež nemal žiadne výhrady k predmetnému, súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania a verejne vyhlásil rozsudok. Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že súd prvého stupňa konal plne v súlade s § 250f ods. 2 O.s.p. a v žiadnom prípade neodňal žalobcovi právo na prístup k súdu.
3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Skutkový stav bol riadne zistený správnymi orgánmi ako aj krajským súdom, nebol medzi účastníkmi konania sporný. Najvyšší súd z uvedených dôvodov dáva do pozornosti len nasledujúce skutočnosti: Z administratívneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca dňa 29.10.2008 uzavrel so spoločnosťou B.R.O.S., s.r.o., zmluvu na realizáciu Komunikačného plánu č. 180/2008/6 (ďalej len „Zmluva“) potom, čo zrealizoval rokovacie konanie bez zverejnenia
1 písm. h) ZKV. Ide o účastníka, ktorý bol porotou žalobcu vyhodnotený ako víťaz súťažných návrhov vyhlásených v Európskom vestníku č. 2008/S 98-132060 a vo Vestníku verejného obstarávania č. 101/2008 zo dňa 27.05.2008 pod zn. 02349 - MNA. Súťaž návrhov sa týkala projektu financovania z fondov EÚ a zo štátneho rozpočtu. Predpokladaná hodnota zákazky bola stanovená vo výške 11 000 000,00 € bez DPH. Medzi účastníkmi zostala sporná otázka, či na vymedzený predmet Zmluvy a spôsob jeho realizácie bolo možné použiť postup
1 písm. h) ZVO. Z obsahu Zmluvy vyplýva, že jej predmetom bola realizácia Komunikačného plánu
požiadaviek uvedených v súťažných podmienkach- článok 3.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.