1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len ,,zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl a
4 zákona o azyle mu poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že dôvodom neudelenia azylu tu bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. Svoju žiadosť navrhovateľ zdôvodnil skutočnosťou, že pracoval pre firmu RMA Afganistan - Mercedes Benz ako tlmočník a chodieval na nákupy. Odporca venoval týmto dôvodom náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľa, aj obsahom správ o krajine pôvodu, na ktoré poukázal v rozhodnutí. Odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa vo všetkých dôvodoch jeho odchodu z krajiny pôvodu. K výroku o neudelení azylu navrhovateľovi krajský súd zdôraznil, že predpokladom udelenia azylu
zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto ustanovení.
krajského súdu k naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon o azyle definuje ako prenasledovanie, okrem všeobecných predpokladov, musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov, smerujúce voči konkrétnej osobe. Tu však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Žiaden štátny orgán nevykonal voči nemu žiadne kroky administratívneho, trestného či iného postihu. Odporca tieto skutočnosti vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Záver odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny, keďže ide o žiadateľa, ktorý objektívne nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych orgánov, ani neštátnych pôvodcov. Skutočnosti uvádzané navrhovateľom v priebehu azylového konania sa javia z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa v prípade zotrvania v krajine pôvodu ako neopodstatnené a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľa než tým, ktoré sú ako dôvody pre udelenie azylu uvedené v Ženevskom dohovore a zákone o azyle. Odporca sa zaoberal aj podmienkami udelenia azylu
na účel zlúčenia rodiny. Neboli tu splnené zákonné podmienky, nakoľko nemá rodinných príslušníkov s udeleným azylom.
názoru krajského súdu odporca v ďalšom konaní po rozhodnutí krajského súdu, ktorý predchádzajúce rozhodnutie o neudelení azylu zrušil a vrátil, doplnil dokazovanie v intenciách rozhodnutia a zistený skutkový stav náležite posúdil. K námietke, že odporca neprihliadol na Príručku UNHCR, krajský zdôraznil, že ide o odporúčací dokument, ktorý v rozhodnutí odporcu našiel svoj odraz. V prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Navrhovateľ neuviedol ani skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že by z dôvodu tadžickej národnosti zažíval nejaké problémy v krajine pôvodu. K odvolacej námietke, že pri skúmaní dôvodov prenasledovania a pôvodcov prenasledovania je potrebné vychádzať z aktuálnych správ, krajský súd zdôraznil, že pri skúmaní podmienok pre udelenie azylu je potrebné vychádzať z času, kedy navrhovateľ opustil krajinu pôvodu, na rozdiel od aplikácie inštitútu doplnkovej ochrany, ktorá sa viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam, nastavajúcim v odlišnom čase, než v prípade aplikácie inštitútu azylu.
názoru krajského súdu je zrejmé, z akých argumentov odporca vychádzal, dokazovanie vykonal a vyhodnotil riadnym spôsobom. Riadne zistil skutkový stav veci a z tohto podkladu vychádzal. Podrobne sa zaoberal všetkými skutočnosťami, a k ich vyhodnoteniu nemal krajský súd výhrady. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie v celom rozsahu z dôvodov, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. K neúplnému zisteniu skutkového stavu veci navrhovateľ uviedol, že prvostupňový súd, tak ako odporca pred ním, nedostatočne zistil skutkový stav veci a to v kontexte nevykonania dôkazu: Príručka UNHCR: Posudzovanie žiadostí žiadateľov o azyl z Afganistanu. V príručke sa konštatuje, že UNHCR považuje takéto osoby, t.j. zamestnancov rozvojových agentúr, za spôsobilé na medzinárodnú ochranu vo forme azylu z dôvodu ich politického presvedčenia. K zohľadneniu týchto správ zaväzuje priamo kvalifikačná smernica. K nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci navrhovateľ uviedol, že prvostupňový súd ako odporca pred ním, nesprávne skonštatovali, že navrhovateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu. K forme prenasledovania uviedol, že v prípade návratu má obavy pred prenasledovaním spočívajúcim v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, pričom oprávnenosť obáv potvrdzujú informácie o krajine pôvodu. K pôvodcovi prenasledovania je
navrhovateľa neštátny aktér a štát jeho ochranu zabezpečiť nedokáže. Majú za to, že odporca musí zohľadniť všetky skutočnosti týkajúce sa krajiny žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu. K dôvodu prenasledovania navrhovateľ uviedol: 1. Politické presvedčenie -
Príručky sú osoby s podobným profilom ako má navrhovateľ spôsobilé na poskytnutie medzinárodnej ochrany vo forme azylu za ich politické presvedčenie. 2. Príslušnosť k národnostnej menšine - navrhovateľovi ako príslušníkovi tadžickej národnostnej menšiny odporúča spomínaná Príručka udeliť azyl. Pokiaľ ide o objektívnosť obáv, tá je preukázaná všeobecnými informáciami o krajine pôvodu, a to tými, ktoré sú zaradené v spise odporcu, ako aj inými dostupnými informáciami pojednávajúcimi o situácii a Príručka. Dostupné správy preukazujú, že je pravdou, že navrhovateľ je ako zamestnanec rozvojovej agentúry považovaný za spolupracujúceho medzinárodnými silami, čím je mu prisudzované politické presvedčenie, je pravdou, že osoby sú z tohto dôvodu prenasledované, príslušníci tadžickej národnostnej menšiny sú rovnako prenasledovaní, je pravdou, že UNHCR považuje osoby rovnakého profilu, ako je navrhovateľ, za osoby spĺňajúce podmienku prenasledovania a odporúča takýmto osobám udeliť azyl. Tieto skutkové závery ukazujú ako mal odporca a prvostupňový súd rozhodnúť a ak tak neurobili, dospeli k nesprávnemu právnemu názoru a na základe nesprávnych skutkových zistení dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. S ohľadom na uvedené žiadali odvolací súdu, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa K podanému odvolaniu odporca uviedol, že napadnuté rozhodnutie, ktorým nebol navrhovateľovi udelený azyl považuje za vecne správne a zákonné. Navrhovateľ počas konania o udelenie azylu, ani v opravnom prostriedku neuviedol také dôvody, ktoré by oprávňovali správny orgán udeliť azyl. Námietky právnej zástupkyne nepovažuje odporca za dôvodné, pretože tu absentuje odôvodnenosť navrhovateľovej obavy z prenasledovania z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, keď na udelenie azylu musia byť splnené predpoklady na jeho udelenie. Teda opodstatnenosť obavy z prenasledovania z dôvodov rasových, náboženských, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd. Odporca poukázal aj na skutočnosť, že navrhovateľ nikdy nepožiadal o azyl z dôvodu svojej tadžickej národnosti. Táto námietka sa preto javí ako účelová. Odporca akceptoval navrhovateľove pôsobenie ako tlmočníka pre nemeckú firmu, čo sa prejavilo v tom, že mu poskytol doplnkovú ochranu, ktorá mu poskytuje dostatočnú záštitu pred eventuálnym bezprávím. Navrhoval preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu V rozhodnutí, ktorým odporca neudelil navrhovateľovi azyl a poskytol doplnkovú ochranu uviedol, že navrhovateľ bol 22.08.2013 na základe Dublinského dohovoru vrátený z územia Švédskeho kráľovstva. Prvýkrát požiadal navrhovateľ o azyl 15.10.2011 po nelegálnom príchode a následnom zadržaní na území SR, pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné, z dôvodu, že na Slovensku platia zákony a pokladá sa za človeka, ktorý chce ľuďom pomôcť. Chce tu ostať žiť a pracovať. Po podaní vyhlásenia bol zaslaný do Záchytného tábora Humenné, kde s ním boli vykonané prvotné úkony, spojené s azylovou procedúrou. Bol poučený o svojich právach a povinnostiach, počas konania o azyle. Dňa 07.11.2011 bol s ním vykonaný vstupný pohovor. Pred pohovorom prehlásil, že poučeniu v plnej miere porozumel. Bol upozornený na to, že musí vypovedať pravdivo a uviesť všetky skutočnosti, pre ktoré požiadal o medzinárodnú ochranu. Počas pohovoru uviedol iné identifikačné údaje, pričom nesprávne údaje po zadržaní na území SR uviedol zámerne, lebo mu tak poradil prevádzač. Ďalej uviedol, že v Afganistane v roku 2008 ukončil dvanásťročnú školskú dochádzku a koncom roka 2009 si v provinčnom meste Kundúz otvoril obchod s potravinami, v ktorom okrem iného predával aj alkoholické nápoje. Niekedy večer, začiatkom augusta 2011, keď nebol doma, prišli k nim domov príslušníci hnutia Taliban. Otcovi povedali, že vedia o tom, že jeho syn predáva alkoholické nápoje, čo je v Afganistane zakázané. Otec im povedal, že nemá vedomosť o tom, kde sa jeho syn momentálne nachádza. Talibanci potom otca zbili a odišli preč. Synovi zatelefonoval, že ho doma hľadali kvôli nelegálnemu obchodovaniu s alkoholom. Odporučil mu, aby sa domov radšej nevracal. Žiadateľ potom zostal týždeň bývať u známeho v meste Kundúz. Cez deň chodieval do obchodu a snažil sa predať všetok tovar. Po dohode s rodičmi sa potom rozhodol, že bude pre neho bezpečnejšie, keď Afganistan opustí, aby mu Talibanci za nelegálny predaj alkoholu neublížili. Na vycestovanie z Afganistanu minul všetky usporené peniaze, dokonca časť peňazí /3000 USD/ si musel požičať od známeho, čo je tiež dôvod, pre ktorý sa rozhodol požiadať o azyl. Iné dôvody svojej prvej žiadosti neuviedol. Pretože žiadateľ 22.11.2011 svojvoľne azylové zariadenie opustil a bez priepustky sa zdržiaval viac ako sedem dní mimo toto zariadenie, bolo toto konanie rozhodnutím číslo ČAS: MU-467-13/PO-Ž-2011
1 písm. f/ zákona o azyle zastavené. Po tom, čo bol na územie SR vrátený zo Spolkovej republiky Nemecko opakovane požiadal pred pracovníkmi Oddelenia azylu policajného zboru Gbely Adamov, o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu, že sa tu cíti bezpečne a doma má strach z nestabilnej politickej situácie. Po podaní vyhlásenia bol zaslaný do Záchytného tábora v Humennom, kde s ním boli opäť vykonané všetky prvotné úkony spojené s azylovou procedúrou. Za účelom zdôvodnenia opakovanej žiadosti bol s ním 18.01.2012 vykonaný vstupný pohovor. V úvode opäť uviedol, že v predchádzajúcom konaní si svoje identifikačné údaje, ktoré v priebehu samotného konania menil, vymyslel, lebo mu tak poradil prevádzač. Ďalej prehlásil, že nielen identifikačné údaje, informácie o svojich príbuzných, ale všetky informácie, teda aj dôvody žiadosti o azyl, ktoré uviedol počas vstupného pohovoru v predchádzajúcom azylovom konaní si vymyslel, lebo mu tak radil prevádzač. Ako problém, pre ktorý Afganistan opustil uviedol, že v meste Kundúz tlmočil pre nemeckú firmu RMA Mercedes Benz, ktorá servisovala aj vozidlá ISAF. Žiadateľ si myslí, že o jeho práci sa zrejme dozvedeli príslušníci hnutia Taliban, pretože mu kňaz z miestnej mešity, niekedy v júli 2011 presnejšie dátum nevedel uviesť, povedal, aby pre túto firmu prestal pracovať. Žiadateľ to však ignoroval. Neskôr, niekedy v auguste 2011, v noci neznáme osoby klopali na bránu. Keď im otec otvoril, pýtali sa na žiadateľa. Otec im povedal. že nie je momentálne doma. Žiadateľ cez strechu domu ušiel k susedovi a nevie ako celá udalosť dopadla, lebo domov sa nevrátil a niekoľko nasledujúcich dní ostal u otcovho kamaráta. Asi po týždni sa otec nakontaktoval s prevádzačom, ktorý mal žiadateľovi za 13 000 USD zabezpečiť cestu do Nemecka. Koncom augusta 2011 spolu s prevádzačom vycestoval autobusom k iránskym hraniciam. Pred hranicou prestúpil do kamióna, v ktorom bolo niekoľko ďalších krajanov. Po dni vystúpil z kamióna a prevádzač ho ukryl do domu, v ktorom bolo niekoľko ďalších cudzincov. Po približne troch dňoch ho prevádzač naložil do iného auta a pokračoval neznámou trasou v ceste ďalej. Po vyše mesiaci ho vodič vyložil na neznámom mieste a povedal, aby ho tam čakal. Vodič sa však nevrátil a žiadateľ spolu s ostatnými cudzincami, bol zadržaný políciou. Na polícii požiadal o azyl. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol. Po komplexnom posúdení tejto žiadosti, zohľadnením relevantných informácií o krajine pôvodu žiadateľa migračný úrad rozhodnutím číslo ČAS: MU-9-17/PO-Ž-2012 z 26.03.2012,
1 zákona o azyle menovanému neudelil azyl. Súčasne
1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu neposkytol doplnkovú ochranu. Proti rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok na Krajský súd v Bratislave. Krajský súd rozsudkom č. k. 9Saz/36/2012-37 z 19.09.2012 rozhodnutie migračného úradu potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ opravný prostriedok na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozsudkom č. k. 1Sža/29/2012-103 zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie migračného úradu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pretože cudzinec počas odvolacieho konania /20.12.2012/ opustil azylové zariadenie a bez priepustky sa mimo toto zariadenie zdržiaval viac ako 7 dní, bolo konanie 17.04.2013 rozhodnutím číslo ČAS: MU-9-33/PO-Ž-2012,
1 písm. f/ zákona o azyle zastavené. Dňa 22.08.2013 bol navrhovateľ vrátený späť na územie SR zo Švédskeho kráľovstva, z dôvodu, že na konanie je príslušná SR. Bol zaslaný do Záchytného tábora v Humennom, kde s ním boli vykonané všetky úkony spojené so vstupom do azylovej procedúry. Opäť bol poučený o svojich právach a povinnostiach počas azylového konania. Po upozornení, že je povinný vypovedať pravdivo, bol s ním 10.09.2013 vykonaný vstupný pohovor a na odstránenie nezrovnalostí 26.09.2013 doplňujúci pohovor. Počas pohovorov uviedol, že od podania predchádzajúcej žiadosti sa v jeho osobnom živote nič nezmenilo, že informácie, ktoré poskytol migračnému úradu si veľmi dobre pamätá, pretože všetko, čo naposledy uvádzal bola pravda. Ďalej sa priznal, že v predchádzajúcom konaní neuvádzal pravdivé informácie o svojich príbuzných. Okrem toho, že v krajinách Európskej únie žijú niektorí jeho príbuzní /starí rodičia z otcovej strany, strýkovia/, čo doteraz nepovedal, neuvádzal pravdivé informácie ani o svojich blízkych príbuzných /v ostatnom konaní uviedol, že má dve sestry, v aktuálnom konaní uviedol, že okrem toho má aj dvoch bratov/. Konal tak preto, lebo jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko a prevádzač mu povedal, že pokiaľ bude zadržaný v inej ako cieľovej krajine, nemá hovoriť pravdu. Ako ďalej uviedol, o azyl opäť žiada z dôvodu, že v Afganistane pracoval ako tlmočník pre nemeckú firmu RMA Afghanistan - Mercedes Benz, ktorá opravovala aj vozidlá ISAF, čo sa zrejme nepáčilo príslušníkom hnutia Taliban. Hoci do žiadneho kontaktu s nimi nikdy neprišiel, jedine otec raz v noci otvoril dvere neznámym mužom, ktorí sa na neho vypytovali, rozhodol sa Afganistan opustiť. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol. Všetky skutočnosti uvedené žiadateľom boli počas konania opäť objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. Po zohľadnení všetkých dôležitých skutočností, týkajúcich sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu a skutočností o ktorých menovaný vypovedal, migračný úrad rozhodnutím číslo ČAS: MU-403-13/PO-Ž-2013 z 21.10.2013,
2 písm. c/, písm. d/ a ods. 3 zákona o azyle zamietol jeho žiadosť o azyl ako zjavne neopodstatnenú. Proti tomuto rozhodnutiu podal žiadateľ opravný prostriedok na Krajský súd v Košiciach, ktorý uznesením č. k. 5Saz/22/2013-13 z 21.01.2014 opravný prostriedok odmietol. Proti uzneseniu krajského súdu podal žiadateľ odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1Sža/7/2014 z 29.04.2014 napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne krajský súd rozsudkom č. k. 5Saz/22/2013-48 z 24.06.2014 rozhodnutie migračného úradu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako je v rozsudku uvedené, v ďalšom konaní bude potrebné, aby migračný úrad opätovne objasnil, či, kto a ako sa žiadateľovi vyhrážal v súvislosti s jeho tlmočníckou činnosťou pre zahraničnú firmu a až potom bolo treba vyhodnotiť, či takéto konanie voči jeho osobe, možno považovať za prenasledovanie zo strany Talibanu, ako neštátnych pôvodcov prenasledovania, z politických dôvodov. V súvislosti s opätovným posúdením doplnkovej ochrany sa bude treba zaoberať námietkou, že v prípade iného žiadateľa o azyl z Afganistanu, z provincie Kundúz, bola tomuto žiadateľovi rozhodnutím migračného úradu číslo ČAS: MU-544-21/PO-Ž-2013 z 05.03.2014 poskytnutá doplnková ochrana. Zároveň bude potrebné, aby v ďalšom konaní migračný úrad zistil, ako rozhodoval o príbuzných žiadateľa, ktorí tiež požiadali o azyl na území SR, v súvislosti s posudzovaním žiadosti
Z dôvodu uvedených skutočností sa migračný úrad opäť podrobne zaoberal predmetnou žiadosťou o azyl. V zmysle rozsudku krajského súdu správny orgán 26.09.2014 vykonal so žiadateľom ďalší doplňujúci pohovor. Súčasne boli vyžiadané a do spisu založené aktuálne a relevantné informácie k prípadu. Ako v ostatnom pohovore žiadateľ uviedol, po skončení školy v roku 2006, až do približne júla 2010 nikde nepracoval. Keďže však pracovať chcel, tak si hľadal prácu a podarilo sa mu zohnať prácu pre firmu RMA Afghanistan - Mercedes Benz, so sídlom v meste Kundúz. Pokiaľ by nezískal túto prácu, tak by si hľadal inú. Práca ho bavila a bola dobre platená. Vo firme pracoval ako tlmočník alebo chodieval na nákupy
potrieb firmy napríklad súčiastok, tonerov, a iné. Približne po roku sa raz pri ňom zastavil miestny kňaz, ktorý mu povedal, aby radšej prestal pracovať pre cudzincov, aby nemal problémy. Žiadateľ aj napriek tomu pracoval pre firmu ďalej. Okrem toho, raz večer, keď bol žiadateľ a ostatní členovia rodiny doma. niekto začal búchať na bránu. Otec bránu otvoril a tam stáli štyria neznámi, ozbrojení muži, ktorí sa pýtali na žiadateľa. Žiadateľ, ktorý bol v tom čase vo vedľajšej izbe sa zľakol, že možno ho hľadajú kvôli jeho práci, tak ušiel k otcovmu kamarátovi do mesta Kundúz. Otec ozbrojencom povedal, že jeho syn nie je doma. Potom odišli preč. Keď sa neskôr žiadateľ telefonicky skontaktoval so svojim otcom, ten mu povedal, že to boli zrejme príslušníci hnutia Taliban, ktorí ho hľadali. U otcovho kamaráta zotrval približne týždeň a potom sa rozhodol, že bude asi najlepšie, ak Afganistan opustí. Iné problémy pre ktoré opustil krajinu pôvodu a na území SR požiadal o azyl neuviedol. Všetky skutočnosti uvedené žiadateľom boli objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. V súlade so Ženevským dohovorom z roku 1951 o právnom postavení utečencov, za prenasledovanie môžu byť považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojim charakterom alebo opakovaním sa. Musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. IA Ženevského dohovoru. Ohrozenie slobody alebo života z dôvodov uvedených v Ženevskom dohovore z roku 1951 predstavuje perzekúciu, teda činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru vykonávanú prostredníctvom štátnych orgánov alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, príp. ak je táto úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť ochranu perzekvovaným. V súlade so spoločným stanoviskom Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu ,,utečenec“ zo dňa 04.03.1996 sa každá žiadosť o udelenie azylu skúma individuálne, na základe predložených skutočností a so zohľadnením situácie pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa. Zo samej podstaty azylového práva vyplýva, že sa jedná o špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna, medzinárodná ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky. V prvom rade musí byť preukázané, že osoba bola prenasledovaná tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle. Zároveň dôvody prenasledovania, relevantné pre priznanie statusu utečenca musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. IA Ženevskej konvencie, teda k príslušnosti k 1/ rase, 2/ náboženstvu, 3/ národnosti, 4/ inej sociálnej skupine alebo 5/ politickým názorom. To znamená. že iba prenasledovanie z vyššie uvedených dôvodov alebo opodstatnená obava z takéhoto prenasledovania môže viesť k poskytnutiu medzinárodnej ochrany, pričom pôvodcom prenasledovania môže byť A/ štát B/ politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo C/ neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním. Je pritom vecou žiadateľa, aby predložil potrebné dôkazy na zhodnotenie svojej žiadosti. Pretože žiadateľ počas pohovorov uviedol, že nebolo voči nemu nikdy vedené trestné konanie, nikdy nebol zadržaný, väznený ani vypočúvaný, neprišiel do styku s armádou, políciou, súdnictvom, ani inými štátnymi orgánmi, migračný úrad prenasledovanie jeho osoby štátnymi orgánmi vylúčil. Keďže nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia, či organizácie, politicky sa neangažoval, možno v jeho prípade prenasledovanie politickými stranami, či hnutiami tiež vylúčiť. Pretože uviedol, že sa obával o svoju bezpečnosť z dôvodu výkonu práce, najmä tlmočenia pre zahraničnú firmu, o čom sa zrejme dozvedeli príslušníci hnutia Taliban, pristúpil migračný úrad v konečnom dôsledku ku skúmaniu podmienok prenasledovania neštátnymi pôvodcami, keďže v určitých prípadoch môžu rôzne skupiny vystupovať ako neštátni aktéri prenasledovania v zmysle zákona o azyle, ak možno preukázať, že štát, resp. politické strany, nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním. Vzhľadom na to, že žiadateľ sa so svojim problémom neobrátil na oficiálne afganské štátne orgány, ani o tom neuvažoval, nemožno hovoriť o neschopnosti, resp. neochote poskytnúť mu pomoc. Pritom z informácií o situácii v provincii Kundúz, v čase, keď žiadateľ mal mať problémy kvôli výkonu práce pre zahraničnú firmu /rok 2011/ vyplýva, že v tejto provincii boli za podpory Američanov naverbované miestne milície proti ozbrojencom Talibanu. Nábor ozbrojených miestnych obyvateľov kvôli bezpečnosti malo svoje výhody, boli efektívnejší pri vyradení povstalcov, pretože pochádzali z tejto oblasti, a tak dokonale poznali krajinu a obyvateľov. Výmenou za zabránenie vstupu Talibanu, špeciálne zložky USA školili milície po dobu niekoľkých týždňov. Príslušníkom milícií boli poskytnuté zbrane a plat 150 USD. Hovorca Nezávislej komisie Afganistanu pre ľudské práva v Kundúze uviedol, že napriek tomu, že došlo aj k zneužívaniu zo strany príslušníkov milícií, program miestnej polície zvýšil v sledovanom období bezpečnosť v Kundúze. V prípade, ak bolo hlásené zneužitie, bola Afganská národná polícia povinná to vyšetriť.
správy Ministerstva obrany USA o pokroku na ceste k bezpečnosti a stabilite v Afganistane bolo hlavné operačné úsilie v Regionálnom velení - Sever /RC-N/ zamerané na udržanie afganskej vládnej kontroly nad kľúčovým terénom v provinciách Kundúz a Baghlan a podporu slobody pohybu po hlavných cestných ťahoch k hraničnému priechodu s Tadžikistanom. Tieto operácie viedli k zvýšeniu bezpečnosti v týchto provinciách a umožnili tak afganským národným silám spolu s medzinárodnými silami preorientovať operačné úsilie na západ do provincie Earyab. Z výpovední žiadateľa jednoznačne vyplýva, že v Afganistane sa mu nikdy nič nestalo. S nikým neprišiel do žiadneho konfliktu, či iného kontaktu, ktorý by mal za následok ohrozenie jeho života. Dôvod jeho žiadosti, teda práca, najmä tlmočenie pre zahraničnú firmu /kvôli ktorej mu miestny duchovný odporučil skončiť s takouto prácou, aby mal pokoj, resp. príchod neznámych mužov, zrejme Talibancov do rodičovského domu, ktorý sa na žiadateľa vypytovali/, je založený iba na jeho domnienkach. Okrem toho, konanie, ako ho žiadateľ opísal, nemožno považovať za prenasledovanie ako také, v zmysle § 2 písm. d/ zákona o azyle. V jeho prípade nedošlo k ničomu, čo by bolo možné považovať za také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojim charakterom alebo opakovaním sa, a ktoré musia preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu. Odhliadnuc od toho, prípadné problémy za výkon povolania /aj tlmočenie, resp. iná práca pre zahraničné subjekty/, nie je možné kvalifikovať ako prenasledovanie z dôvodov relevantných na udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle. Ako žiadateľ uviedol, sám z vlastnej vôle sa rozhodol pracovať pre zahraničnú firmu, táto práca bola dobre finančne ohodnotená, a pokiaľ by si nenašiel túto prácu, tak by si hľadal inú. V prípade, ak v súvislosti s výkonom práce žiadateľovi vznikli nejaké problémy, tieto boli iné, ako tie, ktoré sú presne vymedzené v zákone o azyle, a teda nie sú relevantné na udelenie azylu na území SR. Migračný úrad je toho názoru, že v žiadateľovom prípade nedošlo k naplneniu znakov prenasledovania uvedených v § 2 písm. d/ zákona o azyle a jeho obava nekorešponduje s definíciou utečenca v zmysle Ženevského dohovoru, ani zákona o azyle. V žiadateľovom prípade nebola preukázaná ani opodstatnená obava pred prenasledovaním tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle. Tá v sebe zahŕňa subjektívne aj objektívne prvky. Subjektívne sa týkajú strachu jednotlivca z ujmy v prípade návratu do krajiny jeho pôvodu. Obava alebo strach, ako taký, je subjektívny pocit danej osoby, avšak na to, aby obava alebo strach pred prenasledovaním bola v zmysle zákona o azyle opodstatnená, musí byť podložená objektívnou situáciou, panujúcou v krajine pôvodu žiadateľa a zároveň odôvodnený strach z prenasledovania sa musí týkať jednej alebo viacerých príčin uvedených v Ženevskom dohovore z roku 1951, resp. v § 8 zákona o azyle, t.j. rasy, náboženstva, národnosti, sociálnej skupiny alebo politického názoru, čo ani v jednom nekorešponduje s prípadom žiadateľa. Okrem toho situácia v provincii Kundúz sa v období, kedy žiadateľ mal mať problémy kvôli práci pre zahraničnú firmu /rok 2011/ výrazne zlepšila. V uvedenom období bolo na severe Afganistanu iba v malom meradle zaznamenané obťažovanie ,,kolaborantov“ /napr. aj tlmočníci pre zahraničné firmy/ príslušníkmi hnutia Taliban. Tí, ktorí sa nakoniec vzdali svojho zamestnania, kvôli ktorému mali s hnutím problémy, a ich rodinní príslušníci, viac neboli aktívne cielení hnutím Talibán. Vysoko profilovými cieľmi Talibanu ostali osoby z radov vládnych úradníkov, plukovníci polície a armády, veliaci dôstojníci bezpečnostných zložiek, čo ani v jednom nebol prípad žiadateľa. S problémami, kvôli výkonu tlmočníckej práce pre zahraničné subjekty, konkrétne pre americkú armádu, sa migračný úrad stretol aj v ďalšom prípade žiadateľa z Afganistanu, kde správny orgán taktiež rozhodol o neudelení azylu, a zároveň o neposkytnutí doplnkovej ochrany na území SR. Po preskúmaní rozhodnutia Krajským súdom v Bratislave /rozsudok č. k. 9Saz/9/2013-49 z 15.05.2013/ a Najvyšším súdom Slovenskej republiky /rozsudok č. k. 9Sža/5/2013 z 30.10.2013/, nadobudlo rozhodnutie migračného úradu číslo ČAS: MU-567/PO-Ž-2011 z 22.11.2013, právoplatnosť. Nakoľko teda v žiadateľovom prípade chýba objektívny prvok odôvodnenosti strachu v zmysle Ženevského dohovoru a zákona o azyle, ktorý je pre posúdenie možnosti udelenia azylu zásadný, odporca skonštatoval, že jeho obava pred prenasledovaním z dôvodov relevantných pre udelenie azylu je neopodstatnená. Žiadateľ počas predchádzajúceho azylového konania predložil afganský občiansky preukaz, ktorého pravosť bola podrobená odbornému skúmaniu. Nakoľko z výsledku tohto skúmania vyplynulo, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o pravý afganský občiansky preukaz, migračný úrad ustálil žiadateľovu identitu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Ďalej predložil afganský vodičský preukaz, k pravosti ktorého sa z relevantných dôvodov nebolo možné zodpovedne vyjadriť, fotografie, na ktorých je zachytený žiadateľ s ďalšou osobou, ktorá má na sebe pracovný odev s logom áut značky Mercedes Benz a dokument - ocenenie jeho práce pre firmu. Iné dokumenty do konania nepredložil. V súvislosti s predloženými dokladmi, resp. fotografiami a dokumentom odporca uviedol, že ani jeden z nich nie je hodnoverným dôkazom toho, že v Afganistane pracoval pre zahraničnú firmu /žiadateľ uviedol, že síce mal pracovnú zmluvu, ale že tá ostala v Afganistane/, resp. aj keď skutočne pre firmu RMA Afghanistan - Mercedes Benz pracoval, nie sú dôkazom toho, že by kvôli výkonu práce mal v Afganistane problém, pre ktoré krajinu pôvodu opustil a požiadal o azyl. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti dospel migračný úrad k záveru, že v žiadateľovom prípade neboli splnené zákonom stanovené dôvody pre udelenie azylu
Po tom, čo žiadateľ v roku 2011 požiadal na území SR o udelenie azylu, boli v júli 2012 za nelegálny príchod na územie SR zadržaní jeho blízki rodinní príbuzní /matka, otec, 2 bratia, 2 sestry/. Po tom čo títo tiež požiadali na území SR o udelenie azylu, im rozhodnutiami migračného úradu ani v jednom prípade nebol udelený azyl, ani poskytnutá doplnková ochrana. Rozhodnutia migračného úradu nadobudli v marci 2013 právoplatnosť. Po tom, čo boli jeho rodinní príbuzní v auguste 2013 v rámci Dublinského dohovoru vrátení späť na územie SR, títo opakovane požiadali na území SR o udelenie azylu. Rozhodnutiami migračného úradu boli opakované konania o azyle z dôvodu, že boli splnené zákonné podmienky ustanovené v § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle zastavené. Konania v novembri 2013 nadobudli právoplatnosť. Vzhľadom na uvedené odporca skonštatoval, že v prípade žiadateľa neboli splnené zákonné podmienky na udelenie azylu
j. na účel zlúčenia rodiny, keďže nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom. Vzhľadom na to, že v prípade žiadateľa neboli splnené dôvody pre udelenie azylu, bolo potrebné tiež posúdiť, či
Z výpovede žiadateľa je zrejmé, že nikdy nebolo proti nemu vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý alebo zadržaný a nikdy nemal žiadne problémy s oficiálnymi afganskými štátnymi orgánmi. Preto v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu možno hrozbu vážneho bezprávia v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu vylúčiť. Ďalej z jeho výpovede vyplynulo, že v minulosti nebol v Afganistane vystavený mučeniu, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nevykonával žiadnu činnosť, ktorá by viedla oficiálne afganské orgány k neprimeraným opatreniam voči jeho osobe. Zákon v Afganistane naďalej zaručuje slobodu pohybu po celej krajine, cestovanie do zahraničia, emigrácie a repatriácie. Vláda niekedy z bezpečnostných dôvodov obmedzovala pohyb občanov po krajine. Vláda spolupracuje s organizáciou pre utečencov UNHCR, medzinárodnou organizáciou pre migráciu IOM a ďalšími humanitárnymi organizáciami pri poskytovaní ochrany a pomoci vnútorne presídleným osobám, utečencom, navrátilcom a iným osobám v ohrození. Osoby, ktoré Afganistan opustili nelegálne, sú pri návrate, či už dobrovoľnom alebo nedobrovoľnom, málokedy v ohrození, pokiaľ sa o ne afganské štátne orgány nezaujímajú z dôvodu iných nezákonných aktivít, čo tiež nie je žiadateľov prípad. Čo sa týka možnosti hrozby tejto formy vážneho bezprávia zo strany neštátnych pôvodcov, správny orgán dospel k záveru, že ani v tomto prípade neexistujú objektívne dôvody domnievať sa, že by jej mohol byť v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený v zmysle zákona o azyle. Navyše Európsky súdny dvor pre ľudské práva v prípade H. a B. proti Spojenému kráľovstvu vo veci sťažnosti dvoch občanov Afganistanu, z ktorých jeden pracoval ako vodič pre OSN a druhý ako tlmočník pre ozbrojené sily USA v Afganistane, že v prípade návratu do Afganistanu, by došlo k porušeniu čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vo svojom rozsudku z 09.04.2013 dospel k záveru, že jedinci, ktorí sú vnímaní ako podpora pre medzinárodné spoločenstvo môžu preukázať skutočné a osobné riziko zo strany Talibanu v závislosti od konkrétnych okolností prípadu, povahy ich spolupráce s medzinárodným spoločenstvom a ich profilu. Súd však nebol presvedčený o tom, že každý kto bol napojený na OSN alebo americké ozbrojené sily môže byť považovaný za osobu, ktorej hrozí reálne nebezpečenstvo zaobchádzania v rozpore s čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bez ohľadu na profil osoby. Preto v prípade žiadateľovho návratu do krajiny pôvodu možno hrozbu vážneho bezprávia v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu vylúčiť. Z vyššie uvedených dôvodov možno v prípade žiadateľovho návratu do krajiny pôvodu vylúčiť hrozbu vážneho bezprávia v podobe mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. V konečnom dôsledku sa migračný úrad zaoberal, či žiadateľ, v prípade návratu do Afganistanu, by mohol byť reálne, vážne a individuálne ohrozený na živote alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. V súvislosti s týmto možno uviesť, že bezpečnostná situácia v Afganistane je značne komplikovaná. Jednotlivé členské štáty Európskej únie pristupujú k definovaniu tejto situácie z hľadiska jej vnímania ako situácie vnútroštátneho konfliktu diferencovane. Odhliadnuc od uvedeného možno však skonštatovať, že intenzita a lokalizácia incidentov, ktoré idú na vrub militantných skupín hnutia Taliban sú v rôznych oblastiach Afganistanu rôzne. Všeobecne platí, že najhoršie je na tom južná a centrálna oblasť Afganistanu, pričom severné provincie a Kábul patria z tohto pohľadu k bezpečnejším oblastiam. Čo sa týka konkrétne provincie Kundúz, odkiaľ menovaný pochádza, možno skonštatovať, že ani tam nie je bezpečnostná situácia rovnaká. Hoci informácie označujú bezpečnostnú situáciu v regionálnom veliteľstve Sever, kde sa nachádza aj provincia Kundúz, ako prevažne kontrolovateľnú, v niektorých častiach pôsobia nelegálni ozbrojenci a niektoré časti okresov Dasht-i-Archi, Iman Sahib a Chahar Dara sú pod kontrolou hnutia Taliban. Bezpečnostná situácia sa po prvom kole prezidentských volieb v priebehu roka 2014 v Kundúze zhoršila. Následne však Afganské národné bezpečnostné sily opäť zahájili rozsiahle operácie s cieľom odstrániť povstalcov z celej provincie. Minister obrany uznal, že ozbrojenci narúšajú bezpečnosť v severnom Afganistane. Z dostupných informácií má migračný úrad za to, že bezpečnostnú situáciu v provincii Kundúz možno v súčasnosti hodnotiť ako nepredvídateľnú. Pri posudzovaní kritérií vážneho bezprávia a na základe princípu individuálneho posudzovania každej žiadosti o potrebe poskytnutia medzinárodnej ochrany má správny orgán za to, že v prípade návratu žiadateľa do Afganistanu nemožno s dostatočnou istotou predpokladať, že by nebol ohrozený jeho život alebo nedotknuteľnosť jeho osoby z dôvodu súčasnej nepriaznivej bezpečnostnej situácie v provincii Kundúz, odkiaľ pochádza. Po opätovnom preskúmaní žiadosti o azyl menovaného dospel migračný úrad k záveru, že v prípade návratu do Afganistanu by mohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia z dôvodu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu tak, ako je to uvedené v § 2 písm. j/ bod 3 zákona o azyle, preto mu na území SR
Čo sa týka poskytnutia doplnkovej ochrany v zmysle § 13b zákona o azyle, to znamená na účel zlúčenia rodiny, táto podmienka nebola v jeho prípade splnená, a to z objektívnych dôvodov, keďže žiadateľ na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou doplnkovou ochranou. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18.06.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu navrhovateľovi, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo 10.
ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v
ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa v rámci opakovanej žiadosti o udelenie azylu rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu.
ust. § 13c ods. l zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím
ust. § 13 ods. 1 zákona o azyle. Odporca sa aj
názoru odvolacieho súdu podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, k ich vyhodnoteniu nemožno mať žiadne výhrady. Odvolacie námietky navrhovateľa, ktorými vyčítal krajskému súdu neúplné zistenie skutkového stavu a nesprávne skutkové zistenia, Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodné. Krajský súd
názoru odvolacieho súdu riadne preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd je toho názoru, že odporca rozhodol o žiadosti navrhovateľa na základe náležite zisteného skutkového stavu, keďže navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu uvedené v § 8 alebo v § 10 zákona o azyl, ale splnil podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany uvedené v § 13a zákona o azyle. Aj
názoru odvolacieho súdu je zrejmé, že navrhovateľ v krajine pôvodu nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych, či neštátnych pôvodcov, ktoré by zakladalo dôvod na udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Z jeho výpovedí jednoznačne vyplýva, že sa mu v krajine pôvodu nič nestalo, s nikým neprišiel do žiadneho konfliktu. Prípadné problémy za výkon povolania, tak ako ich navrhovateľ opisoval, nie je možné kvalifikovať ako prenasledovanie z dôvodov relevantných pre udelenie azylu
Navyše zo správ o krajine pôvodu vyplýva, že situácia sa od jeho odchodu ešte zlepšila a v prípadoch, kedy sa tlmočníci vzdali svojej práce, nemali ďalej žiadne problémy. Pokiaľ ide o namietanú tadžickú národnosť, odvolací súd súhlasí s konštatovaním krajského súdu, že navrhovateľ nikdy, v žiadnej svojej výpovedi neuviedol skutočnosti, s ktorých možno vyvodiť záver, že by z dôvodu tadžickej národnosti zažíval nejaké problémy v krajine pôvodu. Taktiež jeho opakované odchody z územia Slovenskej republiky počas trvania azylových konaní, nesvedčia o skutočnosti, že by mal navrhovateľ o poskytnutie medzinárodnej ochrany vo forme azylu na území Slovenskej republiky skutočný záujem. Zhoršená bezpečnostná situácia v krajine pôvodu bola odporcom vzatá do úvahy, a práve preto mu bola poskytnutá medzinárodná ochrana vo forme doplnkovej ochrany, ktorej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané, či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany sa viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci
71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. Navrhovateľ počas celého správneho konania uvádzal ako dôvod svojej žiadosti obavu o svoju bezpečnosť z dôvodu výkonu práce, najmä tlmočenia pre zahraničnú firmu, o čom sa zrejme dozvedeli príslušníci hnutia Taliban. Odporca vo svojom rozhodnutí riadne a dostatočne zdôvodnil, prečo nie je možné na základe tohto dôvodu navrhovateľovi azyl udeliť a s týmto zdôvodnením sa odvolací súd plne stotožňuje. Z administratívneho spisu je tiež zrejmé, že odporca v novom konaní po vrátení mu veci krajským súdom, doplnil dokazovanie v intenciách rozhodnutia krajského súdu (tlmočenie pre zahraničnú firmu a s tým súvisiace problémy, doplnková ochrana, konania o udelení azylu príbuzných navrhovateľa), zistený skutkový stav riadne vyhodnotil a dospel k správnemu právnemu záveru. Na tomto mieste považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené. K odvolacej námietke navrhovateľa, ktorý krajskému súdu vyčítal nesprávne právne posúdenie, považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť nasledujúce: Z ustanovenia § 8 zákona o azyle vyplýva, že účelom priznania azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania z dôvodov v zákone vymedzených. Aby mohla byť poskytnutá ochrana formou azylu, musí byť preukázané, že je nositeľom určitého presvedčenia (politického, náboženského, a podobne), pre ktoré je v krajine, ktorej občianstvo má (v krajine jeho posledného trvalého bydliska), reálne prenasledovaný, alebo je prenasledovaný z dôvodov príslušnosti k jasne vymedzenej sociálnej skupine, resp. má dôvodnú obavu, že by k takému prenasledovaniu mohlo v jeho prípade dôjsť.
odvolacieho súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nenaplnil podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny a krajský súd nepochybil, keď jeho rozhodnutie potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní administratívneho spisu odporcu ako aj spisu krajského súdu zistil, že odporca pri zisťovaní skutkového stavu veci postupoval dôsledne a starostlivo, obstaral dostatok informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, tvrdenia navrhovateľa s týmito informáciami porovnal a mohol tak vo veci učiniť autoritatívny záver. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by odporca, resp. krajský súd k niektorým predloženým podkladom neprihliadol. Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že situáciu v krajine pôvodu dostatočne zistil a popísal s odkazom na zdroje, z ktorých informácie čerpal. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu je zrejmé, akým spôsobom odporca konfrontoval údaje navrhovateľa s informáciami o krajine jeho pôvodu, a na základe akých skutočností dospel k záveru, že navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadne pochybenie pri zisťovaní a hodnotení skutkového stavu. Námietky navrhovateľa obsiahnuté v odvolaní proti rozsudku krajského súdu vyhodnotil ako nedôvodné. Odvolací súd dospel k záveru, že nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý sa dostatočne zaoberal všetkými námietkami a dospel k správnemu záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nebol dôvodný. Navrhovateľ neuviedol v odvolaní žiadne iné skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí a postupov odporcu a krajského súdu vyvrátili, odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom
1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 OSP v spojení s § 246c a § 250k ods. 1 OSP tak, že navrhovateľovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.