← Slovensko

stavebné konanie

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Sžo/65/2015 Identifikačné číslo spisu: 1014200109 Dátum vydania rozhodnutia: 05.05.2015 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Zemková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1014200109.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD a zo sudcov JUDr. Nora Halmovej a JUDr. Petry Príbelskej PhD., v právnej veci žalobcu: Ing. Q.H., B., zastúpený: Mgr. Soňa Grošaftová, advokátka, Makovického 7, Žilina, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Námestie slobody 6, Bratislava, za účasti: Národná diaľničná spoločnosť a.s., Mlynské Nivy 45, Bratislava, zastúpený: JUDr. Peter Zdráhal, advokát, Nad plážou 16/A, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 23960/2013/B622-SV/z.70989/Pek zo dňa

  1. novembra 2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa
  2. augusta 2014, č.k. 5S/14/2014-112, jednohlasne, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
  3. augusta 2014, č.k. 5S/14/2014-112, v spojení s opravným uznesením zo dňa
  4. októbra 2014, č.k. 5S/14/2014-122, m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného zo dňa
  5. novembra 2013, č. 23960/2013/B622-SV/z.70989/Pek z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 651,35 € na účet právnej zástupkyne žalobcu Mgr. Soni Grošaftovej, advokátky, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Odôvodnenie I. Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 23960/2013/B622-SV/z.70989/Pek zo dňa 20.11.2013, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Obvodného úradu Nitra, odboru výstavby a bytovej politiky, č. ObU-NR-OVBP2-2013/0090-017 zo dňa 22.07.2013 vo veci vyvlastnenia pozemkov parc.č. 1356/118, 1356/117 a 1356/116 v podielovom spoluvlastníctve žalobcu vlastnícky podiel 1/8 v prospech navrhovateľa vyvlastnenia - Národná diaľničná spoločnosť, a.s. (ďalej len „NDS“ ale aj „navrhovateľ“) vo verejnom záujme podľa § 108 ods. 2 písm. f/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) v spojení s § 17 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“), § 8 ods. 1 zákona č. 129/1996 Z.z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 129/1996 Z.z.“) a § 9a ods. 4 zákona č. 669/2007 Z.z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a o doplnení zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 669/2007 Z.z.“), pre stavbu „Rýchlostná cesta R1 Beladice - Tekovské Nemce“, na ktorú bolo Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií SR vydané stavebné povolenie č. 118542/2008-2331/z. 56559 dňa 10.12.2008 (právoplatné dňa 30.12.2008). Finančnú náhradu za spoluvlastnícky podiel žalobcu na vyvlastňovaných pozemkoch parc. 1356/116, 1356/17 a 1356/118 v k.ú. E. obvodný úrad určil podľa § 111 ods. 2 stavebného zákona na základe znaleckého posudku č. 47/2012 zo dňa 27.04.2012 vypracovaného podľa vyhlášky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku Ing. V. Q., znalcom v odbore stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností. Prvostupňový súd bol názoru, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí náležite vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu, svoj názor na zistený skutkový stav i spôsob aplikácie použitých právnych noriem zdôvodnil a vysvetlil spôsobom, ktorý bol v súlade s § 46 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správny poriadok (ďalej len „správny poriadok“) a zároveň poskytol správnemu súdu dostatočný priestor pre preskúmanie rozhodnutí a postupu správnych orgánov oboch stupňov z hľadiska dôvodov vymedzených v žalobe. Keďže žalobca v žalobe neuviedol, s ktorou jeho námietkou sa žalovaný dostatočne nevysporiadal, čím mal podľa žaloby porušiť právo žalobcu na spravodlivé konanie, nemohol ani súd okrem uvedených všeobecných konštatovaní podrobnejšie argumentovať k otázke namietanej nepreskúmateľnosti vydaných rozhodnutí v dôsledku ich tvrdeného nedostatočného odôvodnenia. Poukázal na proces preukazovania bezvýslednosti dohody, ktorá je podľa stavebného zákona prísne formalizovaná - ukladá žiadateľovi zaslať vlastníkovi písomnú výzvu na uzavretie dohody so stanovenými náležitosťami (vymedzenie požiadavky žiadateľa, dôvody požadovaného prevodu práva alebo vzniku vecného bremena, návrh odplaty najmenej vo výške určenej podľa § 111 ods. 2 stavebného zákona a upozornenie na následky nereagovania na výzvu), pričom pokus o dohodu sa považuje za bezvýsledný, ak vlastník do 15 dní od doručenia výzvy dohodu výslovne odmietne alebo v uvedenej lehote na výzvu nereaguje. Rovnako striktný je aj spôsob zisťovania všeobecnej (trhovej) ceny vyvlastňovaných pozemkov pre účely vyčíslenia primeranej náhrady za vyvlastnenie (ďalej v bode VIII). Podľa názoru krajského súdu vyvlastňovací orgán zákonom stanovený postup pred vydaním rozhodnutia dodržal, keď prostredníctvom znaleckého posudku zistil všeobecnú cenu vyvlastňovaných pozemkov, doručil žalobcovi písomnú výzvu na uzavretie dohody o odkúpení jeho spoluvlastníckeho podielu na vyvlastňovanom majetku so všetkými predpísanými náležitosťami a po odmietnutí návrhu a podmienok v ňom uvedených pristúpil k nútenému získaniu práv k dotknutým nehnuteľnostiam cestou vyvlastnenia. V postupe správneho orgánu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia, nedošlo v preskúmavaných súvislostiach k žiadnemu rozporu so zákonom. Skonštatoval, že pri rešpektovaní požiadavky zákonnosti nemal navrhovateľ vyvlastnenia s ohľadom na vypracovaný znalecký odhad hodnoty diaľničného pozemku prakticky žiadny priestor pre hľadanie konsenzu so žalobcom ohľadom výšky odplaty za získanie práv k predmetným pozemkom, ako sa toho dovolával žalobca. Pokiaľ ide o iné spôsoby naplnenia cieľa vyvlastnenia, na ktorých nevyužitie sa zrejme žalobca snažil v žalobe poukázať (zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k diaľničnému pozemku, zriadenie vecného bremena, uzatvorenie nájomnej zmluvy), tieto podľa názoru krajského súdu neprichádzali do úvahy, nakoľko pre daný typ stavby nepostačuje obmedzenie vlastníckeho práva k zastavaným pozemkom, ale vyžaduje sa jeho trvalé odňatie prostriedkami verejného práva, ktoré sú zákonom predvídané a podrobne regulované. Právny režim zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva resp. vyporiadania stavby na cudzom pozemku podľa Občianskeho zákonníka, sú primárne inštitútmi súkromného práva. Ich použitie by bolo za daných skutkových a právnych okolností neúčelné a na viac aj tieto inštitúty (rovnako ako pri vyvlastnení) predpokladajú uzavretie dohody zúčastnených strán alebo vyporiadanie rozhodnutím súdu na základe ceny vyporiadavaného majetku zistenej znaleckým posudkom vypracovaným podľa vyhlášky č. 492/2004 Z.z. Námietku ohľadom nedostatku aktívnej legitimácie NDS na podanie návrhu na vyvlastnenie považoval krajský súd za neopodstatnenú, nakoľko z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že Slovenská republika konajúca v zastúpení Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, splnomocnila NDS aj na podanie návrhu na začatie vyvlastňovacieho konania k pozemkom v spoluvlastníctve žalobcu a následne NDS v rozsahu udeleného poverenia ďalej splnomocnila svojim zastupovaním advokáta JUDr. Petra Zdráhala. Obe plnomocenstvá boli časovo obmedzené skončením platnosti mandátnej zmluvy č. 2/280/2010 zo dňa 04.01.2010, čo malo podľa žalobcu nastať dňom 12.08.2011, kedy mal byť podaný návrh na kolaudačné konanie k predmetnej stavbe, ktorá bola uvedená do prevádzky na základe rozhodnutia o predčasnom užívaní stavby. Z uvedenej mandátnej zmluvy podľa názoru krajského súdu nevyplýva žiaden dôvod pre obmedzenie rozsahu či trvania oprávnení splnomocnenca konať v mene a na účet splnomocniteľa vo vyvlastňovacom konaní. Obsah administratívneho spisu taktiež nezakladá akúkoľvek pochybnosť o oprávnení NDS, či jej ustanoveného právneho zástupcu, podať návrh na vyvlastnenie a ďalej v tomto konaní zastupovať splnomocniteľa. Správny orgán vo vyvlastňovacom konaní nebol povinný z úradnej povinnosti skúmať platnosť vyššie uvedenej mandátnej zmluvy, ani okolnosti začatia kolaudačného konania k predmetnej líniovej stavbe, keďže neexistovali podložené pochybnosti o tom, či zástupca navrhovateľa vyvlastnenia skutočne vyjadruje vôľu zastúpeného vo vyvlastňovacom konaní. V postupe správneho orgánu v súvislosti so zastúpením navrhovateľa vyvlastnenia vo vyvlastňovacom konaní preto súd nevidel akúkoľvek vadu, ktorá by mala za následok nezákonnosť vydaného rozhodnutia. Predmet vyvlastnenia tvorili pozemky odčlenené overeným geometrickým plánom, ktoré boli podľa výpisu z katastra nehnuteľností ku dňu začatia vyvlastňovacieho konania v katastri zapísané ako ostatné plochy. Vyvlastňovací orgán mohol z hľadiska identifikácie predmetu vyvlastnenia vychádzať len z toho stavu, aký je zapísaný v katastri nehnuteľností a to aj napriek tomu, že vyvlastňované pozemky už boli v čase začatia vyvlastňovacieho konania zastavané rýchlostnou komunikáciou zhotovenou na základe právoplatného stavebného povolenia vydaného podľa právnej úpravy účinnej pred 26.07.2011 a dokonca uvedenou do predčasného užívania. Súd si je plne vedomý v právnom štáte nežiaducej výnimočnosti danej situácie, keď sa vyvlastňujú pozemky už fakticky zastavené stavbou uvedenou do užívania. Faktom však zostáva, že z hľadiska druhového určenia budú predmetné pozemky zapísané do katastra nehnuteľností ako zastavané až potom, keď sa predmetná líniová stavba skolauduje. Kolaudačnému rozhodnutiu však musí predchádzať vysporiadanie vlastníctva k už zastavaným pozemkom, čomu má slúžiť práve vyvlastnenie uskutočnené podľa právneho režimu stanoveného v § 9a novelizovaného zákona č. 669/2007 Z.z. V súvislosti s námietkou žalobcu o nesúlade medzi identifikáciou predmetu vyvlastnenia vo vydaných vyvlastňovacích rozhodnutiach a skutočným stavom, považuje krajský súd za potrebné podotknúť, že žalobca v žalobe neuvádza, ako sa táto konkrétna skutočnosť premietla do jeho právneho postavenia a akým spôsobom bol v tejto súvislosti ukrátený na svojich právach. Práve tvrdenie o ukrátení žalobcu na jeho subjektívnych právach tvrdeným rozporom postupu alebo rozhodnutia správneho orgánu so zákonom je zákonnou podmienkou pre uplatnenie preskúmavacej právomoci súdu v správnom súdnictve. Podľa názoru krajského súdu skutočnosť, že štát v súlade s platným právom, zastaval neskôr vyvlastňované pozemky stavbou rýchlostnej komunikácie na základe právoplatného stavebného povolenia, nemôže byť vo vyvlastňovacom konaní vzatá do úvahy ako faktor, ktorý mohol mať vplyv pre zvýšenie alebo zníženie hodnoty vyvlastňovaných pozemkov. Až kolaudačné rozhodnutie spolu s geometrickým plánom môžu byť tými právnymi skutočnosťami, na základe ktorých príslušný orgán správy katastra v záznamovom konaní zmení druh predmetných pozemkov z ostatných plôch na zastavané plochy. Ústavný súd sa vo vyššie uvedenom náleze vyjadril predovšetkým k neústavnosti tzv. nepriameho vyvlastnenia, teda právneho režimu umožňujúceho realizáciu výstavby trvalej stavby bez hmotnoprávneho titulu k pozemku, ktorého preukázanie bolo odložené až na okamih kolaudácie stavby. Novela zákona č. 669/2007 Z.z. prijatá po nadobudnutí účinnosti uvedeného nálezu ústavného súdu (§ 9a tohto zákona) vytvára zákonný podklad pre vysporiadanie vlastníctva k pozemkom pod tými stavbami, ktoré boli zriadené na základe právoplatných stavebných povolení vydaných podľa predpisov účinných pred 26.07.
  6. Právna úprava dala stavebníkovi priestor na získanie práv k pozemkom zastavaným cestnými stavbami dohodou najneskôr do 28.02.2013 s tým, že ak zostane pokus stavebníka o získanie týchto práv dohodou bezvýsledný, alebo ak stavebník tieto práva v stanovenej lehote z akéhokoľvek dôvodu nezíska, musí podať návrh na vyvlastnenie podľa stavebného zákona. Uvedený právny režim teda umožňuje aj dodatočné vyvlastnenie pozemkov už fakticky zastavaných cestnými stavbami. To platí aj napriek skutočnosti, že primárnym účelom zákona č. 669/2007 Z.z. je úprava postupu správnych orgánov v územnom stavebnom konaní pri príprave stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá. Iné riešenie vzťahu vlastníka pozemku zastavaného trvalou verejnoprospešnou stavbou na jednej strane a štátom ako vlastníkom verejnoprospešnej stavby, pokiaľ nedôjde k dohode medzi oboma stranami, prakticky neprichádza do úvahy. Súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu o nesplnení zákonom stanovenej podmienky pre podanie návrhu na vyvlastnenie tým, že stavebník podal tento návrh predo dňom 28.02.2013, teda predčasne. Je totiž nepochybné, že stavebník urobil zákonom predpokladaný pokus o odkúpenie spoluvlastníckeho podielu žalobcu na predmetných pozemkoch, ktorý zostal bezvýsledný. Žalobca síce deklaroval ochotu sa dohodnúť, avšak len na predaji 100% pôvodnej výmery pozemkov, z ktorých boli vyvlastňované pozemky odčlenené a za cenu niekoľkonásobne prevyšujúcu všeobecnú cenu týchto pozemkov určenú znaleckým posudkom. Vzhľadom na uvedený postoj žalobcu k prípadnej dohode so stavebníkom podľa názoru súdu nič nebránilo stavebníkovi v zmysle § 9a ods. 3 zák. č. 669/2003 Z.z. podať návrh na vyvlastnenie. Z uvedeného zákona nemožno vyvodiť, že by sa na návrh podaný predo dňom 28.02.2013 nemalo prihliadať, či dokonca že by sa malo konanie začaté na základe takéhoto návrhu zastaviť. Zákon ukladá stavebníkovi pokúsiť sa o dohodu s vlastníkom pozemku, neurčuje však, že návrh dohody musí vychádzať z požiadaviek vlastníka pozemku. Pokiaľ bol teda pokus o dohodu urobený v dobe od nadobudnutia účinnosti uvedenej právnej úpravy do 28.02.2013 a takýto pokus zostal z akýchkoľvek dôvodov bezvýsledný, bol stavebník legitimovaný na podanie návrhu na vyvlastnenie. Krajský súd uviedol, že aj pri akceptovaní takého výkladu zákona, že predo dňom 01.03.2013 nemohol stavebník za žiadnych okolností podať návrh na vyvlastnenie pozemkov, splnil by takýto predčasne podaný návrh požiadavky zákona dňom 01.03.2013 a bolo by potrebné o ňom meritórne rozhodnúť. Pri posudzovaní otázky verejného záujmu na vyvlastnení vychádzal správny orgán zo zákona č. 669/2007 Z.z., ktorý stanovuje zoznam stavieb, na ktorý sa vzťahujú jednorazové mimoriadne opatrenia; verejný záujem na realizácii predmetnej stavby teda vyplýval priamo z uvedeného zákona, ktorý je vo vzťahu ku stavebnému zákonu osobitným predpisom majúcim prednosť pred všeobecnou úpravou vyvlastnenia v stavebnom zákone. Uvedený prístup je nutné považovať za rozporný s právnym poriadkom Slovenskej republiky, pretože „... ak je daný expropriačný titul - výstavba diaľnice, musí sa ešte preukázať, že táto výstavba je vo verejnom záujem ...“ (bod 55 nálezu Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 19/09). Krajský súd súhlasí so žalobcom, že nie je možné zamieňať predmet a účel vyvlastnenia s verejným záujmom. Verejný záujem na vyvlastnení pozemkov pre účely výstavby diaľnic a rýchlostných komunikácií sa v zmysle stavebného zákona preukazuje vo vyvlastňovacom konaní. Skúmanie existencie verejného záujmu by malo dať odpoveď na otázku, či všeobecný záujem na uskutočnení stavby prináša taký prospech rozhodujúcej časti verejnosti, ktorý je v zjavnom nepomere s individuálnym záujmom vlastníka stavbou dotknutých nehnuteľností na jej nerušenom užívaní. O tom, či je daný verejný záujem na vyvlastnení pre potreby určitej stavby, teda nemôže rozhodovať zákonodarca, ale vyvlastňovací orgán v rámci vyvlastňovacieho konania, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. V tomto zmysle sa senát krajského súdu stotožnil s názorom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp.zn. 6S 96/2013, ktorá sa týkala vyvlastnenia pozemkov iného vlastníka pre potreby tej istej stavby, že „verejný záujem je predmetom správnej úvahy a zisťuje sa v priebehu vyvlastňovacieho konania na základe zváženia najrôznejších partikulárnych záujmov“. Neosvojil si však záver rozsudku v uvedenej veci, z ktorého vyplýva, že nedostatočné individuálne skúmanie verejného záujmu by malo byť dôvodom pre zrušenie vyvlastňovacieho rozhodnutia a vrátenie veci správnemu orgánu na ďalšie konanie. Senát krajského súdu je toho názoru, že existencia verejného záujmu na vyvlastnení pozemkov pre potreby daného úseku rýchlostnej komunikácie ako objektivizovaná skutočnosť vyplynula z podkladov zhromaždených vyvlastňovacím správnym orgánom. Verejný záujem bol v konaní stavebníkom pomenovaný a zdôvodnený a nemožno poprieť, že sa čiastočne prekrýva s účelom výstavby rýchlostnej komunikácie, ktorý bol definovaný rozhodnutím o umiestnení predmetnej stavby. Tým bolo predovšetkým prepojenie Bratislavy so stredným Slovenskom, vyriešenie problematickej dopravy na danom úseku a zníženie alarmujúcej nehodovosti. Podľa názoru súdu pokiaľ existuje verejný záujem na diaľničnom dopravnom prepojení Bratislavy s Banskou Bystricou rýchlostnou komunikáciou, ktorá potenciálne prináša vyššiu dopravnú bezpečnosť, mnohostranný rozvoj stredoslovenského regiónu, vytvára predpoklady pre prílev investícií a vznik nových pracovných príležitostí, potom je daný verejný záujem na vyvlastnení pozemkov zastavaných predmetnou rýchlostnou komunikáciou. Je faktom, že správne orgány oboch stupňov sa otázke verejného záujmu z naznačených hľadísk v potrebnej miere nevenovali a napadnuté rozhodnutie je z tohto pohľadu nedostatočne odôvodnené. Krajský súd je však toho názoru, že zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom by len doplnil odôvodnenie rozhodnutia v uvedenom smere, by bolo neúčelné, pretože by viedlo len k formálnemu zopakovaniu konania a neprinieslo by v otázke existencie verejného záujmu na vyvlastnení žiadnu zmenu. Senát je tiež toho názoru, že nie je v kompetencii súdnej moci posudzovať verejný záujem na vyvlastnení vo väzbe na možné alternatívy trasovania rýchlostnej komunikácie. Súdu totiž neprináleží v súvislosti so skúmaním verejného záujmu na vyvlastnení pozemkov viesť polemiku o tom, ktorá z úvah prichádzajúcich variant trasy komunikácie R1 sa mala realizovať, prípadne aké by boli dopady ostatných variant trasovania na štátny rozpočet. Rozhodnutia v týchto otázkach patria do kompetencií orgánov vládnej moci. Pri posudzovaní existencie verejného záujmu na vyvlastnení patrí súdu preskúmať závery o tom, či realizácia predmetnej cestnej stavby je pri zohľadnení konkrétnych okolností prípadu v záujme väčšiny spoločnosti a či tento verejný záujem z hľadiska primeranosti odôvodňuje zásah do individuálnych práv a záujmov vlastníkov pôdy na pokojnom užívaní majetku. Súd je toho názoru, že o existencii verejného záujmu na vyvlastnení spoluvlastníckeho podielu žalobcu na pozemkoch zastavaných cestnou stavbou niet žiadnych relevantných pochybností. Z citovanej ústavnej i zákonnej úpravy vyplýva, že vyvlastnenie pozemkov pre účely verejno-prospešných stavieb vrátane stavieb rýchlostných komunikácií je zásadne možné len v nevyhnutnej miere a v rozsahu, ktorý je potrebný pre dosiahnutie účelu vyvlastnenia. Stavebný zákon umožňuje výnimku z uvedeného pravidla len pre prípad, že sa vyvlastnením prevádza vlastnícke právo iba k časti pozemku a vlastník alebo iný oprávnený užívateľ by nemohol využívať zostávajúcu časť pozemku, alebo len s neprimeranými ťažkosťami. Vtedy je možné rozšíriť vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť pozemku, pokiaľ o to vlastník alebo iný oprávnený požiada. V prejednávanej veci boli geometrickým plánom odčlenené a novovytvorené pozemky tvoriace predmet vyvlastňovacieho konania o celkovej výmere 4 719 m2, pričom zostávajúca výmera pôvodných pozemkov v spoluvlastníctve žalobcu, z ktorých vznikli vyvlastňované parcely, predstavuje výmeru 17 062 m
  7. Je faktom, že vyvlastňované pozemky sú vzhľadom na trasu komunikácie situované približne v strede pôvodných parciel využívaných pred začatím výstavby na poľnohospodárske účely. Tento fakt by nepochybne mohol v súčasnosti sťažiť využívanie zvyšných parciel, napr. skomplikovať prístup minimálne na jednu z dvoch častí rozdelených pozemkov. Žalobca však v priebehu vyvlastňovacieho konania netvrdil, že by nejakú časť zo zostatkových pozemkov nemohol užívať vôbec alebo len s neprimeranými ťažkosťami. Bez uvedenia konkrétnych dôvodov navrhol vyvlastniť celé zvyšné pozemky, ktoré zostali po odčlenení parciel tvoriacich predmet vyvlastňovacieho konania. Krajský súd je v zhode so žalovaným toho názoru, že v danom prípade nebol dôvod pre rozšírenie vyvlastnenia nad nevyhnutnú mieru, ktorú predstavujú vyvlastňované pozemky, nakoľko v rámci vyvlastňovacieho konania nebolo zistené, že by žalobca ako spoluvlastník zostávajúcej výmery (78%) z pôvodných pozemkov nemohol tieto zvyšné časti užívať na poľnohospodárske či iné účely, prípadne že by bolo ich užívanie neprimerane sťažené. Na dosiahnutie účelu vyvlastnenia nebolo podľa názoru súdu nevyhnutné rozšíriť vyvlastnenie aj na cestné ochranné pásmo rýchlostnej komunikácie, pretože toto nie je súčasťou komunikácie (§ 1 ods. 3, 4 zák.č. 135/1961 Zb.). V cestných ochranných pásmach je zakázaná alebo obmedzená činnosť, ktorá by mohla ohroziť rýchlostnú komunikáciu a premávku na nej. Právna úprava ochranných pásiem však nevylučuje, aby pôda v rámci ochranných pásiem bola využívaná na poľnohospodárske účely. Z uvedených dôvodov bol súd toho názoru, že z hľadiska stanovenia rozsahu vyvlastnenia boli postup správnych orgánov i vydané rozhodnutia v medziach zákona. Vo vyvlastňovacom konaní sa náhrada za vyvlastňovanú nehnuteľnosť podľa stavebného zákona určuje vo výške zodpovedajúcej trhovej cene určenej znaleckým posudkom, pričom trhovou cenou nehnuteľnosti sa rozumie cena rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite. Za pravdivé je možné považovať tvrdenie žalobcu, že stavebný zákon neobsahuje splnomocňovacie ustanovenie, podľa ktorého by sa pri zisťovaní trhovej ceny vyvlastňovanej nehnuteľnosti znaleckým posudkom malo postupovať podľa vyhlášky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Treba však zároveň konštatovať, že podľa uvedenej vyhlášky sa postupuje vždy v prípade, ak je potrebné stanoviť všeobecnú hodnotu majetku (vrátane nehnuteľností) na požiadanie štátneho orgánu v rámci jeho právomoci (§ 1 ods. 2 cit. vyhl.), pričom za všeobecnú hodnotu majetku sa považuje výsledná objektivizovaná hodnota majetku, ktorá je znaleckým odhadom najpravdepodobnejšej ceny hodnoteného majetku ku dňu ohodnotenia v danom mieste a čase (§ 2 písm. g/ cit. vyhl.). Žiaden iný právny predpis, na základe ktorého by mohol znalec určiť trhovú cenu vyvlastňovaných nehnuteľností, neprichádza do úvahy. Vo vyvlastňovacom konaní vedenom podľa stavebného zákona a subsidiárne podľa správneho poriadku zhromažďuje podklady rozhodnutia navrhovateľ vyvlastnenia, ktorý ich predkladá správnemu orgánu a preukazuje nimi skutočnosti dôležité pre konanie a rozhodnutie vo veci. Jedným z takýchto podkladov je aj znalecký posudok na určenie ceny vyvlastňovaných nehnuteľností. Skutočnosť, že v prejednávanej veci bol znalecký posudok znalca Ing. V. Q. vypracovaný na základe žiadosti navrhovateľa vyvlastnenia, nediskvalifikuje takýto doklad z podkladov rozhodnutia, nakoľko znalec zapísaný v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR je nezávislou osobou, ktorá je povinná vykonávať odbornú znaleckú činnosť riadne a v súlade s právnymi predpismi, pričom za porušenie povinností pri výkone znaleckej činnosti zodpovedá ministerstvu; dokonca za vedome nepravdivý znalecký posudok možno znalca trestne stíhať. Znalca môže pre potreby konania ustanoviť aj správny orgán a poveriť ho vypracovaním znaleckého posudku, ak je to potrebné pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie, napr. ak bol znalecký posudok predložený účastníkom konania hodnoverne spochybnený iným relevantným dôkazom - iným znaleckým posudkom alebo stanoviskom odborne spôsobilej osoby. Pokiaľ ide o zisťovanie všeobecnej (trhovej) ceny vyvlastňovaných nehnuteľností, túto je v zmysle vyhlášky č. 492/2004 Z.z. možné určiť zásadne buď porovnávacou metódou, alebo metódou polohovej diferenciácie (výnosová metóda v predmetnej veci neprichádzala do úvahy), ktoré by obe mali viesť k podobnému výsledku, pričom výber metódy je na znalcovi. Súdny znalec Ing. V. Q. pri vypracovávaní znaleckého posudku v predmetnej veci použil metódu polohovej diferenciácie, nakoľko nemal k dispozícii porovnávací materiál, ktorý by tvorili najmä zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľného majetku v k.ú. E. v porovnateľnom čase. Znalecký posudok i jeho závery sú podľa názoru súdu konzistentné, posudku nemožno vytknúť vnútornú rozpornosť či nelogickosť, ktoré by spochybňovali vyvodené závery. Žalobca v konaní nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by poukazovali na nesprávnosť či neaktuálnosť záverov znalca, napr. potvrdenie obce Čierne Kľačany o cenách pri nedávnych prevodoch vlastníctva porovnateľných pozemkov, stanoviská realitných kancelárií a podobne. V konaní nevyšlo najavo nič, čo by podporilo tvrdenia žalobcu, že vyvlastňované pozemky majú vyššiu cenu, ako ju určil znalec. Za takýto dôkaz nemožno považovať zmluvy o prevode vlastníctva pozemkov v k.ú. G. či v iných lokalitách, na ktoré sa odvolával žalobca, nakoľko tieto doklady nemajú pre daný účel žiadnu dôkaznú hodnotu. Preto tvrdenie žalobcu, že za vyvlastnený majetok mu nebola poskytnutá spravodlivá náhrada, považoval súd za subjektívne a nepodložené a je toho názoru, že v procese vyvlastňovania je potrebné v zmysle zákona postupovať podľa exaktných podkladov a to aj so zreteľom na skutočnosť, že proces vyvlastňovania pre potreby rýchlostnej komunikácie sa týka mnohých vlastníkov pozemkov. Postup pri zisťovaní trhovej ceny vyvlastňovaných nehnuteľností bol podľa názoru súdu v súlade so zákonom. Pokiaľ mal žalobca za to, že určená náhrada za vyvlastnenie jeho spoluvlastníckeho podielu nezodpovedá trhovej cene, mohol sa obrátiť s požiadavkou na vyššiu náhradu na príslušný súd (§ 8 ods. 3 zák. č. 129/1996 Z.z.). Za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa prekážky rozhodnutej veci, ktorú malo tvoriť rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Nitre č.: KSUNR-2012-183-002 zo dňa 15.02.2012, ktorým bol návrh NDS na vyvlastnenie tých istých pozemkov totožných vlastníkov a pre rovnakú stavbu právoplatne zamietnutý. Je pravdou, že právoplatné rozhodnutie v konkrétnej veci bráni tomu, aby sa o tej istej veci konalo a rozhodovalo znova. Totožnosť veci však nie je daná len okruhom účastníkov konania a jeho predmetom, ale aj dôvodmi, o ktorých sa rozhodovalo. Spomenuté rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Nitre zo dňa 15.02.2012 sa síce týkalo vyvlastnenia spoluvlastníckeho podielu žalobcu na tých istých pozemkoch a pre tú istú stavbu, avšak skutkové okolnosti, ktorými navrhovateľ vyvlastnenia odôvodnil svoj návrh, sa zmenili. Bol totiž vykonaný nový pokus o dohodu so žalobcom na odkúpenie jeho spoluvlastníckeho podielu a žalobcovi bola tiež ponúknutá vyššia kúpna cena. Identita veci bola tiež narušená zmenou právnej úpravy, nakoľko posledný návrh NDS na vyvlastnenie bol opretý o novelizované znenie zákona č. 669/2007 Z.z. (§ 9a), ktoré nanovo upravilo postup pri majetkovoprávnom vysporiadaní vlastníkov pozemkov pod realizovanou cestnou stavbou. Uvedené zmeny skutkového a právneho stavu odlišujú posledné vyvlastňovacie konanie od skoršieho konania ukončeného rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Nitre zo dňa 15.02.2012 a preto uvedené rozhodnutie nemôže tvoriť prekážku rozhodnutej veci, pre ktorú by bolo potrebné vyvlastňovacie konanie zastaviť (§ 30 ods. 1 písm. i/ správneho poriadku). II. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že v danej súvislosti dáva do pozornosti rozsudok Krajského súdu Bratislava sp.zn. 6S/96/2013, ktorým rozsudkom v identickej veci, len s rozdielom v osobe žalobcu, došlo k zrušeniu vyvlastňovacieho rozhodnutia žalovaného, s ktorým právnym záverom sa v celom rozsahu stotožňuje. Uvedený rozsudok, na podklade podaného odvolania žalovaným, je predmetom súdneho prieskumu na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ aj „NS SR“). Za najzávažnejšie pochybenie súdu je nutné považovať vyslovenie záveru k otázke existencie verejného záujmu, ako jednej z podmienok možnosti pristúpenia k procesu vyvlastnenia, ktorý je nesporne zásahom do ústavou garantovaného práva vlastniť majetok. Žalobca počas celého procesu vyvlastnenia, a to už aj v predchádzajúcom vyvlastňovacom konaní k dotknutým pozemkom, namietal nepreukázanie existencie jednej zo základných podmienok možnosti pristúpenia k vyvlastneniu jeho vlastníckeho práva, a to existenciu verejného záujmu, ktorý zo strany správnych orgánov nebol skúmaný, a teda ani preukázaný. K zdôvodneniu existencie verejného záujmu súdom je nutné predovšetkým podľa odvolateľa uviesť, že nie je zrejmé čo súd v rámci svojej činnosti vo vzťahu k preukázaniu existencie verejného záujmu preskúmaval, nakoľko samotná existencia verejného záujmu nebola v rámci vyvlastňovacieho konania správnymi orgánmi skúmaná a už vôbec nie preukázaná. Súd v danom prípade svojvoľne pristúpil k vysloveniu záveru, že táto podmienka bola splnená, pričom ani jediným relevantným argumentom túto nezdôvodnil. Prelomovým rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k otázke verejného záujmu, bolo rozhodnutie vo veci Sporrong a Loennroth vs. Švédske kráľovstvo z roku
  8. V ňom súd dospel k aplikácii zásady proporcionality pri zásahu do vlastníckeho práva, ktorej zmyslom bolo to, aby sa pri aplikácii čl. 1 Protokolu č. 1 posudzovalo, či sa dosiahlo spravodlivé vyváženie medzi ochranou vlastníckeho práva a spoločenským záujmom, a teda, či pôvodný vlastník nehnuteľnosti nemusí na základe rozhodnutia o vyvlastnení niesť individuálne a nadmerné bremeno. Súd uviedol, že tento článok v sebe obsahuje tri rôzne pravidlá: prvé pravidlo stanovené v prvej vete má všeobecnú povahu a zahŕňa princíp pokojného užívania majetku; druhé pravidlo, obsiahnuté v druhej vete, zahŕňa prípady pozbavenia majetku; tretie pravidlo stanovené v treťom paragrafe uznáva, že členské štáty sú oprávnené, medzi iným, kontrolovať užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom. Tieto tri pravidlá sú však navzájom prepojené. Pri posudzovaní druhého a tretieho pravidla je potrebné prihliadať na prvé, ktoré v sebe zahŕňa všeobecný princíp pokojného užívania majetku. Citované rozhodnutie stanovilo rámec pre interpretáciu čl. 1 Dohovoru a znamenalo výraznú kvalitatívnu zmenu poňatia preskúmavacej činnosti súdu, ktorá sa dovtedy zameriavala iba na legalitu a legitimitu zásahov štátu do práva na majetok a jeho pokojné užívanie. Prijatím tohto rozhodnutia začal ESĽP preskúmavať i splnenie podmienky proporcionality oprávnenosti zásahov do vlastníckeho práva, ktorá bola vyjadrená hľadaním spravodlivej rovnováhy medzi záujmami spoločnosti a záujmami jednotlivca. Súlad s ústavnosťou a zákonnosťou pri zbavovaní majetku ESĽP ďalej vyjadril v rozhodnutí vo veci Lithgow vs. Spojené kráľovstvo z roku 1986, kde judikoval nasledujúcu myšlienku: „Je nutná existencia primerane dostupných a presných ustanovení vnútroštátneho práva, vyhovujúcich základným požiadavkám pojmu právo a ich dodržiavanie.“ Povedané inými slovami, právna úprava zásahu do vlastníckeho práva musí byť schopná zabrániť vzniku toho, čo ESĽP označilo vo svojom rozhodnutí ako „individuálne a mimoriadne bremeno“. Ďalšou dôležitou skutočnosťou, ktorou sa toto rozhodnutie zaoberalo bolo štátne donútenie, ktoré sa nesmie konať arbitrážne alebo diskriminujúcim spôsobom. Postup musí zodpovedať zásade zákonnosti a zabezpečovať primeranú istotu. V rámci rozhodovacej praxe sa ESĽP zaoberal aj výkladom pojmu „verejný záujem“, ktorý je typickým príkladom nejasného pojmu a stáva sa tak problematickou súčasťou rozhodovania. Najvýznamnejším rozsudkom z tejto oblasti je rozhodnutie vo veci James a ostatní vs. Spojené kráľovstvo. Súd tvrdí, že je predovšetkým na vnútroštátnych orgánoch, aby určili, či je tu verejný záujem, aby odôvodnili opatrenia vedúce k odňatiu majetku, ako aj učinili kroky, ktoré je prípadne potrebné podstúpiť k náprave. Súd bude úsudok zákonodarcu rešpektovať v tom, čo považuje za verejný záujem a čo nie, s výnimkou prípadu, kedy by bol takýto jeho názor bez rozumného základu. V spojitosti s tým ESĽP uviedol nasledovné: „Odňatie vlastníctva, ktoré sa uskutoční v záujme legitímnej (rozumnej) sociálnej, hospodárskej alebo inej politiky, môže byť vo verejnom záujme, dokonca aj keď spoločnosť ako taká nemá priame využitie alebo potešenie z odňatého vlastníctva.“ V súhrne sa postupom času v judikatúre ESĽP, ale aj v slovenskej judikatúre, formovali nasledujúce požiadavky: je dôležité objektívne preukázanie existencie verejného záujmu v konkrétnom prípade zásahu do vlastníckeho práva, zákaz arbitrážneho (nadradeného) prístupu v rámci procesu vyvlastnenia, existencia legitímneho účelu a vyváženého vzťahu. Je teda nesporné, že podmienky a následné preukazovanie verejného záujmu je naplňované až okolnosťami konkrétneho prípadu, a ako taký, je posudzovaný vo vzťahu k ostatným partikulárnym (súkromným) záujmom, či iným verejným záujmom, voči ktorým musí byť schopný sa presadiť, aby bolo možné pristúpiť k vyvlastneniu. Tento celý proces je možné naplniť až v rámci vyvlastňovacieho konania, ktoré môže byť začaté len na základe účelu stanoveného v zákone. Nachádzanie verejného záujmu, ako jednej z podmienok, ktorej naplnenie je pre vyvlastnenie nevyhnutné, je jednou zo základných podmienok úspešnosti vyvlastňovacieho konania. V závere k tejto otázke opätovne odvolateľ poukázal na Nález Ústavného súdu PL. ÚS 19/09, ktorý krajský súd absolútne odignoroval, najmä bod
  9. „Napadnuté ustanovenia spôsobujú, že napriek neprebehnutiu, ba ani nezačatiu formálneho vyvlastnenia sa stavia. Z tohto pohľadu nie je problémom zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach vyvlastnenie, ale nevyvlastnenie -skutočnosť, že formálne vyvlastnenie alebo zmluvné zabezpečenie vlastníckeho alebo iného hmotného práva neprebehlo, prípadne ani nezačalo pred začatím výstavby. Na druhej strane počiatočné vyvlastnenie de facto a následný normatívny a fakticky tlak, ktorý vyvolávajú napadnuté ustanovenia na zabezpečenie vlastníckeho práva k pozemkom dodatočným formálnym vyvlastnením, vytvára vlastne vyvlastnenie priamo zákonom, čo ústava nedovoľuje (PL. ÚS 38/95 - Ústava Slovenskej republiky neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom).“ Bod
  10. Citovaného nálezu uvádza: „Napadnuté ustanovenia v kontexte s celým obsahom zákona č. 669/2007 Z.z. zamieňajú poradie a účel (podstatu) stavebného a vyvlastňovacieho konania. Vytvárajú mylný dojem, že je možné stavať na cudzom pozemku, keďže neskôr bude pozemok predsa len vyvlastnený. Z právneho poriadku však vyplýva, že to vôbec nie je tak jednoznačné. Naopak, vyvlastňovacie konanie sa nemusí skončiť vyvlastnením nevyhnutne, ale aj zamietnutím vyvlastnenia (nepriamo to vyplýva napr. aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  11. mája 2610 sp.zn. 6Sžo/150/2009, dostupné na internete www.supcourt.gov. sk). To by však v posudzovanom prípade spôsobilo zložitú právnu situáciu. Problémom napadnutých ustanovení je skutočnosť, že k formálnemu vyvlastňovaniu alebo napríklad odkúpeniu nehnuteľností nedošlo pred začatím stavebných prác, a teda sa stavia na pozemkoch cudzích ešte nevyvlastnených. Dochádza tak k tzv. vyvlastneniu de facto, čo nie je zlučiteľné s ústavou ani s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Stavebný úrad - ministerstvo dopravy už vydaním stavebného povolenia de facto vyvlastňuje nehnuteľnosť a krajský stavebný úrad vo vyvlastňovacom konaní už len určuje výšku náhrady. Stavebný úrad vykonáva uvedené de facto vyvlastnenie primárne verejnou vyhláškou na základe podkladov NDS. Až v režime formálneho vyvlastnenia oslovuje vlastníkov zákonom ustanoveným spôsobom krajský stavebný úrad z pozície nositeľa verejnej moci. Stavebný úrad nemusí v stavebnom konaní posudzovať žiaden verejný záujem napriek tomu, že vyvlastňuje de facto.“ Ústavná akceptácia takéhoto ďalšieho, všeobecnejšieho - nadradeného vyššieho verejného záujmu by znamenala dať štátnej moci licenciu na výstavbu diaľnic, kde si zmyslí a kedy si zmyslí, pričom vyvlastňovacie konanie by sa zúžilo len na otázky výšky odškodnenia. Súčasná právna úprava, ústavná ochrana vlastníckeho práva konkretizovaná stavebnými predpismi, však nie je kompatibilná s týmto modelom. Z hľadiska štandardov ochrany ústavnosti uplatňovaných v doterajšej judikatúre ústavného súdu by akceptácia spôsobu vyvlastnenia ustanovená v zákone o jednorazových mimoriadnych opatreniach v súvislosti s výstavbou diaľnic vytvorila neprijateľný precedens pre ďalší vývoj stavebného konania aj vo vzťahu k iným druhom verejnoprospešných stavieb. Odvolateľ poukázal i na tieto časti citovaného nálezu: „Možnosť vydania stavebného povolenia a výstavby na cudzom pozemku znamená, že procesná ochrana poskytnutá vo vyvlastňovacom konaní je iluzórna. V zmysle zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach v stavebnom konaní sú vlastníci pozemkov skôr objektom než riadnym subjektom vyvlastňovacieho konania. Napadnuté ustanovenia zákona o jednorazových mimoriadnych opatreniach, zvlášť pojem „nemožnosť získať“, sú vágne, neurčité, nespĺňajúce kritériá kvality a predvídateľnosti zákona zasahujúceho do vlastníckeho práva tak, ako to vyžaduje ústava a dohovor. Napadnuté ustanovenia ani v kontexte textu celého zákona nie sú koncepčne previazané s povinnosťou preukázať práva k pozemkom v kolaudačnom konaní, resp. nestanovujú dôsledky nepreukázania týchto práv v kolaudačnom konaní. Možno sa len domnievať, že pre účely preukázania titulu bude nutné vyvlastňovacie konanie, ale zákon o jednorazových mimoriadnych opatreniach tak explicitne neustanovuje. Táto skutočnosť je zrejme dôkazom toho, že zákonodarcovi išlo len o to, aby sa začalo stavať, bez zváženia ďalších súvislostí. Napadnuté ustanovenia vytvárajú ústavne neakceptovateľnú nerovnosť medzi vlastníkmi pozemkov, ktorých sa týka zákon č. 669/2007 Z.z. na jednej strane a vlastníkmi ostatných pozemkov, na ktorých sa majú stavať iné diaľnice alebo cesty, a taktiež vlastníkmi iných pozemkov na území Slovenskej republiky na strane druhej. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon fakticky determinuje pozitívny výsledok vyvlastňovacieho konania pre stavebníka, vytvára neakceptovateľný tlak na krajské stavebné úrady smerujúci k jedinému možnému výsledku prípadného vyvlastňovacieho konania. To narúša deľbu moci medzi zákonodarnou mocou na jednej strane a výkonnou a súdnou mocou na strane druhej. V otázkach vyvlastnenia je zmyslom deľby moci individuálna ochrana vlastníka. Zákonodarca všeobecne určí vyvlastňovacie dôvody vo verejnom záujme, ktoré sa konkretizujú a preukazujú v individuálnom konaní pred orgánmi štátnej správy s následnou súdnou ochranou. Ak zákonodarca všeobecne určí, že pozemky ku konkrétnym diaľniciam budú fakticky vyvlastnené už pred prebehnutím vyvlastňovacieho konania, tým vlastne determinuje výsledok takýchto vyvlastňovacích konaní, vylučuje tým právnu ochranu vlastníkov pozemkov. Právny poriadok Slovenskej republiky a zahraničné právne úpravy poznajú aj iné miernejšie nástroje na plynulú výstavbu diaľnic bez toho, aby bolo nutné stavať na pozemku bez hmotnoprávneho titulu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína právny názor vyslovený už viackrát v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého podmienky verejného záujmu možno pokladať za splnené len vtedy, ak verejný záujem je nadradený a objektivizovaný voči záujmom vlastníka a ak účel zamýšľaný obmedzením práva vlastniť majetok nemožno dosiahnuť prostriedkami, ktoré zasahujú miernejšie do ústavou chráneného vlastníckeho práva (m.m. PL ÚS 33/95 j PI. ÚS 15/06).“ Verejný záujem, ako základná podmienka pre podanie samotného návrhu na vyvlastnenie, musí byť predmetom posudzovania a preukazovania v samotnom vyvlastňovacom konaní, pri zvážení všetkých dopadov na spoločnosť, nakoľko jeho preukázanie je priamo definované v § 108 ods. 3 stavebného zákona, pričom existencia výstavby diaľnice a ani právoplatné územné rozhodnutie neznamená existenciu verejného záujmu, ako základnej podmienky odňatia vlastníctva. Možnosť vyvlastnenia viaže na striktné splnenie zákonných podmienok, ktorých splnenie musí byť navrhovateľom pri podaní návrhu na začatie konania preukázané. Vychádzajúc z výkladu § 110 ods. 1 stavebného zákona vyvlastnenie sa pripúšťa len za predpokladu, ak nie je možné cieľ vyvlastnenia dosiahnuť dohodou, alebo iným vhodným spôsobom. Zákon v uvedenom ustanovení dôsledne uprednostňuje pred vyvlastnením dohodu, ako aj iné spôsoby, ktorými možno získať práva k pozemkom potrebných na uskutočnenie stavieb, nakoľko cieľom vyvlastnenia je získanie vlastníctva k dotknutým pozemkom. Vychádzajúc z výkladu zákonného ustanovenia, správny orgán môže pozemky vyvlastniť iba vtedy, ak preukáže že vlastník odmietol uzatvoriť dohodu vo veci predloženej odplaty za prevod vlastníckeho práva požadovaných pozemkov, ktorá podľa stavebného zákona musí byť minimálne vo výške ceny určenej podlá § 111 ods. 2 stavebného zákona. Citované ustanovenie však nie je možné vykladať spôsobom tak, ako to učinil žalovaný, a aj krajský súd a to, že žalobca neakceptoval cenu navrhovateľa a teda došlo k preukázaniu nemožnosti získania vlastníctva dohodou, resp. iným zákonným spôsobom. Žalobca od počiatku deklaroval záujem na doriešení majetkovoprávneho vysporiadania dotknutých pozemkov pod rýchlostnú komunikáciu cestou dohody, avšak pri zohľadnení spravodlivej náhrady za pozemky. Vykladať citované zákonné ustanovenie, že nepodpísanie predloženej zmluvy v lehote je preukázaním nemožnosti získania vlastníctva dohodou je reštriktívne. Uzatvorenie dohody predovšetkým predpokladá nájdenie spoločného konsenzusu aj čo do výšky odplaty, inak nie je možné hovoriť o nemožnosti uzatvorenia dohody. V súvislosti s preukázaním splnenia zákonnej podmienky pre podanie návrhu na vyvlastnenie a to preukázanie nemožnosti získania vlastníckeho práva dohodou, krajský súd podľa odvolateľa opomenul ustanovenie hmotnoprávneho predpisu prijatého po zverejnení Nálezu Ústavného súdu SR a to § 9a ods. 3 zákona č. 669/2007 Z.z. v platnom znení, ktoré ukladá stavebníkovi zákonnú povinnosť získania vlastníckeho práva dohodou v zákonom stanovenom termíne. V prípade, ak stavebník v tejto zákonnej lehote práva nezíska dohodou, ukladá mu zákon povinnosť podania návrhu na vyvlastnenie, ktorý deň je deň nasledujúci po uplynutí zákonnej lehoty - teda po 28.02.
  12. Opačný výklad sa míňa samotnému účelu citovaného zákonného ustanovenia. K vyjadreniu krajského súdu, že: „Zákon ukladá stavebníkovi pokúsiť sa o dohodu s vlastníkom pozemku, neurčuje však, že návrh dohody musí vychádzať z požiadaviek vlastníka pozemku“ žalobca uvádza, že zákon súčasne neurčuje, že prijatie dohody musí vychádzať z požiadaviek navrhovateľa. Neexistencia zákonného podkladu pre vyvlastnenie pozemkov je vyjadrená nálezom Ústavného súdu SR (ďalej aj „ÚS SR“) č. PL. ÚS 19/09 vo veci nesúladu zákona č. 669/2007 Z.z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá. Nálezom ÚS SR došlo k vysloveniu nesúladu ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/ slov „alebo či bol urobený úkon na jeho získanie“, § 2 ods. 2 písm. a/ slov „inak doklady“ a § 2 ods. 2 písm. a/ prvého bodu a druhého bodu zákona č. 669/2007 Z.z. s článkom 20 ods. 20 ods. 1 a s článkom 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V súvislosti s obsahom Nálezu ÚS SR je nutné vykladať aj prechodné ustanovenia k úpravám účinným od
  13. marca 2012 v § 9a zákona č. 669/2007 Z.z. Podľa prvej vety citovaného ustanovenia, bolo zákonnou povinnosťou správneho orgánu získať vlastnícke práva dohodou do termínu 28.02.2013, pričom ide o zákonnú podmienku a lehotu ktorej povinnosť splnenia ukladá priamo zákon. Až uplynutím zákonnej lehoty teda najskôr 01.03.2013, pri opätovnom splnení zákonných podmienok upravených v druhej vete citovaného ustanovenia, mohol stavebník podať návrh na vyvlastnenie. Tým, že stavebník podal návrh na vyvlastnenie pred uplynutím zákonnej lehoty, nesplnil zákonom stanovenú podmienku pre podanie návrhu. nakoľko do termínu 28.02.2013 mal vlastník pozemku právo na uzatvorenie dohody. Nakoľko stavebník odňal vlastníkovi zákonnú lehotu na možnosť uzatvorenie dohody a návrh na vyvlastnenie podal pred termínom 28.02.2013, nemohlo dôjsť k naplneniu zákonnej podmienky preukázania dohody pri získaní tohto práva, či už podľa stavebného zákona, alebo osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 669/2007 Z.z. v platnom znení. Samotný proces vyvlastňovania je upravený zákonom č. 50/1976 Zb. v platnom znení, ktorý pripúšťa vyvlastnenie iba „pre budúcu stavbu, tzn. do budúcna“ a nie „vyvlastnenie za účelom majetkovoprávneho vysporiadania pod stavbu teda do minulosti.“ Znenie tretej vety § 9a zákona: „Vlastnícke právo alebo iné právo k pozemkom a stavbám je stavebník povinný preukázať najneskôr do podania návrhu na začatie kolaudačného konania“ neznamená získanie vlastníctva vyvlastnením, ale iba jeho preukázanie, ktoré musí stavebník získať pred začatím samotnej stavby a ktorých nadobudnutie má povinnosť preukázať najneskôr v čase podania návrhu na kolaudačné konanie. Pojmy „získať“ a „preukázať“ z pohľadu ich podstaty sú dva odlišné pojmy. Iba uvedený výklad je v súlade s obsahom nálezu Ústavného súdu SR na ktorý sme poukázali. V závere je potrebné podľa žalobcu konštatovať, že účelom zákona č. 669/2007 Z.z. v platnom znení, ako osobitného právneho predpisu v nadväznosti na zákon č. 50/1976 Z.z v platnom znení je úprava postupu správnych orgánov v územnom a stavebnom konaní „na prípravu stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá“ a nie „majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov pod existujúcu stavbu“, ktorá bola na podklade návrhu na kolaudáciu daná už aj do predčasného užívania. Pokiaľ ide o prechodné ustanovenia a to § 9a zákona č. 669/2007 Z.z., tieto síce riešia existenciu stavebných povolení vydaných pred účinnosťou novely zákona, avšak neupravujú situácie kedy stavba na základe týchto rozhodnutí je postavená, tzn. nevytvára priestor pre dodatočné vyvlastnenie. Prvoradou povinnosťou správneho orgánu bola povinnosť skúmania platnosti splnomocnenia a to hlavne vo vzťahu k mandátnej zmluve. Pokiaľ platnosť splnomocnenia je viazaná na existenciu mandátnej zmluvy, má správny orgán zákonnú povinnosť skúmať nielen rozsah, ale aj časovú platnosť. Žalobca v konaní, a aj v podanej žalobe, platnosť mandátnej zmluvy nespochybňoval, ale spochybňoval oprávnenie splnomocnenca konať v rozsahu práv a povinností stavebného zákona pre proces vyvlastnenia. Odvolateľ zotrváva na vyjadrení, že splnomocnenie zaniklo momentom podania návrhu na kolaudačné konanie, ktorý návrh bol podaný dňa 12.08.2011 bez ohľadu na fakt, že na podklade uvedeného návrhu došlo k vydaniu rozhodnutia o predčasnom užívaní stavby. Uvedené tvrdenie vyplýva priamo zo zákonnej úpravy, podľa ktorej mal mať stavebník preukázané vlastnícke práva k pozemkom na ktorých došlo k realizácii stavby v čase podania návrhu na začatie kolaudačného konania, nakoľko po tomto čase neexistuje zákonný podklad pre vyvlastnenie. V tejto súvislosti teda nič nemení na veci, že uvedená rýchlostná cesta na podklade podaného návrhu na kolaudačné konanie bola rozhodnutím odovzdaná do predčasného užívania, pričom rozhodnou skutočnosťou je samotné podanie návrhu na kolaudáciu, a teda rozhodnou skutočnosťou zakladajúcou zánik oprávnenia splnomocnenca na konanie za splnomocniteľa vo veci majetkovoprávneho vysporiadania pozemkov. Posledným dňom preukázania vlastníckeho práva k pozemkom bol dátum podania návrhu na kolaudačné konanie dňa 12.08.
  14. I keď správny orgán rozhodol o predčasnom užívaní stavby. Preukázanie odvolateľom tvrdenej skutočnosti je potvrdené aj v rozhodnutí ministra č. 127/2012 zo dňa 18.04.2012, ktorý v rozhodnutí na strane 5 k namietanej skutočnosti v rámci konania spochybňujúceho zákonnosť povolenia k predčasnému užívaniu stavy uvádza nasledovné: „Ustanovenie § 5 ods. 2 zákona č. 669/2007 Z.z. umožňuje stavebnému úradu aby vyhodnotil, či podaný návrh na kolaudáciu spĺňa podmienky na skolaudovanie, a ak nie, má stavebný úrad sám právo, ak sú splnené podmienky bezpečnosti, na základe podaného návrhu na začatie kolaudačného konania, teda bez podania ďalšieho návrhu, rozhodnúť o povolení predčasného užívania stavby, pričom bez ohľadu na charakter rozhodnutia ide o návrh na kolaudáciu stavby.“ K stanoveniu výšky spravodlivej náhrady za vyvlastnenie vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom s poukazom na právnu argumentáciu bola žalobcom predovšetkým namietaná nezákonnosť stanovenia náhrady, a to jednak absencia vyhlášky pre určenie náhrady, nesprávnosť použitia metódy polohovej diferenciácie znalcom, ako aj samotné spochybnenie objektívnosti znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný na základe požiadavky samotného navrhovateľa, pričom stanovenie výšky náhrady bolo jednak predmetom ponuky zo strany navrhovateľa a súčasne náhradou za odňatie vlastníctva v procese vyvlastnenia. Pri vyvlastnení, ako výnimočného spôsobu zásahu do vlastníckeho práva, musia byť splnené ústavné podmienky, korešpondujúce s článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého sa vyžaduje, aby pozbavenie majetku na daný účel spĺňalo princíp zákonnosti, aby bolo uskutočnené vo verejnom záujme a sledovalo legitímny cieľ. Preto medzi požiadavkami ochrany základných práv jednotlivca musí byť dosiahnutá spravodlivá rovnováha, spočívajúca aj v stanovení včasnej a spravodlivej náhrady. Spochybnenie objektivity znalca vo veci stanovenia ceny v znaleckom posudku, bolo preukázané samotným žalobcom a to predložením kúpnych zmlúv do vyvlastňovacieho konania, ktorými žalobca spochybnil objektívnosť postupu znalca a jeho tvrdenie o nedostatku zmlúv pre použitie zákonnej porovnávacej metódy - napr. kúpna zmluva zo dňa 23.06.2011 uzatvorená priamo účastníkmi, ktorí porovnateľný pozemok v danej lokalite predali za 20,- €/m
  15. Koncom roka 2013 účastníci predali ornú pôdu v Zlatých Moravciach (spádová oblasť) za 50,- €/m
  16. Tvrdenie súdu, že je na uvážení znalca ktorú metódu použije, je právne irelevantné pre účely vyvlastňovacieho konania, nakoľko použitie porovnávacej metódy je striktne dané stavebným zákonom. Bolo povinnosťou správneho orgánu uvedený nedostatok odstrániť, vo veci ustanoviť znalca so zadaním znaleckej úlohy podľa § 111 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. v platnom znení. Na účely stavebného zákona sa určenie primeranosti náhrady odvíja od trhovej ceny rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite, tzn. v čase začatia vyvlastňovacieho konania. Momentom určenia spravodlivej náhrady za vyvlastnenie je jej časové zohľadnenie v samotnom procese vyvlastnenia a nie na základe posudku vypracovaného na podklade žiadosti navrhovateľa, ktorý predloženým ZP de facto nahrádza zákonom stanovenú povinnosť správneho orgánu. Spôsob určenia primeranosti náhrady je jasne zákonom zadefinovaný a preto zákonným základom pre jej určenie je porovnávacia metóda. Nie je akceptovateľné, aby správny orgán vychádzal z neaktuálneho ZP predloženého do vyvlastňovacieho konania, ktorý bol vypracovaný na podklade objednávky navrhovateľa, a už vôbec nie je zákonom dovolené použitie metódy polohovej diferenciácie, ktorú metódu použil znalec, nakoľko uvádza: „Pre výpočet všeobecnej hodnoty porovnávaním nie je možné vykonať, pretože pre daný typ nehnuteľnosti nemal znalec k dispozícii podklady pre porovnávanie“, jedná sa o ZP č. 47/2012, ktorý bol účastníkom zaslaný spolu s kúpnymi zmluvami. V tejto súvislosti odvolateľ upriamuje pozornosť na neexistenciu splnomocňovacieho ustanovenia stavebného zákona, ktoré by oprávňovalo akýkoľvek Štátny orgán na vydanie Vyhlášky, ktorou by došlo k určeniu primeranej náhrady za odňatie vlastníctva, ako aj aplikáciu samotnej Vyhlášky č. 492/2004 Z.z. pre určenie primeranej náhrady za vyvlastnenie: - má za to, že správnosť jeho tvrdenia vyplýva aj so samotnej Vyhlášky č. 492/2004 Z.z., podľa ktorej nie je možné stanoviť „primeranú náhradu“ ako majetkovú ujmu za odňatie pozemkov. Vyhláška upravuje stanovenie všeobecnej hodnoty, ktorú je možné dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou, čo však v danom prípade nie je splnené. Pri striktnom výklade je potom možné vyvodiť záver, že v danom prípade síce ide o majetok občana, ktorý je okupovaný inou osobou - podnikateľom za účelom dosahovania zisku, bez možnosti vlastníka odnímanej nehnuteľnosti túto hodnotu ovplyvňovať, - uvedené ďalej vyplýva aj z tej skutočnosti, že samotný stavebný zákon a ani zákon o jednorazových opatreniach v prípade vyvlastnenia pozemkov vo vyvlastňovacom konaní v ktorom sa rozhoduje o „primeranej náhrade“ neodkazuje na aplikáciu Vyhlášky č. 492/2004 Z.z. v platnom znení a preto tvrdí, že stanovenie primeranosti náhrady podľa citovanej vyhlášky je v rozpore so zákonom, ako aj Ústavou SR. Z článku 123 Ústavy SR a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, schválených uznesením rady SR vyplýva, že splnomocnenie sa musí formulovať tak, aby z jeho znenia jasne vyplývalo, kto je splnomocnený na vydanie právneho predpisu a aké veci a v akom rozsahu sa majú v ňom upraviť. Dotváranie právneho poriadku prostredníctvom vykonávacích právnych predpisov sa uskutočňuje iba v medziach zákona. Platí zásada odvodená zo zásady suverenity ľudu, že splnomocnenie vyjadrujúce delegáciu na vydanie vykonávacieho právneho predpisu, ktorý obsahuje sekundárne normy, môže byť iba súčasťou zákona obsahujúceho primárne normy. Počas celého procesu vyvlastnenia bolo viackrát namietané určenie primeranej náhrady s poukazom aj na medzinárodný charakter stavby a teda aj aplikáciu medzinárodných štandardov. Je zrejmé, že vo svete platí stavebná axióma a to, že z celkovej investície (100%) ide na kúpu pozemkov 20% a do stavby na pozemkoch 80% - napr. Rakúsko pri otváraní diaľnice A
  17. V prípade novo pripravovaných úsekov v SR a to obchvatu D4 a cesty R7 sa vláda približuje k uvedenej axióme. Počas vyvlastňovacieho konania žalobca namietal aj rozsah vyvlastnenia, ktorý rozsah pre stavbu bol určený geometrickým plánom, a ktorý situoval cestu rýchlostnej komunikácie priamo stredom pozemkov. Uvedeným umiestnením stavby došlo k odčleneniu pozemkov po oboch stranách cesty, ktorých užívanie je spojené s neprimeranými ťažkosťami. Súčasne bolo namietané, že predmet vyvlastnenia nezahŕňa aj časti pozemkov, ktoré v súlade so zákonom predstavujú zákonné ochranné pásma. S uvedenou námietkou sa správne orgány vôbec nezaoberali, a uvedené dôvody ani neboli predmetom prieskumu zo strany správneho orgánu. Súd na jednej strane tvrdí, že navrhovateľ vo vyvlastňovacom konaní netvrdil skutočnosť týkajúcu sa samotného rozsahu vyvlastnenia, na druhej strane už uvádza, že v rámci tohto konania nebolo zistené že žalobca zvyšné parcely nemôže využívať. Žalobca na uvedenú zákonnú skutočnosť poukazoval od počiatku a žiadal rozšíriť rozsah vyvlastnenia nielen pre ochranné pásma, ale aj zbytkové parcely, ktoré v dôsledku existujúcej stavby nemôže využívať v rozsahu oprávnenia svojho vlastníckeho práva. Uvedené tvrdí aj súd v rozsudku. Žalobca v konaní predchádzajúcom samotnému vyvlastňovacieho konania namietal, že prevod vlastníckeho práva sa týka novovytvorených KN-C parciel, ktoré nezohľadňujú zákonné ustanovenia pojmu „diaľnica a cesta“, tzn, že ich súčasťou nie sú ochranné pásma. V prípade, ak by správny orgán postupoval v súlade so zákonom musel by dospieť k záveru, že zostávajúce časti pozemkov by boli v zanedbateľnej výmere, pri ktorej by došlo k ich obmedzenému užívaniu. Túto skutočnosť žalobca tvrdil od počiatku a žiadal rozsah prípadného vyvlastnenia rozšíriť aj o tzv. zbytkové parcely. Skutočnosť rozšírenia vyvlastnenia o tzv. zbytkové parcely upravuje ustanovenie stavebného zákona. V § 110 ods. 3 stavebného zákona, ktorým je vyjadrená základná zásada vyvlastňovacieho konania a to, ak vlastník požiada o vyvlastnenie aj zostatkových parciel, pričom stačí iba tvrdenie že výstavbou nastane stav, ktorý vyvolá obmedzenie užívacieho oprávnenia vlastníka, má vyvlastňovací orgán túto skutočnosť náležitým spôsobom preskúmať a v prípade, že sa nepreukáže opak musí pristúpiť k rozšíreniu vyvlastnenia aj o zostatkové parcely. Námietku žalobcu týkajúcu sa prekážky právoplatne rozhodnutej veci rozhodnutím Krajského stavebného úradu Nitra č. KSUNR-2012-183-002 zo dňa 15.02.2012, ktorým rozhodnutím došlo k zastaveniu vyvlastňovacieho konania vo veci prechodu vlastníckeho práva k pozemkom, identických účastníkov a identického dôvodu, považoval krajský súd za nedôvodnú. Novela zákona č. 669/2007 Z.z, v spojení s ustanoveniami stavebného zákona nepozná majetkovo právne vysporiadanie pozemkov formou vyvlastnenia pod jestvujúcu stavbu. V uvedenom prípade nie je možné tvrdiť, že ide o zmeny skutkového stavu, ktorý sa žiadnym spôsobom nezmenil, pričom zmena právneho stavu nemôže byť dôvodom rozhodovania vo veci právoplatne už rozhodnutej. Hmotnoprávnym predpisom, na základe ktorého je možné vyvlastniť vlastnícke právo, je stavebný zákon, ktorý umožňuje vyvlastniť len do budúcna, t.j. pre budúcu výstavbu a nie pod zrealizovanú konkrétnu stavbu, ktorá je už prevádzke. V podanej žalobe i v odvolaní žalobca ďalej poukazoval na fakt, že predmetom vyvlastnenia sú pozemky vedené ako ostatné plochy, pričom v čase začatia vyvlastňovacieho konania pozemky vo vlastníctve žalobcu sú zastavané stavbou. S poukazom na skutočnosti uvádzané v odvolaní žalobca navrhol, aby súd príslušný na prejednanie veci zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 5S 14/2014-112 zo dňa 12.08.2014 tak, že zrušuje rozhodnutie žalovaného č. 23960/2013/B622-SV/z.70989/Pek zo dňa 20.11.2013 a tomu predchádzajúce rozhodnutie Obvodného úradu Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky č. ObÚ-NR-OVBP2-2013/00090-017 zo dňa 22.07.2013 a vec vracia na nové konanie. Žalovaný je povinný žalobcovi nahradiť trovy konania spočívajúce v zaplatení súdnych poplatkov za podanie žaloby a odvolania vo výške 140,- € a trovy právneho zastúpenia vo výške 511,34 € (právna porada a prevzatie zastúpenia, žaloba, odvolanie - jeden úkon 134,- € + režijný paušál 8,04 € + DPH) a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. III. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdiť. Žalobca v odvolaní, tak ako aj v žalobe samotnej, spochybňuje existenciu verejného záujmu na vybudovaní cesty Rl Beladice - Tekovské Nemce. Žalovaný uvádza, že verejný záujem ako podmienka vyvlastnenia je vyjadrený verejnoprospešnosťou stavby alebo opatrenia, na ktoré sa využije vyvlastňovaný pozemok alebo stavba, ktorý je významný a dôležitý pre rozvoj Slovenskej republiky, pričom účel v danom prípade je definovaný a ustanovený osobitným zákonom. Týmito osobitnými právnymi predpismi sú okrem cestného zákona aj zákon č. 129/1996 Z.z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení neskorších predpisov a zákon č. 669/2007 Z.z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a o doplnení zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mimoriadnych opatreniach“). Ministerstvo opätovne uvádza, že len na konkrétne stavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá, ktoré sú uvedené v prílohách citovaných zákonov, je možné aplikovať osobitný postup oproti všeobecnému postupu pri vyv

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.