1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol. Krajský súd postupoval pri súdnom prieskume rozhodnutia v súlade s ust. § 249 ods. 2 a § 250j O.s.p. riadiac sa dispozičnou zásadou v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a skúmal možné porušenie zásad daňového konania upravené v § 2 ods. 3, 6 a ust. § 29 ods. 2, 8 zákona č. 511/1992 Zb., a že či je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, či vo veci bolo rozhodnuté na základe nedostatočne zisteného stavu veci, a že či došlo k zákonným vadám v samotnom správnom konaní, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd poukázal najmä na ust. § 2 ods. 1, 2, 3, 6 a 8, § 13, § 15 a § 29 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o územných finančných orgánoch poukazujúc na to, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmoch daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní, úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností, hodnotenie dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, skutočný obsah právneho úkonu, alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane, a že právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní. Ďalej poukázal na ust. § 2 ods. 1 písm. a/ a b/, § 8 ods. 1, § 9, § 19, § 49, § 51 a § 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom k 31.12.2010.
krajského súdu bolo nesporné, že príslušné ustanovenie zákona o dani z pridanej hodnoty je nevyhnutné vykladať v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní.
krajského súdu z dokazovania vykonaného správcom dane a ako bol popísaný v prvostupňovom rozhodnutí aj
názoru krajského súdu, si žalobca nesplnil dôkaznú povinnosť a neuniesol dôkazné bremeno, pretože reálnosť dodania tovaru, služby alebo služieb tak ako boli veľmi všeobecne definované v rámcových zmluvách hodnoverným spôsobom nepreukázal. Krajský súd dospel k záveru, že z dokazovania vykonaného správcom dane aj prostredníctvom dožiadaných správcov dane vo vzťahu k obchodným partnerom žalobcu vyplynulo, že žalobca si uplatnil nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty z dodania tovarov a služieb, ktorých reálny obsah preukázaný nebol, čím porušil ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z., pretože bolo nepochybné, že uplatniť právo na odpočet dane z pridanej hodnoty mohol iba v spojení s ustanovením § 49 ods. 1, teda, že nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty vzniká iba v prípade, ak je preukázané, že daňová povinnosť vôbec vznikla. Z dokazovania vykonaného správcom dane vznik daňovej povinnosti preukázaný nebol a žalobcovi teda ani nevznikol nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty. Pokiaľ išlo o žalobcovu námietku, že rozhodnutie správcu dane a žalovaného sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov s touto žalobnou námietkou sa súd nestotožnil, nakoľko napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie bolo v intenciách ust. § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a s odvolacími námietkami žalobcu sa náležite a presvedčivo v odôvodnení rozhodnutia vyrovnal. O náhrade trov konania rozhodol
1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca v konaní nemal úspech a žalovaný aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca, pričom poukázal na to, že napriek rozhodnutiu krajského súdu považoval rozhodnutie žalovaného a správcu dane za nezákonné tvrdiac, že týmito rozhodnutiami, ako aj postupom, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí, bol poškodený, pričom i samotné konanie daňových orgánov bolo postihnuté vadami majúcimi vplyv na jeho zákonnosť. Žalobca mal za to, že napriek rozhodnutiu prvostupňového súdu uniesol dôkazné bremeno aj o hodnovernosti sporných prác a materiálov, resp. urobil relevantné návrhy v daňovom konaní na preverenie a potvrdenie týchto skutočností, pričom nemôže niesť zodpovednosť za podnikateľskú činnosť /i trestnú ekonomickú činnosť/ a vedenie účtovníctva u dodávateľa alebo odberateľa prác a tovarov. Poukázal na to, že všetko riadne v zmysle zákonov vykonal a nemal možnosti ani povinnosť preverovať, či jeho obchodný partner eviduje alebo oplýva riadnou účtovnou evidenciou.
jeho názoru nemôže niesť následky za nedostatky na strane iných subjektov, ktoré nevie a nemôže ovplyvniť.
žalobcu výdavky, ktoré správca dane neuznal, sú výdavky, ktoré priamo súvisia so zdaniteľným príjmom a nie sú výdavkami v zmysle § 21 zákona č. 595/2003 Z. z s odkazom na § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z o daní z príjmov.
jeho názoru správca dane nezisťoval, či naozaj došlo k reálnemu dodaniu prác a materiálov a s tým súvisiacich výdavkov, ale sa zameral na dokazovanie, ktoré nebolo rozhodujúce. Uviedol, že mal z uvedenými spoločnosťami uzatvorené rámcové zmluvy, za uvedené služby jej boli vystavené dodávateľské faktúry, ktoré riadne zaplatil prevodom z bankového účtu a následne fakturoval inej spoločnosti. Je zvláštne, že ak správca dane v odôvodnení uvádza, „kontrolovaný platiteľ VAKUM PLAST, spol. s r.o. Poukázal na to, že ani zásada formulovaná v ustanovení § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. neumožňuje daňovým orgánom vykladať úmysel konajúcej osoby inak, ako tento úmysel vykladala strana, ktorej bol určený. Bolo povinnosťou správcu dane v súlade s ustanovením § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. pri súbežnej aplikácii ustanovenia § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. zistiť presne a úplne skutočný stav veci. Napriek uvedenému boli správcovi dane doručené, nad rámec žalobcových povinnosti, úradne overené písomné vyjadrenia konateľov spoločnosti a daňové priznania dodávateľa. Odvolací orgán skonštatoval, že uvedené dôkazy nemôže akceptovať a potrebuje predložiť účtovné a daňové doklady. Správcovi dane by mali byť známe príslušné rozhodnutia Európskeho súdneho dvora a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorých skutočností, na ktoré daňový subjekt nemá žiadny vplyv, napríklad aj neplnenie si daňových povinnosti jeho dodávateľov voči ne miestne príslušnému daňovému úradu, nemôže mať vplyv na daňovú povinnosť daňového subjektu. Správca dane teda postupoval nezákonne, keď poškodzuje daňový subjekt na jeho zákonnom práve uplatniť si daň.
žalobcu aj druhostupňový odvolací orgán pri vydaní rozhodnutia neoboznámil riadne so skutkovým stavom a rozhodoval bez poznania veci.
žalobcu sa správca dane a žalovaný mali zaoberať predovšetkým dokazovaním zameraným na preukazovanie samotnej realizácii dodávky tovaru medzi dodávateľom, resp. odberateľom a samotným žalobcom. Na uvedené však dokazovanie bolo zamerané len čiastočne, pričom z predložených dokladov ako aj z vyjadrení vyplýva, že uvedené služby a tovar boli dodané. Žalovaný ako aj správca dane nevykonal riadne dokazovanie v dostatočnom rozsahu a skutkové okolnosti nesprávne posúdil, pričom tieto mal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rovnako sa dopustil zákonných vád v samotnom správnom konaní, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, nesprávne aplikoval a vykladal právne predpisy v rozpore so zákonom. Rozhodnutie je rovnako nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť, nedostatok dôvodov, a preto, že vôbec nie je náležité a zákonne odôvodnené, sa nevysporiadal so skutočnosťami uvádzanými v odvolaní a riadne nezdôvodnil prečo. Žalobca je toho názoru, že uniesol v daňovom konaní dôkazné bremeno a preukázal právo na odpočítanie dane tak, ako to špecifikoval v dodatočnom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2010 a k daňovej kontrole žalobca predložil všetky potrebné doklady a správca dane mu ani v konaní nevytkol porušenie povinnosti, že by neviedol riadne účtovnú evidenciu v zmysle zákona o účtovníctve a ani mu za takéto konanie nebola uložená žiadna sankcia. Preto považuje rozhodnutie správcu dane a žalovaného, za nepreskúmateľné, nakoľko správca dane rozhodnutie neodôvodnil presvedčivo a vo veci nezistil dostatočne skutkový stav. Má za to, že na zásadné žalobné námietky neboli súdom náležité odôvodnené a rozsudok nie je presvedčivý s poukazom na ust. § 57 ods. 2 O.s.p. Súd mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé, poukazujúc na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/2009. Súd v tejto veci prakticky vychádzal len z tvrdení žalovaného, s ktorými sa súd akoby bez výhrad stotožnil, bez toho, aby zaujal stanovisko, resp. sa zaoberal riadne argumentmi žalobcu, ktoré smerovali k podstate veci, čím bolo porušené základné právo účastníka na spravodlivé konanie,
článku 46, ods. l Ústavy SR a článku 36, ods. l Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Toto vyjadruje aj ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (Viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/77/2010), pričom k povinnostiam súdom riadne odôvodniť svoje rozhodnutia sa tak vyjadril, napr. vo svojich Nálezoch č. k. III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03, I. ÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.03.
procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. ZSDP v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti.
citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú
1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.
3 ZSDP, správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
6 ZSDP, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
1 ZSDP, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje, alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu
osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane
osobitných zákonov.
5 ZSDP, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo:
odseku 10 druhej vety,
6 ZSDP, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
odseku 10 druhej vety,
16 ZSDP, ustanovenia prvej časti a §§ 32, 34 a 41 sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu. Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 ZSDP, vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
4 ZSDP, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
8 ZSDP, daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
2 ZSDP, odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne okolnosti odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri rozhodovaní prihliadnuť.
1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Najvyšší súd z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe nebude nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne výstižné sa stotožňuje v celom rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva: Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bol znížený nadmerný odpočet DPH za III. štvrťrok 2010 uplatnený žalobcom z dôvodu, že žalobca nevedel preukázať skutočné dodanie tovaru a služieb z dodávateľských faktúr od platiteľov Slot commission, s.r.o., Budyšírska 36, Bratislava a EKO COLOR, spol. s r.o., Bratislavská cesta 8, Nitra, popísaných v Protokole o kontrole DPH za I. až IV. štvrťrok 2010, č. 9712402/99/852360/2012 z 10.04.2012 a na základe, ktorého bol vydaný dodatočný platobný výmer správcu dane - Daňového úradu Poprad č. 9712402/5/442936/2012/Skr. zo dňa 18.05.2012, za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2010 v sume 183 613,45 €. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa náležite a v súlade so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu ako i s tvrdeniami žalovaného a dal odpoveď na výklad a aplikáciu použitých zákonných ustanovení v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na potvrdenie jeho správnosti považuje za potrebné doplniť, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z rozhodovacej činnosti SD EÚ, napr. v rozsudku vo veci Mahagében (C-80/11 a C-142/11) SD EÚ v prvom rade pripomenul boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, ktorý je uznaný a podporovaný Smernicou Rady 2006/112/ES (bod 41). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. V prejednávanej právnej veci nebolo preukázané, že by sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo, nakoľko žalobca nevedel preukázať riadne dodanie tovaru a služieb, čo vyplynulo z dokazovania vykonaného správcom dane. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že z judikatúry SD EÚ vyplýva, že členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty (medzi inými pozri rozsudky SD EÚ zo 17.07.2008 vo veci Komisia vs. Taliansko, C-132/06, Zb. s. I-5457, bod 37; z 29.07.2010 Profaktor Kulesza, Frankowski, Jóźwiak, Orłowski, C-188/09, Zb. s. I-7639, bod 21; z 21.06.2012 Mahagében, C-C-80/11, C 142/11, body 63, 64). Každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné účtovníctvo s cieľom umožniť uplatnenie DPH a jej kontrolu daňovým orgánom. Určenie opatrení, ktoré možno požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolnosti uvedeného prípadu vo veci samej. Zákon o DPH stanovuje striktné podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie DPH. Pre odpočet DPH je podmienkou, aby uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ktoré je deklarované účtovným dokladom, faktúrou so všetkými zákonnými náležitosťami, bolo zároveň reálne materiálne preukázané. Najvyšší súd zhodne so záverom daňových orgánov, ako aj so záverom krajského súdu konštatuje, že zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, a iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, sa presne zhodujú so skutočne realizovanými plneniami. V danom prípade jadrom problému je tá skutočnosť, že žalobca nevedel riadne preukázať dodanie tovaru a služieb od spoločností Slot commission, s.r.o., Budyšírska 36, Bratislava a EKO COLOR, spol. s r.o., Bratislavská cesta 8, Nitra. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je
súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený". Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i
názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak, ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny. Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní, a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Prešove, ako vecne správny
1 a 2 O.s.p. potvrdil. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 224 ods. 1 a § 250k O.s.p. tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov zo zákona neprináleží. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.