13b, prvostupňový správny orgán rozhodol podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle a jeho žiadosť o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR zamietol ako zjavne neopodstatnenú. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 O.s.p. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spojení s ust. § 250s prvá veta O.s.p. odvolanie prípustné, dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Podľa § 12 ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú, ak žiadateľ odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu inými skutočnosťami alebo dôvodmi, ako tými, ktoré sú uvedené v § 8, 10,
. Ministerstvo rozhodne podľa odsekov 1 a 2 do 60 dní od začatia konania; po uplynutí tejto lehoty žiadosť o udelenie azylu nemôže byť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená (ods. 3). V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej podľa § 12 ods. 1 písm. a/ zákona o azyle, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Z obsahu administratívneho spisu (zo zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 30.04.2014) je zrejmé, že navrhovateľ ako dôvod žiadosti o azyl uviedol obavy o svoj život a fyzickú likvidáciu v domovskom štáte. Z dotazníka žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 05.05.2014 vyplýva, že dôvodom jeho žiadosti o azyl bolo, že v roku 2010 v Rusku v meste Prokopjevsk bol dva krát napadnutý a okradnutý. Prvý krát bol napadnutý a okradnutý v marci 2010 v byte, pričom utrpel bodno-rezné poranenia rúk, hrudníka a brucha, v dôsledku čoho bol ústavne liečený. Napadli ho traja muži menom Y., Y. M. a W. A.. Páchatelia tohto trestného činu boli odsúdení na 6 rokov väzenia. Druhý krát bol napadnutý a okradnutý na ulici v meste Prokopjevsk v zime 2010. Pri tomto incidente bol napadnutý synom policajného veliteľa v meste Prokopjevsk menom D. Z. a jeho 2 kamarátmi menom J. a I.. Títo traja boli odsúdení na 4 roky väzenia. Z dôvodu, že títo muži boli v dôsledku udelenia amnestie prepustení z väzenia na slobodu, sa bojí o svoju bezpečnosť a svoj život, že by si ho títo muži mohli vyhľadať a nejako mu ublížiť alebo ho zabiť. Keďže sa jedna o syna policajného veliteľa, domnieva sa, že by si ho mohli vyhľadať kdekoľvek na území Ruskej federácie. Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zamietnutí žiadosti ako zjavne neopodstatnenej skutočnosťou, že z jeho výpovede a všetkých dostupných informácií je zrejmé, že nesplnil zákonom ustanovené podmienky a svoju žiadosť odôvodňoval inými skutočnosťami alebo dôvodmi, ako tými ktoré sú uvedené v § 8, 10,
zákona o azyle, preto odporca zamietol jeho žiadosť o azyl ako zjavne neopodstatnenú. Najvyšší súd Slovenskej republiky na rozdiel od názoru krajského súdu dospel k názoru, že záver odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil zákonom ustanovené podmienky a svoju žiadosť odôvodňoval inými skutočnosťami alebo dôvodmi, ako tými ktoré sú uvedené v § 8, 10,
Navrhovateľ totiž od samého počiatku tvrdil, že dôvodom jeho žiadosti o azyl sú obavy o svoj život, pretože je prenasledovaný ľuďmi, proti ktorým vystupoval v trestnom konaní ako svedok-poškodený. Navrhovateľ dokonca uviedol, že od ich uväznenia sa mu títo muži telefonicky vyhrážali, že ho nájdu a zabijú. Odvtedy mu niekoľko krát volali na telefónne číslo a vyhrážali sa mu. Tieto vyhrážky ohlásil na polícii, avšak uviedli mu, že takéto vyhrážky nevyšetrujú. Týmto tvrdeniam navrhovateľa nevenoval odporca náležitú pozornosť a neskúmal, či u navrhovateľa z tohto dôvodu nejde o prenasledovanie zo strany neštátneho subjektu s podporou štátnych orgánov, keď sa ochrany zo strany polície napriek oznámeniu trestného činu nedočkal. Ženevský dohovor vo svojom znení neobsahuje nijaké ustanovenie vymedzujúce možných pôvodcov prenasledovania a nevyžaduje, aby bolo prevádzané iba štátnymi orgánmi. I keď sa spočiatku dohovor spájal len s prenasledovaním štátneho pôvodu, v praxi sa ukázalo, že utečenci v niektorých prípadoch potrebujú ochranu pred prenasledovaním spôsobeným i súkromnými osobami. Na túto skúsenosť naviazala aj kvalifikačná smernica (SMERNICA RADY č. 2004/83/ES z 29.04.2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu) a obsah poskytovanej ochrany, ktorá vo svojom čl. 6 vymedzila za pôvodcov prenasledovania okrem štátu, strán, organizácií ovládajúcich štát alebo podstatnú časť územia štátu aj neštátnych pôvodcov, ak je možné preukázať, že predchádzajúci potenciálny pôvodcovia prenasledovania, ani medzinárodné organizácie nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním. Rovnako aj zákon o azyle vo svojej definícii pojmu prenasledovanie v § 2 ods. 8 zákona o azyle uviedol možnosť za prenasledovanie považovať jednanie súkromných osôb za okolností podobných ako v kvalifikačnej smernici. Rozdielom je, že podľa ustanovenia zákona o azyle postačuje neschopnosť ostatných pôvodcov zaistiť ochranu, pričom sa podľa kvalifikačnej smernice vyžaduje neochota i neschopnosť. Zavedenie možnosti prenasledovania neštátnymi subjektmi ponúka ochranu pred prenasledovaním kriminálnymi organizáciami, rebelskými skupinami a taktiež páchateľmi domáceho násilia. Vo všeobecnosti postoj štátu k prenasledovaniu teda môžeme vymedziť ako prenasledovanie prevádzané štátom, prenasledovanie podporované štátom, prenasledovanie strpené štátom alebo prenasledovanie nepodporované ani nestrpené štátom, ale predsa len prítomné, pretože štát buď odmieta alebo nemôže poskytnúť ochranu. V prípade určenia možnosti prenasledovania neštátnymi činiteľmi je potrebné preukázať neschopnosť štátu, strany alebo organizácie ovládajúcej štát alebo podstatnú časť územia poskytnúť ochranu pred týmto jednaním. Podľa čl. 7 ods. 2 kvalifikačnej smernice sa má spravidla za to, že je ochrana poskytovaná, ak tieto subjekty učinia primerané kroky k zabráneniu prenasledovania, mimo iné aj zavedením účinného právneho systému pre odhaľovanie, stíhanie a trestanie jednania predstavujúceho prenasledovanie a žiadateľ musí mať k tejto ochrane prístup. K dokázaniu splnenia podmienky, že dané štátne a kvázi štátne subjekty nie sú schopné poskytnúť žiadateľovi ochranu, je potrebné, aby žiadateľ v krajine svojho pôvodu požiadal tieto subjekty o pomoc. Podľa judikatúry Najvyššieho správneho súdu však „môžu nastať situácie, za ktorých nie je možné ani účelné trvať na predchádzajúcom pokuse žiadateľa o medzinárodnú ochranu usilovať o ochranu v štáte pôvodu k tomu, aby mohla byť považovaná podmienka nemožnosti ochrany vlastného štátu za splnenú“ a v takom prípade je na mieste, aby správny orgán preveril a prípadne vyvrátil na základe relevantných informácií a správ o štáte pôvodu, či by bola žiadateľovi na základe jeho žiadosti poskytnutá ochrana v štáte pôvodu alebo nie. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje v tejto súvislosti za dôležité zdôrazniť, že pokiaľ porušovanie ľudských práv nevzišlo od de facto štátnych orgánov, ale od neštátnych činiteľov, v danom prípade od kriminálnych živlov, môže to byť pre udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany relevantné. V takých prípadoch by sa tieto porušenia ľudských práv mali považovať za akty prenasledovania, ak sú štátne orgány buď neochotne alebo neschopné poskytnúť ochranu pred takýmito činmi (čl. 6 písm. c/ a čl. 7 Kvalifikačnej smernice). Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal udeliť azyl na území Slovenskej republiky, nemožno považovať za relevantný dôvod pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky a jeho žiadosť je založená na iných dôvodoch ako v § 8, § 10, §
Odvolacie námietky navrhovateľa boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil, preto odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné podľa § 220 O.s.p. zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. V ďalšom konaní bude úlohou odporcu vykonať dokazovanie opätovným výsluchom navrhovateľa a vykonať dokazovanie obsahom správ o krajine pôvodu, a to aj v kontexte zmeny bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu s dôrazom na posúdenie otázky existencie bezpečnostného rizika na ktoré navrhovateľ poukázal v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 224 ods. 2 v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. a v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. úspešnému navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože si trovy právneho zastúpenia neuplatnil a odporca právo na náhradu trov konania nemá. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.