1 písm. b/, ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov") zaistil navrhovateľa dňom 9.3.2015 na účel výkonu administratívneho vyhostenia a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC") s tým, že dobu zaistenia stanovil do 9.9.2015. V odôvodnení rozhodnutia opísal zistený stav veci, poukázal na existenciu právoplatného rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení č. p.: UHCP-BA-TT-AV-14-9/2011 z 23.2.2011 a o zákaze vstupu na slovenské územie na dobu 5 rokov, ktoré doposiaľ nebolo zrealizované. V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že po prepustení z predchádzajúceho zaistenia (v roku 2011) navrhovateľ nevykonal potrebné úkony na získanie cestovného dokladu, že teda nedisponuje žiadnym cestovným dokladom, že v čase aktuálneho zaistenia nedisponoval ani žiadnym povolením k pobytu na slovenskom území a ani finančnými prostriedkami, ktoré si ani nevie legálne zabezpečiť, ktorými by si mohol zabezpečiť svoj dočasný pobyt na Slovensku, resp. vycestovanie do krajiny svojho pôvodu - Indickej republiky (ďalej len „India"). Poukázal na predchádzajúce odsúdenia navrhovateľa, skonštatoval, že navrhovateľov pobyt na Slovensku je nelegálny. Skonštatoval účelnosť jeho zaistenia. Odôvodnil stanovenú dobu zaistenia s tým, že po potvrdení totožnosti navrhovateľa zastupiteľským úradom Indickej republiky (ZÚI) mu môže byť vydaný náhradný cestovný doklad (ďalej len „NCD"). Opakovane poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ nedisponuje žiadnym cestovným dokladom a ani finančnými prostriedkami, že počas pobytu na Slovensku si nevytvoril žiadne ekonomické ani rodinné vzťahy, ktoré skutočnosti vylučujú aplikáciu ust. § 89 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Odporca tiež dôvodil, že existuje reálne riziko, že sa bude i naďalej skrývať, resp. opakovane páchať trestnú činnosť. Tiež vyhodnocoval existenciu rodinného života navrhovateľa. Vo vzťahu k navrhovateľom prezentovanému tvrdeniu o tom, že je otcom maloletej dcéry odporca skonštatoval, že túto skutočnosť navrhovateľ nepreukázal. Poukázal na fakt, že po opakovanom zamietnutí jeho žiadosti o azyl svoj pobyt na Slovensku nezlegalizoval, čím by sa mohol starať o dieťa, ktorého je údajne otcom - namiesto toho sa opakovane dopúšťal trestnej činnosti. Aktuálne ani nevie, kde sa jeho údajné dieťa nachádza. Uviedol, že v konaní sa nepodarilo skontaktovať sa s jeho bývalou priateľkou. II. Konanie pred krajským súdom Krajský súd v Bratislave konajúc o opravnom prostriedku navrhovateľa svojím rozsudkom napadnuté rozhodnutie o zaistení navrhovateľa potvrdil ako správne a zákonné. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol ako sa vysporiadal s námietkami vznesenými v odvolaní. Neprihliadol na námietku navrhovateľa týkajúcu sa nezaloženia rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa zo Slovenska, resp. že mu nie je známy jeho obsah: Je skutočnosťou že v aktuálnom spise odporcu PPZ - HCP-BA9-35/2015-AV rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa č. p.: UHCP-BA-TT-AV-14-9/2011 z 23.2.2011 fyzicky založené nie je. K predmetnému spisu je však pripojený spis PPZ-HCP-BA9-AV-5/2012 (pôvodne UHCP-BA-TT-AV-14/2011) v ktorom sa toto rozhodnutie, podobne ako všetky písomnosti týkajúce sa tohto spisu, nachádza. Je istým pochybením odporcu, že do aktuálneho spisu toto rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa nezaložil, táto vada však vzhľadom na jeho nepopierateľnú existenciu nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ však jeho existenciu ani nepoprel. Pokiaľ ide o tú časť námietky, že navrhovateľovi jeho obsah nie je známy, súd poukazuje jednak na samotné vyhlásenie navrhovateľa z 9.3.2015,
ktorého navrhovateľ o jeho existencii vie. Z originálu rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa vyplýva, že toto rozhodnutie navrhovateľ osobne prevzal po jeho vyhlásení dňa 23.2.2011. Táto námietka teda nie je dôvodná. K námietke rozporu rozhodnutia s obsahom spisu, keď navrhovateľ namietal tvrdenie odporcu, že nebol v styku s p. M. D. a to s poukazom na záznam ÚVTOS krajský súd uviedol, že táto nie je dôvodná. Predmetný záznam ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou je datovaný 23.1.2011 a
jeho obsahu počas výkonu tohto trestu odňatia slobody od 18.1.2008 do 23.2.2011 navrhovateľ nemal žiadnu návštevu a ani žiaden telefonický kontakt, sporadicky udržiaval písomný kontakt s bývalou priateľkou. Táto v postate negatívna relácia je vzhľadom na obdobie ktorého sa týka, nepoužiteľná pre aktuálne konanie o zaistení navrhovateľa, naviac nepreukazuje existenciu relevantného kontaktu, ktorý by sa mohol považovať za realizáciu rodinného či súkromného života navrhovateľa. Preto existencia tejto relácie ÚVTOS nie je v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia. K námietke nedostatočného zistenia stavu veci, keď navrhovateľ namietal, že od vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení mohli nastať okolnosti, vylučujúce jeho výkon krajský súd uviedol, že ani táto námietka nie je dôvodná. Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľ nešpecifikoval, aké okolnosti vylučujúce výkon právoplatného rozhodnutia o vyhostení navrhovateľa nastali či mohli nastať, krajský súd skonštatoval, že odporca sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dôsledne zaoberal a aj vyhodnotil jedinú možnú okolnosť, ktorou by bol zánik účelu predmetného rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa. Odôvodnil, na základe čoho dospel k záveru, že jeho účel trvá, nakoľko toto rozhodnutie nebolo zrušené a je aj vykonateľné a to po zabezpečení vydania NCD. Námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, keď navrhovateľ namietal, že sa odporca nevysporiadal s otázkou rešpektovania jeho rodinného a súkromného života vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú. Ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odporca sa práve posúdeniu tejto otázky zaoberal obšírne, pričom svoju správnu úvahu aj dokumentoval vykonaným zistením stavu veci (vykonaným dokazovaním). K časti námietky v ktorej navrhovateľ poukazuje na odôvodnenie neudelenia trestu vyhostenia v rozsudku Okresného súdu Bratislava V (sp. zn. 2T 102/2008 z 25.9.2008) súd uviedol, že: 1/ Otázka existencie rodinného či súkromného života navrhovateľa bola predovšetkým posudzovaná v rozhodnutí o administratívnom vyhostení navrhovateľa - aktuálne napadnuté rozhodnutie predstavuje iba jeho výkon. 2/ Tento navrhovateľom namietaný rozpor (medzi uvedeným odôvodnením rozsudku a vydaným rozhodnutím o administratívnom vyhostení navrhovateľa) posudzoval Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 10Sža/14/2013 z 22.5.2013, kedy dospel k názoru, že námietky v tomto smere produkované navrhovateľom nie sú dôvodné a to vzhľadom na zistený a preukázaný vzťah medzi navrhovateľom na strane jednej a jeho bývalou družkou, resp. jej dcérou. Naviac súd poukazuje tiež na skutočnosť, že iba tvrdenie navrhovateľa, resp. matky maloletej, že práve navrhovateľ je jej otcom, nie je dôkazom tejto (tvrdenej) skutočnosti. Ak by bol navrhovateľ skutočne jej otcom, nebolo dôvodu, aby matka navrhovateľa ako otca neoznačila, resp. aby navrhovateľ nevykonal úkony, ktorými by svoje otcovstvo uznal relevantným spôsobom. Ak sa tak nestalo, iste pre takýto postup existovali dôvody. Možno predpokladať, že sa tak nestalo pre pochybnosti o otcovstve navrhovateľa k maloletej. Argumentácia navrhovateľa z 9.3.2015,
ktorej v rodnom liste zapísaný nie je z dôvodu, že v tom čase nemal na Slovensku povolený pobyt je účelovou, nakoľko povolenie k pobytu nie je dôvodom k nezapísaniu otca maloletého dieťaťa v jeho rodnom liste. Sám navrhovateľ nevedel uviesť miesto pobytu jeho bývalej partnerky, pričom sa ani odporcovi nepodarilo vypočuť ju, pretože jej pobyt sa nepodarilo zistiť. Avšak menovaná sama v rámci konania o administratívnom vyhostení navrhovateľa uviedla, že s navrhovateľom už nežije a ani žiť nechce, že má iného partnera, ktorého maloletá oslovuje „otec". Avšak aj keby bol navrhovateľ otcom maloletej, jeho právo vo vzťahu k nej nie je právom absolútnym, ako to konštatoval vyššie uvedený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ak by navrhovateľom prezentovaný rodinný či súkromný život skutočne existoval, navrhovateľ by napr. musel vedieť, kde sa jeho údajná dcéra nachádza, kde sa nachádza jej matka. Navrhovateľ v priebehu výsluchu (9.3.2015) tvrdil, že po prepustení z predchádzajúceho zaistenia v ÚPZC (teda po 16.5.2011) sa asi raz týždenne stretával s maloletou. Mal by teda minimálne vedieť, kde v tom čase bývala. Avšak na nasledujúcu otázku, prečo ho počas výkonu trestu odňatia slobody neboli (matka s dcérou) navštíviť uviedol, že nemal ich adresu. Tiež uviedol, že s bývalou priateľkou neudržiaval žiaden, ani písomný kontakt. Tieto vyjadrenia navrhovateľa nepochybne svedčia o neexistencii namietaného rodinného či súkromného života, ktoré skutočnosti v súvislosti s ostatnými zisteniami (napr. nezapísanie navrhovateľa ako otca v rodnom liste maloletej, definitívne ukončenie spoločného bývania a vzťahu medzi ním a bývalou priateľkou) jednoznačne svedčia v prospech konštatovania odporcu, vyjadreného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. K námietkam, týkajúcim sa aplikácie alternatív zaistenia v zmysle ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov krajský súd uviedol, že
jeho názoru táto námietka nie je dôvodná. Odporca sa posúdením prípadnej aplikácie ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov zaoberal a
názoru súdu túto posúdil správne a v súlade so zákonom. Je skutočnosťou, že odporca navrhovateľovi v zápisnici o vyjadrení z 9.3.2015 položil v súvislosti s jeho finančnými možnosťami nepresnú otázku - či má pri sebe nejakú finančnú hotovosť, avšak možno predpokladať, že ak by okrem peňazí ktoré mal navrhovateľ „pri sebe" disponoval aj inými peňažnými prostriedkami, uviedol by to. Skutočnosťou je však aj to, že navrhovateľ v rámci tejto zápisnice uviedol (odpovedajúc na otázku ako by chcel prispievať finančne či materiálne na maloletú), že bol zatvorený a prispievať na jej výchovu nemohol, že by chcel nejaký druh pobytu, aby prispievať mohol. Z uvedeného bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že okrem hotovosti ktorú mal pri sebe (24 eur) nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami. Je teda zrejmé, že pre prípadnú aplikáciu hlásenia pobytu (ku ktorému nutne potrebuje prostriedky na živobytie - stravu, ubytovanie, ošatenie, dopravu, zdravotné zabezpečenie a pod.), podobne ako v prípade zloženia peňažnej záruky, potrebuje finančné krytie, ktorým nedisponuje. Naviac: 1/ Využitie iných alternatív (ako to má napr. na mysli ust. Článku 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín) ako alternatív
1 zákona o pobyte cudzincov neprichádza do úvahy, pretože odporca ako štátny orgán môže konať iba v intenciách zákona. 2/ Predpokladom využitia uvedených alternatív zaistenia logicky predpokladá legálny pobyt na slovenskom území. 3/ Predpoklady zdržiavania sa cudzinca (v danom prípade navrhovateľa) na slovenskom území stanovuje zákon o pobyte cudzincov, ako aj Kódex schengenských hraníc, konkrétne v Článku 5. Predovšetkým teda osoba zdržiavajúca sa na slovenskom území musí disponovať cestovným pasom, platným vízom alebo jedným zo zákonom stanovených povolení k pobytu. 4/ Navrhovateľ nedisponuje žiadnym cestovným dokladom a ani platným povolením k pobytu, pričom ani v priebehu aktuálneho konania o jeho zaistení nepožiadal o vydanie takéhoto povolenia k pobytu (napr. tolerovaného). S poukazom na uvedené je zrejmé, že ak by aj navrhovateľ mal k dispozícii finančné prostriedky predpokladané ustanovením § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, odporca by nemohol aplikovať tieto alternatívy zaistenia, nakoľko nedisponuje potrebným cestovným dokladom a ani povolením k pobytu. K bližšie nešpecifikovanej námietke, týkajúcej sa dĺžky stanovenej doby zaistenia krajský súd uviedol, že ako predchádzajúce, aj túto vyhodnotil ako nedôvodnú. Odborným útvarom, ktorý zabezpečuje - resp. sprostredkováva vydanie NCD a následne pripravuje faktický výkon vyhostenie je ÚPZC. Tento odporcovi na jeho dopyt 9.3.2015 oznámil, že vzhľadom k charakteru vykonania potrebných úkonov je predpokladaná doba ich vykonania šesť mesiacov. Na základe tohto stanoviska odporca stanovil dobu zaistenia na šesť mesiacov. Aj súdu je z jeho rozhodovacej praxe známe, že k vydaniu NCD je potrebné na ZÚI doručiť žiadosť a vyplnený dotazník. Následne tento zastupiteľský úrad vykoná priamo v Indii stotožnenie osoby žiadateľa o vydanie NCD a až na základe kladného výsledku takéhoto stotožnenia NCD vydá. Tieto úkony sú však časovo náročné, pričom za predpokladu relevantnej súčinnosti žiadateľa o vydanie NCD ich odporca, resp. ÚPZC v podstate ovplyvniť nemôže. Pretože námietky vznesené navrhovateľom voči napadnutému rozhodnutiu odporcu neboli dôvodné, krajský súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne a zákonné. III. Odvolanie a vyjadrenie k odvolaniu Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci resp. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením veci poukázal navrhovateľ na nesprávny výklad k možnostiam využitia alternatív k zaisteniu. Citoval § 89 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov a čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES, pričom uviedol, že žiadny z týchto predpisov nevyžaduje ako podmienku existenciu platného pobytu na území členského štátu. Smernica zdôrazňuje zaistenie ako poslednú možnosť tam, kde iné opatrenie už nie je dostatočne účelné. Rozhodnutie o zaistení významne zasahuje do práv zaistenej osoby. Ide o krajnú možnosť. Preto konštatovanie, že predpokladom využitia alternatív zaistenia logicky predpokladá legálny pobyt na území SR a záver, že aj keby navrhovateľ mal k dispozícii finančné prostriedky, odporca by nemohol aplikovať tieto alternatívy zaistenia, nakoľko nedisponuje potrebným cestovným dokladom a ani povolením k pobytu, je nesprávny a je zlým výkladom uvedených ustanovení zákona.
názoru navrhovateľa krajský súd pochybil, keď namiesto toho, aby skonštatoval nenaplnenie požiadavky § 47 správneho poriadku, sám z vlastnej iniciatívy odôvodňoval rozhodnutia a závery správneho orgánu. V súvislosti s vyhodnotením námietky ohľadom vyhostiteľnosti a existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení, a to aj v súvislosti s nezaradením tohto dokumentu do obsahu administratívneho spisu, namietal závery prvostupňového súdu. Namietal, že odporca sa nedostatočne zaoberal otázkou vyhostiteľnosti navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu, ako aj otázkou rešpektovania jeho rodinného a súkromného života. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení pochádza ešte z roku 2011 a navrhovateľovi nebol sprístupnený jeho obsah, ako podklad celého konania o administratívnom vyhostení a teda aj konania o zaistení. Je zrejmé, že na to, aby navrhovateľ mohol byť zaistený a aby mohol byť účelne a efektívne vyhosťovaný, je potrebné, aby bolo vyhostenie možné. Skúmanie vyhostiteľnosti, účelnosti a efektívnosti zaistenia je vždy potrebné, tak ako to vyplýva z judikatúry NS SR (10Sža23/2011), či dokonca ÚS SR (ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010). Neskúmanie vyhostiteľnosti, účelnosti a efektívnosti zaistenia namietal navrhovateľ v opravnom prostriedku, pričom krajský súd sa stotožnil s názorom odporcu, čo nepovažuje odporca za správne. Skúmanie vyhostiteľnosti je preto u navrhovateľa otázne, jednak pre absenciu rozhodnutia o administratívnom vyhostení v spise, ako aj z dôvodu značného časového odstupu medzi vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení a konaním o zaistení. V zmysle § 23 Správneho poriadku
správneho orgánu zistený stav zodpovedá skutočnosti a ako podklady boli zabezpečené všetky dostupné skutočnosti, ako aj boli zabezpečené dožiadania na iné útvary Policajného zboru, alebo ako podklad slúžili aj vedomosti o jeho súkromnom a rodinnom živote z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou. K námietke splnomocnenej advokátky, že rovnako namietali nepreskúmanie prípustnosti alternatív k zaisteniu, v rozhodnutí o zaistení chýbalo akékoľvek odôvodnenie tejto skutočnosti, odôvodnenie obsahovalo iba strohé skonštatovanie, že správny orgán sa zaoberal aj týmito alternatívami, odporca uviedol, že k neuplatneniu aplikovania § 89 ods. 1 písm.
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. mája 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov". Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP). V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
1 písm. b) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
4 veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote
prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci resp. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhodnotil odvolacie námietky navrhovateľa ako nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil žiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Odporca sa so všetkými skutočnosťami dôsledne vysporiadal a vykonal v konaní rozsiahle a vyčerpávajúce dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym záverom. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku a v podrobnostiach odkazuje odvolací súd na odôvodnenie krajského súdu. Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa ohľadne možnosti využitia alternatív k zaisteniu, odvolací súd je toho názoru, že táto nie je dôvodná. Je zrejmé, že odporca sa týmito možnosťami riadne zaoberal na strane 6 svojho rozhodnutia a rovnako krajský súd sa s námietkou navrhovateľa ohľadne alternatív zaistenia riadne vo svojom rozhodnutí vysporiadal. Správny orgán má možnosť uložiť mu namiesto zaistenia povinnosť hlásenia pobytu alebo povinnosť zložiť peňažnú záruku. Zo spisov, hlavne z výpovedí navrhovateľa je zrejmé, že ten nevie preukázať že disponuje nejakými peňažnými prostriedkami, ani to, že je schopný si zabezpečiť ubytovanie. Navyše ide o osobu s bohatou trestnou minulosťou, a preto existuje riziko, že sa bude naďalej skrývať, prípadne znova páchať trestnú činnosť. Odporca tak rozhodol správne, ak v prípade navrhovateľa nepristúpil k využitiu žiadnej z alternatív zaistenia v súlade s § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 OSP), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ teda krajský súd vychádzal pri rozhodovaní z obsahu administratívneho spisu, nemožno takémuto postupu principiálne nič vytknúť, najmä ak ani odvolanie navrhovateľa neponúka dôkazy, ktoré by viedli lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci resp. by odôvodňovali iné skutkové závery, preto na námietky v tomto smere nebolo možné prihliadnuť. Napadnuté rozhodnutie, ktorým odporca
1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel výkonu administratívneho zaistenia je vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať
odvolacieho súdu za riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. lSža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vyporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto atribúty spĺňa. Je nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na tzv. „návratovú smernicu " (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín. Článok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu
osobitného zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15 smernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie procesu prípravy návratu alebo odsunu. Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (Ratti, 148/78, Becker, 8/81) povinný dodržiavať aj odporca. Z rozhodnutia odporcu možno ustáliť, v čom videl existenciu rizika úteku navrhovateľa. V zmysle článku 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia. Odporca sa zaoberal možnosťou uloženia miernejších opatrení, po zistení, že navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, nebola mu uložená povinnosť v zmysle § 89 zákona. Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s konštatovaním navrhovateľa, že odporca sa nedostatočne zaoberal otázkou vyhostiteľnosti navrhovateľa do krajiny pôvodu, ako aj otázkou rešpektovania jeho rodinného a súkromného života. Navyše navrhovateľ stále tvrdí, že nemal možnosť sa oboznámiť s rozhodnutím o administratívnom vyhostení, na účely ktorého bol v predmetnom konaní zaistený. Z administratívnych spisov je zrejmé, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. p.: UHCP-BA-TT-AV-14-9/2011 zo dňa 23.2.2011 bolo navrhovateľovi riadne pretlmočené, čo potvrdil svojim podpisom na každej strane predmetného rozhodnutia. Námietka, že o tomto rozhodnutí nemal vedomosť preto neobstojí, rovnako, ako správne poznamenal odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa, túto skutočnosť, nepopieral ani vo viacerých svojich výpovediach. Rovnako nedôvodná je námietka týkajúca sa toho, že navrhovateľ nemal prístup do všetkých relevantných spisov, nakoľko, ako je zrejmé z administratívneho spisu odporcu (str. 43), právna zástupkyňa navrhovateľa v správnom konaní požiadala o nahliadnutie iba do spisu PPZ-HCP-BA9-35/2015-AV, čo jej aj bolo zo strany správneho orgánu dňa 23.3.2015 umožnené. Z preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva (str. 4), že ten skúmal a dostatočne sa zaoberal otázku vyhostiteľnosti navrhovateľa, a rovnako dostatočne skúmal účelnosť a efektívnosť jeho zaistenia. Takisto odporca riadne zdôvodnil, prečo účel zaistenia stále trvá. Aj napriek časovému odstupu, rozhodnutie o administratívnom vyhostení nebolo zrušené a je právoplatné a vykonateľné. Pokiaľ ide o rešpektovanie navrhovateľovho súkromného a rodinného života, odvolací súd je toho názoru, že táto skutočnosť bola správnym orgánom riadne a správne vyhodnotená. Rovnako i krajský súd sa tejto námietke dostatočne venoval. Nebolo preukázané, že by spomínaná maloletá osoba bola naozaj jeho dcéra a navyše z jeho výpovedí vôbec nevyplýva, že by s ňou, ako aj matkou maloletej mal akýkoľvek kontakt, dokonca ani nevie, kde žijú. Nebolo zistené, že by o svoju údajnú dcéru nejakým spôsobom staral, či už osobne, alebo finančne. Preto možno túto námietku považovať za účelovú. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že námietky navrhovateľa uvedené v odvolacom konaní neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a preto pokiaľ krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil ako rozhodnutie vydané v súlade so zákonom, odvolací súd považoval rozsudok krajského súdu za vecne správny, a preto ho
1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý v konaní nemal úspech, trovy odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.