1 písm. c), § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov") rozhodol o zaistení navrhovateľa dňom 22.2.2015 o 18.00 hod. a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC"). Dĺžku zaistenia stanovil do 22.6.2015. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ v Bulharsku požiadal o azyl, pričom sa bez povolenia a dokladov dopravil na Slovensko, preto vznikla potreba vrátiť navrhovateľa späť do Bulharska v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.6.2013 ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie III"). Odporca konštatoval, že ak by navrhovateľa nezaistil, vzhľadom na doterajšie správanie sa navrhovateľa, bola by mu daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste, čím by mal odporca minimálnu možnosť vykonať opatrenia na navrátenie navrhovateľa do Maďarska a bolo by mu umožnené zdržiavať sa bez náležitého oprávnenia na území členských štátov schengenského priestoru. Dĺžku zaistenia odôvodnil poukazom na vyjadrenie ÚPZC, ktorý vykonáva a zabezpečuje potrebné administratívne úkony, vedúce k navráteniu navrhovateľa, s tým, že nie je možné jednoznačne vopred určiť presnú dobu, potrebnú na zabezpečenia navrátenia navrhovateľa. Zároveň poukázal na znenie ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov s tým, že po celú dobu zaistenia bude skúmať, či dôvody zaistenia nepominuli. II. Konanie pred krajským súdom Krajský súd v Bratislave konajúc o opravnom prostriedku navrhovateľa svojím rozsudkom napadnuté rozhodnutie o zaistení navrhovateľa potvrdil ako správne a zákonné. V odôvodnení rozsudku citoval čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III, § 88 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a zaujal stanovisko k vzneseným námietkam navrhovateľa, a tieto vyhodnotil ako nedôvodné. V súvislosti s námietkou týkajúcou sa nedostatočného zistenia stavu veci (že odporca neskúmal dôvody odchodu navrhovateľa z Bulharska potom, ako tam požiadal o azyl a že navrhovateľ nemal informáciu o tom, že jeho žiadosť o azyl podaná v Nemecku bude irelevantnou, nakoľko krajinou zodpovednou za posúdenie jeho žiadosti je Bulharsko poukázal na to, že odporca vykonal v konaní, výsledkom ktorého bolo vydanie napadnutého rozhodnutia, dostatočné zistenia stavu veci. A to jednak vykonaním nevyhnutných procesných úkonov (spísanie úradných záznamov, lustráciou navrhovateľa v informačných systémoch, zistením predpokladanej doby zaistenia odborným orgánom) a výsluchom navrhovateľa. V priebehu výsluchu navrhovateľa (zápisnice o podaní vyjadrenia) navrhovateľ odpovedal na kladené otázky spontánne, pričom z jeho odpovedí je nad akúkoľvek pochybnosť zjavné, ako sa dopravil do Bulharska, prečo tam požiadal o azyl, tiež že neakceptoval skutočnosť, že sa mal dostaviť do tamojšieho azylového zariadenia (do "tábora"), ale spolu s krajanmi z Bulharska vycestoval, lebo sa chcel dostať do Nemecka. Z predmetného výsluchu je zrejmé, že navrhovateľ nemá žiaden cestovný doklad ani iný doklad totožnosti, že nemá žiadne povolenie k pobytu na Slovensku, že nemá žiadne finančné prostriedky, že si nevie zabezpečiť ubytovanie, že na Slovensku o azyl nechcel požiadať a aj to, že akonáhle by bol prepustený, znovu by utiekol s cieľom dostať sa do Nemecka.
názoru súdu takto zistený stav veci bol dostatočným k tomu, aby odporca začal voči navrhovateľovi konanie o jeho zaistení s poukazom na ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, ako aj k vydaniu napadnutého rozhodnutia.
názoru súdu otázka či navrhovateľ v Nemecku požiada o azyl, resp. aký dopad bude mať takto prípadne podaná žiadosť (vzhľadom na žiadosť o azyl podanú v Bulharsku) nie je otázkou, ktorú by mal odporca v konaní skúmať, nakoľko z pohľadu začatého konania je irelevantnou. Navrhovateľ o azyl (a ani o iný druh povolenia k pobytu na Slovensku) nepožiadal. Z obsahu navrhovateľovej výpovede pred odporcom jednoznačne vyplynulo, že Bulharsko navrhovateľ opustil potom, ako tam (účelovo potom ako bol tamojšou políciou kontrolovaný) požiadal o azyl a ako mu bolo tamojšími azylovými orgánmi nariadené, aby sa dostavil do tamojšieho (utečeneckého) tábora. Z takéhoto opisu správania sa navrhovateľa v Bulharsku celkom jednoznačne vyplynulo, že v Bulharsku ako žiadateľ o azyl nechcel zotrvať, ale že sa chcel dostať do Nemecka, ktorý úmysel uskutoční vzápätí, ako bude prepustený (z predvedenia pred odporcu). Za nedôvodnú označil súd aj námietku, rozporu obsahu spisu s napadnutým rozhodnutím.
jeho názoru odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia opísal zistený stav veci, ktorý korešponduje s obsahom spisu. Pokiaľ navrhovateľ videl namietaný rozpor v tom, že odporca v rozhodnutí vyhodnotil, vzhľadom na zistený stav veci, reálnu možnosť jeho úteku, pričom po vydaní napadnutého rozhodnutia malo byť navrhovateľovi (neidentifikovanou osobou) vysvetlené, že podanie prípadnej žiadosti o azyl v Nemecku bude irelevantným, nakoľko o azyl už požiadal v Bulharsku a teda že navrhovateľ po získaní tejto informácie už nemal dôvod utiecť a pokračovať v ceste do Nemecka, tak takáto úvaha nie je opodstatnená, predovšetkým však nejde o rozpor medzi napadnutým rozhodnutím a obsahom spisu. Námietku, že v konaní odporcu bola zistená vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia - zjavne že odporca nevrátil navrhovateľa na maďarské územie za použitia dvojstrannej Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarskej republiky o readmisii osôb na spoločnej hranici (uverejnenej pod č. 30/2004 Z. z. - ďalej len „readmisná dohoda") súd prvého stupňa taktiež nepovažoval za dôvodnú z dôvodu, že v konaní pred odporcom zistené, navrhovateľ požiadal 12.2.2015 v Bulharsku o azyl, pričom na slovenskom území sa zdržiaval bez dokladov a bez akéhokoľvek oprávnenia. Dublinské nariadenie III je svojím charakterom priamo aplikovateľnou právnou normou, ktorá stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov. Okrem iných situácií sa vzťahuje aj na situáciu v ktorej sa navrhovateľ nachádzal - teda na situáciu, kedy sa štátny príslušník tretej krajiny nachádza bez oprávnenia na území iného členského štátu ako štátu v ktorom po prvý raz požiadal o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Toto nariadenie pritom podrobne stanovuje postupy pri riešení takejto situácie a súčasne svojím obsahom stanovuje štátnemu príslušníkovi tretej krajiny oveľa viac práv, ako je tomu v prípade readmisnej dohody. S poukazom na uvedené odporca správne postupoval, ak na vzniknutú situáciu aplikoval Dublinské nariadenie III a nie readmisnú dohodu. V tejto súvislosti súd tiež poznamenáva, že ak by aj odporca postupoval
readmisnej dohody a ak by maďarská strana aj readmisiu akceptovala, bol by navrhovateľ v Maďarsku opätovne vystavený konaniu o jeho navrátení do Bulharska, čím by sa doba jeho navrátenie do Bulharska predĺžila, navrhovateľ by bol namiesto jedného konania vystavený konaniam dvom. Aj z tohto dôvodu je zrejmé, že aplikácia Dublinského nariadenia III je (okrem dôvodu jeho priamej aplikácie) v súlade s ním správna, zaručujúca čo najmenší zásah do práv navrhovateľa. Táto skutočnosť je zrejmá aj z toho, že Bulharsko ako krajina zodpovedná za posúdenie navrhovateľom podanej žiadosti o azyl už 23.3.2015 súhlasila s prevzatím navrhovateľa na svoje územie, ako to dokladoval odporca priamo na pojednávaní. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci - osobitne k tomu, že navrhovateľ neskúmal či zaistenie navrhovateľa je primeraným opatrením, teda či nie je možné využiť iné - miernejšie, alternatívne donucovacie prostriedky súd konštatovalo, že: Odporca sa touto otázkou zaoberal, v odôvodnení svojho rozhodnutia (strana 4 druhý odsek) poukázal na skutočnosť, že ak by ponechal navrhovateľa na slobode, bola by mu daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste, ktorá skutočnosť by prakticky znemožňovala vykonanie náležitých opatrení na jeho navrátenie a tiež že by sa mu takýmto spôsobom umožnilo porušovať všeobecne záväzné právne predpisy. Konkrétne poukázal tiež na ust. Čl. 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15.3.2006. Ak by sa odporca nezaoberal eventualitou iného - miernejšieho donucovacieho opatrenia, nebol by v odôvodnení svojho rozhodnutia dôvodil tým, že v prípade ponechania navrhovateľa na slobode by bolo znemožnené vykonať náležité opatrenia, vedúce k jeho navráteniu. Súd nemal pochybnosti o tom, že Článok 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III stanovuje ako podmienku zaistenia pre účely zabezpečenia navrátenia - odovzdania cudzinca: a/ značné riziko jeho úteku; b/ že zaistenie je primeraným a že nie je možné uplatniť iné miernejšie donucovacie opatrenia. K predpokladu ad a/: Tak z obsahu spisu, ako aj z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé nad akúkoľvek pochybnosť, že navrhovateľ i napriek tomu, že po podaní žiadosti o azyl v Bulharsku nerešpektoval svoju povinnosť dostaviť sa do tamojšieho (pobytového) tábora, ale z Bulharska vycestoval s cieľom dopraviť sa do Nemecka. Navrhovateľ počas svojho predvedenia pred odporcom - v priebehu spísania zápisnice o podaní vyjadrenia spontánne a jednoznačne uviedol: „Chcem ísť do Nemecka. Hneď ako ma pustíte tak znovu utečiem."
názoru súdu je teda nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že navrhovateľ hodlal po svojom prepustení utiecť a pokračovať v ceste do Nemecka. Teda prvý predpoklad zaistenia navrhovateľa (tak s poukazom na znenie cit. ust. Dublinského nariadenia III, ako aj s poukazom na ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov) bol splnený. K predpokladu ad b/: Je skutočnosťou, že Dublinské nariadenie III v žiadnom svojom ustanovení nevymenováva - nekonkretizuje opatrenia, ktoré v citovanom ustanovení charakterizuje ako „miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia". Pretože odporca ako štátny orgán môže konať iba v intenciách, ktoré mu stanovuje zákon (v danom prípade zákon o pobyte cudzincov), zo znenia ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že v danom prípade môže odporca cudzinca (navrhovateľa) buď zaistiť, alebo ho ponechať na slobode - nezaistiť ho. Alternatívu hlásenia pobytu, resp. zloženia peňažnej záruky aplikovať nemôže, nakoľko zákon o pobyte cudzincov tieto miernejšie prostriedky pripúšťa iba v konaní vo veci administratívneho vyhostenia cudzinca, čo však nie je prípad navrhovateľa. Ani sám navrhovateľ (zjavne vychádzajúc z platnej právnej úpravy) ani len nenaznačil, aké alternatívne miernejšie donucovacie prostriedky odporca mal či mohol použiť v jeho prípade. Naviac tiež je potrebné poznamenať, že navrhovateľ nedisponoval žiadnym cestovným dokladom a ani iným dokladom svojej totožnosti (podobne ani žiadnym povolením na zdržiavanie sa na slovenskom území), teda takúto osobu odporca nemohol prepustiť, nakoľko by to odporovalo podmienkam a predpokladom pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky. Ak by ho aj odporca prepustil, sám by takýmto konaním konal v rozpore napr. aj s ustanoveniami Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15.3.2006 - Článkom 5 (stanovujúcim podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny), resp. Článkom 12,
znenia ktorého hlavným cieľom hraničného dozoru je zabrániť neoprávnenému prekročeniu hraníc, čeliť cezhraničnej kriminalite Z uvedených dôvodov súd dospel k názoru, že navrhovateľom vznesené námietky nie sú dôvodné a teda že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne a zákonné. III. Odvolanie a vyjadrenie k odvolaniu Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci resp. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázala na to, že už v opravnom prostriedku namietala opomenutie odporcu skúmať alternatívy k zaisteniu, ktorými sa odporca vôbec nezaoberal a pripomenula čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia. Krajský súd túto námietku neakceptoval s odôvodnením, s ktorým nemožno súhlasiť z dôvodu nesprávnej aplikácie citovaného ustanovenia Dublinského nariadenia (Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013). Zdôraznila, že Nariadenie má priamy účinok a je záväzné a priamo uplatniteľné v členských štátoch EÚ. Nariadenia sú ako také schopné zakladať individuálne právo, ktoré musia členské štáty chrániť. Poukázala na rozsudok najvyššieho súdu z 13.2.2015 sp. zn. lSža/6/2015, v ktorom tento súd k tejto otázke zaujal stanovisko. Ak správny orgán neskúmal možnosti využitia alternatív k zaisteniu v prípade cudzinca v konaní
dublinského nariadenia, pochybil, rovnako pochybil aj prvostupňový súd, keď konštatoval správnosť takéhoto postupu s odkazom na absenciu úpravy alternatívnych opatrení v samotnom zákone o pobyte cudzincov. Namietala požiadavku súdu na navrhovateľa, navrhnúť alternatívu k zaisteniu. Poukázala na to, že keby navrhovateľ disponoval povolením k pobytu, ako to požaduje prvostupňový súd v kontexte alternatív k zaisteniu, nebolo by navrhovateľa možné zaistiť a teda akékoľvek úvahy o alternatívach k zaisteniu by stratili zmysel. V súvislosti s ďalším odvolacím dôvodom - potrebou posúdenia a odôvodnenia značného rizika úteku, pripomenula, že odporca zaistil navrhovateľa ako osobu, ktorá má byť vrátená do Bulharska z dôvodu, že štátom zodpovedným za posúdenie azylovej žiadosti navrhovateľa je Bulharsko. V zmysle § 88 ods. 1 písm. c), zaistiť takúto osobu možno iba v prípade, ak existuje značné riziko úteku. Túto skutočnosť preto odporca musel skúmať, riziko vyhodnotiť a následne toto riadne odôvodniť v rámci odôvodnenia rozhodnutia o zaistení v súlade s požiadavkou § 47 Správneho poriadku. Správny orgán na strane 3 napadnutého rozhodnutia uvádza, že v Bulharsku ma! ísť do tábora avšak stretol krajanov a s nimi pokračoval v nelegálnej migrácii s úmyslom dostať sa do západnej Európy, Nemecka, kde chcel pracovať, je preto preukázaná existencia značného rizika jeho úteku. Navrhovateľ rovnako uviedol, že v Nemecku chcel požiadať o udelenie azylu. Navrhovateľ nemal informáciu o tom, že aj keby sa do Nemecka dostal, bolo by to z hľadiska jeho požiadania o udelenie azylu úplne irelevantné, nakoľko by krajinou zodpovednou za posúdenie jeho azylovej žiadosti zostala Bulharská republika. V zmysle poučovacej povinnosti správneho orgánu ho o tejto skutočnosti mal priamo poučiť odporca (napokon, to je podstata postupu
Dublinského nariadenia, na základe ktorého bol navrhovateľ zaistený). Dôvod jeho cesty do Nemecka tak zanikol. Napokon, do Nemecka sa môže po získaní medzinárodnej ochrany (ktorú s ohľadom na bezpečnostnú situáciu v krajine jeho pôvodu zrejme dostane), dostať legálnou cestou. Navrhovateľ nemá v Nemecku žiadnu rodinu, ani známych. Je preto zrejmé, že u neho už neexistuje v súčasnosti dôvod na útek do Nemecka. Riziko jeho úteku tak, ako ho "odôvodňuje" odporca, neexistuje. K tejto námietke uviedol prvostupňový súd, že odporca riadne zistil skutkový stav veci a značné riziko úteku má za preukázané. S týmto však nemožno súhlasiť. Posúdenie rizika úteku a jeho odôvodnenie v rozhodnutí tak, ako to urobil odporca, je nedostatočné. Tento nedostatok nemôže byť odstránený ani dodatočným doplnením vyjadrenia odporcu, či prvostupňového súdu. Z uvedených dôvodov navrhla odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a rozhodnutie odporcu zrušiť a nariadiť prepustenie navrhovateľa zo zaistenia. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu spochybnil námietky navrhovateľa a trval na zákonnosti svojho postupu a napadnutého rozhodnutia, ktoré je plne v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, Ústavou Slovenskej republiky, zákonom o pobyte cudzincov, zákonom číslo 71/1967 Zb. o správnom konaní, resp. medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Uviedol, že konanie navrhovateľa spočívajúce v jeho nedostavení sa do tábora v Bulharskej republike po podaní žiadosti o azyl, jeho následnom vycestovaní z tejto krajiny, nelegálnom vstupe na územie Slovenskej republiky, z dôvodu, že navrhovateľ nemá udelený pobyt a tiež skutočnosti, že cieľom jeho cesty bola Spolková republika Nemecko bola na mieste dôvodná obava a predpoklad, že tento opäť ujde alebo sa bude skrývať. Z tohto dôvodu bolo navrhovateľovi vydané rozhodnutie o zaistení
1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Existenciu značného rizika úteku teda potvrdzuje samotné konanie navrhovateľa a taktiež aj jeho vyjadrenie v zápisnici o podaní vyjadrenia spísanej
1 zákona číslo 71/1967 Zb. o správnom konaní vedenej pod číslom písomnosti PPZ-HCP-BA12-82-008/2015-AV zo dňa 22.02.2015. Z uvedeného je existencia rizika úteku navrhovateľa odôvodnená. Odporca k námietke vytýkajúcej neskúmania možnosti využitia alternatívnych opatrení k zaisteniu uviedol, že v spomínanom článku Dublinského nariadenia je síce uvedená možnosť „uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia ", tieto možnosti však v spomínanom nariadení nie sú bližšie špecifikované a z tohto dôvodu mohol správny orgán vo svojom rozhodovaní postupovať len
zákona o pobyte cudzincov, ktorý v prípade navrhovateľa alternatívu zaistenia nepripúšťa. Odporca upozornil, že navrhovateľ sa nachádza mimo územia Slovenskej republiky, nakoľko dňa 7.5.2015 bol realizovaný Dublinský transfer do krajiny v ktorej je žiadateľom o azyl. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov". Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. mája 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
čl. 28 ods. 1, 2, 3 Dublinského nariadenia 1. Členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie
tohto nariadenia
tohto nariadenia.
1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu
osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.
2 cit. zákona rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt
tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
názoru odvolacieho súdu sa citovanými ustanoveniami odporca dostatočne neriadil a súd prvého stupňa vytýkané pochybenia v intenciách podaného odvolania náležite nevyhodnotil. Za dôvodnú odvolací súd na rozdiel od krajského súdu považoval námietku týkajúcu sa nedostatočne zisteného skutkového stavu veci v súvislosti s preukázaním existencie značného rizika úteku navrhovateľa. Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c/, zahŕňa podmienku existencie značného rizika úteku ako predpokladu pre realizáciu opatrenia v podobe zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu
(v danom prípade) Dublinského nariadenia. Z rozhodnutia vyplýva, že odporca svoj záver o existencii značného rizika úteku navrhovateľa ustálil z jeho prejaveného pôvodného úmyslu dostať sa do západnej Európy - Nemecka, kde chcel pracovať, avšak z rozhodnutia a ani spisového materiálu nie je zrejmé, či bol náležite poučený o spôsoboch uplatňovania Nariadenia č. 604/2013 a či jeho vyjadrenie malo byť jeho bezprostrednou reakciou na situáciu v ktorej sa ocitol po zadržaní v súvislosti s konaním o jeho vrátenie do krajiny, kde požiadal o azyl.
jeho právnej zástupkyne navrhovateľ nemal informáciu o tom, že aj keby sa do Nemecka dostal, bolo by to z hľadiska jeho požiadania o udelenie azylu úplne irelevantné, nakoľko by krajinou zodpovednou za posúdenie jeho azylovej žiadosti zostala Bulharská republika. Navrhovateľ nemá v Nemecku žiadnu rodinu, ani známych. Dôvod jeho cesty do Nemecka tak zanikol. Napokon, do Nemecka sa môže po získaní medzinárodnej ochrany (ktorú s ohľadom na bezpečnostnú situáciu v krajine jeho pôvodu zrejme dostane), dostať legálnou cestou.
bodu 24/ Preambuly Nariadenia č. 604/2013 z 26. júna 2013 (Dublin III), členské štáty by mali poskytovaním vhodných informácií žiadateľom podporovať dobrovoľné odovzdania a mali by zabezpečiť, aby sa odovzdania pod dozorom a odovzdania eskortovaním uskutočňovali ľudským spôsobom, pri úplnom dodržaní základných práv a rešpektovaní ľudskej dôstojnosti. V zmysle uvedeného by tak z rozhodnutia odporcu malo vyplývať či pre svoj záver o naplnení obsahu pojmu značné riziko úteku zisťoval rozhodné skutočnosti, ako ich vo vzťahu ku konkrétnemu cudzincovi vyhodnotil, ako posudzoval prípadné riziko jeho úteku z hľadiska jeho intenzity (aj po prípadnom poučení) a malo by obsahovať aj úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov v tomto smer uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia tak ako to predpokladá ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Záver správneho orgánu o potrebe zaistenia navrhovateľa podporený odkazom na všeobecne známu skutočnosť o čoraz častejšom výskyte účelových žiadostí o udelenie medzinárodnej ochrany na území schengenského priestoru za účelom zamedzenia núteného návratu do domovského štátu, je z hľadiska požiadavky na individuálny prístup pri hodnotení dôvodov zaistenia dotknutej osoby zrejme nedostatočný a ak vychádza len z nepodloženého predpokladu, že v prípade iného postupu ako zaistenia, by bola navrhovateľovi „daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste a tým by mal správny orgán minimálnu šancu na vykonanie opatrení".... a „možnosť ďalej páchať protispoločenskú činnosť, ktorou je zdržiavanie sa na území členských štátov schengenského priestoru bez potrebného oprávnenia" aj predčasný, pretože obsahom úvahy správneho orgánu malo byť práve posúdenie miery pravdepodobnosti zneužitia uvádzaných „možností" navrhovateľom na útek alebo skrývanie sa (§ 88 ods. 2 zákona). Takýto nedostatok odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôže byť konvalidovaný ani dodatočným doplňujúcim vyjadrením odporcu a v tejto súvislosti treba pripomenúť, že ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať resp. absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť odporca, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov. V súvislosti s pochybnosťami o povinnosti rešpektovať relevantné ustanovenia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 (Dublinské nariadenie, resp. Dublin III) odvolací súd pripomína, že priamy účinok tohto druhu sekundárneho práva vyplýva z čl. 288 ZFEÚ (bývalé čl. 189 ZEHS, 249 ZES),
ktorého Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. (pre porovnanie - smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné.). Okrem toho samotné nariadenie obsahuje klauzulu uplatniteľnosti,
ktorej je toto nariadenie záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49). V tomto duchu judikoval Európsky súd už v rozsudku Politi s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej republiky zo 14. decembra 1971 (Politi, 43/71, ECR s. 1039), ktorým vyslovil, že : Nariadenia majú priamy účinok a sú ako také schopné zakladať individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť. Z vyjadrenia vyplýva, že správny orgán síce uznáva prednosť aplikácie Nariadenia, ale vzhľadom na to, že
odporcu Nariadenie presne nedefinuje pojem „uplatnenie miernejších alternatívnych donucovacích prostriedkov" odkazuje na potrebu postupu
domácej právnej úpravy, ktorá však v danej situácii takúto povinnosť neustanovuje. Jeho konštatovanie o nemožnosti postupu
domácej úpravy umožňujúcej alternatívy k zaisteniu použiť vzhľadom avšak v inej situácii než v danom prípade neobstojí pretože v konečnom dôsledku vyúsťuje do nerešpektovania predmetného ustanovenia Nariadenia odkazom na tvrdený nedostatok, ktorý však možno preklenúť interpretáciou
obsahu a účelu totožných pojmov - inštitútov pochádzajúcich z domácej legislatívy. V tejto súvislosti súd odkazuje na svoje rozhodnutie sp. zn. 1 Sža/6/2015 z 13.2.2015, z ktorého vyplýva: S odkazom na uvedené bolo preto potrebné skúmať aj možnosť využitia prípadne „iných, miernejších alternatívnych donucovacích opatrení" k zaisteniu navrhovateľa, tak ako to predpokladá čl. 28 bod 2 citovaného (Dublinského) Nariadenia č. 604/2013 a pokiaľ tak správny orgán v prípade navrhovateľa neurobil, bolo treba považovať jeho námietku v tomto smere za dôvodnú. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že zákon o pobyte cudzincov výslovne upravuje konkrétne alternatívne opatrenia (hlásenie pobytu a peňažnú záruku) iba v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení a v súvislosti so zaistením žiadateľa o azyl v zmysle § 88a zákona, pretože konkrétnu povinnosť skúmať (a využiť) možnosť účinného uplatnenie iných, miernejších alternatívnych donucovacích opatrení v súvislosti s konaním o odovzdaní
predmetného Nariadenia ukladá správnemu orgánu priamo jeho ustanovenie čl. 28 bod 2 a tejto povinnosti sa nemôže zbaviť ani poukazom na absentujúcu domácu úpravu, najmä ak druhy, charakter a obsah takýchto opatrení vnútroštátna úprava cudzineckého práva pozná a prax využíva, i keď v iných súvislostiach. V prípade ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem má byť uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07) Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách , ktorými je Slovenská republika viazaná. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, že námietky navrhovateľa boli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu, neboli teda splnené predpoklady na jeho potvrdenie súdom prvého stupňa a preto odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušil (§ 250ja ods. 3 OSP). Vzhľadom na to, že z obsahu spisu - informácie odporcu vyplýva, že v čase podania jeho vyjadrenia k odvolaniu sa navrhovateľ nachádza mimo územia Slovenskej republiky, nakoľko dňa 7.5.2015 bol realizovaný Dublinský transfer do krajiny v ktorej je žiadateľom o azyl, odvolací súd po zrušení napadnutého rozhodnutia z hore uvedených dôvodov už nerozhodol o vrátení veci odporcovi na ďalšie konanie z dôvodu nadbytočnosti (keďže zamýšľané účinky podaného opravného prostriedku - návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia nastali inak) a z rovnakého dôvodu nerozhodol ani o povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa zo zaistenia v zmysle § 250sa ods. 7 OSP. O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech v konaní náhradu trov konania nepriznal, z dôvodu, že si ich náhradu neuplatnil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.