1 písm.
2 zákona o pobyte cudzincov určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov. V súvislosti s uvedeným konaním o administratívnom vyhostení navrhovateľovi dňa 24.05.2012 zanikol pobyt na území Slovenskej republiky v zmysle § 49 písm.
ktorého policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. Odporca v rozhodnutí sa zaoberal aj otázkou alternatívy zaistenia v zmysle § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. S poukazom na dĺžku trvania protiprávneho stavu a vyjadrenia navrhovateľa v zápisnici o tom, že chce odcestovať z územia Slovenskej republiky, nevyužil alternatívu zaistenia. Prihliadal na skutočnosť, že navrhovateľ nevykonal kroky k zrušeniu zákazu vstupu a ani k legalizácii svojho pobytu na území SR. Poukázal na to, že navrhovateľ do zápisnice dňa 17.03.2015 neuviedol žiadne dôvody, ktoré by bránili zaisteniu navrhovateľa, vzal do úvahy skutočnosť, že navrhovateľ má dieťa s udeleným pobytom na území SR. Uviedol, že navrhovateľ má možnosť požiadať v zmysle § 86 zákona o pobyte cudzincov po vycestovaní z územia Slovenskej republiky o zrušenie zákazu vstupu a legalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky. II. Konanie pred krajským súdom Krajský súd v Bratislave konajúc o opravnom prostriedku navrhovateľa svojím rozsudkom napadnuté rozhodnutie o zaistení navrhovateľa potvrdil ako správne a zákonné. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol ako sa vysporiadal s námietkami vznesenými v opravnom prostriedku navrhovateľa. Neprihliadol na námietku navrhovateľa o nezákonnom zaistení. Konštatoval, že odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal otázkou alternatívy zaistenia s poukazom na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Poukázal na dĺžku trvania protiprávneho stavu, ktorý trvá od 24.05.2012 odkedy navrhovateľ neprejavil záujem o vycestovanie zo Slovenskej republiky. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že na území Slovenskej republiky nemá žiadny druh pobytu a je si vedomý porušenia zákonov Slovenskej republiky. Navrhovateľ nevykonal žiadne kroky k zrušeniu zákazu vstupu v zmysle § 86 zákona o pobyte cudzincov. K námietke navrhovateľa, že správny orgán mu neurčil lehotu na vycestovanie krajský súd uviedol, že praktická realizácia výkonu administratívneho rozhodnutia o administratívnom vyhostení nasleduje po skončení konania bez toho, aby sa nariaďoval osobitným rozhodnutím. V prípade navrhovateľa súd nemal preukázané žiadne objektívne prekážky na vycestovanie. Odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby navrhovateľa a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane navrhovateľa v súvislosti so zaistením tejto osoby. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že povinnosť zistiť skutkový stav veci
71/1967 Zb (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol. K námietke navrhovateľa, že náhlym a násilným odlúčením od rodiny, by došlo k rozdeleniu rodiny a vzniku existenčných problémov poukázal krajský súd na to, že v rámci konania o zaistení navrhovateľa v danom prípade odporca postupoval v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení bolo právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. p.: PPZ-HCP-BB8-AV-19-014/2012 so zákazom vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.05.2012. Navrhovateľ do zápisnice zo dňa 17.03.2015 neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by bránili jeho zaisteniu.
1 písm.
ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, či účel zaistenia trvá. V prípade, ak pominú dôvody účelu zaistenia, správny orgán vykoná opatrenia smerujúce k ďalším postupom. Pre rozhodnutie súdu o odvolaní navrhovateľa bol rozhodujúci skutkový stav v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Krajský súd vychádzal pri rozhodovaní z podkladov na základe, ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku) ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený odporca pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a taktiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami navrhovateľa a preto preskúmavané rozhodnutie potvrdil (§ 250q ods.2 O.s.p.). III. Odvolanie a vyjadrenie k odvolaniu Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné, nakoľko sa vôbec nevysporiadal s niektorými argumentmi, ktoré boli uvedené v podanom opravnom prostriedku. Navrhovateľ namietal, že vo vzťahu k nevyužitiu alternatívy zaistenia odporca a následne aj súd poukazovali najmä na dĺžku trvania protiprávneho stavu, ktorý mal trvať od 24.05.2012, pričom navrhovateľ mal mať povinnosť vycestovať sám, s poukazom na praktickú realizáciu výkonu rozhodnutia, ktorá sa nenariaďuje osobitným rozhodnutím. Navrhovateľ na vyvrátenie tohto tvrdenia argumentoval právoplatne ukončeným trestným konaním vedeným pred Okresným súdom Trenčín pod č. k. 2T/176/2012, kde aj Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd potvrdil tú skutočnosť, že výkon rozhodnutia v prípade absencie lehoty na vycestovanie v rozhodnutí a o administratívnom vyhostení má zabezpečiť príslušný útvar PZ a navrhovateľ nemá povinnosť sám vycestovať. Vzhľadom na uvedené, sa tak navrhovateľ svojím konaním priamo nedopúšťal protiprávneho jednania a protiprávny stav bol udržovaný vinou príslušného útvaru PZ, ktorý vo veci nekonal. Prvostupňový súd sa však s týmto tvrdením vôbec nevysporiadal a iba sa stotožnil s názorom odporcu. Absencia odôvodnenia v tejto otázke robí
názoru navrhovateľa napadnutý rozsudkom nepreskúmateľným, obzvlášť, ak sa jedná o jeden z kľúčových argumentov, ktorý by
názoru navrhovateľa menil pohľad na celú situáciu. V zmysle právneho názoru Okresného súdu Trenčín a Krajského súdu Trenčín totiž pobyt navrhovateľa na území Slovenskej republiky nebol vzhľadom na pochybenie správneho orgánu nezákonným. V tomto prípade by bolo celkom iste namieste rozhodnúť o použití alternatívy k zaisteniu. Navrhovateľ zdôraznil, že súd prvého stupňa sám poukázal na § 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov,
ktorého policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na jeho vycestovanie. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že nebolo povinnosťou navrhovateľa vycestovať, ale túto povinnosť mal zabezpečiť príslušný policajný útvar. Dĺžka protiprávneho stavu tak bola vyvolaná a udržiavaná odporcom, ktorý mal po celý čas vedomosť o pobyte navrhovateľa, ktorý bol v čase trvania protiprávneho stavu dokonca osobne prítomný na úkone u odporcu, pri ktorom bolo voči jeho osobe vznesené obvinenie pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Odporca však napriek tomu v tom čase nevykonal rozhodnutie o administratívnom vyhostení a v rozpore s § 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov sa snaží svoje pochybenie pripisovať na účet navrhovateľa.
názoru navrhovateľa je teda znenie § 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov v súlade s tvrdením o tom, že navrhovateľ nemal priamy podiel na trvaní protiprávneho stavu. Tento názor je podporený aj výsledkom právoplatne ukončeného trestného konania vedeného Okresným súdom Trenčín pod č. k. 2T/176/2012. V rozpore s uvedenými skutočnosťami sa však prvostupňový súd stotožnil s ničím neopodstatnením zbavovaním sa viny odporcu, bez toho, aby preto existoval právny dôvod. Ak teda nebolo povinnosťou navrhovateľa opustiť územie Slovenskej republiky z dôvodu, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení chýbala lehota na vycestovanie a túto povinnosť mal zabezpečiť odporca, mohlo dôjsť k využitiu alternatívy zaistenia a to aj s poukazom na ďalšie navrhovateľom udávané skutočnosti a jeho správanie sa počas pobytu na území Slovenskej republiky, počas ktorého sa navrhovateľ neukrýval a v prípade potreby poskytoval príslušným orgánom potrebnú súčinnosť. Z uvedených dôvodov navrhoval rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odporca sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že svoje rozhodnutie považuje za zákonné. Bolo vydané v súlade so slovenským právnym poriadkom. Správny orgán sa zaoberal aj otázkou alternatívy zaistenia. Z ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov mu nevyplýva povinnosť, ale len možnosť použiť alternatívu zaistenia. Je vo verejnom záujme, aby štát prostredníctvom štátnych orgánov chránil svoje záujmy a hlavne dodržiavanie zákonov. V prípade navrhovateľa došlo k porušeniu zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán zohľadnil závažnosť porušenia zákona o pobyte cudzincov, aj okolnosti k nemu vedúce. Prihliadal aj na otázku možnosti obmedzenia slobody účastníka konania tak, ako to vyplýva z čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dospel k záveru, že navrhovateľovi je možné obmedziť osobnú slobodu, nakoľko sa na území SR zdržiaval neoprávnene a bol právoplatne administratívne vyhostený z územia SR. Takisto postupoval v súlade s § 84 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a za týmto účelom potrebuje mať navrhovateľa vo svojej fyzickej dispozícii. Ďalej spomenul stanovisko Generálnej prokuratúry,
ktorého "výkon administratívneho rozhodnutia o administratívnom vyhostení nasleduje bezprostredne po skončení konania bez toho, aby sa nariad'oval osobitným rozhodnutím. Jeho praktická realizácia sa odvíja od samotnej osoby vyhosteného cudzinca, existencie jeho cestovných dokladov a prostriedkov na vycestovanie. Ak možno dôvodne očakávať, že u cudzinca niet objektívnych prekážok pre jeho vycestovanie, očakáva sa od neho dobrovoľné splnenie rozhodnutia". Ďalej vychádzal z vyjadrenia účastníka v zápisnici z 27.03.2015, kde uviedol, že na Slovensku nemá žiadny druh pobytu, je si vedomý toho, že porušil zákony SR a zo Slovenska chce vycestovať. Toto svoje vyhlásenie účastník konania aj dobrovoľne zrealizoval formou Dobrovoľného asistovaného návratu do krajiny pôvodu pomocou Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM). Účastník konania dobrovoľne opustil územie Slovenskej republiky dňa 31.03.2015 o 15.20 hod. cez OHK PZ Košice - letisko. Správny orgán OCP PZ Trenčín postupoval
platných zákonov Slovenskej republiky. Dôvody zaistenia sú zjavné a zreteľné, formálnym podkladom zaistenia bolo právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Toto rozhodnutie bolo potvrdené krajským a najvyšším súdom a Ústavný súd SR v tejto veci sťažnosť účastníka odmietol ako zjavne neopodstatnenú. OCP PZ Trenčín považuje osobu účastníka konania za nespoľahlivú, najmä pre opakované porušovanie zákona o pobyte cudzincov (účelové manželstvo, uvádzanie nepravdivých a zavádzajúcich údajov). Správny orgán má za to, že ako policajný útvar svojim konaním neprispel k protiprávnemu konaniu účastníka konania. Toto tvrdenie ako aj celý opravný prostriedok správny orgán považuje za účelové s cieľom vyhnúť sa výkonu administratívneho vyhostenia. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že OCP PZ Trenčín ako správny orgán postupovalo v konaní v súlade s medzinárodnými dohovormi, Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, pričom rešpektovalo oprávnené záujmy fyzických osôb, no súčasne chránilo a chráni záujmy štátu a spoločnosti v medziach, ktoré mu štát zveril. Na základe vyššie uvedeného OCP PZ Trenčín trvá na rozhodnutí o zaistení a opravné prostriedky účastníka konania považuje za účelové a nedôvodné. IV. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. mája 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie.
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote
prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
1 zákona o pobyte cudzincov Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená.
čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.
čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie, (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Listiny základných práv Európskej únie). Zo všetkých zmienených právnych dokumentov vyplýva zákaz svojvoľného zbavenia či obmedzenia osobnej slobody.
čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry ESĽP môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.6.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 5.2.2002 Čonka a další proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.1.2005 Singh proti ČR, zo dňa 27.1.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.2.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.2.2009 A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu). Rovnako
čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín (ďalej len smernica 2008/115/ES“) môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné dostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia. Akékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže, že reálny predpoklad pre vyhostenie alebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky uvedené v ods. 1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená (čl. 15 ods. 4 smernice 2008/115/ES).
Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské štáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje poradie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa. Najvyšší súd preto upozorňuje na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov práve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych právnych noriem. A práve za použitia takéhoto výkladu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacie námietky navrhovateľa boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj samotného rozhodnutia odporcu.
názoru odvolacieho súdu, v prípade navrhovateľa, nebolo rozhodnutie odporcu, práve v časti, v ktorej sa venoval alternatívam zaistenia dostatočne zdôvodnené. Argumenty, ktoré sú v rozhodnutí obsiahnuté sú nelogické. Odporca nijakým spôsobom nepreukázal (neprodukoval dôkazy), že by hrozilo, že sa navrhovateľ bude skrývať, vyhýbať alebo inak mariť výkon vyhostenia. Jeho pobyt mu bol po celý čas známy. Navyše navrhovateľ sám uvádzal, že je ochotný vycestovať. Odporca tak mohol namiesto rozhodnutia o zaistení pristúpiť k realizácii samotného výkonu vyhostenia. Je pravdou, že správny orgán môže a nemusí uložiť niektorú z alternatív zaistenia. Musí ale riadne a vyčerpávajúco zdôvodniť prísnejšiu (viac zaťažujúcu) formu opatrenia na zabezpečenie vyhostenia. Pokiaľ ide o dĺžku nelegálneho pobytu navrhovateľa, to mu nemožno pričítať za vinu, nakoľko nie je sporné, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení nebola určená lehota na vycestovanie. Vzhľadom na to, nemožno argumentovať porušením povinnosti, z dôvodu, že krajinu neopustil a dĺžku udržiavania takého stavu z jeho strany považovať za okolnosť, ktorá má v tejto súvislosti s postupom realizácie vyhostenia význam pri voľbe zaistenia ako najvhodnejšej alternatívy zabezpečenia výkonu vyhostenia, keďže paradoxne možno realizovať výkon administratívneho vyhostenia tu stále bola (aj bez zaistenia).
názoru odvolacieho súdu tak bola dĺžka neoprávneného pobytu navrhovateľ tolerovaná policajným útvarom. Správny orgán neuviedol, že by vykonal kroky k realizácii vyhostenia navrhovateľa resp. že by mu navrhovateľ v tom vytváral prekážky alebo inak bránil. Navrhovateľ bol napríklad fyzicky prítomný pri vznesení obvinenia, na pojednávaní na krajskom súde, kde sa preskúmavalo rozhodnutie o administratívnom vyhostení, neskrýval sa a nekládol žiadny odpor. V takomto prípadne sa uplatňuje ust. § 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov,
ktorého policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie. Mal byť preto aktívny policajný útvar a vykonať kroky k administratívnemu vyhosteniu navrhovateľa. Jeho nečinnosť, nemôže byť pripísaná na vrub navrhovateľa. Rovnaký názor vyslovil aj Okresný súd Trenčín (a následne aj Krajský súd v Trenčíne), v trestnom konaní, ktoré bolo proti navrhovateľovi vedené. Trestné súdy dospeli k záveru, že tu nejde o trestný čin, ale skutok by mal prejednať iný orgán ako priestupok. Nedošlo k naplneniu trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia, lebo protiprávny stav bol udržovaný pasivitou príslušného útvaru PZ, ktorý vo veci nekonal. Vec bola preto postúpená na prejednanie príslušnému útvaru policajného zboru - odbor hraničnej polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Odvolací súd ale nemá vedomosť o tom, že by tento orgán vo veci priestupku navrhovateľa konal a rozhodol. Odvolací súd je toho názoru, že argumenty uvádzané vo vyjadrení odporcu sú skôr obhajobou dôvodnosti vyhostenia, než zaistenia. Rozhodnutie odporcu nebolo, vzhľadom na vyššie uvedené,
názoru odvolacieho súdu, dostatočne zdôvodnené, hlavne pokiaľ ide o nutnosť uloženia zaistenia navrhovateľa, ktoré významnou mierou zasahuje do práv navrhovateľa. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru o potrebe zmeny napadnutého rozsudku
Zároveň v zmysle § 250sa rozhodol o nariadení prepustenia navrhovateľa zo zaistenia, ktoré sa potom, čo
oznámenia odporcu navrhovateľ dobrovoľne odcestoval do krajiny pôvodu, ukázalo bezpredmetným. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP a § 151 ods. 1 OSP, § 224 ods. 1 a 2 OSP, § 250l ods. 2 § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech vo veci, nepriznal náhradu trov konania, vzhľadom na to, že ten si ich nevyčíslil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.