ust. § 88 ods. 4, 5 zákona č. 404/2011 Z. z. pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov") predĺžil lehotu zaistenia navrhovateľa z dôvodu nespolupráce, ako aj z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad (ďalej len „NCD"), pričom dĺžku doby zaistenia stanovil do 26.8.2015 s tým, že navrhovateľ ostáva umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC"). V odôvodnení svojho rozhodnutia odporca poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ doteraz nie je držiteľom cestovného dokladu a zdôraznil, že účel zaistenia (výkon trestu vyhostenia) stále trvá, že boli vykonané všetky úkony pre vydanie náhradného cestovného dokladu (ďalej len „NCD“, avšak zastupiteľský úrad Indie (ďalej len „ZÚI") doposiaľ navrhovateľovi NCD nevydal. Poukázal na správanie sa navrhovateľa počas doby jeho doterajšieho zaistenia, keď navrhovateľ spočiatku v rámci konania o vydanie NCD nespolupracoval, uvádzal rôzne osobné údaje, nedostatočným spôsobom vypisoval potrebné dotazníky, ktoré skutočnosti sťažujú stotožnenie osoby navrhovateľa.
stanoviska ZÚI k vydaniu NCD dôjde po overení totožnosti navrhovateľa, ktorú vykonávajú príslušné štátne orgány priamo v Indii. V ďalšom uviedol ktoré úkony boli zo strany ÚPZC (ktoré vykonáva úkony potrebné k faktickému vydaniu NCD, resp. k zabezpečeniu priameho výkonu trestu vyhostenia) vykonané, ako aj na konkrétne správanie sa navrhovateľa pri zabezpečení vydania NCD. V odôvodnení sa tiež venoval relevantnosti predĺženia doby navrhovateľa. Uviedol, že
prvotného vyjadrenia navrhovateľa tento nemá na Slovensku a ani v Európskej únii žiadnych blízkych rodinných príslušníkov, neskôr uviedol, že na Slovensku má priateľku a dieťa, v ktorého rodnom liste však ako otec nie je zapísaný. V ďalšom texte odôvodnenia rozhodnutia odporca vyhodnocoval predĺženie zaistenia navrhovateľa z pohľadu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 (ďalej len „Návratová smernica"), ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor"). II. Konanie pred krajským súdom Krajský súd v Bratislave konajúc o opravnom prostriedku navrhovateľa svojím rozsudkom napadnuté rozhodnutie o zaistení navrhovateľa potvrdil ako správne a zákonné. Na pojednávaní za účasti zástupcov účastníkov konania a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Návrhu zástupkyne navrhovateľa, ktorým navrhla výsluch navrhovateľa, zameraný na odporcovo tvrdenie o jeho nespolupráci súd nevyhovel z dôvodu, že z obsahu pripojeného spisu odporcu sú zjavné všetky úkony, ktoré boli v konaní o vydanie NCD vykonané, ako aj správanie sa navrhovateľa počas doby zabezpečovania vydania jeho NCD. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol ako sa vysporiadal s námietkami vznesenými v odvolaní. Neprihliadol na námietku že odporca napadnuté rozhodnutie odôvodnil výlučne nespoluprácou navrhovateľa. Poukázal na to, že zo samotného znenia napadnutého rozhodnutia, jeho výroku a odôvodnenia vyplýva, že, dôvodmi predĺženia doby zaistenia bola jednak nespolupráca navrhovateľa, jednak nevydanie NCD zastupiteľským úradom Indie.
názoru súdu ani námietka že odporca sa nedostatočným spôsobom venoval vyhodnoteniu účelu zaistenia nie je dôvodná. Je nepochybným fakt, že odporca sa touto otázkou zaoberal a svoju správnu úvahu v tomto smere aj formuloval v odôvodnení rozhodnutia. Tak z obsahu pripojeného administratívneho spisu odporcu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že účelom zaistenia je realizácia výkonu trestu vyhostenia, uloženého navrhovateľovi rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 1T 27/09 z 22.9.2009, ktorý doposiaľ nebol žiadnym spôsobom zmenený či zrušený. Predpokladom faktického výkonu tohto trestu, nakoľko navrhovateľ nie je držiteľom žiadneho cestovného dokladu, je vydanie NCD orgánom na to príslušným - teda ZÚI. Tento zastupiteľský úrad nikdy neoznámil odporcovi, či ÚPZC, že navrhovateľovi NCD nevydá, jeho vydanie však z pochopiteľných dôvodov podmienil stotožnením osoby navrhovateľa. Takémuto stotožneniu však, opätovne z logických dôvodov, predchádza spolupráca navrhovateľa so zastupiteľským úradom krajiny jeho štátnej príslušnosti - Indie. Pritom pojem „spolupráca" je potrebné chápať nielen ako formálnu spoluprácu (vypísanie potrebných dokladov - žiadosti a dotazníka), ale aj uvádzanie pravdivých informácií v týchto dokladoch. V súvislosti s odvolacou námietkou skutočnosti, že odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia lživo poukázal na nespoluprácu navrhovateľa pri zabezpečení vydania NCD, resp. že odporca (resp. ÚPZC) nevyvinul dostatočné úsilie, smerujúce k vydaniu tohto dokladu krajský súd uviedol, že ani táto námietka nie je dôvodná. Ako to sám navrhovateľ uviedol, do októbra 2014 skutočne s odporcom pri vydaní NCD vôbec nespolupracoval. Ako to vyplýva z obsahu spisu odporcu resp. aj z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dňa 5.9.2014 odporca ZÚI odovzdal žiadosť o vystavenie NCD, dotazník k nej však navrhovateľ odmietol podpísať, dňa 16.10.2014 sa uskutočnila návšteva ZÚI v priebehu ktorej bola tomuto úradu opätovne odovzdaná žiadosť o vydanie NCD aj s dotazníkom síce navrhovateľom podpísaným, avšak
vyjadrenie ZÚI nepostačujúce
tohto zastupiteľského úradu vydaniu NCD predchádza overenie totožnosti osoby žiadateľa.
vyjadrenia ÚPZC z 10.11.2014 dovtedy navrhovateľovi NCD vydaný nebol, nakoľko prebieha lustrácia a stotožnenie jeho osoby. Následne sa ÚPZC telefonicky na ZÚI informoval o stave vybavovania NCD pre navrhovateľa (4.11.2004, 11.12.2014) s tým, že tento úrad ÚPZC informoval, že naďalej prebieha proces zisťovania totožnosti osoby navrhovateľa a že stále nedisponuje tento úrad informáciami, na základe ktorých by bolo možné NCD vystaviť. S poukazom na uvedené dňa 23.2.2015 navrhovateľ vyplnil žiadosť o vystavenie NCD a dotazník - ako to je zrejmé z obsahu týchto listín vyplnených a podpísaných navrhovateľom v každom z nich udával úplne odlišné údaje o svojej osobe, ako aj o svojich rodičoch. I napriek tomu boli tieto doklady následne dňa 24.2.2015 odovzdané ZÚI. Následne dňa 26.2.2015 bola na základe odôvodnenej žiadosti ÚPZC vydané odporcom napadnuté rozhodnutie o predĺžení doby zaistenia navrhovateľa. Z uvedených faktov je zrejmé, že: 1/ K vydaniu NCD je potrebné riadne a pravdivo vyplniť žiadateľom o jeho vydanie potrebné doklady (žiadosť o vydanie NCD, dotazník). Na základe týchto dokladov ZÚI vykoná prostredníctvom príslušných orgánov priamo v Indii šetrenie s cieľom overenia totožnosti žiadateľa a stotožnenia jeho osoby. 2/ Tento proces zjavne netrvá krátku dobu a vyžaduje určitý čas. 3/ Navrhovateľ pristúpil k spolupráci s ÚPZC až v októbri 2014, avšak zjavne iba formálne, keď samotný ZÚI konštatoval nepostačujúco vyplnené doklady potrebné k vydaniu NCD. I napriek tomu však pristúpil k stotožneniu osoby navrhovateľa. 4/ ÚPZC následne v pravidelných mesačných intervaloch kontaktoval ZÚI vo veci vydania NCD pre navrhovateľa. 5/ Tento náhradný cestovný doklad však ZÚI stále nevydal. 6/ Navrhovateľ ani dňa 23.2.2015 nespolupracoval pri vydaní NCD s ÚPZC, keď v jeden deň vyplnil dve tlačivá potrebné k vydaniu náhradného cestovného dokladu úplne odlišne. A to i napriek tomu, že prostredníctvom svojej zástupkyni v konaní doručil odporcovi žiadosť o urýchlený výkon vyhostenia.
názoru súdu nespochybniteľnými skutočnosťami sú: A/ Doposiaľ i na základe preukázateľných úkonov ÚPZC, ktorý útvar fakticky zabezpečuje vydanie NCD a realizáciu výkonu trestu vyhostenia nedošlo k vydaniu NCD. B/ Navrhovateľ začal s ÚPZC spolupracovať až 13.10.2014, avšak iba formálne, keď síce dotazník potrebný k vystaveniu NCD podpísal, ale vyplnil ho nepostačujúco, ktorú skutočnosť skonštatoval ZÚI a ktorá skutočnosť zjavne viedla k tomu, že proces stotožnenia jeho osoby nebol ukončený. C/ Dokladom o preukázanej účelovej nespolupráci navrhovateľa pri vydaní NCD je aj skutočnosť, že navrhovateľ 23.2.2015 pri opätovnom vyplnení dokladov potrebných dokladov uvádzal zjavne úmyselne úplne odlišné údaje o svojej osobe ako aj o svojich rodičoch. V súvislosti s námietkou právnych či iných prekážok vyhostenia - konkrétne k navrhovateľom prezentovaných rodinným vzťahom k jeho priateľke a maloletému synovi krajský súd konštatoval, že ani táto nie je dôvodná. Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľ v priebehu výsluchu konaného 26.8.2014 uviedol, že na Slovensku nemá žiadnych rodinných príslušníkov v priamom pokolení, že v rodnom liste jeho údajného syna N. nie je zapísaný ako jeho otec, že od roku 2006 nežil s p. R. L. (matkou mal. N.) a táto s ním ani žiť nechce a neplánuje, ako to vyplýva z obsahu jej výpovedí z 9.9.2014 a z 11.11.2014 súd poukazuje na skutočnosť, že otázka existencie rodinného či súkromného života nie je predmetom skúmania v konaní o predĺžení zaistenia navrhovateľa. Táto otázka mohla byť predmetom posúdenia v konaní o vydanie rozhodnutia o zaistení navrhovateľa (za účelom výkonu trestu vyhostenia), ktoré už bolo vydané a po jeho preskúmaní tunajším súdom ako aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky je právoplatné, nie však v konaní o predĺžení lehoty zaistenia, ktorým sa iba mení doba zaistenia. Nemožnosť skúmania tejto otázky odporcom vyplýva z cit. ust. § 90 zákona o pobyte cudzincov,
ktorého odporca má za povinnosť v priebehu zaistenia skúmať výlučne existenciu účelu zaistenia. Krajský súd sa stotožnil s názorom odporcu v súvislosti s námietkou možnosti uplatnenia iných, menej závažných donucovacích prostriedkov, resp. k námietke skúmania možnosti úteku navrhovateľa. Zdôraznil, že posúdenie možnosti aplikácie iných, menej závažných donucovacích prostriedkov sa vzťahuje k vydaniu rozhodnutia o zaistení. Skúmanie rizika úteku v danom prípade, s poukazom na znenie ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, neprichádza do úvahy. Naviac - nad rámec uvedenej argumentácie - uplatnenie iných, mierenejších donucovacích prostriedkov v zmysle Článku 15 Návratovej smernice (zjavne hlásenia pobytu navrhovateľa ako to má namysli navrhovateľ) ani nie je možné, nakoľko odporca môže konať iba v rozsahu jeho oprávnení daných mu zákonom o pobyte cudzincov, ktorý hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej záruky pripúšťa iba v konaní o administratívnom vyhostení, čo nie je prípad navrhovateľa. V tejto súvislosti súd, tiež nad rámec vyššie uvedenej argumentáciu poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľ nedisponuje žiadnym, cestovným dokladom a ani žiadnym povolením k pobytu na slovenskom území, ktorých existencia je logickým predpokladom k tomu, aby sa na slovenskom území mohol pohybovať. Vo vzťahu k argumentácii navrhovateľa,
ktorej mu je p. S.U. ochotný zabezpečiť stravu a ubytovanie súd poukazuje na skutočnosť, že toto vyhlásenie p. O. (z 11.3.2015) neexistovalo v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Ak by aj v tom čase existovalo, nenahrádzalo by doklady, potrebné k pobytu navrhovateľa na území Slovenskej republiky. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu súd dospel k názoru, že odporca dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci, že v konaní nebola zistená vada, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Po vyhodnotení navrhovateľom vznesených námietok dospel ku konštatovaniu, že tieto námietky neboli dôvodné a preto napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. III. Odvolanie a vyjadrenie k odvolaniu Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právna zástupkyňa namietala, že krajský súd vo svojom rozhodnutí k otázke spolupráce konštatuje, že nie je pravdou, že navrhovateľ spolupracuje a výslovne apeluje na navrhovateľa, aby zmenil svoj postoj k procesu vydania náhradného cestovného dokladu. Navrhovateľ jednoznačne nesúhlasí so závermi odporcu, ako aj krajského súdu o tom, že nespolupracuje. Informácie poskytované zo strany odporcu, ktorý ich získal z ÚPZC Medveďov, nepovažuje za pravdivé. Práve to bol dôvod, prečo navrhla výsluch účastníka konania priamo pred súdom, aby objasnil, aké konkrétne nepravdy uvádza ÚPZC Medveďov a následne i odporca. Súd tento návrh neakceptoval. Poukázala na to, že súd výsluch účastníka konania nevykonal, avšak ani neodôvodnil, prečo k nemu nepristúpil. Je na rozhodnutí súdu, aby rozhodol, ktoré dôkazné prostriedky vykoná a ktoré nie. Pokiaľ však odmietne vykonania dôkazu, je potrebné, aby tento svoj postoj v rozhodnutí riadne odôvodnil. V tejto súvislosti namietala neúplné zistenie skutkového stavu veci, a to práve s odkazom na nevykonania navrhovaného dôkazu, resp. inú vadu konania, z dôvodu neodôvodnenia tohto postupu. V súvislosti s potrebou skúmania účelu zaistenia v súlade s § 90 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ako podmienky na postup
4 (teda predĺženie lehoty zaistenia), poukázala na dôkaz doložený do konania počas pojednávania, a to na vyjadrenie bývalej partnerky navrhovateľa R. L., a matky ich spoločného dieťaťa zo dňa 23.3.2015, z ktorého vyplýva jej žiadosť o spoluprácu pri výchove ich dieťaťa, ako aj informácie o tom, že podniká kroky smerujúce k tomu, aby bol ako otec zapísaný do rodného listu dieťaťa. Ide o dôležité skutočnosti, ktoré preukazujú reálnosť existencie rodinného vzťahu a teda aj potreby rešpektovania rodinného a súkromného života navrhovateľa. Prvostupňový súd však tento dôkaz nevykonal, resp. ho nevzal do úvahy. V samotnom rozsudku nie je možné opäť nájsť ani zmienku o tomto dôkaze, teda ani skutočnosť, akým spôsobom ho vyhodnotil a či sa vôbec zaoberal jeho obsahom. Rovnako, ako v prvom prípade, preto namietame neúplné zistenia skutkového stavu veci a to práve s odkazom na nevykonania navrhovaného dôkazu, resp. inú vadu konania, z dôvodu neodôvodnenia tohto postupu. K otázke prekážok vyhostenia, tak ako sa k nim vyjadruje krajský súd, rovnako namietala jednak neúplné zistenie skutkového stavu veci, avšak i nesprávne právne posúdenie. Krajský súd konštatoval, že táto otázka mala byť predmetom posúdenia v konaní o vydanie rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, nie v konaní o predĺženie lehoty zaistenia navrhovateľa. S odkazom na § 90 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov navrhovateľ namietal takýto právny záver súdu, nakoľko
jeho názoru je vždy potrebné skúmanie trvania účelu zaistenia, obzvlášť pri rozhodovaní o jeho predĺžení. V súvislosti s vyjadrením matky o potrebe pomoci pri výchove rovnako namietame neúplné zistený skutkový stav veci (nevykonania dôkazu - vyjadrenia p. Rigovej). K možnosti využitia alternatív k zaisteniu, zástupkyňa navrhovateľa namietala záver súdu,
ktorého predpokladom využitia alternatív zaistenia je legálny pobyt na území Slovenskej republiky, tak ako to konštatuje na str. 9 rozsudku, ako aj právny záver súdu ohľadom neprípustnosti alternatív k zaisteniu v prípade navrhovateľa s poukazom na znenie § 88 ods. 1 písm.
správneho orgánu, pohnútky pána O. pripomínajú metódy, kedy bude majiteľ firmy vydierať svojho zamestnanca a nútiť ho k práci zdarma resp. za proti odplatu. O tom jednoznačne svedčí jeho vyjadrenie „Pri najmenšom porušení cudzinca mojich pravidiel budem kontaktovať cudzineckú políciu ", a tiež „ Ubytovanie bude mať zabezpečené bezplatne, v podstate si to odrobí na prerábke domu ". Aj tieto skutočnosti podporujú názor správneho orgánu o prinajmenšom účelovom zabezpečení ubytovania a starostlivosti. Správny orgán chce taktiež opätovne poukázať aj na samotnú skutočnosť pri zabezpečení ubytovania pri výkone trestu vyhostenia resp. inými miernejšími postupmi. Správny orgán vykonáva úkony k zabezpečeniu výkonu trestu vyhostenia a nevykonáva úkony ani opatrenia k administratívnemu vyhosteniu účastníka konania. Správny orgán môže konať iba v tolerancii zákona, a preto pri zaistení na výkon trestu vyhostenia nemôže postupovať nad rámec zákona a zaoberať sa alternatívami zaistenia. Ide o výkon trestu vyhostenia a tam nie je možnosť postupovať v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. povinnosť hlásenia pobytu, alebo
1 písm.
1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť a rozhodnutie odporcu zrušiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. mája 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V predmetnej veci bol predmetom odvolacieho konania rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o predĺžení zaistenia navrhovateľa
4, 5 zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
1 písm. b) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
4 veta prvá zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote
prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
1 písm. d/ policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. V konaní nebolo sporným, že navrhovateľ bol zaistený
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu trestu vyhostenia uložený mu právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (sp. zn. 1T 27/09 zo dňa 22.4.2009), ktorým bol účastníkovi konania okrem iného uložený
1, ods. 3 Trestného zákona trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky v trvaní 10 (desať) rokov, ktorého výkon bol nariadený rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24.4.2014 a predmetným rozhodnutím bola lehota jeho zaistenia predĺžená v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov do 26.8.1015. Navrhovateľ v opravnom prostriedku ako aj v odvolaní okrem iného namietal, že v konaní a teda aj v prípade predĺženia zaistenia potrebné vždy skúmať trvanie účelu zaistenia
1 zákona o pobyte cudzincov, pričom poukázal na čl. 15 (Návratovej) smernice (2008/115/ES) čl. 4,
ktorého zaistenie prestáva byť odôvodnený, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ods. 1,
ktorého 1. Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď: a/existuje riziko úteku, alebo b/dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu. Z odôvodnenia rozhodnutia ako aj vyjadrenia odporcu je možné ustáliť, že
jeho názoru právne ani iné prekážky odsunu neexistujú, v procese vyhostenia sa stále koná, je obava z úteku navrhovateľa resp. opätovného skrývania sa a navrhovateľ bráni procesu prípravy návratu. Napriek tomu, že odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia deklaroval, že počas celého konania sa zaoberal a bral do úvahy aj predmetnú smernicu, z jeho obsahu nevyplýva, či a ako posudzoval v prípade navrhovateľa aj otázku možnosti využitia iných dostatočných, ale menej prísnych donucovacích opatrení tak ako to predpokladá citované ustanovenie. Vo vyjadrení k opravnému prostriedku a k odvolaniu odporca uviedol, že alternatívy k zaisteniu vyplývajúce z ust. § 89 ods. 1 písm. a), b) zákona o pobyte cudzincov sú prípustné v konaní vo veci administratívneho vyhostenia ale nie v predmetnom konaní na účel trestu vyhostenia. S takýmto postupom sa odvolací súd nestotožnil pričom poukazuje na záväznú povahu smernice vyplývajúcu z čl. 288 ods. 3 ZFEÚ (bývalé čl. 189 ZEHS, 249 ZES),
ktorého smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Aj keď si členské štáty môžu zvoliť spôsob a prostriedky vykonania smernice na vnútroštátnej úrovni, nezbavuje ich to povinnosti prijať také opatrenia, ktoré zabezpečia „potrebný účinok“ (franc. effet utile) Komisia p. Belgicku, C-342/08,12.3.2009, bod 16; Komisia p. Grécku, C-81 07, 13.3.2008, Zb. s. I-48, bod 17; Royer, 48/75, 8.4.1976, Zb. s. 497, body 73 a 75, Komisia p. Írsku, C-216/05, 9.11.2006, Zb. I-10787,bod
predmetného ustanovenia Návratovej smernice vyplýva zo záväzku vykladať vnútroštátne právo - zákon o pobyte cudzincov eurokonformným spôsobom čo najviac v zmysle znenia a cieľov smernice, aby sa dosiahol smernicou sledovaný výsledok a tejto povinnosti sa nemôže zbaviť ani poukazom na absentujúcu domácu úpravu, najmä ak druhy, charakter a obsah takýchto opatrení vnútroštátna úprava cudzineckého práva pozná a prax využíva, i keď v iných súvislostiach. Na nutnosť eurokonformného výkladu zákon o pobyte cudzincov upozornil najvyšší súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach práve v súvislosti s Návratovou smernicou napr. 1Sza/5/2013, 1Sža/23/2014, 1Sža/25/2014. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa k záveru, že námietky navrhovateľa boli spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu, neboli teda splnené predpoklady na jeho potvrdenie súdom prvého stupňa a preto odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušil (§ 250ja ods. 3 OSP). Odvolací súd nerozhodol o povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa z dôvodu, že z pripojeného administratívneho spisu odporcu ako aj z jeho vyjadrenia k odvolaniu z 21.05.2015 je zrejmé, že dňa 23.4.2015 pod č. p.: PPZ-HCP-BA9-17-081/2015-AV správny orgán vydal rozhodnutie
1 písm.
1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech v konaní náhradu trov konania nepriznal, z dôvodu, že si ich náhradu neuplatnil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.